37. časť

*Nicolas*

„Vieš s tou rukou hýbať?" opýtala sa Ronna.

„Ak by som vedel, tak by som tu nesedel, akoby mi bola odumrela." prehodil som ironicky a pozrel na zranenú ruku.

„Čo s tým spravíme?" opýtala sa Ronna a pozrela smerom na Christiana a Ervisa. Nevyzerali, že by mali nejaké nápady.

„Môže sa mu to rozšíriť do tela?" opýtala sa bojazlivo Beatrice, ktorá mi doniesla vodu.

„Pochybujem." povedal som s istotou a napil sa, „Ale predsa len by som bol radšej s oboma funkčnými rukami."

„Ak by použil potenciál, tak by sa to uzdravilo." hlesol Ervis.

„Ak by som použil potenciál, do hodiny ste všetci mŕtvi." hlesol som podráždene, aj keď som skôr mal pocit, že to prehovoril ten parchant vo mne, na čo sa na mňa Ervis ostražito zadíval.

„Nicolas." zahriakla ma Ronna a pozrela po Tracy, čo sedela s malým hnedým macom vedľa mňa.

„Prepáč škriatok." pozrel som na ňu a zľahka sa usmial. Zadívala sa mi do očí a následne na ruku.

„Ak by som mohla, pomohla by som ti." hlesla.

„Jediné, čo by mi teraz pomohlo, je jedine krv."

„Práve preto." povedala a pozrela na mňa pohľadom, akoby mi to malo dávno dojsť.

„Ale to nie je zas až tak zlý nápad." hlesol zamyslene Ervis, „Krv nočných tvorov je silná, mala by ti pomôcť."

„Ale nočné tvory svoju krv nepijú." namietol Adrian sediac na druhom gauči, ktorý od včerajšieho večera neodišiel a prespal tu. Čo je zázrak teda.

„Pretože je pre nich prospešnejšia čistá magická energia, než tá silná životodarná." prehovoril Ervis a ja som nadvihol obočie. Tu sa niekto vyzná.

„A aký je v tom rozdiel?"

„Nie je energia ako energia. Nočné tvory vedia prijímať tú životodarnú, keďže ju prijímajú od ľudí. Načo piť svoju, keď ľudia sú ľahšie terče a..."

„Vážne to musí malá počúvať?" opýtala sa mierne nesvoja Ronna.

„Tak ju zober vedľa." povedal jednoducho Ervis a prstami si prešiel po jazve na krku, čo mu zostala odkedy ho Roderick podrezal a viac sa mu už nehojila.

„Ja tu s ním chcem zostať." povedala rázne Tracy a hľadela na Ervisa.

Ten si ju trochu nesvoj premeral a potom sa radšej vrátil k pôvodnej téme: „Nočný tvor má životodarnej sily za dvoch či troch ľudí. Preto má pochopiteľne aj vyvinutejšie zmysly."

„A čo nočný človek?" opýtal sa Adrian a ja som si hmlisto spomenul, že v tom štádiu bola aj Keysha, keď ju poháňala pomsta Andymu.

„Životodarná energia je silnejšia ako u človeka, možno by sa dala porovnať so sintuistkou. Až nato, že sintuistká je natrvalo a energia nočného človeka razom vyprchá."

„Potom máš aj akúsi výhodu, nie?" opýtal som sa priamo Ervisa, „Dokonca sa u teba obe energie miešajú."

„Áno." hlesol skrátka. Zamračil som sa. Čo tak zrazu zneistel?

„Idem nájsť úspešného adepta aby sa stal tvojou krvnou bankou." vyhlásil napokon a rýchlo sa pratal z miestnosti. Beatrice za ním hľadela, no nepovedala nič a s prázdnym pohárom odbehla do kuchyne. Prečo som mal silný pocit, že niečo veľmi očividné mi uniká? Že Beatrice niečo tuší? Pochopiteľne, je to Ervisova najbližšia osoba, je možné, že vie viac ako my. No obaja zaťato mlčia.

„Mám ho rada." hlesla odrazu Tracy tíško, keď ostatní riešili čosi, čo ma osobne nezaujímalo.

„Koho?"

„Ervisa." šibalsky sa usmiala a pozrela na mňa sivými očkami. Mal som pocit, že vidím tie Leove.

„Prečo?" opýtal som sa zvedavo.

„Je zaujímavý." mykla plecom a pohladila maca po hlave, „Ako ty sa Charlotte. Len trochu inak."

Leo mi už vysvetľoval, že deti ako nočné tvory, majú veľmi dobrý odhad na ostatných, teda viac menej to presvedčenie. Vraj ono časom vyprcháva a ustáli sa na rovnakej hladine, ako ho majú ostatní, či už magickí alebo nemagickí.

„Ako..." prerušili ma prichádzajúce kroky Ervisa a Lea.

„Malo by to fungovať?" opýtal sa Leo neisto.

„Pýtaš sa človeka, čo zhltol múdrosť sveta, no dáva na slová tvojej malej sestry." rypol som a Ervis ma prebodol pohľadom a bez slova odišiel z miestnosti.

„Nerýp zbytočne, nevypláca sa to." poučil ma Leo a vyhrnul si rukáv. Nastavil predo mňa ruku, „Dobrú chuť."

„Snáď." zamrmlal som, vystrčili sa mi tesáky a ja som sa zahryzol a snažil sa brať ohľad na Lea. Ani necekol. Začal som sať. Dosť mi prekážala tá horkastá chuť, no ak by to znamenalo, že si nebudem musieť uzavierať invalidné poistenie, tak ma to celkom nadchlo. Odtiahol som sa a pohodlne sa oprel do sedačky. Leo si utrel prebytočnú krv a Ronna mu podala handričku s harmančekovou vodou.

Zacítil som jemný dotyk na ruke, čo ma pošteklilo a ja som nevedomky pohol prstami. Tracy sa šibalsky usmiala a stiahla ruku. Znova som pohol prstami zranenej ruky a tešil sa, že som ju po chvíli vedel zdvihnúť bez zbytočnej bolesti a námahy. Stiahol som si dolu zakrvavený obväz, čo trochu zabolelo, no na jazve sa mi už tvorili chrasty. Pozrel som na Tracy a usmial sa.

„Niečo z teba bude, dievča."

„Nemáš začo." hlesla pyšne a zoširoka sa usmiala. Zázračné dieťa, čo vám poviem. Tá si získa sympatiu každého, či už sa o to snaží, alebo nie.

*Leo*

Prechádzal som sa po sídle a obzeral sa nesvoj po miestnostiach. Som geniálny veľký brat, čo vám poviem. Prešiel som pri Nicolasovi roztiahnutom na gauči. Zľahka som ho drgol a bez toho, aby otvoril oči nesúhlasne zamrmlal.

„Nevidel si Tracy?"

„V kuchyni. Myslím." zamrmlal a tak som ho nechal tak. Ruku už mal zahojenú, no podľa mňa si len užíval nezvyčajného ticha v sídle a využil to celkom dobre. Všetky baby sa totižto pobrali do mesta, Ben bol v práci a Makoto bol tiež kdesi vonku. Christian zdvihol pohľad od knihy, no potom sa k nej bez slova vrátil. Áno, vtedy pri rituáli bolo možno hlúpe, že som mu bezhlavo veril, ale iné nám ani neostávalo. Ako sa však všetko utriaslo, moja nedôverčivosť sa vrátila, no už si na neho pomaly zvykám. Navyše, Ronna vie čo robí.

Vošiel som do kuchyne a chvíľu mi trvalo, aby som spracoval to čo vidím, a ďalšiu chvíľu, hodnú chvíľu, mi trvalo aby som premohol prichádzajúci smiech. No i tak som sa uškŕňal jedna radosť.

„Ervis ty maľuješ?"

Pousmial sa a zdvihol pohľad. Už som videl, že chce do mňa rýpať: „Dočasne som musel nahradiť jej zaneprázdneného brata, vieš?"

„Skôr je to preto, lebo ja neviem maľovať." povedal som a sadol si k nim tak, že Tracy sedela medzi nami.

„Výhovorky." mávol Ervis rukou.

„Nie." prehovorila Tracy, „On je fakt nešikovný."

„To ma podrž." povedal s hraným prekvapením Ervis.

Tracy vzala omaľovánku a otočila ju o stranu naspäť: „Snažil sa."

Nič viac k tomu nepovedala, no bohate to stačilo na to, aby sa Ervis začal schuti smiať. Hádam prvý raz som ho počul tak úprimne sa smiať.

„To vyzerá akoby to maľovalo trojročné dieťa."

„Snažil som sa." bránil som sa, no i tak aj mňa chytalo do smiechu, „Niektorí z nás na také nie sú stavaní."

„Je to omaľovánka, Leo. Tam niet čo pokaziť." povedal neveriacky a podal ju Tracy spať.

„Vidíš, že sa dá." zasmial som sa a pohodlnejšie sa oprel na stoličke, zatiaľ čo Ervisovi mykalo plecami od smiechu. Však nech sa baví na môj účet. Aspoň sa konečne netvári ako nejaká troska, alebo akoby na pleciach niesol ťarchu okolitého sveta. Takýto Ervis sa mi páčil omnoho viac.

„Láska?" ohlásil som ju potichu, pretože Tracy zaspala v obývačke na gauči a tak som sa pobral do spálne. Charlotte tam ale ležala s knihou v rukách otočená na jednom boku k stolnej lampičke a spala. Takýto pohľad som si doslova užíval. Prezliekol som sa do pyžama a následne si vedľa nej opatrne ľahol. Aj tak ňou trhlo a pootvorila oči, a tak som ju len zozadu objal a vtisol jej bozk na krk, na čo sa krásne usmiala. Moja drahá Charlotte.

„Prepáč, tá kniha ma uspala." zamumlala.

Vzal som od nej knihu a skôr ako ju položil na stolík si prečítal jej názov: „Odkiaľ ju máš?"

„Len čo s nami otec urobil poriadky a donútil nás ísť po maturitné vysvedčenia, nám každému niečo podaroval, okrem finančnej stránky samozrejme."

„Finančnej stránky?" zamračil som sa. Niežeby to nebolo super, no pri takýchto darčekoch sa budem sýtiť ako príživník. Predsa len plat taxikára nie je špeciálne vysoký, ale zato ma tá práca baví. Dosť. Ja, auto a cesty jednoducho patríme k sebe.

„Dosť na to, aby sme si spravili peknú dovolenku." otočila sa ku mne so širokým úsmevom a svoje čierne oči ako noc zabodla do mojich, „Navyše je leto a myslím, že to bez nej nie je ono."

„Znie to veľmi lákavo." usmial som sa, „Ale zložíme sa na ňu spoločne."

„Leo nie. Ty nám pekne krásne zarábaš na spoločný byt, kde sa cítim ako neplatič, tak si myslím, že spoločnú dovolenku by som mohla financovať ja. A navyše, nemusím si vyberať nejaké drahé destinácie."

„Asi máš pravdu." pousmial som sa, aj keď až tak veľmi som s tým spokojný nebol.

„Možno by si sa nemal až tak veľmi presadzovať ako hlava rodiny, drahý. Sme na to dvaja."

„Lenže po tom všetkom, keď som ťa niekoľko krát stratil... nechcem to zažívať znova. Chcem z teba urobiť tú najšťastnejšiu ženu, Charlotte."

„Tou aj som." pohladila ma po líci, „S tebou po boku."

„Tak prečo ku mne nie si úprimná?" opýtal som sa znenazdajky a ona vyvalila oči, „Ben mi povedal o tej... menšej kauze s prípadným tehotenstvom."

„Nechcela som ti to vravieť skôr, ako by to bolo isté." hlesla ustarane, no videl som, ako jej odľahlo. Pochytila ma menšia paranoja, či azda netají ešte niečo, no napokon som to nechal tak. Nemôžem jej predsa vyčítať všetko.

„Vieš že ak by si bola skutočne tehotná, ja by som to prijal. Prispôsobil sa a..."

„Vidíš? Presne o to ide." povedala nešťastne, „Ty nechceš deti. Hlavne nie teraz."

„Ale ak by..."

„Leo." zastavila ma a trochu prísnejšie na mňa pozrela, no potom sa jej pohľad obmäkčil, „Ak budem tehotná a ty to len prijmeš, nebudem šťastná. Ja chcem, aby sme sa na naše spoločné dieťa tešili. Obaja."

Sklopil som pohľad: „Ja viem."

„Takže budeme opatrní, áno? Minule... minule sme neboli a vidíš ako to dopadlo. Mala som pocit, že sa na mňa hneváš."

„Čože?" prekvapene som na ňu pozrel. Na ňu by som sa nehneval nikdy. Hlavne nie v takej situácii, keď sme pochybili obaja a šlo o naše dieťa.

„No potom som zistila, že ty jednoducho nechceš deti."

„Stále cítim nebezpečenstvo vo vzduchu, Lottie." hlesol som a všimol si, ako sa jej zastavil dych keď som vyslovil jej prezývku, „Nemôžem sa tváriť, akoby sa nebolo nič stalo a žiť si spokojný život."

„Rozumiem." pousmiala sa.

„Ale už je ohľadne toho všetko v poriadku, nie?" opýtal som sa s miernymi obavami a pohladil ju po ramene.

„Myslíš si, že tú zmrzlinu si kupoval kvôli Tracy?" opýtala sa s úškrnom a obaja sme sa rozosmiali. Dobré vedieť teda.

„Čiastočne som v to dúfal."

„Neboj, niečo som jej nechala."

„Kelímok vo veľkosti jogurtu?" rypol som, lebo som dobre vedel, že zmrzliny mala rada tie, ktoré sa balili do plastových dóz.

„Nerýp." hlesla so smiechom a udrela ma do pleca.

„To by som si nedovolil." uškrnul som sa a stiahol si ju do pevného objatia a pretočil ju tak, aby bola nado mnou, načo sa začala smiať a tej dlhé hnedé vlasy ma príjemne šteklili na tvári, „Však ťa milujem."

„Tak mi to dokáž." lišiacky sa usmiala a privlastnila si moje pery v krásnom bozku. Uvoľnil som zovretie aby jej bolo pohodlnejšie a bozky jej opätoval. Takto sme sa v nich stratili na dosť dlhú dobu, až kým zo mňa nezliezla a v ponurej tme mi nezaspala s hlavou uloženou na mojom ľavom pleci.

*Charlotte*

Odkedy Leo odišiel skoro ráno do práce, kde ho znova obsadili aj napriek dlhej abstinencii, som už nevedela spať a rozmýšľala som nad včerajším rozhovorom. Keď mi povedal, že mu niečo tajím, veľmi som sa zľakla, že sa odniekiaľ dozvedel o Ethanovi. To by bolo peklo. No ako sme sa rozprávali ďalej, všetko, čo som mu povedala, som myslela úplne vážne. Proste musím Ethana nechať tak. Spravila som chybu, nie jednu, no ak chcem byť naozaj šťastná s Leom, čo už som, musím to všetko zahodiť za hlavu. Žiadny Ethan Morgan mi nebude ruinovať vzťah. A vôbec nie, ak v ňom vidím veľmi sľubnú budúcnosť. Však som bola ochotná odpustiť Leovi tak veľa vecí. A neboli to maličkosti, keďže Lucy mi to nevráti. No všetko som to spravila pre lásku. A teraz tomu nebude inak. Leo je moja priorita.

„Charlotte?" ozvalo sa odo dverí a ja som sa s úsmevom otočila tým smerom.

„Dobré ráno, Tracy. Si hladná?"

Obratne vyskočila na posteľ a hneď sa schúlila v mojom objatí: „Iba trošku. Čo budeme dnes robiť?"

„Mohla by som zavolať Keyshu. Určite bude mať čas. Nejako sa zabavíme, čo povieš?"

„Áno!" zvýskla nadšene a uprela svoje sivé očká do mojich. Tak veľmi mi pripomínali Lea, až ma neskutočne hrialo pri srdci a natlačilo mi úsmev na tvár vždy, keď som sa na ne pozrela.

„Kto je to?" opýtala sa Tracy zvedavo. Nedalo sa nad ňou neusmiať.

„To je Felix." odvetila Keysha, „Podrž ho, ale buď opatrná, nech ti neujde."

Keysha podala Felixa natešenej Tracy.

„Dáš si kávu?" obrátila som sa na ňu. S jemným úsmevom prikývla. Otočila som sa a jemne šťuchla do Nicolasa, ktorý bol zahľadený do mobilu.

„Dám, si ďakujem." hlesol neprítomne.

„Deje sa niečo?" opýtala sa Keysha.

„Melissa odišla..." povedal a na tvári sa mu zjavil trpký úškrn, „ s Tristanom k nemu domov."

Ostalo ticho a tak zdvihol pohľad. Všimol si naše spýtavé pohľady a tak vzdychol. Napokon sa konečne ozval: „V ten večer kedy sme s Adrianom prišli do sídla, som ju videl s Tristanom ako sa objímajú a rozprávajú. Prišlo mi to ako zlý scenár na romantickú drámu." povedal namrzene a nie veľmi pekne položil mobil na stôl, až sa Tracy prestala hrať s Felixom a na moment sa k nám otočila. Jemne som sa usmiala a tak otočila zvedavú hlávku späť.

„Ty žiarliš." skonštatovala Keysha a Nicolas ju prebodol nie moc pekným pohľadom.

„Hej. No a čo. Predsa len..." začal, no napokon len zaťal sánku a mlčal. Vzal si mobil a znova sa venoval jemu, ako na znak konca debaty.

Povzdychla som a prešla do kuchyne aby som spravila sebe čaj a súrodencom kávu. Pôvodne Nicolas nemal prísť, ale Keysha ho k nám zavolala, aby neostal doma sám, keďže otec si musel zbaliť kufre a ísť späť do práce skôr, pretože nastali akési komplikácie. Kým mi vrela voda, vošla som späť do obývačky.

„Už si si hľadal nejakú prácu?" opýtala som sa Nicolasa.

Odložil telefón a pokýval hlavou.

„Dokedy sa nezbavím tohto tu," hlesol a poklepal si po ráme okuliarov, v ktorých už boli vsadené už slabšie dioptrie, „Tak zatiaľ nie. Ty áno?"

„Ráno som poslala žiadosť do miestneho múzea. Dúfam, že sa mi ozvú." povedala som a Keysha sa usmiala.

„Chceš robiť sprievodkyňu?"

Prikývla som: „Aspoň by to bola práca, čo by ma napĺňala."

„Ak narážaš na mňa, tak ti poviem, že vešanie sadistických pomôcok bolo tiež zaujímavé." uškrnul sa Nicolas a ja som znechutene zmraštila nos.

„Nicolas prosím zastav tie tvoje zvrátené vtipy skôr než to prejde do niečoho horšieho." prehovorila Keysha.

„Náhodou, možno Ben by sa nejakému darčeku potešil."

„Vidíš, prve o tomto hovorím." hlesla znechutene, zatiaľ čo s Nicolasom sme sa začali smiať. Obrátila sa na mňa, hľadajúc oporu, no ja som sa rýchlo otočila a vyhovorila sa, že už mi zovrela voda. Nicolasov smiech som počula aj do kuchyne.

Kým som hľadala mlieko, začula som ako niekto za mnou vošiel. Otočila som sa a zbadala Keyshu.

„Úplne vrchná polica." povedala a odkašlala si. Následne sklopila pohľad.

Vyskočila som a obratne schmatla mlieko. Síce som už bola od tej premeny viac menej v poriadku, nejak veľmi som mágiu ešte používať nevedela. Snažíme sa to dať s Makotom doporiadku, ale zatiaľ bezúspešne.

Otvorila som krabicu a naliala mlieko do káv, keď Keysha prehovorila: „Viem, že si mala niečo s Ethanom."

Myklo mnou, až trocha mlieka skončilo na linke: „Dopekla."

Načiahla som sa po utierku a začala robiť poriadok, keď ma jej ruka zastavila: „Charlotte."

Vzdychla som a pustila handru: „Bolo. A ver mi, že to bola najväčšia chyba akú som mohla urobiť."

„Videla som vás v ten deň keď sa s tebou lúčil. Nechápem, ťa mohol tak ovplyvňovať, keď dobre vedel, čo s tebou je."

Zdržala som sa komentu, že mne to vôbec nevadilo, ba sa mi to páčilo.

„Páčila som sa mu už dlho, Keysha." povedala som napokon, snažiac sa z toho celého vymotať. Ak by zistila, že z mojej strany to bolo úplne nenútené, bola by to katastrofa. Najmä, ak by sa to náhodou dozvedel aj Leo.

„Ako dlho?" opýtala sa a mierne sa zamračila.

„Odkedy som sa kvôli Adrianovi dostala do nemocnice." ak by som vedela, že ten nepatrný náznak úsmevu vo dverách bol skutočný, pre istotu by som sa ešte presvedčila, či skutočne umrel. Aspoň by neboli zbytočné problémy. A čo ma najviac desilo? Povedal, že sa vráti. Že sa po mňa vráti. To ma desilo zo všetkého najviac.

„Nevedela si to, však?"

„Nie. Až... až keď som bola po tej premene, vtedy sa mi akosi viac začal venovať." úprimne, nikdy som nechcela takto priamo klamať, ale čo sa dalo robiť? Myslím, že nemusím zbytočne pridávať oheň na strechu.

„Sviniar." sykla.

„Hlavne to už nechcem riešiť, áno? Je preč, tak by sme mali byť radi." povedala som, „Pomôžeš mi odniesť šálky?"

„Jasné." pousmiala sa a potom sme sa vrátili do obývačky, kde Nicolas jedna radosť šteklil Tracy až pišťala a rehotala sa. Po tom všetkom mi takéto rodinné idilky prídu najvzácnejšie. Už mi tu chýbal iba môj drahý.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////