Povedala som si, že plakať nebudem. Som tu iba ja a Ethan, nikto iný. Navyše, povedal, že mi pomôže uviesť mágiu do normálneho stavu. A okrem toho, budem mať zatiaľ čas vymyslieť ako sa odtiaľto dostanem. A so silou to bude lepšie, ako len s podstatou nočného tvora.
„Myslel som si, že sa neobjavíš." povedal, keď som zastala vo dverách, zatiaľ čo on už raňajkoval.
„Aj sintuiti sa môžu mýliť."
„Môžu. Naješ sa?"
„Nie som hladná." letmo som pozrela na jedlo a potom späť na neho, „Som smädná."
„Fajn." povedal a prežul, „Pôjdeme na lov."
„Povedal si, že tu žiadna civilizácia nie je."
„Ja viem. Pôjdeme celý deň. Preto by som sa na tvojom mieste najedol." premeral si ma. Mala som na sebe bledomodrú košeľu a čierne riflové nohavice. Vzdychla som a šla sa sama obslúžiť. Naliala som si do šálky mlieko, vzala si croissant a sadla si na opačný koniec podlhovastého stola, aby som mu bola či najďalej. Nadvihol obočie a natiahol sa za svojou šálkou.
Odpil si z kávy a otvoril ústa, že niečo povie, no ja som ho prerušila: „Nemienim sa s tebou baviť, Ethan."
„Prečo?" nedal sa.
„Si otravný parchant."
„Radšej som sa nemal pýtať." povedal sám pre seba, „Vždy si taká po ránu?"
Buchla som päsťou do stola, aj zahrkotali šálky a prepichla ho naštvaným pohľadom. Napäto ma sledoval. Nakoniec som sa zdržala komentára a neochotne si odtrhla kúsok croissantu. No napokon som to bola ja, kto prerušil ticho.
„Ako mi chceš pomôcť nájsť silu?"
„To už nechaj na mňa."
„Vieš niečo čo ja nie?"
„Viem oveľa viac vecí, než ty." povedal vážne a hľadel na mňa neprítomným pohľadom, akoby nad niečím premýšľal, „Oveľa viac."
„Povieš mi ich?" prvý krát sa z môjho pohľadu ozvala úprimnosť voči nemu.
„Nie." povedal skrátka, čo sa mi nepáčilo.
„Prečo?"
„Pretože je to pre tvoje bezpečie!" zvýšil hlas tentoraz on, načo som sa stiahla. Tušila som, že za ten čas sa čosi muselo stať, no teraz som videla, že sa mu podarilo dať sa dokopy a znova som mala pred sebou toho starého Ethana spred roka. Až nato, že ma nechcel zabiť, pretože ma miloval.
Sklopila som zrak a on sa vrátil k jedlu. Obaja sme prišli na to, že ticho bude najlepšia komunikácia medzi nami pre tentoraz.

*Leo*
Zacítil som, ako mi ktosi stisol plece. Obzrel som sa a uvidel Nicolasa. Bez slova si ku mne sadol. Videl som mu na očiach tie isté pocity aké som zažíval ja- strach o Charlotte a nenávisť voči Ethanovi.
„Musím ju nájsť skôr než bude neskoro." hlesol som.
„Pomôžem ti ako sa bude dať." povedal.
„Čo vôbec robí tu v meste? Ako je tu dlho?"
„Prišiel v pravej chvíli." povedal naštvane, „Nočné tvory nemali vodcu a on sa tej role s radosťou rýchlo ujal."
To ma dosť prekvapilo. Ten idiot má z pekla šťastie.
„Navyše je v plnej sile." poznamenal. Prikývol som, no potom som si niečo uvedomil.
„Ako si to ve..."
Nicolas sa s povzdychom postavil: „Prepáč, už musím ísť."
„Kam?" vyzvedal som.
„Za Tomasom." odvetil jednoducho, postavil som sa a sledoval, ako kráča k autu. Zdalo sa mi, že si pod ľahkou mikinou pridržiaval bok, akoby ho bolel, no nemohol som sa tým veľmi zaoberať, pretože ma niekto stiahol za rameno až som div nepadol na zadok a všimol som si, ako ma Ervis naliehavo ťahá do domu.
„Čo?"
„Máme nápad, ako Charlotte vypátrať." povedal keď sme zastavili na chodbe pri Makotovi. Ten ho ešte stále sotva vedel strpieť, keďže veril svojej intuícii, ktorá mu vravela, že Ervis je potenciálne nebezpečenstvo. No úprimne, prečo by mal? Jediné čo ma na ňom neustále prekvapuje je jeho vševednosť.
„Ako?" začínal som sa cítiť ako magor, keď kladiem iba také primitívne otázky.
„V prvom rade, Charlotte musí aktivovať svoju mágiu. A v druhom rade, musí následne zaspať, aby som jej mohol preniknúť do sna a vypátrať ju."
„Ale to môže trvať dlho." povedal som frustrovane.
„Ver mi, Ethan nám len nahrá do karát, lebo určite sa bude snažiť aktivovať jej mágiu rovnako ako my."
„Ten sa dovtedy pokúsi o kopu iných vecí." povedal som nahnevane a zároveň znechutene. Znova mi ju už nevezme.
„Charlotte to zvládne." uistil ma Makoto.
Zvesil som plecia. Tak veľmi som ju chcel mať tu pri sebe. Prečo, keď sa konečne dalo všetko do normálu sa musí znova niečo pokaziť? Nevytrpeli sme si už dosť?
„Leo..." ohlásil ma Ervis láskavo, čo sa u neho často nevída, no ja som nemal náladu a len som mlčky vyšiel z domu a odomkol auto. Vyšiel z domu a ešte na mňa zavolal, „Kam ideš?"
„Prečistiť si hlavu." odvetil som a následne len nastúpil do auta. Nič viac mi ju neprečistí ako jazda autom bez určitého cieľa. Pridal som na plyn, až sa za mnou zaprášilo a zanechal za sebou ako sídlo, tak rýchlo aj lesy a celý Brandon.
Stále sa mi pred očami ukazoval včerajší večer. Bože, už prešla celá noc. Kam ju Ethan stihol zaviesť? Možno i do zvyšku Európy. Ani by som sa nečudoval. No jediné čo som vedel bolo, že keď sa mi dostane do rúk, veľmi zle skončí. A navyše, keď je do nej zaľúbený... je schopný ozaj všetkého. Neraz som sa o tom v minulosti presvedčil.
Pridal som na plyn. Cesta predo mnou sa mi rozplývala, namiesto toho som mal opäť pred sebou Ethana a bojoval s ním. Cítil som, ako čoraz tuhšie zovieram volant.
„Prišiel som si len pre to, čo mi patrí." zasmial sa pohŕdavo a zaboril mi pazúry do pravého boku. Zavrčal som a zahnal sa po ňom. Bol oveľa silnejší než ja a to neprešla dlhá doba. Kým ja som žil svoj vysnený život, on tvrdo makal, len aby mi ho pokazil.
„Ona je to posledné, čo si môžeš nárokovať!"
„Oh, vyhrážaš sa mi? Ani ma neporazíš." vysmial ma. Znova sa strhla bitka a podarilo sa mi mu pár rán uštedriť, no napokon som to bol ja, čo potreboval popadnúť dych. Využil toho a odhodil ma pár metrov dozadu. Jeho poskoci robili všetko preto, aby Beatrice odo mňa a Ervis sa jej snažil pomôcť. Videl v jeho očiach ten strach. Aj ja som ho mal práve teraz. Netušil som, ako ďaleko už Charlotte odviedli, no nemohol som ju nechať ísť. Lenže čím častejšie som sa ocital na zemi Ethanovým privinením, tým sa mi zdali ciele neprekonateľnejšie. Ethanov čistý výsmech tomu nepomáhal. Cítil som sa veľmi podobne ako v tú osudnú noc pred rokmi, keď mi vzal Chloe. A o Charlotte budem bojovať zubami nechtami. Akokoľvek.
Akokoľvek. A čo robím teraz? Len utekám pred problémami. Som padavka!
Spomalil som zo stodvadsať na sedemdesiat a hľadal miesto kde sa otočím späť a vrátim sa do Brandonu, no namiesto toho auto len zaprotestovalo. Pozrel som na tachometer. Prázdna nádrž.
„Doriti!" buchol som do volantu zatiaľ čo som úplne spomaľoval a autá ma začali predbiehať. Zahol som ku krajnici a spomalil. Oprel som sa o volant rukami a následne o ne čelom. Privrel som oči.
„Vraj silný ako Lev. Nenechaj sa zosmiešniť." povedal, keď som sa na neho vrhol s posledným dychom, no namiesto toho som zacítil silnú ostrú bolesť v srdci. Moje zovretie povolilo, no Ethan nemal dosť. Do srdca mi vrazil druhú dýku, stále držal rukoväť, no niečo ho vyrušilo. Pozrel smerom kam vliekli Charlotte a potom späť na mňa. Vrazil mi dýku ešte hlbšie načo som zreval, no on vyzeral, že sa viac už nezdrží. Kým som padal strácal som vedomie a videl iba obrys jeho náhliacej sa postavy. Akoby pred niečím utekal.
Znova som zo seba spustil spŕšku nadávok a nahnevane udrel do volantu až sa ozvala trúbka. Niekto mi zaklopal na okno a ja som sa od ľaku strhol. No mierne ma potešilo, keď som tam uvidel Bena s chápavým priateľským úsmevom.
„Zrejme potrebuješ pomoc." povedal a ustúpil, aby som mohol vyjsť, „Ešte že mám stále nejakú tú bandasku benzínu navyše."
„Ďakujem."
„Ešte som ti ho tam nenalial." zaškeril sa.
S úsmevom som pokýval hlavou.
Priateľsky ma pobúchal po chrbte: „Zvládneme to, kamoš."

*Charlotte*
„Uvoľni sa trochu." povedal, keď sme si to metrovými krokmi skracovali dolu kopcom, kde- tu skalou, k prístupnejším oblastiam pre ľudí a zároveň naše obete. Udržovala som si od neho zdravý odstup už len preto, lebo ma jeho prítomnosť znervózňovala. Z viacerých dôvodov. Preto som sa rozhodla ho ignorovať.
„Charlotte." napomenul ma.
„Čuš!" odvrkla som mu, kľakla si a zoskočila z väčšej skaly, pričom som voľne padala asi štyri metre a elegantne dopadla na mierne pokrčené nohy. Ethan spravil rovnaký postup, no pri ňom to vyzeralo samozrejme elegantnejšie. Čakala som, že mi jednu strelí, čo by som sa po ránu ani nečudovala, no on bol vyrovnaný a pokojný.
„Chcem ti len dobre."
„Podľa toho ako to myslíš." odvrkla som mu a pohla sa za ním, keďže som tieto hory nepoznala, na rozdiel od neho. Videla som mu na tvári menší úškrn. Idiot.
„Nemýľ si pojmy „ti" a „nám". Je tam značný rozdiel."
„Podľa mňa by si mohol začať chápať slovu nie."
Prudko zastal, načo som do neho nechtiac narazila a skôr ako by som bola od neho ustúpila, sa otočil a chytil ma za ruky, aby sa neprerušila naša blízkosť. Hravo sa usmial: „Ale ty si mi nepovedala nie."
Naprázdno som preglgla. Tento fakt mi trochu ušiel: „Tak ti ho hovorím teraz."
Naklonil do boku hlavu a jeho sivomodré oči skúmali moje hnedé s jemnou zelenkavou. Tým som sa od drahých súrodencov výzorovo líšila. Inak sme boli rovnakí- hnedasté oči u nich dvoch, bledšia pleť a hnedé vlasy u každého.
„Neznieš presvedčivo, zlato." povedal a pohľadom zavadil o moje ruky, ktoré mi ešte stále držal a ja som sa tomu nijako špeciálne nebránila.
Vytrhla som sa mu: „Nevolaj ma tak."
Vybrala som sa ďalej, načo ma on poľahky dobehol: „Pravda, môžem vymyslieť krajšie pomenovanie."
Pretočila som otrávene očami a snažila som sa radšej sústrediť na mágiu a hlasy, no zbytočne. Bolo to, akoby ste vedeli, že v truhlici je poklad, no i keď truhlicu otvoríte, je tak hlboko, že naň nedočiahnete ani keby ste čo robili.
„Cítiš to?" opýtal sa Ethan, čím ma vytrhol z rozmýšľania, moje pudy nočného tvora sa okamžite závanom vzduchu aktivovali a oči mi sčerneli rovnako, ako tie Ethanove, ktoré ma sledovali.
„Zranený horolezec." zašepkala som s náznakom hladu v hlase. Pobehli sme dopredu, no tu nás čakal už väčší útes. Odhadovala som to na takých sedem až osem metrov. Ethan si všimol moje zapochybovanie a víťazoslávne sa usmial. Nastavil ku mne ruku. Keďže hlad bol už za tie dni dosť veľký, nemala som na výber. Hlavne nie, ak železitá pachuť krvi sa niesla ovzduším a podnecovala moje bunky.
Zoskočili sme, trhol rukou a stiahol si ma k sebe, načo som mu zovrela lem trička a od mi skrčil nohy aby som sa o neho ovinula. Dopadli sme na zem oveľa tvrdšie ako predtým, až si Ethan čupol, no podoprel mi chrbát skôr, ako by sme sa boli prevážili a ja by som dopadla do suchého lístia. Cítila som jeho teplý dych ma perách. Srdce mi búšilo. Ethan sa len vpíjal svojimi očami do mojich...
Prerušil nás bolestný krik horolezca len stupienok pod nami. Opäť som nadobudla triezvy rozum, načo som sa začala od Ethana pratať preč a on ma pustil aby som sa mohla postaviť. Podišli sme ku kraju kopca a uvidela som krvavú mláčku na vrchu skalnej steny, kde sa musel horolezec poraniť. Boli v nej aj ukotvené dve laná. Pod nimi na lanách viseli zranený muž a žena.
„Hej!" zvolal na nich Ethan a oni sa pozreli naším smerom, načo sa zdvorilo usmial a podarilo sa mu potlačiť tú čiernu v očiach, i keď ostali tmavšie. Ja som trochu ustúpila, aby som nebola nápadná, „Vytiahneme vás."
„Oh Bože, ďakujeme!" ozvala sa nadšene žena a počula som, ako jej odľahlo. Oblizla som si pôžitkársky pery. Teraz šli akékoľvek pocity bokom. Vôňa krvi mi opantávala rozum ako silná droga. Ethan začal vyťahovať horolezca a ja ženu.
Len čo boli hore, vďačne sa usmiali. Až potom si nás horár začal obzerať a žena vyhlásila: „Čo má to dievča s očami?"
Myklo i kútikom úst nahor.
„Nevyzeráte, ako horolezci." poznamenal muž dívajúc sa zo mňa na Ethana.
Ethan sa kruto usmial: „To teda nie sme."
Viac som neváhala, potiahla som ženu za postroj k sebe a vystrčené tesáky jej zaborila hlboko do hrdla. Zachrapčala a od bolesti ňou trhlo. Muž zdesene skríkol, no to bolo tak všetko, lebo Ethan sa o neho určite postaral. Nevenovala som mu pozornosť. S privretými očami som si vychutnávala tú božskú chuť tekutiny na jazyku, ktorá sa veľkými hltmi púšťala hrdlom dolu a sýtila ma.
Pustila som mŕtve telo na zem. Dívala som sa do prázdnych očí ženy, v ktorej ešte pred pár minútami koloval život a krv, po ktorých nebolo ani stopy. Až teraz som si uvedomila, ako som sa nechala hladom ovládnuť. No za hladom sa skrývalo niečo iné, a to boli pocity. Odlúčenie od Lea a rodiny, smútok, beznádej, zmiešané pocity z Ethana a vplyvu jeho prítomnosti na mňa.
Zachvela som sa. Zabila som nevinnú. Počas lovu sme lovili, pili krv, ale nezabíjali.
Nezaregistrovala som, kedy si ku mne Ethan zozadu kľakol. Pootočila som hlavou.
Dýchol mi na krk: „Nestrachuj sa. Ber to ako druh zábavy. Tej tu budeme mať dosť."
Cítila som sa skazená. Ani som sa nepohla.
„Bože Charlotte." pretočil očami, „To nočné tvory robia."
Prudko som sa zvrtla a sotila do neho, čo nečakal a dopadol do suchých listov. Postavila som sa.
„Nie som nočný tvor!"
„Dobre, dobre." zdvihol ruky na znak vzdávania a postavil sa. Zazerala som po ňom. Nevyzeral, že by sa obával, no videla som, že si priznal chybu.
Zvesila som plecia a zmraštila tvár. Mala som toho dosť. Všetkého. Spadla som späť na kolená a rozplakala sa. Mala som dosť toho, že mi nikdy nie je dopriate šťastie. V podvedomí dobre viem, že všetky tie úmrtia a bolesti mám na svedomí ja. Ak by nebolo Polnočnej lásky... aký by bol nás život? Nicolas by bol potencionalista, čo by predstavovalo najväčší problém, ja jasnovidcom nepočujúcim žiadne prekliate hlasy a Keysha lovcom. Žiadni Arthoy Genesis, proponenti, Morganovci, neumrel by Mikael ani Lucinda. I po roku to bolí. Vlastne, keď si to tak uvedomím, všetko bolí a zožiera ma to zvnútra ako smrť.
Lenže ak by nebolo polnočnej lásky, nebolo by Lea a vôbec nie Bena. Nespoznala by som tak úžasného človeka ako je Beatrice. Občas mi je ako mama, ktorú som kedysi dávno stratila. No taktiež by nebolo toho dobráka, nášho strýka. Nikdy by som si neuvedomila ako veľmi mi na otcovi záleží, aj keď ho vidím do roka toľkokrát, že to napočítam na dvoch rukách.
Ethan ku mne spravil krok.
„Nepribližuj sa ku mne." precedila som pomedzi zuby, postavila sa a poutierala si neposlušné slzy. Toľko k tomu, že nebudem plakať. Pôsobím ako nejaká chudera čo nevie čo robiť. Pozrela som na Ethana, ktorý ma nemo sledoval.
„Nejak to nezvládaš." prehovoril a ja som na neho zagánila, no nedal sa rušiť, „Ak budeš takáto, o mágii môžeš len snívať."
„Ako to myslíš?" opýtala som sa už normálnym hlasom, akoby som pred chvíľou ani neplakala.
„Si moc citovo labilná." mykol plecami.
„Akosi mám na to svoje dôvody."
„Nie nie." pokýval hlavou, „Ty a Nicolas ste si akýmisi protipólmi. On si city udržiava na jednej hladine, zatiaľ čo ty si ako búrka, čo so sebou metie všetko čo jej stojí v ceste. Čuduješ sa, prečo stále neovládaš mágiu?"
Zvesila som plecia: „Ako to zmením?"
Ten lišiacky úsmev, čo nadhodil ma veľmi nepresviedčal o dobrom zmysle jeho nasledujúcich slov: „To ja už zariadim."

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////