Stála som uprostred chladnej obývačky, no mne ako nočnému tvorovi, rovnako ako Ethanovi, zima nebola. Dívala som sa na svoje predpažené ruky dlaňami nahor. Mysľou som blúdila kdesi vo svojom vnútri, snažiac sa k mágii dostať bližšie ako do teraz.
„Povedala si, že raz si to zvládla." povedal tlmene Ethan, aby ma nevyrušil.
„Pretože som bola v ohrození."
„Tak to počká. Násilím som chcel problémy riešiť až neskôr." strelila som po ňom pohľadom a on sa uškrnul, „Srandujem."
„Vôbec sa nechytám."
„Otvor sa hlasom." poradil mi. Privrela som oči. Možno by to nebol zlý nápad. Ak by som počula hlas Cassandry, bolo by mi určite lepšie ako teraz samej, opustenej ako sirota. Nad tým, že ma Ethan miluje som ani nerozmýšľala. Nepotrebujem komplikovať veci viac než sú. Navyše, stále som sa snažila v hlavu usporiadať aký- taký plán, no vždy som dospela najprv k tomu, že musím vedieť použiť mágiu. Potom mi napadlo, že Ethan mi síce chce pomôcť aktivovať ju, no nie používať. Videl by vo mne hrozbu a zakázal by mi to.
Spustila som ruky k telu. Volala som k sebe hlasy, no nič som nepočula. Akoby okolo mňa bola neviditeľná vysočizná stena, ktorá mi zakazovala akýkoľvek kontakt s čímkoľvek magickým vo mne.
Vzdychla som: „Drieme to vo mne. Ale nedokážem to prebudiť."
Ethan vstal z kresla a podišiel ku mne: „Nemôžeš to brať takto. Ak sa budeš snažiť, vyjde to."
„Ako sa mám ešte snažiť?" rozhodila som rukami.
„Nehisterči. To je to posledné, čo by tomu dopomohlo." povedal otrávene.
„Vieš, že ťa nenávidím, však?" zamračila som sa.
Jeden kútik úst sa mu nadvihol: „Samozrejme."
Skôr, než som stihla niečo urobiť, pritisol ma o stenu čo bola za mnou a zovrel mi ramená, aby som nevedela pohnúť rukami.
„Čo to robíš?" hlesla som prekvapene. Urobil jeden rýchly pohyb hlavou a dva ostré hroty sa mi zabodli do hrdla. Rozšírili sa mi oči, no z prirodzeného reflexu som mu to hneď oplatila, a to rovno do ľavého ramena. Zavrčal a trhol rukou, no hneď nato začal sať. Nevedela som ho od seba odsotiť, lebo sa silno zovieral. Vystrčila som pazúry a zabodla mu ich do bokov. Až to ho donútilo pustiť ma a odstúpiť, no to už mal zopár glgov mojej krvi v sebe. Utrel si krv z kútikov úst a ja som si chytila krvácajúci krk.
„Zbláznil si sa?!"
Uškrnul sa: „Zaujímalo ma spojenie chuti nočného tvora a jasnovidca. No zistil som, že tvoja krv nemá pachuť ani po jednom. Má úplne inú chuť, akú som, pochopiteľne, v živote neochutnal."
Oprela som sa o stenu. Oblizol si pery: „Veľmi zaujímavá."
Striasla som sa. Spravil krok ku mne a jemne naklonil hlavu. Pozrela som mu do očí: „Čo?"
„Vieš čo nenávidím ja? Tú tvoju tvrdohlavosť." hlesol a znova sa mi prisal na krk až som bolestne zmraštila tvár. Moja sila bola proti jeho nič. Prestal sať, oblizol mi ranky a perami sa mi posúval po pokožke až k uchu a jemne ho nimi zovrel. Zachvela som a kútikom oka videla, ako sa sebavedome usmial.
Chcelo to odo mňa dosť sebazaprenia, no neutíchajúca myšlienka na Lea bola hnacím prostriedkom na to, aby som mnou zaujatého Ethana od seba odsotila a zaspätkovala. S úškrnom pokrútil hlavou. Jeho čierne oči ako noc za francúzkymi oknami boli poznačené hneď niekoľkými farbami- oranžovou ako záujem, červenou označujúcu lásku ale najviac dominovala fialová naznačujúca vášeň a hlavne jeho túžbu.
„Dobre vieš, že oči prezradia všetko drahá Charlotte." ozval sa pobavene, no zároveň mal hlas jemne poznačený túžbou, „Čakal som dlho a už viac nemienim. A i ten nepatrný náznak fialovej v tvojich očiach mi len potvrdzuje, že to nie je zbytočné."
Búrlivo som pokývala hlavou: „Daj si pohov Ethan. Milujem Lea a nemysli si že sa to zmení tvojím pochybným plánom a túžbou čo ti zatemňuje mozog. Druhý krát tú chybu neurobím."
„Tak chybu." zopakoval zastretým hlasom. Vyzeral mierne srašidelne. Keď ku mne ráznymi krokmi vykročil, neváhala som a vyšla rýchlo na chodbu, no skôr akoby som vymyslela nejaký nápad, ma zozadu schmatol, narazili sme do dverí spálne až som skončila na baldachínovej posteli a on nado mnou. Prudko sa nám nadvihovali hrudníky. Úpenlivo sa mi díval do očí a ja som nebola schopná konať. Bolo to zvláštne, tak ako ma priťahoval ma aj desil a odpudzoval. Kvôli nemu som dnes zabila nevinného človeka. Viac ako on ma desil jeho vplyv na mňa. Bol až príliš silný.
Sotva jemnú zelenú farbu zmätenosti a fialkovú prebila žltá odrzkadľujúca moje obavy, iba slabo vydýchol a uvoľnil doteraz napäté svaly.
„Dobrú noc." hlesol potichu a zliezol z postele. Pozorovala som ho ako vychádza z izby, no vydýchla som si až keď sa dvere zatvorili a kroky vzdialili.
Pomaly som žmurkla a z očí sa mi vytratila akákoľvek emócia. Potrebovala som premýšľať. Zabodla som zrak do stropu.
Vôbec som netušila, ako by som sa mohla dostať čo najskôr k moci. Prvý prejav mojej moci bolo prevtelenie mojej mysle do Nicolasovej čo vyvolalo jemné chvenie, ktoré som si vtedy nevedela vysvetliť. No ak sa nad tým zamyslím, Polnočná láska bolo prvé dielo mojej moci.
Zamyslene som sa zamračila. Budú to pomaly dva roky čo som nepísala. V hlave mi vzkresol nápad a ja som sa sama pre seba usmiala. Usúdila som, že na ďalší deň sa treba vyspať a napokon som zaspávala s hlavou plnou Lea. Na Ethana som myslieť ani nechcela. Istá malá časť o ňom si stále vnucovala pozornosť, no ja som usúdila, že si nezaslúži ani to. Či už on, alebo Leo.

Zacítila som, ako si ku mne niekto ľahol. Podľa svetla za viečkami som usúdila že už je neskoré ráno. Na krku som zacítila teplý duch a následne bozk. Najprv vzadu, potom na boku a bozky smerovali po mojej sánke k brade... Milovala som, keď ma Leo takto budil. Práve keď som zacítila letmý dotyk pier predpovedajúcich ďalší bozk, ktorý som už mala opätovať, som si uvedomila jednu závažnú vec. Leo ma takto nikdy nebudil.
„Ethan!" zrúkla som a rýchlo sa od neho odsotila a posadila sa. Ethan ležal na kraji postele a smial sa.
„Myslel som si, že sa dočkám skoršej reakcie." povedal a jemne si zahryzol do pery, „Škoda, že vôbec prišla."
Obrátila som zrak skôr, než by som sa na tie jeho pery začala sústrediť o čosi viac než by bolo nutné. Uvedomila som si že to, ako intenzívne som myslela na Lea pred spaním, zapríčinilo že som si myslela, že on je Leo. Vzdychla som. Kiežby.
Ethan sa tiež posadil, načo som ho ostražito preskenovala, no on ostal len sedieť.
„Ehm." odkašlala som si, aby som nejako zažehnala túto situáciu, „Budem rada, ak mi nabudúce do izby už nevlezieš."
„Posnažím sa." uškrnul sa a pomedzi prsty si preplietol jeden môj vlnitý prameň. Postavila som sa a prešla až k oknám, čo najďalej od neho.
„Páči sa mi ako vzdoruješ." povedal a všimla som si toho lišiackeho úškrnu, rovnakého ako včera.
„Máš papier a pero?" ignorovala som jeho poznámku a nadvihla obočie. Nasadila som čo najvyrovnanejší výraz, čo bolo v jeho prítomnosti ťažké a hlavne ak bol, sakra, bez trička.
„Načo?" opýtal sa prosto.
Nevedomky som našpúlila pery čo ho zaujalo: „Chcem písať."
„Nerozumiem." zamračil sa no nezdal sa duchaprítomný.
„Moja moc sa ukázala, keď som napísala Polnočnú lásku. Mohlo by to platiť aj teraz." mykla som plecami.
Pozrel na mňa prítomnejším pohľadom: „Máš pravdu, mohlo by to fungovať. V kuchyni by..."
Viac mi nebolo treba a vyšla som z izby a rezkým krokom šla do kuchyne. Našla som v jednej zo skriniek po krátkom hľadaní aj čistý notes, čo by sa mi hodilo viac. Vzala som si z linky pero a neprítomne sa poškrabala na mieste, kde ma Ethan včera pohrýzol. Zvrtla som sa a strhla sa. On už stál vo dverách.
„Desíš ma." povedala som a chcela sa pretisnúť popri ňom, no vo dverách ma chytil za driek a oprel o zárubňu dverí. Perami sa dravo pritisol na moje a ruka mu okamžite skĺzla pod moje pižamové tričko, až mi zovrela prsník. Srdce mi divo búšilo, divšie ako po maratónovom behu. Spokojne vydýchol a perami sa letmo dotýkal mojich.
„Tak krásne ti búši srdce, drahá." zašepkal a hneď nato mi vrazil jazyk do úst za účelom spriateliť sa z mojím. Ale ja som to tak nechcela. Zahryzla som mu doň, načo sa okamžite odtiahol a mierne sa zamračil.
„Dosť Ethan." zavrčala som ponuro a stiahla zo mňa jeho ruku. Podarilo sa mi úspešne pretisnúť do obývacej izby.
„Bolo to moc dlho Charlotte." pokýval hlavou s badateľným úškrnkom, „Ak by som mohol, dal by som ťa už aj v tej prašnej cele."
„Magor." precedila som pomedzi zuby a vybrala sa späť do izby. Chytil ma za zápästie a otočil k sebe.
„Nie nie. Chcem byť pritom, keď sa mágia aktivuje."
„Si nadržaný a správaš sa ku mne ako predátor ku koristi. Nechcem byť v tvojej blízkosti." vytrhla som sa mu.
Vydýchol a črty mu znehybneli, napokon nadvihol obočie: „Fajn, ostaneš tu a ja sa budem snažiť po tebe nevyštartovať, kráska."
Ofučaná som ignorovala jeho poznámku, no neunikol mi môj odraz vo francúzkom okne. Napravila som si lem vyhrnutého trička a krátke gate si stiahla nižšie. Inak do vyzerala na môj vkus kvalitne odpudzujúco- menšie kruhy pod očami a vlasy zlepené alebo naopak, stáli na každú svetovú stranu. Sadla som si na gauč a on oproti mne do kresla.
„Nedívaj sa na mňa, neviem sa potom sústrediť." povedala som a radšej sa mu otočila bokom. Počula som jeho tichý krátky pobavený smiech, no napokon zapol rádio a babral sa s ladením kanálu hodnú chvílu.
Zahľadela som sa pochmúrne na čistý linajkový papier, no sotva sa špička tuhy dotkla papiera, už to šlo samé od seba.

„Charlotte." ohlásil ma zo spania jemný hlas. Neuvedomila som si, že som na gauči rovno zaspala keď som popri písaní nadobudla už neviem koľkú pózu, a to na bruchu. Pootvorila som oči a všimla si jeho nežný úsmev. Pohladil ma po líci horúcou rukou. Vedela som, že by som mu to nemala dovoliť. Mala by som ho nenávidieť, tak ako som chcela, no i keď som mu to za tých pár spoločných hodín v tejto chate povedala, nehovorila som pravdu. Len som sa snažila samú seba oklamať. A on to samozrejme po celý čas vedel. Čudovala som sa, že vôbec znášal to moje príšerné chovanie.
Zahľadela som sa mu do úprimných očí. To ma až tak miluje?
Aká smola, že mu to nebudem môcť nikdy opätovať. Áno, klamala by som, ak by som nepovedala, že ho neľúbim. Istým spôsobom si ten parchant Morgan miesto v mojom srdci našiel. Ale nikdy sa nebude vedieť rovnať Leovi.
„Prepáč." zašepkala som.
Úprimne, s miernym náznakom pobavenia, sa usmial: „Zlaté, že v slabých chvíľach dokážeš byť aspoň raz úprimná."
„Mohol si mi streliť facku, možno by som sa prebrala skôr." uložila som si hlavu na ruku. I naďalej ma hladil po líci.
„Mohol, ale tým by som nedosiahol tvoju konečnú citovú rovnováhu, zlato."
Teraz mi to došlo. Dopekla aj s Ethanovými ustavičnými hrami. No musela som uznať, že to efekt malo. Však som sa správala ako žena v prechode.
„Ale ten únos si si mohol odpustiť. Nemysli si, že za toto sa na teba nehnevám."
Rozosmial sa. Skôr, ako som stihla reagovať, opäť, tento deň už druhý krát, si našiel moje pery a venoval mi bozk. Ale tento bol iný ako ten ráno. Ten ráno bol vnútený, vášnivý a túžobný. Tento bol jemný a láskavý. Tak ľahko sa mu dalo prepadnúť.
„Viem, že nebudeš moja." pri tých slovách ma pošteklil letmý dotyk jeho pier, „No prestať ťa milovať nie je také ľahké. Ty by si to mala vedieť."
Pozrela som mu do sivomodrých očí. Páčili sa mi viac, ako modré, ktoré boli donedávna jeho špecifickým znakom, okrem jeho druhej, čiernej, varianty očí a špinavoblond vlasov. V tom momente som si spomenula na jedného konkrétneho chlapca, čo mi prišlo absurdné, no zároveň aj celkom k veci. Andrewa. Zabili sme mu brata, o ktorého sa staral už ako tínedžer a obetoval jeho výchove tak veľa. No teraz bol tu, pomáhal mi, zatiaľ čo prednedávnom pomáhal nám všetkým. Zrazu som mala pred sebou iného Ethana. Áno, bol to ten prefíkaný bezcharakterný parchant, no zároveň mal tak silnú osobnosť, že sa dokázal vyrovnať so stratou blízkej osoby a aj s tým, že nikdy nebude maž tú, ktorú skutočne miluje.
Môj ďalší krok ho prekvapil. Nepobozkala som ho, nemohla som. Namiesto toho som ho vrúcne objala, až som pochvíli nato pocítila ako mi objatie opätoval.
Zacítila som to. Prudký výboj, vytriskol mi do celého tela, až do končekov prstov. Vypleštila som oči. Začal ku mne doliehať akýsi šum, čoraz sa približoval, až som dokázala rozlíšiť jednotlivé slová, čo mi hlasy jasnovidcov šepkali, zatiaľ čo ja som ich šepkala zarovno s nimi do Ethanovho ucha:
„Radosť, smútok, proroctvo,
no nikde žiadne vodstvo,
ľútosť, strach a zmätenosť,
láska bude veľká vzácnosť,
vášeň, hlad a boj,
chráň si život, no nie len svoj,
zmätenosť a vášeň,
takto nesmie skončiť báseň."
„Teraz si čistá." zašepkali mi hlasy, no Cassandrin hlas, ktorý nasledoval bol najvýraznejší a vrúcny, „Teraz sa všetko zmení, dieťa moje."

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////