9. časť

*Nicolas*

Sedel som na stoličke s nohami vyloženými na pulte a nezaujato som palcom prechádzal po príspevkoch na internete. Už nech je konečná.

„Bože Nicolas čakal som všetko ale nie toto." ozvalo sa predo mnou a ja som zdvihol zrak za tým známym hlasom.

„Doriti." mykol som sa a padol zo stoličky. Zdvihol som telefón a už som bol na rovných nohách. Pohľadom som prečesal celú predajňu. Nikto iný tu nie je. Ako inak, však?

„Aj ja ťa rád vidím." zaškeril sa muž.

„Aj ja by som ťa rád videl. Mŕtveho." dodal som a zabodol pohľad do jeho očí. Bolo to akoby tu predo mnou stála hotová nočná mora. Bol som nervózny. Značne nervózny a on si toho všimol. Uškrnul sa.

„Ty si bol celkom blízko tomu. Ale inak fajn práca." porozhliadal sa po predajni.

„Závidíš?" opýtal som sa a prekrížil si ruky na hrudi, len aby nebolo vidno ako mi vystupujú pazúry. Aj tak som už mal dosť tmavé oči, tmavšie, než by som mal mať o takomto čase.

„Povedzme. Ak ti sem dobehnú aj ľudia, čo stoja za obdiv, alebo sa jednoducho môžeš občerstviť. Skúšal si to?" pozrel späť na mňa.

No, vlastne hej. Ale o čo mu zas ide, dopekla?

„Prišiel si si nezáväzne pokecať, alebo?"

„Na to, že ste si mysleli, že som mŕtvy, berieš to celkom v pohode."

„A čo mám robiť? Okrem toho, bolo by to jeden proti jednému. To by som zvládol."

„Povedz, kedy si bol silnejší? Teraz či keď si ovládal potenciál? Predsa netrénujete, ak nemáte prečo."

„Ako vidím, ty nám ten dôvod dáš rýchlo."

„Tak kedy?" ignoroval ma.

„Teraz mám aspoň psychiku ako každý normálny človek." povedal som. Pochopil. Áno, v boji by som bol slabší, to som si istý.

Uškrnul sa. Pri tom jeho pohľade som bol rád, že nás ešte delí ten vysoký pult.

„Čo tu dopekla robíš?"

„Po boji som mal čo robiť, aby som sa dal do poriadku. Bolo to snáď horšie ako keby ste ma zabili."

„Snažili sme sa." prerušil som ho a sám sa čudoval ako ľadovo pokojne môj hlas znie.

„Nepodarilo sa. No a konečne som sa mohol vrátiť aby som si vybavil zopár vecí."

„Alebo niekoho zabiť." povedal som a oprel sa o stenu za pultom. On sa naopak oprel o pult.

„Nie, nie. Teba nie. Ty by si sa mi hodil."

„Hah, jasné. Zrejme si si ma zmýlil s tým Nicolasom čo som bol predtým."

Vzal do ruky pero z pultu a začal niečo čmárať na žltý lístoček.

„Nepomýlil. Práveže, ty máš na to byť niečím väčším ako si teraz. A dokonca si to uvedomuješ. A predsa sa nesnažíš."

„Pretože to nepotrebujem. Nič mi nechýba a som spokojný."

Ethan zdvihol hladu od kreslenia a pochybovačne pozrel po mne a potom po okolí. Znova sa vrátil k papieriku: „Uhm, to vidím."

Vzdychol som: „Vieš že ja sa od teba nenechám nahovoriť na nič."

„A presvedčiť?" opýtal sa a položil pero. Podsunul mi papierik. Pozrel som mu do tmavých čiernych očí a pomaly pristúpil k nemu. Pozrel som na papier. Bolo to jantárové srdce. Vedel som to. Poznal som to. Znova som na neho pozrel.

„Pouvažuj." povedal a otočil sa na odchod.

Šikovne som preskočil pult a už som ho sotil. Vzal som z poličky akési putá a rýchlo mu ich nasadil.

„Myslíš, že to ma zastaví?" opýtal sa posmešne.

„Nie, ale aspoň ťa to zadrží." povedal som a vrazil mu a následne do neho kopol. Zatackal sa, potiahol som ho za spútané ruky a hodil do najbližšieho regálu. Ozval sa rachot. Zamračil sa na mňa, trhol dva krát rukami a už boli putá zlomené. Schmatol som ho za golier a silno ho udrel o zem. Odsotil ma, no namiesto neho som aspoň udržal rovnováhu. Stiahol ma na zem a tak som schmatol jeden zavesený bičík a začal ho ním škrtiť.

Vzal som do ruky inší model s guličkou a poriadne mu uvalil do hlavy. Nasadil bolestný výraz a konečne som ho zo seba striasol.

„To máš za tú Cassandrinu sochu." povedal som a pre istotu ho kopol do boku a následne do hlavy. Len tak pre istotu.

„Počkaj ty..." sykol a pomaly vstával. Obhliadol som sa po predajni. Zdvihol som ho zo zeme, čo bolo dosť ťažké, keďže sa vzpieral. Sotil do mňa a ja som dosť bolestivo narazil chrbtom do kraju pultu, až som mal pocit, že mi praskne stavec. Zosunul som sa na zem a hneď schytal kopanec do panvy, druhému som sa minul. Na tretí pokus som mu schmatol nohu a stiahol ho na zem. Chrbát ma neskutočne bolel, ledva som sa vedel pohnúť.

Ako na ochranu som na neho stiahol ďalší regál a začal cúvať až za pult. Oprel som sa o stenu a ani nemukol. Počul som, ako sa pozviechal. Vytiahol som vreckový nožík a rýchlo poslal správu Ronne.

Potrebujem pomoc. N-

Rýchlo som sa postavil a vedel som, že chrbát sa mi za to nepoďakuje. Ethan na mňa vyceril zuby a zahnal sa pazúrmi, no ja som mu zapichol nôž do krku.

Zreval a pustil mi krk. Sklátil som sa k zemi ale už som vedel, že som ostal sám. On ušiel. Vedel, že tu nevyhrá boj. Vydýchol som a privrel oči. Už len počkať kým sa sem niekto dovalí. Načiahol som sa za papierikom, kde bolo nakreslené jantárové srdce. Odtrhol som ho od ostatných.

Čo chce ešte s tými príveskami? Jeden sme zničili. Ale tak, že sme sa vlastne oslobodili zo spárov smrti. Som si vedomý, že ostali ešte štyri. Ale od Ethana sa nedá nič čakať. A čo s tým mám ja? Ja už nie som potencionalista. Súhlasil som s tým, že sa premením, lebo Ervis si bol istý, že takto budeme menej nápadní a možno to ostatní prijmú. Leo s Benom si nás podelili, pretože Leo by nás troch asi nezvládol premeniť, a tak Ben premenil Keyshu. Navyše, už ju raz premieňal, takže už vedeli ako na to. Pomaly som si zvykol. Naozaj pomaly. Bolo vtipné byť nočným tvorom s reflexami potencionalistu, teda ak ma niekto naplašil, alebo zbrklo prebudil, tak som napriamil ruku, ale nič sa nestalo. Leo sa samozrejme na tom bavil. Ako inak.

Roztvorili sa dvere a ja som si strčil papierik do vačku.

„Nicolas!" ozval sa Ervis. Prečo prišiel aj on?

„Tu som. Poďte ma pozbierať." povedal som a už vykukli tri hlavy spoza pultu- Ervisova, Beatricina a Ronnina.

„Čo sa tu stalo?" opýtala sa Beatrice.

„Nespokojný zákazník. Nejako som ho zvládol odplašiť."

„Bol to nočný tvor?"

Prikývol som a bolestne sykol, keď ma postavili na nohy. Ervis ma podoprel.

„Čo chcel?"

„Tak vždy sa nájde niekto, kto je večne nespokojný." povedal som a Ervis ma posadil. Pomohol dievčatám postaviť regály.

„Nechápem ako tu môžeš pracovať." šomrala Ronna a vzala do ruky jednu konkrétnu pomôcku a začala ju študovať.

„Dám ti na ňu zľavu." žmurkol som a našpúlil pery.

„Ježiši Nicolas." povedala a okamžite pomôcku vrátila na svoje miesto, „Melissa musí byť šťastná žena." rypla.

„Isteže je, hádam ju nesklamem." zaškeril som sa a postavil sa. Stále ma bolel chrbát a vedel som, že hodnú chvíľu ešte bude. Preklínam Ethana Morgena. Nech si spakuje veci a uháňa čo najďalej.

Oblizol som si pery. Mám im to povedať? Ak sa to tak vezme, ak po tomto Ethan nepochopí moje NIE, tak potom mu rozum ostal v tej rokline kde mal aj on. A v prvom rade tam mal umrieť. Jemu také slovo asi nič nehovorí. Tak snáď dá zatiaľ pokoj. A navyše, ak som ho ja sám vedel tak zložiť, zrejme nebude hlúpi a nepôjde nám klopať na dvere. A pokiaľ viem, nočné tvory sa spojili a o to viac má momentálne nepriateľov. Ale od Ethana sa nedá nič čakať. Nikdy som nepochopil, odkiaľ toho vie tak veľa. Rovnako ako Ervis. To ani nie sú jasnovidci. Oni dvaja nemajú ani nič spoločné. Tak prečo potom?

„Ďakujem za pomoc." povedal som.

„To je jasné. Mal si sa ozvať skôr a pomohli by sme ti." povedala Beatrice a premerala si ma.

„To som až tak doriadený?"

„Nicolas, však sa ledva udržíš na nohách a trasieš sa."

Naozaj som sa triasol. No skôr z nervozity, že sa Ethan vrátil ako z toho, že sa držím na nohách len silou vôle.

„Fajn. Možno nabudúce."

„Ty si blázon Nicolas." povedal Ervis a podišiel ku mne. Vzal som telefón a kľúče a pobrali sme sa preč. Ethan mal všetko dobre naplánované. Bol som posledný otvorený obchod na ulici. Nikde živej nohy. Navyše, po tomto ma zrejme vyrazia. Stopercentne.

„Kam ideme teraz?" opýtal som sa.

„Čo povieš na návštevu nemocnice po dlhej dobe?" opýtal sa Ervis.

„Čo zaváži moja záporná odpoveď?"

„Nič." povedala Beatrice a Ronna mi pomohla do auta. Usadil som sa čo najpohodlnejšie a už som sa len díval na cestu. Nič sa celý čas nepýtali, aj keď som vedel, že majú veľa otázok. Lenže dobre ma poznali, že ak nechcem, nič im nepoviem. A to som plánoval. Aspoň zatiaľ. Potom ak to bude Ethan väčším problémom. Aj tak Charlotte ide ešte na ten školský výlet. Aj keď, čo dovtedy Ethan stihne vykonať?

*Leo*

„Ty máš vždy viac šťastia ako rozumu." pokrútil som neveriaco hlavou.

Odfrkol si a otočil sa k oknu, za ktorým bolo vysvietené mesto.

„Čokoľvek, čo sa stalo, mi môžeš povedať, fajn?" uistil som ho.

„Bože, Leo." zastonal utrápene, „Neviem kto to bol, dobre? Len ma má nejaký nočný tvor v zuboch."

Na to, že sa snažil situáciu odľahčiť, vyzeral dosť nervózne a nesvoj. Nasvedčovali tomu aj tmavé, no nie úplne vystúpené pazúry a zaostrené zuby vyčnievajúce spopod hornej pery, keď rozprával. Jeho oči boli čierne a sem- tam žltý fliačik strachu, no hlavne zelené fliačiky zmätenosti hrali svoju rolu. Nechápal som tomu. Nechápal som jemu.

„Tajíš niečo?"

Otočil sa ku mne, prižmúril oči a takmer nebadateľne si ma premeral: „Nie. Však by som ti o tom povedal, nie?"

„Vzhľadom k tomu, že ani v minulosti tomu tak nebolo, tak s tým veľmi nepočítam."

Pretočil očami: „Ale je rozdiel, ak som potencionalista alebo nočný tvor. Potencionalisti sú nevyspytateľní."

„A nočné tvory viac samostatnejšie, nezávislé od spoločnosti. A prchkejšie. Potom zas ľutujú svoje činy." nedal som sa.

„Leo. Vážne. Ak by som niečo vedel, tak by som ti to povedal. Prosím, nechaj ma už odpočívať. Mám toho plné zuby." zašomral a otočil sa na bok, chrbtom ku mne. Toto jeho správanie sa mi nepáčilo, ale vedel som, že nateraz z neho viac nedostanem.

Vstal som, zhasol svetlo a nechal ho na izbe samého.

No skôr ako som odišiel, započul som jeho šomranie: „Doriti. Doriti s ním aj so všetkým ostatným."

„Takže si myslíš, že niečo tají?" sledoval ma svojimi hnedými tmavými očami a zdalo sa, že mi verí.

„Tak nejak. Ale nevieme to z neho dostať."

„Prečo nie?"

„A ako by si to z neho dostal? Zmlátil ho, že ho ani sestry nespoznajú? Za tú dobu by si mal vedieť, že ak si ten chalan za niečím tvrdohlavo stojí, tak to tak aj bude."

„A tak čo máš na pláne?"

„Využijeme prchkú povahu nočného tvora. Pekne si počkáme a ak bude príležitosť, pekne to z neho vyburcujeme."

„Ak by bol ešte potencialistom, povedal by som ti, že toto je istá smrť."

„Ale teraz je nočným tvorom a navyše, ja si vždy viem aspoň vytiahnuť dýku." uškrnul som sa.

„Aspoň tu teraz nemachruj, dobre?" zasmial sa a postrapatil mi vlasy. Neostal som mu nič dlžný a mojím bytom sa ozýval len smiech.

„Jak malé deti." začal sa smiať Ben.

„No a čo." zasmial som sa, „Kde je Felix?"

„Čo? Moment."

„Ben, mal si ho strážiť." povedal som a už ma chytala panika. Taký malý krpec sa v tomto byte môže zašiť kdekoľvek.

„Však bol tu na gauči." hlesol a začali sme sa obzerať okolo seba.

„Kedy? Pred pol hodinou?"

„Leo nepanikár."

„Tak nepanikár?" otočil som sa k nemu, „Keď sa Charlotte vráti a ja jej poviem, že sa mi Felix zatúlal, tak potom len príde peklo. Bol to môj narodeninový darček."

„Však to, že tvoj." hlesol a postavil sa.

„Tak to chceš zvaliť ešte na mňa?" pozrel som na neho neveriacky.

„Leo? Som doma!" ohlásila sa Charlotte vo dverách.

„Doriti." hlesli sme naraz.

Charlotte vošla do obývačky a ja som šiel hneď k nej: „Ahoj zlatko." objal som ju a Benovi naznačil nech hľadá ďalej.

„Deje sa niečo?"

„Nie. Malo by sa?"

„Čo ja viem. Nakŕmil si Felixa?"

„Ehm, ešte nie. Totiž, trochu sme sa s ním hrali." povedal som a ona odstúpila.

„A kde je?"

„Tu." vyhŕkol Ben a v rukách mal malého sivého škrečka. Charlotte si ho s úsmevom vzala a začala ho hladiť po chrbte.

„Kde bol?" opýtal som sa potichu.

„Pod stolom." zaškeril sa Ben a mne viditeľne odľahlo. Teda, ja sa fakt viem starať o zvieratá. O tomto nech radšej Charlotte nevie.

*Ben*

„Ako dlho ťa mám živiť?" opýtal som sa ho, keď som vyšiel zo sprchy v pyžamových nohaviciach a vlasy si utieral do uteráka.

„Nehovor, že za to nič nemáš." uškrnul sa, „Však som ako tvoja krvná banka."

„Môžeš sa tešiť z tohto titulu. Väčšinou svoje obete nechávam zomrieť."

„A nemrzí ťa to?"

Mykol som plecom: „Ani nie."

„Bože." zašomral.

„Ten mi už nepomôže. A okrem toho, pôvodnou otázkou som narážal na to, či si neuvažoval o vlastnom bývaní."

„Nie. Nikdy nevieš, kam ťa cesty života zavedú." uškrnul sa Makoto.

„To chceš povedať, že tu neostaneš?"

„Nie. Nikdy som sem nešiel s tým, že tu budem raz aj žiť. Prišiel som sem len preto, aby som vám pomohol. Vycítil som potrebu pomôcť Charlotte."

„A kedy plánuješ odísť?" povedal som a sadol si k nemu na gauč.

Začal si vyhŕňať zelenú košeľu na pravej ruke. Na stole už bol pripravený obväz s harmančekovou vodou. Ako každý večer.

„Neviem. Možno, ak znova pocítim povinnosť niekomu pomôcť. Alebo ak mi hlasy oznámia, že treba sa pohnúť ďalej."

„A ak nie?" opýtal som sa a jeho pravé zápästie si priblížil k tvári.

„Pôjdem sám. Možno ma zavedie srdce. Alebo naopak, prinúti ostať." usmial sa.

Pousmial som sa. Tak stať sa môže všetko. Mňa moje srdce ešte neoboznámilo s niekým výnimočným. No predsa len musím priznať, že jedna sympatická bruneta s pekným úsmevom sa mi niekedy vkradne do mysle. A ešte radšej mám, keď môžem do nej rýpať, aj keď ona ma vždy s nadhľadom odpíše. Stále si spomínam čo povedala na moju adresu presne na Silvestra, keď sa dovtípila, že sa budeme deliť o jeden gauč. Ako fajn, mám rád ženy, ale rovnako sa viem krotiť. Som rozlietaný, ale ak sa jedná o vážnu vec, držím s ostatnými. Aj keď tento môj útek o tom veľmi nenasvedčoval. Lenže väčšinou sa vážne veci netýkajú mňa. A ak áno, vždy ich riešim sám. Nikdy nechcem byť závislý na pomoci iných. Možno je to hlúpe, ale proste som ten typ. A práve preto mi nie je dvakrát príjemné, keď som zavislý od Makotovej pomoci. Alebo teda Makotovej krvi. Inak by sa sny vrátili. A vieme, že stačí tri deci jeho krvi na jeden sen. Takže preto tu vlastne teraz býva so mnou a každý večer prebieha nejako takto.

„Hej, v pohode?" opýtal sa.

„Iste, len som sa zamyslel." usmial som sa a zacítil ako sa mi predĺžili tesáky. Následne som ich čo najohľaduplnejšie zaboril do Makotovho zápästia. Aj napriek tomu takmer nečujne sykol.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Takže :D

Otázka jedna: Čo hovoríte na "veľkolepý" návrat Ethana? 

Otázka dva: Kde pracuje Nicolas podľa vás? :D

S pozdravom Viki ;)