4. časť

*Ben*

„Poprosím jednolôžkovú voľnú izbu." povedal som.

„Ste v poriadku?" pýtala sa recepčná podávajúc mi kľúče izby 457.

Narýchlo som prikývol a radšej si zavolal na štvrté poschodie výťah. Bolo mi zle. Nespal som už dve noci a vlastne ani túto. Boli štyri hodiny ráno. Usúdil som, že viac riadiť auto nemôžem a nech som sa spánku akokoľvek bránil, mal som smolu. Bolo dobré, že som odišiel?

Len čo som bol dnu, zatvoril som dvere, zamkol. Nalial som si pohár vody a ledva som ho udržal v rukách. Keď som ho vypil a konečne sa dostal do postele, nemohol som byť šťastnejší. No to samozrejme netrvalo dlho.

Stále som padal do tmy, no nemal som síl kričať. Zastavil ma prudký pohyb, akoby ma niekto potiahol za nohy. Uvedomil som si, že visím dolu hlavou a nohy mám obviazané lanom. Podo mnou bola bezodná jama ako nesúmerný kruh ohraničený betónom.

Započul som vŕzganie. Porozhliadal som sa dookola, až som pred sebou uvidel páčku. O kúsoček sa uvoľnila a následne som zvolal, lebo som bol o trošku bližšie k tej jame.

Rozmýšľal som, čo podniknem, až mi ako najlepší nápad prišlo rozhúpať sa. Po pár minútach som mal páčku nadosah. Niečo presvišťalo vzduchom. Pozrel som okolo seba a len tak- tak som sa uhol obrovskému gejzíru plameňov zo stredu jamy. Zachytil som sa o páčku, keď oheň zapálil lano a to sa pretrhlo. Zvolal som a takmer sa mi páčka vyšmykla. Začal som pomaly liezť hore, no so zviazanými nohami to nebolo nič moc. Zacítil som pálenie. Lano okolo mojich členkov začalo horieť. Kopol som nohami, lano sa roztrhlo a padlo do toho ohnivého pekla podo mnou, a ja takmer s ním. Začal som rýchlo liezť cez okraj hore. Konečne som sa vyštveral a postavil sa. Oheň sa premenil na dym. Nie, na tie tiene. To zlo. Rozbehol som sa do tmy, zlo ma doháňalo.

„BenJ!"

„Koľko krát ti mám vravieť aby si ma tak nevolala? Neznášam to."

„Fajn, fajn. Ale keď ty ma nepočúvaš!"

„A čo si vravela?"

„Ben ty si strašný!"

„Nie viac ako ty, sesternička."

Sofie. Moja sesternica.

Rozbehol som sa tým smerom odkiaľ som počul náš rozhovor. Tiene ma štípali aj cez tričko a nohavice.

So Sofie som trávil väčšinu detstva. Potom sa ale aj s rodinou odsťahovala a tak som zostal s Leom a Chloe.

Uvidel som dvere. Natiahol som pred seba ruky a zachytil kľučku. Mykal som ňou, no bola zaseknutá. Tiene sa na mňa nalepili a nechtiac som ich vdýchol, niežeby z nich ubudlo. Vrazil som do dverí a tie sa otvorili, no to sa už všetko stratilo v čiernote.

Otvoril som oči a prudko sa nadýchol. Pretočil som sa na bok tak, aby som prevísal cez bok postele a rozkašlal sa. Na koberci sa objavil slušný fľak krvi. Vstal som, no len čo som dostúpil na nohy príšerne to zabolelo. Zaťal som zuby, kde sa mi od bolesti predĺžili tesáky a nechty na rukách sa zaostrili. Dotackal som sa do kúpeľne a padol na kolená a vykašliaval krv do vane. Pazúry sa škreli o kraj vane, no bolo mi to jedno. Po dobrých dvadsiatich minútach na to konečne prešlo a bezvládne som sa oprel o vaňu. Pozrel som na členky. Boli spálené a koža ma štípala. Zúfalo som zaskučal.

Tie sny ma pomaly, ale isto zabijú.

*Charlotte*

Viac som sa na ten zošit už snáď mračiť nevedela. Spustila som ruky a viac sa zosunula na koženej sedačke v Leovej obývačke. Položil šálky čaju na stôl a otočil si k sebe zošit. Bola som rada, že už sa dal ako tak doporiadku.

„Shakespeare?" opýtal sa a ja som unavene prikývla.

„Moja smrť."

„Ale no tak." povedal, vzal do ruky jablko, ohol ruku v lakti, takže jablko mal na úrovni hlavy a pravú nohu vyložil na kraj gauča, „Byť a či nebyť?"

Začala som sa potichu smiať a pritom smiech zadržiavať, takže o chvíľku som bola červená ako paprika.

„Kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac, či trpne znášať..."

„Leo prosím prestaň."

„Strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti..."

„Leo! Ja sa potrebujem učiť!" povedala som a ťahala ho dolu ku mne.

„Moru bied a násilne ho zdolať? Um..." umlčala som ho bozkami. Vzala som mu tvár do dlaní a už neprotestoval, keď som ho ťahala dolu k sebe. Nakoniec skončil nado mňou a odtiahol sa. Pozeral po mne a odhryzol si z jablka.

„Už ma necháš učiť?"

„Možno." povedal a znova odhryzol.

„Aj ja chcem." povedala som a načiahla sa za ním, no uhol sa a tak sme sa prekoprcli. Znova si odhryzol, no potom som mu ho vzala a odhryzla som si riadny kus, div mi nevypadol z úst a Leo sa výborne zabával.

„To aby ti nič nezostalo, keď si taký zlý." povedala som mu prežúvajúc. Položil ohryzok na stôl a stiahol si ma do náručia, takže som mu chrúmala na hrudi.

Venoval mi bozk na čelo a pozrel po mne. Usmiala som sa a vyslúžila si ďalší.

„Láska, takto budem na maturitách úplne vymletá."

„Učíš sa celé dni, tak jeden pekný večer ti neublíži."

„Pekný?" nadvihla som hlavu a on sa hneď zmocnil mojich pier.

Posunula som sa k nemu vyššie a podoprela sa lakťami. Jeho hrejivé ruky, aj keď teraz v rovnakej teplote ako moja pokožka, zablúdili pod tričko a od krížov prechádzali vyššie po chrbte. Pobozkala som ho na ľavý kútik úst a pokračovala ku krku, jemne sa ho perami dotýkajúc a vdychujúc jeho citrónovo-mätovú vôňu...

„Hej, Charlotte brzdi, brzdi." povedal rýchlo a odtiahol ma od seba. Nechápavo som na neho pozrela a potom mi to došlo, „Tie tesáky láskavo vynechaj." povedal so smiechom.

„Čo sa smeješ?" zamračila som sa nechápavo, tesáky sa už stiahli. Fajn, možno som sa nechala uniesť trochu viac.

„Ešte som nepočul o tom, že by bol nočný tvor schopný pohrýzť nočného tvora." povedal a s príjemným smiechom, ktorý ma upokojoval mi vtisol bozk na nos, „Ty vieš ako prekvapovať."

S úsmevom som mykla plecami a pobozkala ho. Rukami mi hladil stehná, zatiaľ čo naše pery dokonale splývali do seba. Jeho ruky sa zastavili na mojom zadku, nadvihol si ma vyššie a ja som sa pousmiala. Prsty pokračovali vyššie, až uchopili lem trička a začali mi ho pomaly zvliekať. Prevliekol mi ho cez hlavu, kamsi odhodil a upravil mi s láskyplným úsmevom postrapatené vlasy. Oči mal čierne s červenými a fialovými fliačikmi, asi tak ako tie moje. Láska a túžba. Tie dva plamene, čo sa rozhoria vždy keď ho uvidím. Keď ma vezme za ruku a stiahne do hrejivého objatia.

Neostala som mu nič dlžná a jeho tričko skončilo niekde dolu pri gauči. Vtisol mi bozk na čelo a prstami mi hladil chrbát. Jeho pery sa zmocnili môjho krku a ja som privrela oči od slasti. Zacítila som, ako mi pomaly sťahoval tmavomodré legíny a ochotne som s ním spolupracovala. O chvíľu sme ležali jeden vedľa druhého a užívali si tú bezprostrednú blízkosť. Pohladila som ho po líci a jemne, náruživo ho pobozkala. Vrchnú, pravú nohu som mu omotala okolo pásu a viac sa k nemu pritiahla. Kožený gauč ma príjemne chladil.

Keď som ho ucítila, slastne a šťastne som zavzdychala. Leo mi s úsmevom vtisol dlhý vášnivý bozk a začali sme sa pohybovať v spoločnom rytme.

Všetok stres z maturít, olympiády z dejepisu, rozhovoru, problémy s nočnými tvormi, s Benom, Makotom, všetko išlo bokom. V hlave som mala prázdno po myšlienkach naplnené iba Leom. Tým chalanom, ktorého nadovšetko milujem, s ktorým som prežila toľko vecí, že by sa to nedalo ani spočítať, ktorý je tu vždy pre mňa a ja pre neho.

Keď už tempo malo závratné výšiny a všetko bolo tak závratne intenzívne a úžasné, nahlas som zvolala to krásne kratučké a jednoduché meno, so všetkou láskou čo som v tom momente cítila.

Tempo spomalilo a Leo si ma k sebe pritiahol. Tvár si zaboril do mojich vlasov a napokon mi s toľkou nehou a rozkošou zašepkal meno do ucha a jeho hrejivé pery ma pošteklili. Usmiala som sa a úplne uvoľnila. On dobre vie, ako ma vždy potešiť, utešiť... Tak dokonale ma pozná. Tak ako ja jeho.

Vtisla som mu bozk na plece a on mne naoplátku do vlasov. Bolo mi s ním tak neskutočne dobre. Nakoniec sme ešte obaja ukončili príjemný večer spoločnou sprchou, po ktorej sme vyčerpane zaľahli do postele.

„Au, Charlotte." ani to neznelo bolestne, skôr iba ako pripomienka.

„Prepáč." pustila som mu zápästie a strčila ruku do vrecka kabáta, aby ľudia nevideli tie pazúry. Kedy sa akože naučím ovládať sa?

Ruka mu spočinula na mojom chrbte a vtisol mi bozk na spánok: „Hlavne žiadny stres, áno?"

„Tebe sa to povie." zamumlala som.

„Však nič hrozné sa nedeje."

„Leo." zahriakla som ho, „Ja si tam nejdem len sadnúť a pokecať. Budem tam mať ešte asi stovku ľudí v publiku a navyše, pred kamerami. Uvidí ma niekoľko tisíc ľudí."

Striasla som sa. Mala som na sebe čierne legíny, červeno-čiernu károvanú sukňu s jemným zlatým prešívaním, biele tenisky a biele tričko. Vlasy som si trochu natočila a zvolila jemný make up.

„Tak na to nemysli. Mysli na mňa."

„Egoista." zasmiala som sa, aj keď presne to som mala v pláne.

„A na to, že si tam ideš naozaj iba pokecať. Prinajhoršom s nimi narobím poriadky." žmurkol.

„To je to posledné, čo si prajem." povedala som zhrozene, no on sa zasmial a venoval mi krátky bozk.

Diváci začali tlieskať a ochvíľu sa ozval ženský ma mužský hlas.

„Dobrý..." začala žena.

„Večer." dokončil muž.

„Začína sa večerný rozhovor naživo na NCV s Carlou Meisen..."

„A Robetom Darwinom." dokončil opäť muž, „A teraz privítajte nový rozkvet anglickej literatúry, študentku Charlotte Rott."

Diváci začali búrlivo tlieskať.

Výdych.

Nádych.

„Veľa šťastia láska." poprial mi a už som vyšla na pódium. No len čo som tam vyšla, pred všetky tie kamery a divákov a ožiarená reflektormi, všetok stres opadol a ja som sa zoširoka usmiala. Bláznivé, viem.

„Vitaj, Charlotte." privítala ma Carla a Robert sa usmial.

„Ďakujem za pozvanie." povedala som a sadla si na voľné guľaté kožené kreslo bielej farby s opierkou.

„Takže Charlotte, aby sme nezačali tak zhurta, tak nám o sebe niečo povedzte." usmial sa Robert.

„Takže písanie ma bavilo stále. Mám ešte dvoch súrodencov, tak každý sme vynikali v niečom. Ja v písaní a Keysha v hraní na klavír."

„A tretí súrodenec?" opýtala sa Carla.

„Nicolas..." zamyslela som sa, „Vo všetkom." dodala som napokon a zasmiali sme sa, „Takého ako on už nenájdete, prisámvačku."

„A ako ste sa dostali k písaniu?" opýtal sa Robert.

Usmiala som sa, aj keď, niekto by tam mohol postrehnúť smútok, zármutok: „Vždy som mala v škole výborné slohy, sem- tam som napísala nejakú prácu do súťaže, až raz mi moja najlepšia kamarátka Lucy povedala, že ak neviem, čo jej mám dať k narodeninám, tak nech jej napíšem nejaký príbeh. A povedala, že určite bude taký dobrý..." zmĺkla som, pretože hlas ma zrádzal a mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala, „že bude v knižnej podobe. Splnilo sa to."

Až na to, že ona si ho už neprečíta.

„Prepáčte, nechceli sme Vás zarmútiť." povedal ľútostivo Robert a videla som úprimný úsmev. Bola som vďačná, že je skoré poludnie. Ak by bola noc, veľmi dobre by som vedela, aká farba by v čiernych očiach prevažovala. Tmavomodrá, ukazujúca ten smútok, tú bolesť, ktorá nikdy neprejde, aj keď sa snažím na to nemyslieť. Nedá sa povedať, že by som sa kvôli tomu na Lea hnevala, práve vtedy nebolo nič také ružové. Chcel zabiť aj mňa. Ak mám byť úprimná, neviem povedať, či ho za to viním, alebo som mu odpustila. Ani jedno, ani druhé. Vlastne môj smútok nemá s Leom nič spoločné. Len mi je to neskutočne ľúto. Bola to jediná osoba, okrem súrodencov, teraz už aj Lea, ktorú som si k sebe viac pripustila. A Mikael... nepoznala som ho dlho, no vedela som, že ak by nebolo Lea, skôr či neskôr by sme boli spolu. Už odzačiatku mi bol sympatický asi tak, ako ja jemu.

Však to ani nebolo tak dávno.

Pokývala som hlavou a ukľudnila sa, spomienky a smútok zahnala do úzadia: „Život je nevyspytateľný. Občas aj zlý, no dokáže aj potešiť."

„A čo platí u Vás?" usmiala sa Carla, ktorá sa snažila znova nadviazať veselšiu atmosféru.

Zahryzla som si do spodnej pery a premýšľala. Samozrejme, oni nemohli tušiť nič. Oh, sladká nevedomosť. Ale ak sa to tak vezme, moji súrodenci sú jedno veľké plus, Leo je ďalšie veľké plus, naša partia taktiež. Aj otec, aj keď ho nevídame tak často ako by sme mali, rovnako aj dedko. No potom sú tu boje. Nepriatelia. No aj keď teraz sme teoreticky v mieri s Adrianom a potencionalistami, bojovníci nám pomáhajú. A čo sa týka nočných tvorov, zatiaľ pazúry nevystrčili. Doslova, ale aj obrazne.

Pousmiala som sa: „Jednoznačne len dobrý. Aj keď teraz mám posledný piaty rok štúdia a následne maturity, no inak som nadmieru spokojná."

„My veríme, že to zvládnete ľavou zadnou." žmurkol Robert a zasmiali sme sa.

„Tak to aby som vás brala za slovo." rypla som a Carla ho pobavene šťuchla lakťom do rebier.

„Do čoho som sa to zaplietol?" povedal naoko beznádejne a už sa smiali všetci- ako my, tak diváci.

„A ako ste sa dostali práve k tomuto žánru fantasy? Vzali ste odniekiaľ inšpiráciu?" opýtala sa Carla.

„Viacerí uznali, že moja predstavivosť je ozaj veľká a divoká." usmiala som sa, „A navyše, povedala som si, že upíri, či vlkolaci alebo podobne, sú už známe dosť. Jeden večer som si len tak čarbala do notesu, a keď som videla svoje dielo, hneď som vedela, že čo to bude." usmiala som sa.

„Nakreslili ste teda nočného tvora?" opýtal sa Robert.

„Nejak tak." usmiala som sa. Vlastne som nakreslila Lea. Nejako sme sa k tejto téme nedostali, takže o tom ani nevie. Vlastne nikto.

„Ako vnímate postavu Lotty?" opýtala sa Carla.

„Lotty, je nejaký ten kúsok zo mňa. Má to, čo mne chýba, no zároveň sme si dosť podobné." v tomto som neklamala. Vlastne tie postavy ani tak nesúviseli s tými ľuďmi.Okrem mien.

„A postavu Leona?" opýtal sa Robert.

„Leon." pousmiala som sa, „To je kapitola sama o sebe. Na neho, rovnako ako na Lotty som nesmierne pyšná, pretože tie postavy sú tak reálne."

„Tak keď sme už pri nich dvoch, ako vnímate ich lásku?"

„Ich láska je veľmi pútavá, silná, poznačená smútkom a istená tým veľkým pochopením a intenzivitou pocitov. Možno keď to takto hovorím, príde to mnohým ako rozprávka, no všetci, čo knihu čítali, a tým čo nie to rozhodne odporúčam, to je jasné, „zasmiali sme sa, „vedia, že ani zďaleka to tak nie je. Lotty je neskúsené dievča a Leon chalan strápený osudom."

„Myslím, že poslednou vetou ste to vystihli dokonale." povedala Carla s úsmevom a potom na vysvetlenie podotkla: „Čítala som knihu."

„Ah tak." zasmiala som sa.

„Ale Carla, predsa autorka musí najlepšie vedieť, ako to je, no nie?"

„Tak určite. Lepšie by som to ani nevedela povedať."

„Stačilo, budem sa červenať." mávla som rukou a ozval sa smiech aj z publika. Mám ich sympatie. A pritom som sa o nič špeciálne nesnažila.

„Ale predsa len mi to pokoja nedá. Leon ako postava veľmi oslovil aj mňa. Je záhadný, no láskavý, bojovný ale i nežný. To Vám naozaj len tak z hlavy napadlo, alebo ste mali skutočnú inšpiráciu?"

„No..." začala som, no potom sa ozval potlesk a kamery sa mierne otočili, pretože zamerali niekoho iného. Skôr ako by som sa stihla obzrieť, som zacítila ruky na svojich pleciach. Nadvihla som hlavu a hneď som si vyslúžila krátky pekný bozk. Usmiala som sa a ľudia začali nadšene tlieskať a výskať. Ani som si nevšimla, kedy Leovi doniesli ďalšiu stoličku, rovnakú akú som mala ja. Musela som povedať, že v čiernom tričku, modrých rifliach a čiernej koženke vôbec nevyzeral k zahodeniu.

„A ktože je tento náš neznámy?" opýtal sa Robert, keďže Carla ešte akosi nespracovala informáciu, alebo skôr ten Leov príchod. Tak neskutočne dobre mi to padlo.

„Môj priateľ." usmiala som sa.

„Leo." predstavil sa, podal si s Robertom ruku a Carla si vyslúžila dve pusy na líca. Len čo si Leo sadol, našiel moju ľavú ruku a chytil ma za ňu. Jeho nejde nemilovať.

„No, vau." povedala Carla a miestnosťou sa ozval smiech, „Tak ak Vám to nevadí, tým že nás Váš priateľ Leo poctil svojou prítomnosťou, mala by som jednu otázočku."

Jemne mnou myklo. Však úprimne, tú podobnosť Lea s Leonom a už len tie mená... čo keď im to príde podozrivé?

„Ako ste sa spoznali?" opýtala sa nakoniec a ja som si vydýchla. Leo mi stisol ruku.

„Krátko potom, ako sa jej kniha objavila na pultoch a výkladoch." usmial sa, „Stretli sme sa náhodne v obchode, pár krát sme sa odvtedy videli, no až po čase sme sa viac zblížili."

Vlastne Leovi stačil jeden moment, aby svoju mienku zmenil. Prvý krát to bolo, keď mi pomohol krátko po Andyho prepade v škole, a vtedy mi povedal, že zmenil názor a stačilo mu, keď ma vtedy na výlete videl ako spím. Taká maličkosť. A pritom pre niekoho tak významná.

„A koľko asi trvá váš románik, ak sa smiem opýtať?" usmial sa Robert.

Zamyslene som prižmúrila oči: „Ani nie rok. Možno necelých desať mesiacov."

Ja neverím, že fakt tak málo. Mám pocit, akoby som ho poznala celú večnosť. A pritom sa navzájom poznáme tak dokonale.

„Úchvatné." usmiala sa Carla, „A pritom sa zdá, že si dokonale rozumiete. Že sa poznáte dlhšiu dobu."

„Aj mne sa tak zdá." usmiala som sa na Lea.

„No zdá sa, že tu už niet čo ďalšie riešiť. Veľmi pekne ďakujeme za úžasný rozhovor, a dúfame, že sa ešte v budúcnosti stretneme." žmurkla Carla.

Rozlúčili sme sa a následne sme zakývali aj publiku, poslala som im pusu a z pódia a od kamier s reflektormi nás vyprevádzal búrlivý potlesk a výskanie. Keď sme konečne osameli, tuho som Lea objala a on stisk opätoval.

„Tí ľudia ťa žerú láska." jeho pery ma pošteklili na uchu a objatie sa zjemnilo.

„To vidím." zasmiala som sa.

„Neplánuješ niekedy vydať ešte jednu knihu Lottie?"

Prudko som sa odtiahla a vyjavene na neho hľadela: „Leo nestraš. To ti hovorím úplne vážne. Síce je to milé, ale tá kniha priniesla viac pohromy ako tých dobrých vecí."

„Akých dobrých vecí?" opýtal sa.

„Napríklad našich priateľov, Nicolasovu lásku, ale hlavne teba, zlato." usmiala som sa a vtisla mu dlhý bozk.

„To s Lucy... Je mi to ľúto." povedal a oprel sa čelom o moje.

„Ja ťa z toho neviním Leo. Vtedy bolo všetko inak."

„Ani nemusíš. Trápi ma to aj bez toho, ale proste... ja som zabíjal. Vysal som ich a zabil. Bol som bezcitný. A často sa to vracia keď..."

„S tebou nie som?" uvedomila som si.

Smutne prikývol.

To ma šokovalo. Nevedela som či ho utešiť, alebo čo, tak som zostala ticho.

„Si môj oporný bod Charlotte. S tebou som lepší než som bol."

„Ja viem Leo." povedala som a tuho ho objala, „Ja ťa tak veľmi milujem." zašepkala som a ledva premáhala slzy.

Pohladil ma po chrbte: „Aj ja teba, Charlotte."

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////