*Leo*

„Cítim ako silnie." hlesol Makoto až som sebou trhol. Od únavy mi už klesala hlava a Makotove slová zneli v tom tichu ako výkrik. To ako som sa posledné dni stresoval mi len uberali na energii a sotva som spal.

„Kto?" opýtal som sa priblblo a Makoto sa slabo pobavene pousmial.

„Charlotte. Mohol by som sa k nej dostať, ale potreboval by som, aby zaspala."

„Nemôžme čakať až do večera." zastonal som a frustrovane si prehrabol vlasy. Morganovi pretrhnem tepnu, keď ho uvidím. A to bude ešte moja milosť.

„Do noci zostáva ešte šesť hodín." snažil sa ma Makoto utešiť.

„Šesť posraných hodín." zavrčal som, „Musíme sa k nej nejako dostať skôr."

Nebol to nápad, skôr prosba. Makoto zvesil plecia: „Najpresnejšie sa s ňou viem spojiť cez spánok, je mi to ľúto."

„Vedel by som vám pomôcť." hlesol Ervis, až som sa strhol už druhý raz, lebo sa tu zjavil ako duch. Nepýtal som sa, odkiaľ vie o čo sa jedná. Je to sintuit.

„Ako?" toto ma teda zaujímalo. Makoto sa nepríjemne pomrvil.

Ervis nachvíľu zmĺkol, pomaly žmurkol a potom sa konečne ozval: „Uspím ju na diaľku."

„To sa..." začal som, no on ma prerušil.

„Ja to viem. O iné sa nestaraj." zmĺkol som. Zas ten hlúpy inštinkt rešpektu. No teraz som ho cítil ako si výraznejšie. Jemne som pokrčil čelo.

„Okej teda." hlesol som napokon.

Ervis si sadol vedľa mňa s rukami na kolenách a uvoľnil sa: „Fajn. Toto bude zábava."

Nachvíľu sa mu z tváre vytratil a mal ju dokonale prázdnu. Dokonca som ani nevidel, že by sa na niečo sústredil.

Makoto opierajúci sa na zemi o gauč oproti zažmurkal: „Už spí."

„Dúfam, že sa veľmi nedotĺkla." uškrnul sa Ervis a vstal, „Ak budete mať vybavené, zavolajte ma a zobudím ju."

Počkali sme kým opustil miestnosť. Mal som pocit, akoby bol vzduch o niečo ľahší. Jemne som pokrčil čelo. Makoto sa začal sústreďovať a ja som s napätím čakal, čo bude ďalej. Cítil som, že už som iba kúsok k tomu, aby som mohol milovanú Charlotte držať v náručí.

*Charlotte*

Nervózne som chodila v kruhoch v čírej temnote a objímala si hrudník. Čo sa to stalo? Spím? Blúznim?

„Charlotte." ozval sa pokojný hlas a srdce mi zaplesalo.

„Makoto!" zvolala som do tmy, „Kde si?"

„Tu." ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a uvidela usmievavú tvár sympatického chalana s japonskými črtami i pôvodom. Čierne dlhšie vlasy mu poslušne stáli.

Hodila som sa mu okolo krku, rada, že ho vidím. Objatie mi opätoval, no potom ma jeme odsunul a ustarane na mňa pozrel: „Kde si?"

„Ach." hlesla som, ustúpila a nervózne si zasunula prameň vlasov za ucho. Predtým mi to robil Leo, „V horách Borrowdale. V jedinej chate, čo patrila Morganovcom. Parkuje pred ňou auto, no nie je tam dosť benzínu, aby som mohla odísť. A navyše, nechcela som riskovať stretnutie s Ethanovým hnevom."

Výhovorky. Hlavne, že som ho zhodila ranou do chrbta z väčšieho kopca.

Makotovi poklesli plecia.

„Ja neviem, Makoto. Šli sme poľnou cestou vyše hodiny a bola navyše tma. A mala som dýku v srdci." pri posledných slovách na mňa pozrel.

„To Leovi nespomeniem." povedal a ja som pokrútila hlavou.

„Ako ti ešte môžem pomôcť?" opýtala som sa. Sužoval ma pocit nevedomosti, „A vôbec, čo sa mi stalo?"

Makoto mávol rukou: „To nerieš, o chvíľu sa prebudíš, len... Možno by mi pomohli obrazy okolia."

Zahryzla som si do pery. Čo ak príde na niečo čo nemá? Nejako to musím kontrolovať: „Ako to mám spraviť?"

„Prestav si to miesto."

Privrela som oči. Svetlo za viečkami sa zmenilo. Stáli sme pred chatou, pri aute. Obraz bol mierne skreslený, ale to dôležité bolo jasné. Obraz sa prepol ako televízny kanál. Stáli sme na tom skalnom výčnelku, kde som pred chvíľou stratila vedomie. Potom som si spomenula.

„Už som ho videla. V noci, keď sme sem šli. Väčšinu cesty." dychtivo som sa snažila spomenúť si. Ocitli sme sa na prašnej ceste. Porozhliadala som sa a potom ukázala prstom, „Tam!"

„Dobre, budeme sa riadiť podľa toho. Zatiaľ sa opatruj." stisol mi plece a obraz i on sa rozpŕchli. Neprešla ani minúta a z temnoty som bola vytrhnutá i ja.

Prudko som sa nadýchla a zároveň vyvalila oči. Ako prvé som zbadala Ethanov vydesený pohľad. Potrebovala som zopár nádychov, aby ťaživý pocit v hrudi zmizol.

„Všetko v poriadku?" opýtal sa starostlivo a pomohol mi posadiť sa.

„Hej, všetko v pohode."

„Čo sa stalo?" opýtal sa, no mne sa už v hlave točili kolieska.

„Ethan ja neviem..." zatvárila som sa na moment malátne, „Je mi hrozne, môžeme sa prosím vrátiť?"

Zovrel pery až som sa bála, že mi to nezožerie. Vlastne je sintuit, koho sa tu snažím oblafnúť?

„Fajn." povedal odrazu neutrálne a zodvihol ma. Chytil ma za ruky a spojil mi ich v jeho jednej a druhou mi chytil nohy. Jeden pohyb, a už ma mal prevesenú cez plecia.

„Čo robíš?!" zvolala som od ľaku a zdvihla hlavu, no za vlasy som nič nevidela.

„Drahá Charlotte. Už ťa poznám natoľko, aby som v tebe vedel čítať."

Buchla som ho lakťami do hrudníku: „Lebo sin..."

Žiarivo sa na mňa usmial: „Kto vravel o mágii?"

Zahryzla som si do spodnej pery: „Začína mi byť zle."

„Vieš, snažím sa byť ohľaduplný."

Odfrkla som si a pohodila hlavou, aby mi nešli vlasy do úst, čo i tak šli: „A v čom?"

„Ešte vždy ti môžem vraziť dýku do srdca."

Obzrela som sa za jeho chrbát a všimla si sotva badateľného malého noža v puzdre v zadnom vačku jeho nohavíc. Toľko o mojej obozretnosti.

„Kusnem ťa." nedala som sa. Ethan ale rozosmial.

„Vidíš? Takto to dopadne, keď sa niekto snaží zmeniť to, čo by nemal. Proponenti a jasnovidci síce vedia ovládať mágiu, čím majú výhodu oproti nočným tvorom, no nie sú takí silní, odolní, a ak majú blokované ruky, zväčša mágiu nevedia použiť. Vravím zväčša." zvýraznil keď videl, že som chcela namietnuť, „A nočné tvory sa aj rýchlo uzdravujú. Lenže ty a Nicolas ste magické nočné tvory. Teda potencionálne nebezpeční."

„A čo sintuiti?" veľavýznamne som zdvihla obočie.

„Len ďalší nepodarok."

„Ako to?" toto ma zaujímalo. Už som pomaly začínala ignorovať to nepríjemné hompáľanie čo ozaj môjmu žalúdku neprospievalo a vôbec nie mojej hlave.

„Arthoy Genesis spáchali dosť skazy kým sa im konečne podarilo znovuzrodiť proponentov. Trochu nesprávny rituál a voila, vznikli sintuiti."

„Ale predsa sintuitov nič nespája. Ani pokrvné puto. Dokonca sa nenávidia."

„To je pravda. Pretože to bol nepodarený pokus." mykol plecami až ma naplo znova a on sa na mojom výraze pobavil.

„Daj ma už dolu."

„Nie, až keď sa uistím, že mi nebudeš chcieť v okamihu zdrhnúť alebo ma napadnúť. A navyše si ľahučká ako pierko."

„Prečo by som to robila?"

„Vidím to na tebe."

„Čo konkrétne?"

„Viac si ma všímaš." povedal a ja som sa zamračila, „Myslím tým, že si všímaš moje reflexy a nevedomky ma testuješ. A potom si všímaš aj okolie. Neviem čo sa za moment tvojho výpadku stalo, ale mienim byť ostražitý."

Ostala som ticho, zatiaľ čo v sebe som si na svoju adresu ponadávala. Buď som tak čitateľná, alebo pred Ethanom proste nič neskryjem. No ak sa chcem odtiaľto dostať, musím sa snažiť už viac nič neprezradiť. A hlavne donútiť svoj žalúdok prestať sa obracať ako na kolotoči.

Otvorila som oči a narovnala sa na posteli. Cítila som to až v kostiach. Makoto bol nablízku. A s ním aj Leo.

„Leo." hlesla som a vystrelila z postele, rozbehla sa po chodbe, no v tom ma Ethan prudko zdrapol a stiahol vzad. Okamžite mi zablokoval obe ruky za chrbátom a oprel ma o stenu. Snažila som sa ho kopnúť, no trafila som iba jeho lýtko.

„Pusti ma!" zavrčala som. Nechcela som mu ublížiť pokiaľ to nebude nutné.

„Prečo?" pomstychtivo sa uškrnul, „Zábava začína."

„Nie. Nesmieš..."

Priblížil sa ku mne tak, že jeho dych mi ovieval celú tvár: „Nemôžem čo? Priznajme si to, Charlotte. Tvojmu drahému Leovi sa zíde príučka. A navyše, ak mám možnosť sa pomstiť, prečo toho nevyužiť?"

Nespoznávala som ho. Myslela som sa, že sa zmenil, ale veľmi, veľmi som sa mýlila. Znova to bol ten istý Ethan, aký bol vždy. Len pre mňa mal slabosť.

Pochytila ma slabá triaška, keď som si pomyslela, čo bude nasledovať.

„Nezabiješ ho!"

„Nie nie. To by si mi snáď ani neodpustila všakže?" povedal s badateľným výsmechom, „Toto je len medzi nami dvoma, zlato."

Dvere sa rozleteli. Leo tam stál ako samotný boh pomsty. Takýto vražedný pohľad som u neho nevidela už dávno. Bola som zato vďačná. Veľmi rýchlo sa mi totižto vynorili spomienky na to, ako ma chcel zabiť.

Oči mal tmavšie ako zvyčajne, čo je už čo povedať, a dlhé pazúry sa mu leskli. Každý sval mal napnutý.

„Pusti ju a my si to poriešime." povedal ponuro až ma zamrazilo. Ethan nepohol brvou, drzý úsmev mu zamrzol na tvári.

„Leo." zakvílila som bojazlivo. Ethan sa ku mne otočil a pohľad sa mu na moment opäť naplnil nejakými pocitmi. Zľahka ma pohladil po líci a následne odsotil do bezpečia, a to práve vo chvíli, keď sa na neho vrhol Leo a pazúrmi sa mu vrhol na hrudník a pretrhol mu látku trička.

„Šetri si sily, Leo, budeš to potrebovať." povedal pobavene Ethan, ktorý vôbec nevyzeral zaskočený. Vrhol sa na Lea, niečo ním myklo a Leo stihol uhnúť nabok. Všimla som si Makota s vystrčenou rukou pred seba. Ethan sebou vzdorovito trhol, a zahnal sa mu poruke, zatiaľ čo sa vymanil z Leovej blízkosti. Zdrapol Makota vyvrátil mu ruky, až bolestivo zvolal a doslova ho odhodil von dverami, počula som, ako sa šúchal po zemi a potom len dutý náraz.

„Nie!" rozbehla som sa dopredu, zatiaľ čo Leo a Ethan boli zase v sebe, no stihla som len zahliadnuť Makotove ochabnuté telo na zemi. Nie, nie, nie.

Leo sa ma snažil zachytiť, no Ethan mu zovrel hrdlo a zaboril mu nechty do mäsa. Leova tvár sa bolestne zvraštila. Hodila som sa na Ethana a tesák mu zaborila do krku. Pustil Lea odsotil ma a zovrel, no nie moc silno.

„Charlotte," oslovil ma mäkko, no bol viditeľne vo svojom živle, pretože bitky zbožňoval, „už som ti niečo povedal."

„Nechaj ju." povedal Leo chrapľavo zdvíhajúc sa zo zeme. Ethan ma vsotil do izby. Nastavila som pred seba ruky, no on bol rýchlejší a jedným pohybom mi vrazil dýku hlboko do srdca. Leo ho zdrapol a vytiahol von, zatiaľ čo ja som sa bezmocne sklátila na zem a hlavou narazila na prah dverí, načo bolesť ešte zosilnela, pretože dýka sa zaborila ešte viac. Celé telo som mala paralyzované, nemohla som sa ani pohnúť. Bezmocne som šibla pohľadom na nich dvoch, ako sa snažia jeden z druhého vymlátiť dušu. Krv sa im rýchlo vsiakala do oblečenia. Nechcela som sa na to dívať. Chcela som, aby sa to skončilo. Nesmie zomrieť ani jeden.

Nemôže zomrieť Leo.

S vypätím všetkých síl som sa pretočila na chrbát a bolestivo zavrčala. Plytko som dýchala a bolela ma každá časť tela. Opäť som sa pozrela ich smerom a to, že Leo sa zdal viditeľne slabší ako Ethan a unavenejší, mi vhnalo slzy do očí. Ethan ho len driapal, mlátil a videla som, že tesákmi len naozaj tesne miestami minul jeho Leovu pokožku. Zaťala som zuby a zmraštila tvár, keď som sa čo len snažila pohnúť rukou. Zvuky boja a utrpenia mi v tom nepomáhali.

„Došľaka." vydýchla som a ruku spustila. Nie, nemôžem sa vzdať. Znova som ju začala dvíhať, až sa mi od samej bolesti vystrčili tesáky i pazúry. Ruku som spustila na hruď, až som znova bolestivo zavrčala. Začínala som mať pocit, že sa čochvíľa udusím, i keď to nebolo možné. Plytké nádychy mi pri toľkej námahe nestačili. Nevládala som. Vtom sa ozval Leov rev, no... nemala som sa tam pozrieť. Dopadol s bolestivým výrazom na zem a rýchlo sa pod ním tvorila mláka krvi.

„Leo..." šepla som rovnako bolestivo. Opäť som našla odvahu, jemne zdvihla ruku a dlaň nastavila k dýke. Roztiahla som prsty a privrela oči. Dochádzal mi dych, no aj keď je sa už znova nenadýchnem, nevzdám sa. Nie teraz, keď viem, pre koho bojujem. Nebojujem o svoj život, ale o Leov. On ma potrebuje najviac.

Dýka sa slabo kúsok vysunula a následne svižne celá a dopadla na zem vedľa mňa. Zachvíľu v tom budem mať prax ako Leo. Zhlboka som sa nadýchla a s prívalom vzduchu odchádzala bolesť. Začala som sa dvíhať. Leo, naopak, ležal na zemi a sotva dokázal zaostriť pohľad. Práve do mojich očí.

To stačilo, aby som sa postavila na nohy, i keď som sa okamžite musela oprieť o zárubňu a následne tackavo spraviť dva kroky do chodby, ako keď sa dieťa znova učí chodiť. Sotva som udržala na mieste rovnováhu. Začala som dvíhať ruku.

„Hej Ethan." vydýchla som a on sa pomaly mierne prekvapene otočil, „Daj nám svätý pokoj, ak ti je život cenný."

Vtom hlasy začali nezrozumiteľne kričať šeptom a z mojej ruky vystrelila vlna jagavého svetla, Ethana odrazilo, vyrazil hlavou vrch zárubne a dopadol až kamsi ďaleko za Makota, do čiernej noci. Jemne, ozaj iba máličko, ma to zamrzelo. Lea vlna otočila do sedu a rozbehla som sa k nemu skôr, ako by bol spadol znova.

„Charlotte." hlesol a mocne ma aj napriek jeho slabosti zovrel v náručí.

„Milujem ťa. Tak strašne ťa milujem." povedala som a nadýchla sa jeho vône.

„Aj ja teba miláčik." hlesol a pobozkal ma.

V diaľke sa ozval oťapený Makoto: „Hej ľudia. Je čas ísť domov, nie?"

Medzi bozkami sme sa pousmiali. Konečne.