38. časť

*Nicolas*

Odkašlal som si a narovnal si rukávy na košele. Nadýchol som sa letného nočného vzduchu so slabou vôňou krvi. Pousmial som sa a privrel čiernočierne oči.

Následne som si zložil okuliare a očistil si sklíčka o spodok károvanej červenej košele. Nasadil som si ich naspäť a spokojne vykročil do noci. Bol som vcelku aj unavený. Myslím, že teplá sprcha a mäkká posteľ sú mojou momentálnou prioritou.

*Charlotte*

Nosom som sa obtrela o Felixovu jemnú srsť. Ten mi už na dlaniach aj zaspal. Všimla som si to na jeho spokojnom odfukovaní. Leo ma objímal okolo pliec a čosi sa s Nicolasom bavili o tom, že by Nicolas mohol tiež taxikárčiť. No to by som si teda pozrela. Však tie dievčatá by sa s ním vozili aj po celej Británii. Stačilo by, ak uvidia jeho peknú sexi tváričku, čo vám poviem. Ruky aj s Felixom som si zložila do lona a oprela si hlavu o Leove plece. Tracy nám momentálne dala oddych, pretože Beatrice ju učila pliesť vrkoč... na Ervisových havaních dlhých vlasoch. Však prečo nie. On si aspoň nejako špeciálne nesťažoval, skôr nadhodil ten svoj flegmatický prístup ku všetkému. Ani neverím, keď mi Leo vravel, ako sa minul schuti smial na Leov účet. To, že Leo nevie kresliť ani maľovať som bohužiaľ zistila. Raz som ho prehovorila, aby ma skúsil nakresliť. Božemôj. Musela som sa veľmi snažiť, aby som sa nesmiala. Aj beztak vyzeral mierne zahanbene.

Z príjemnej idilky nás vyrušil príchod dvoch ľudí a poviem vám, ani jeden z nich nevyzeral práve nadšene. Zvedavo sme na nich pozreli, keď sa Ben konečne ozval: „Toto sa vám nebude páčiť."

Keysha sa posunula na gauči a on sa zosunul k nej. Beatrice hneď vzala malú Tracy do kuchyne, načo som sa na ňu vďačne usmiala a potom sa vrátila k Ervisovi a začala mu vrkôčiky rozpletať.

„Čo sa stalo?" opýtal sa Leo, zatiaľ čo som si ako na povel s Nicolasom vymenila zvedavé pohľady.

„Včera moju partu niekto napadol." ozval sa Adrian a konečne odstúpil odo dverí a unavene sa oprel o stenu.

„Koľkých?" opýtala sa Ronna, ktorá sa s Christianom doteraz vyvaľovala pri krbe.

„Piatich."

„Vieš kto to bol?" opýtala sa nesvoja Keysha a on sa na ňu mlčky zadíval a potom pokýval hlavou.

„Keď sa mi neozývali, Gerald ich vystopoval. Posledný z nich ešte žil, no i tak sa nám ho nepodarilo zachrániť." napriek tomuto oznamu, by ste v jeho hlase darmo hľadali ľútosť či smútok, naopak, nebolo tam vôbec nič, „Povedal len líška."

„Líška?" zamračila sa Keysha.

„Líšky bývajú prefíkané." poznamenala som, „Ale čo to má s tou dotyčnou hrozbou spoločné?"

„Nerozumiem." mierne sa zamračil Ervis a zamýšľal sa.

„Ale to nie je všetko." povedal Ben, „Ten niekto zabil Normana."

V tom momente som mala pocit, že každý v miestnosti zadržal dych.

„Prečo by niekto zabíjal vodcu nočných tvorov?" preťal ticho Nicolas.

„Dokonca to stihol za jediný večer." podotkol Adrian.

„Takže sa to stalo včera?" opýtala sa Keysha a ja som poočku pozrela na mierne prekvapeného Nicolasa. Keby sa mu bolo niečo stalo... No on zaťato trval na tom, že sa chce pri love trochu odreagovať, pretože všetko to okolo Melissy mu nerobilo dobre a niekoho spoločnosť by mu bola len príťažou. Všimol si môj pohľad a on ten svoj sklopil k zemi. Asi si to tiež uvedomoval.

„Tak povedzme, že ten niekto..." začal Leo, no Ervis ho prerušil.

„Líška. Ten niekto je Líška."

„Tak Líška," opravil sa Leo, „Za jeden večer zabil piatich potencionalistov a k tomu aj Normana a nejakých tých jeho poskokov? Prečo? Nehovorím, že Norman bol dobrý človek, ale aspoň boli neočné tvory zjednotené. Momentálne nemajú vodcu."

„Musia si niekoho zvoliť. Alebo sa úplne rozpadnú a budú všade." pridal sa Ervis.

„Ako veľmi nás to ohrozuje?" opýtala som sa s obavami.

„Ak sa na vás Líška nezamerá, tak zatiaľ nijako. Čo ma prekvapuje, lebo vaša skupina je ako celebritná smotánka." povedal Adrian a ja som nadvihla obočie. Tak celebritná smotánka?

„A čo ty?" opýtala sa Keysha s neskrývanými obavami. Ani som si nevšimla, kedy jej tak na Adrianovi začalo záležať. Ale ktovie, čo sa odohrávalo tú dobu, keď sme tu nemali. Keysha sa pozrela naším smerom, no konkrétne na Nicolasa, ktorý ju dobreže nehypnotizoval pohľadom.

„Nicolas?" ohlásila som ho potichu, odtrhol od nej pohľad a pomaly sa otočil ku mne. Spýtavo nadvihol obočie, „Deje sa niečo?"

Pokýval len hlavou a začal si čistiť okuliare. Všimla som si menšej modriny na jeho lakti, no bola takmer nebadateľná.

Z myšlienok ma vytrhol Adrianov hlas: „Musím byť len ostražitejší. Nejako si poradím. Len som chcel, aby ste o tom vedeli a dávali si pozor. Všetci."

Krátko sme prikývli a on sa s posledným premeraním miestnosti vydal na odchod, až som po pár sekundách započula len zabuchnutie dverí.

„Nepáči sa mi to." povedal Leo a ja som vzdychla.

„Mala by som zavolať Makotovi, keďže je vonku, nech si dáva pozor." povedala Ronna a už vytáčala jeho číslo.

„Z čoho máš tu modrinu?" opýtala som sa Nicolasa a on sa nachvíľu zadíval na svoju ruku a potom len pokrčil nosom.

„Keď som v skrini hľadal deku pre Ronnu, nechtiac som sa udrel. Čochvíľa to zmizne." povedal laicky a viac to nerozoberal, „Mal by som sa ozvať Tomasovi. Čoskoro príde domov."

Pousmiala som sa a už sa len dívala, ako odišiel do druhej miestnosti.

„Prečo mám pocit, že líška bude niekto, koho vôbec nepoznáme?" opýtala sa Beatrice.

„Máš namysli nejakú novú hrozbu?" Keysha pozrela po nej a odpoveďou jej bolo prikývnutie.

„V každom prípade, zatiaľ sme v bezpečí." prehovoril pokojne Ervis, „Adrian si nejako poradí. Má dosť kontaktov."

„Takže sa budeme držať v ústraní?" opýtal sa Leo.

„Myslím, že to je zatiaľ najrozumnejšia možnosť." povedal Ervis a následne len mlčky odišiel do kuchyne, odkiaľ ochvíľku vyšla Tracy s tým, že je unavená a či ju neuložíme. No ja som skôr mala pocit, že si pôjdem ľahnúť s ňou a tak som sa napokon s ostatnými rozlúčila. Vôbec som z toho všetkého nemala dobrý pocit, ale zatiaľ som sa odvážila veriť Ervisovým slovám, aj keď som na to nemala nijaký pádny dôvod. Prišlo mi to také automatické. Ale viac- menej mal pravdu. Ak chceme kľud, nemali by sme sa do ničoho miešať.

„Myslím, že by bolo dobré trochu obnoviť vaše sily." prehovoril Ervis, zatiaľ čo sme postávali v lese a on sa predo mnou a Nicolasom prechádzal hore- dolu, sprevádzaný šuchotaním starého lístia. Slnko pieklo aj cez koruny stromov, preto som si prehodila len krátke riflové nohavice a biele tielko, zatiaľ čo podobne na tom boli aj ostatní. Leo sa nepokojne opieral kus od nás o korunu stromu a Keysha sa jemne pohupovala zo špičiek na päty a späť.

„Po prvé, chcem vedieť ako je na tom tvoje uzdravovanie, Nicolas." pozrel po ňom a Nicolas sa mierne uvoľnil a mykol plecami.

„Myslím, že je to viac- menej v poriadku."

„Musí to byť stopercentne v poriadku. Inak to bude tvojou slabosťou." upozornil ho Ervis.

„Momentálne ma to príliš nemusí zaujímať."

„Zrejme si zabudol na včerajší rozhovor." pripomenul mu Leo.

Nicolas pretočil očami: „Kľud Leo. Nie sme žiadne zlacnené zbožie, aby si na nás kadekto dovoľoval."

„Skôr sme dosť chcené zbožie." zamumlala som.

„Na ktoré ale nemá každý." povedal upravil si lem trička vzadu na páse. Schválne som sa snažila obzrieť si jeho lakeť, a zrakom nočného tvora si povšimla stále to tmavšie miestečko. Nesedelo mi to, lebo to by si len tak nebuchol, aby sa mu ako nočnému tvorovi hojila modrina až tak dlho. To si musel na love odchytiť hádam aj boxeristu, pretože normálny človek nemá ani šancu nočného tvora poraniť. Až na pár výnimiek.

„Po druhé, chcem vedieť ako si sa stotožnil znova so svojou mocou." pokračoval Ervis, „A po tretie, chcem vidieť aj nejakú tú odozvu aj od teba Charlotte."

Zahryzla som si do spodnej pery. Dá sa pred tým bláznom vôbec niečo utajiť?

Zacítila som na sebe Leov úpenlivý pohľad, no i tak som sa tým smerom nepozrela. Sám povedal, aby som k nemu bola úprimnejšia, a čo robím teraz? Som nepoučiteľná.

Ervis dosť nečakane vyslal prúd hustých tieňov naším smerom, konkrétnejšie na Nicolsa po mojej ľavici, načo som prekvapene uskočila a Nicolas reagoval vystretím rúk. Tiene tesne pred ním narazili na neviditeľnú zábranu, čo spomalila aj ich rýchlosť a obehli ho odokola. Po necelých pár sekundách začali rednúť, až sa zoskupili pri Nicolasových rukách a veselo sa obkrúcali okolo jeho prstov a on ich s úsmevom sledoval.

Nevyzeralo, že by mu nejako ubližovali. Predsa len, sú pálivé a nočné tvory to cítia ešte viac, no on si z toho nič nerobil a jeho prsty a ruky ostali nedotknuté.

Odrazu lístie okolo Ervisa zašušťalo a spopod neho vystrelili ako chápadlá chobotnice prúdy tieňov do výšky, až sa ohli a vrhli sa na Ervisa. Toho to čiastočne prekvapilo, no stihol sa mi celkom ubrániť. Znova sa len potvrdilo, že Nicolasa nevolali najmocnejším potencionalistom len tak pre nič za nič. No zdalo sa, že Ervis za ním nejako moc nezaostáva. Len čo sa mu podarilo odbiť Nicolasov úder, vyslal tiene proti nemu, až ho zakuklili a stále sa sužovali. Nevidela som pod nimi žiadny pohyb, iba som sledovala ako sa zmenšovali do približnej Nicolasovej výšky. Ervis spravil pár krokov k nám a pozorne sledoval tú kopu čiernych kúdľov skrúcajúcich sa do špirál. Vzápätí to vyzeralo ako nejaký výbuch, no žiadny zvuk som nezaznamenala, iba to ako sa tiene rozpŕchli na čiastočky okolo Nicolasa, až zasiahli aj mňa a ja som bolestivo zasyčala. Štípala ma celá tvár aj odhalená pokožka a na moment som musela bolestne privrieť oči.

„Charlotte!" zvolal Leo a už sa k nám náhlil, no narazili do neho tiene, ktoré ho zabrzdili.

„Ostaň tam." povedal varovne Ervis s napriahnutou rukou smerom k nemu.

„Som v poriadku." ubezpečila som ho, keď bolesť pomaly utišovala. Zaťal sánku a päste, no ostal tam stáť.

Zacítila som, ako sa tiene začali znova zhmotňovať smerom k Nicolasovi.

„Charlotte." napomenul ma Ervis.

Nastavila som ruky aby som si vytvorila ochranný štít, no nič sa nedialo: „Dopekla. No tak." naliehala som a snažila sa zamerať pozornosť na mágiu v mne. Zacítila som ako ma začala od tieňov páliť pokožka a prsty sa mi ohýbali v kŕčoch. Zamračila som sa a snažila sa viac.

Tiene ma začali páliť aj cez oblečenie, no v tom som prsty zľahka narovnala, akoby som pred tým žiadne kŕče necítila.

„Charlotte už." povedal naliehavejšie Ervis a ja som cítila tú silnú páľavu.

„Snažím sa." zavrčala som a rozprestrela ruky okolo seba, až sa zavlnili listy na zemi a od mojich nôh, obiehajúc okolo môjho tela v protismere hodinových ručičiek ťahala belasá blana, až sa zacelila a uchránila ma od tieňov. Usmiala som sa, no to už sa veľký kúdol vrhol na Ervisa, sotil ho k zemi až sa pretočil, no veľmi rýchlo na dostal na kolená a časť tieňov odrazil, zatiaľ čo menšiu časť začal prijímať. To isté začal robiť Nicolas, až po sebe naraz poslali vlny tieňov a tie sa po zrážke rozpŕchli úplne a niektoré ich časti narazili na blanu a tá sa jemne zavlnila. Obaja ostali stáť a pozerali po sebe. Zrušila som svoju ochranu a pozorne si oboch premerala. Všimla som si Nicolasovu zaťatú päsť.

„Nicolas." ohlásila som ho potichu. Nereagoval, no po dlhom nádychu uvoľnil päste.

Ervisovi šklblo kútikmi úst: „Si ozaj v dobrej forme. V lepšej než akú som očakával."

„Rád prekvapujem." povedal neutrálne Nicolas, no všimla som si slabého náznaku úsmevu. Ervis sa zahľadel na mňa.

Veľmi rýchlo mi došlo, o čo mu ide: „Nie."

„Ale áno." prikývol, „Pusti ich k sebe Charlotte."

Pokývala som rázne hlavou. Žiadne hlasy. Len to nie.

„Inak sa k svojej moci nedostaneš."

„Nie." povedala som a zaťala päste. Nikdy som nemala na hlasy dobré spomienky. Navyše, nie len väčšina potencionalistov sa správa ako úplní blázni. Aj na jasnovidcov výrazne ovplývajú hlasy mŕtvych.

„Charlotte sprav to." povedal vážne.

„Kto si, že mi budeš rozkazovať?"

„Ty ma poslúchneš, takže si to môžem dovoliť."

„Neprinútiš ma." varovala som ho a krok cúvla.

Pobavene sa usmial: „To ani nemusím. No tak, nebudeme tu snáď celý deň."

Čím viac som sa mu dívala do jeho tmavých sivých očí, ktoré ma div neskenovali, tým viac som sa podvoľovala. Naozaj na mňa nijako nepôsobil. Iba sa znova dostavil akýsi rešpekt z neho. Ten, ktorý som už raz zažila keď nás ochránil pred Arthoy Genesis. Preglgla som.

„Zlaté dievča." povedal s úsmevom, „Pokoj Leo, len priateľská debata."

Ani sa na neho nepozrel a vedel, že sa k nám s Keyshou približujú.

„Veľmi priateľské mi to nepríde." zavrčal Leo.

„Nie je tomu tak, Charlotte?" opýtal sa Ervis a mierne naklonil hlavu.

Prešla som pohľadom na Lea, následne na neho a potom znova späť k Leovi, až som napokon prikývla. Leo zastal, no ostal nám nablízku. Vzdychla som a uvoľnila sa. Zatvorila som oči a ani som si neuvedomila, že som klesla do kolien, až keď som ucítila Nicolasove ruky ako ma podopreli.

„Ver mi." šepol Ervis, no jeho šepot sa stratil v tom ostatnom.

„Charlotte... Charlotte." šepkali aj mužské aj ženské hlasy, „Musíš si nás vypočuť."

„Prečo?" šepla som a mierne sa striasla, čo pocítil aj Nicolas a pevnejšie ma zovrel.

„Navždy naše prosby ignorovať nemôžeš... hlavne nie, ak si tak výnimočná." rozprávali jeden cez druhého, no ešte ťažšie bolo porozumieť v tom neznesiteľnom šepote jednotlivým slovám.

„Pretože som proponent?"

„A navyše si silná... a bystrá... i viac než to..."

„Čo potrebujete?"

„My nič... ale ty musíš nájsť list..." povedali, no jeden hlas, tak povedomý, sa ohlásil výraznejšie, „Môj list."

„Mami." šepla som prekvapene.

„Nájdi ten list, Charlotte. Keysha bude vedieť, na čo myslím." povedala úpenlivejšie, no následne sa všetko stratilo. Nejaké milé slová, ako svojej deti ľúbi, by som hľadala ozaj darmo. Čo ma aj nemálo sklamalo.

Otvorila som oči a zadívala sa na oboch súrodencov, následne na svoju lásku a potom som našla tie výrazné sivé oči.

„Tak?" opýtal sa.

„Rozprávala si sa s Cassandrou?" opýtala sa prekvapene Keysha a ja som prikývla, zatiaľ čo Nicolas mi pomohol na nohy.

„Musím nájsť ten list, čo nám tu zanechala. Vraj vieš, o ktorý ide."

„Áno." zamyslene sa zamračila.

„Čo je v tom liste?" opýtal sa Ervis, no ja sama som nevedela a Keysha ho dokonale odignorovala.

„No neviem, kde presne skončil. Ale nájdeme ho." povedala rozhodne a bez zbytočných slov sme sa pobrali späť k sídlu, ja v Leovom objatí. Čo by som bez neho len robila?

„Čo je vôbec v tom liste?" opýtal sa Nicolas, keď sme všetci traja postávali v našej kuchyni.

„Cassandra v ňom zanechala odkaz o Arthoy Genesis a o Zberateľovi." vysvetlila Keysha.

„O Zberateľovi som už čosi počula." prikývla som.

„Poznali ho strážcovia jantárových sŕdc."

Nicolas vzdychol: „Nebolo by jednoduchšie, ak by Cassandra povedala priamo, kto to je? Musela ho predsa poznať."

„Vieš že všetko ohľadom jasnovidcov je komplikované. No a s tými mŕtvymi je to hotová hádanka."rozhodila som rukami. Ani mňa to netešilo.

„Ale prečo sa nás snaží kontaktovať? Predsa len, odišla, aby nás chránila."

„Po smrti jej už nič nehrozí." mykol Nicolas plecami, „A ako vravíš. Vždy sa nás snažila chrániť."

„A pred čím nás chráni teraz?"

„Dobrá otázka." zamumlala som. A to som si myslela, že po Arthoy Genesis si trochu vydýchneme. No nie. Máme nastarosti vypátrať Zberateľa, Ethan môže číhať na každom rohu a navyše, je tu Líška. A o ňom už nevieme absolútne nič. Nevieme ani len záchytné body, nevieme či sa jedná o nočného tvora, potencionalistu alebo nebodaj Arthoy Genesis. Pravdepodobne to bude muž, ale nič viac, čoho by sme sa mohli zachytiť.

„Kde ste mali naposledy ten list?" zapojil sa opäť Nicolas.

„U mňa v izbe, ak si dobre spomínam..." zamyslene sa zamračila, no potom sa zatvárila, akoby ju bolo osvietilo, „Mal ho u seba Tomas."

„Takže bude u Tomasa?" opýtala som sa s nádjou v hlase a Keysha rýchlo prikývla.

„Idem poň." povedal Nicolas a už si bral zo stola kľúče.

„Bude mať rodinu doma?" zvolala za ním Keysha.

„Mohol by." povedal, no viac sme sa z jeho strany nedočkali a tak sme len po sebe pozreli s nadvihnutými obočiami. Toto nebola odpoveď akú sme práve čakali.

*Nicolas*

Vystúpil som z auta a poobzeral sa po okolí. Nemali tu auto, takže práve nie sú doma. Uškrnul som sa. Niežeby mi to robilo problémy.

Ležérnym krokom som sa vydal k vchodovým dverám menšieho rodinného domu. Mal som to tu celkom rád, trávil som tu toľko času, až mi to prišlo ako druhý domov. S Tomasom som si rozumel od nepamäti.

Nadvihol som rohožku, no kľúč som nenašiel. Druhý pokus bol kvetináč, ale ani tam nič. Jemne som prešiel prstom po zámku a ten dva krát cvakol a dvere sa pootvorili. Vošiel som dnu akoby nič a zatvoril dvere. Znova sa ozvalo dvojité cvaknutie. Slušne som sa vyzul a pohľadom zavadil o svoj odraz v zrkadle. Mali ho tam povesené vždy. No konkrétne ma zaujímali moje oči. To, čo bolo v nich. Radšej som odvrátil zrak a vybral sa hore po schodoch do Tomasovej izby.

Ten poriadok, čo tu v jeho neprítomnosti bol, mi neprišiel vôbec prirodzený. Poznal som Tomasa veľmi dobre. Vždy tu mal taký ten zdravý neporiadok. Ale teraz to tak nebolo. Bolo mi jasné, že list ukryl tak, aby ho nikto iný nenašiel. No zároveň som automaticky vylučoval miesta ako pod kobercom, pod posteľou, či nejaký šuflík.

Postavil som sa doprostred miestnosti a pomaly sa obzeral. Pohľad mi na chvíľu zastal na našej spoločnej fotke, čo mal povesenú na nástenke. Podišiel som k nej a pousmial sa. Bola o školského výletu, ktorý nám neskôr Leo výrazne spestril. No i tak som mal naň veľmi pekné spomienky, ktoré mi na tvár vhnali široký úsmev. Vybral som si telefón a odblokoval ho. Poľahky som našiel tú istú fotku aj v mobile. Úsmevu som sa nemohol len tak zbaviť. Možno je to môj prvý úprimný úsmev za ten čas, čo sme späť. Aspoň jedna chvíľa, jeden človek, o ktorom viem, že ma nezradí a na ktorom mi dosť záleží, asi tak ako na mojich zlatých sestrách. Navyše to bol Tomas, ktorý mi robil spoločnosť po onej hádke s Melissou.

„Čo by si mi poradil teraz, Tomas?" opýtal som sa do prázdnej izby tentoraz už bez úsmevu a zablokoval telefón. Takmer som ho odložil, no v jeho odraze som si čosi všimol. Opäť som to nastavil tak a snažil sa zistiť polohu tej veci. Pomaly som sa otočil k polici s knihami. Niektoré z nich boli zošuchnuté, alebo ležali a pomedzi ne presvitali CDečká. Podišiel som ku knihám a zameral sa na červenú a zelenú čo ležali na sebe. Zdvihol som červenú a víťazne sa usmial. Predo mnou neskryjú nič.

Bol to ten list od Cassandry, čo naznačoval aj jej podpis nakonci. Zbežne som prezrel riadky.

...Ale samozrejme, vždy tu musel byť niekto, kto na to všetko dohliadal a tí, ktorí mali na starosti jantárové srdcia ho poznali, rovnako ako Arthoy Genesis. Volali ho Zberateľ, ale zväčša len slovkom ON. Túto poctu mohol zdediť len vyvolený z vyvolených a je to ťažká práca, preto drvivá väčšina to nakoniec vzdala a utiahla sa. Všetko toto spomenuté sa praktizuje aj dodnes...

Na záver len dodám, že ak sa potrebujete posunúť ďalej, treba poskytnúť len pár indícií:

...ON vám poskytne informácie, akékoľvek, len ho treba vypátrať.

E.G.

Mierne som sa zamračil. E.G.? Nič mi to žiaľ nehovorilo a nemyslím že poznám niekoho takého. Mien na písmeno E je predsa neúrekom. Po ruke tu mám hneď dvoch. Teda momentálne jedného. Neprídu mi ako praví adepti na Zberateľa. No Cassandra toho vie viac než my. Len by bolo pekné sa o to aj podeliť.

Vzal som si od Tomasa malý žltý nalepovací papierik, napísal len E.G. a schoval si do vačku. Ten väčší list som preložil na polovicu a potom potichu opustil ako jeho izbu, tak aj dom. Teórie o zberateľovi mi prišli čím ďalej, tým zaujímavejšie.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////