33. časť

*Leo*

„Neverím, že ste ho nechali odísť." pokrútil hlavou Makoto. On v tom čase zhodou okolností spal a úprimne, ani ma nehlo preto, aby som Ethana zastavil a neposlal ho preč ako si on so svojou hlúpou hlavou zmyslel. Náhodou, bez neho tu bol oveľa dýchateľnejší vzduch.

„V čom je problém?" opýtal sa Ben keď nakladal tašky do batožiny malého lietadla. Dokonca aj Tristan povedal, že pár dní s nami strávi. Vraj za Melissou doma ešte nikdy nebol.

„Neznamená to nič dobré." znova frustrovane pokrútil hlavou. On niečo vie, tak prečo nám to jednoducho nepovie?

„Pod tým si mám predstaviť čo?"

„Nemôžem vám to povedať." hlesol a pozrel pomimo nás, smerom k Ervisovi a Beatrice, ktorí sa objímali a Ervis mal opretú bradu o jej temeno a pri tom ju príjemne hladil po chrbte, a potom znova na nás, „Netuším nič presné, ale vôbec sa mi to nepáči. Viem len, že ak by som vám povedal aj to málo čo viem, všetko by sa len zhoršilo."

Ťahavo som vzdychol. Chcem tak veľa, ak túžim po jednom obyčajnom dni? Dokonca aj včera, keď sme cestovali späť do Dublinu, nebolo ktovie ako dobre, lebo ten krátky boj mal stále nejaké následky, a zatiaľ čo Charlotte si sem- tam poplakala, aj keď neviem prečo, lebo hrozba zlého Nicolasa momentálne nehrozila, Keysha bola totálne naštvaná a mám pocit, že Nicolas sa čím ďalej, tým viac uzatvára do seba. Na Melissu sa ani nepozrie, čo ju viditeľne trápi a útechu jej poskytuje akurát len Tristan. Makoto bol celý nervózny, a ja ešte nervóznejší z celej situácie.

Budem šťastný, ak konečne dorazíme domov a ja sa budem môcť so Charlotte po boku spokojne vyvaliť na posteľ vo svojom byte. To bola momentálne moja jediná priorita.

„Tak, nastupujte!" zavelil Ben a zaklapol batožinový priestor. Pomaly sme sa všetci napratali dnu, tentoraz tam bolo tesnejšie ako cestou z anglicka sem, pochopiteľne. No musel som povedať, že sto krát lepšie, ako tie hnusné väznice u Arthoy Genesis. Bol by som rád, ak by som o nich už viac nepočul. Bol by som skutočne nesmierne rád.

Zo spánku ma vytrhlo to, ako ma niekto poťahal za rukáv. Otvoril som oči a všimol si, že aj Keysha na nás prekvapene hľadí. Pozrel som na Charlotte, ktorej sa v tvári zračila veľká sústredenosť.

„Láska?" oslovil som ju, a položil si svoju ruku na jej, ktorá mi silno zovierala rukáv trička, pozrela na mňa a sústredene si oblizla pery.

„L...Le-o." hlesla a ja som na ňu prekvapene pozrel, zatiaľ čo úsmev mi začal zdobiť tvár, no jej úsmev bol ešte krajší, „Leo."

„Poď sem láska." hlesol som nadšene a stiahol si ju do objatia, načo mi ho hneď opätovala.

„Leo, ľu... ľúbim ť-ťa."

„Ja teba najviac, Charlotte." hneď som jej aj vtisol pusu na čelo. Moja bojovníčka.

*Keysha*

To, že Charlotte začala rozprávať a postupne tvoriť slová, aj keď sa dostala len k slovným spojeniam, bol úspech. Tušila som, že ten plač cestou do Dublinu bol kvôli Ethanovi a ešte o to viac som bola na Ethana naštvaná. Dúfam, že sa mi dlho neukáže na oči. Snažila som sa po ceste v lietadle komunikovať aj s Nicolasom, no jediné, čoho som sa dočkala bolo len jemné natočenie hlavy mojím smerom. Celú cestu ho aspoň zabával Felix, pri ktorom si občas trénoval aj zrak.Ostatne, jediní ako tak ukecaní boli Christian a Ronna, no viac sme spali, ako boli hore.

Keď som konečne uvidela Brandonské letisko, neskutočne mi odľahlo a bola som nesmierne vďačná, že sa vraciame živí a zdraví, dokonca aj s novou príjemnou spoločnosťou. Len čo sme pristáli, vystúpili sme, vzali si batožinu a dohodli sa, že každý pôjde najprv svojou cestou. No Ben sa ponúkol, že pôjde s nami a až potom sa zastaví doma. Tak sme nastúpili do taxíku, a síce sme sa museli piati trochu viac pomestiť, zvládli sme to.

Zavolala som na jedno číslo.

„Adrian?" hlesla som, len čo zodvihol.

„Panebože Keysha." počula som, ako mu odľahlo.

„Sme doma. Všetci." usmiala som sa.

„Zastavím sa u vás." hlesol a tým náš hovor skončil. Oprela som si hlavu o Benovo plece a on ma chytil za ruku. Konečne doma.

*Leo*

Len čo sa Adrian u nás ukázal, nezabudol som si ho dva krát premerať. Nicolas sa práve vrátil z kúpeľne, prezlečený v čistom a vystriedala ho Charlotte. Povedal som jej, že ak bude niečo potrebovať, nech zakričí. To už zvládne.

Keysha sa s ním na privítanie hneď objala. Netušil som, že za ten čas sa tak veľmi zblížili. No Tomas mi spomínal, že im dosť pomohol pri hľadaní.

„Nevyzerá byť dvakrát v poriadku." hlesol Adrian dívajúc sa na Nicolasa.

„Ani nie je." povedala Keysha a potom sa zahľadela na Nicolasa a jemne sa zamračila, „Nepoviem mu to."

„Nepovieš mi čo?" nabádal ju Adrian a Keysha vzdychla a pozrela po ňom.

„Máš ísť doriti. Nestojí o tvoju spoločnosť. To je viac menej doslovný preklad."

„Tuším práve počujem starého Nicolasa." uškrnul sa Adrian a kvokol si pred sediaceho Nicolasa. Ten sa na neho zahľadel s prižmúrenými očami.

„Nicolas daj si pohov." odvrkla mu Keysha.

Nicolas vzdychol a znova nadhodil ten výraz čo znamenal, ako veľmi sme mu všetci ľahostajní.

„A takýto je po celý čas." rozhodila Keysha rukami.

Adrian sa na moment zamyslel a potom sa na neho pozrel: „No povedz, ako veľmi som ti chýbal?"

Nicolas sa na neho zadíval a potom pozrel na Keyshu.

„Vraj nechce byť vulgárny." oboznámila nás.

„Lepšie by to znelo, kebyže mi to povie do očí." rypol s úškrnom Adrian a ja som v ňom videl znova toho istého parchanta ako pred pár mesiacmi, „Ale naozaj povie."

Po týchto slovách sa Adrian divo rozkašľal a Keysha mu hneď podala vreckovku, do ktorej sa pomerne rýchlo vsiakla krv.

„Parchant." sykol Adrian a Nicolas jemne naklonil hlavu a uškrnul sa.

„Je to on?" opýtal som sa mysliac na to Nicolasove zlé ja.

„Nie. Je to stále Nicolas." hlesla Keysha a prebodla ho pohľadom. No on len ďalej s úškrnom sledoval Adriana vypľúvajúceho krv do servítky.

„Dúfam, že sa výborne zabávaš, lebo nabudúce si toto na mňa nedovolíš." varoval ho Adrian a utrel si zakrvavené pery. To, že sa vo mne vyvolala túžba bolo jasné, no nechával som si lov na večer.

Nicolas sa len pobavene zasmial.

„Nechcel by si chodiť častejšie? Pozri, vďaka tebe je živší." navrhol som výsmešne a Adrian ma len prebodol pohľadom.

„Nesmierne vtipné." odsekol a pozrel na Nicolasa.

Nadhodil som vážnejší tón: „Tak čo s ním máme robiť?"

„Zrejme nič. Musí sa dať dokopy on sám. Aj keď mu to bude trvať zrejme dlhšie."

„A mali by sme s ním zájsť k očnému. Lebo s tým zrakom sa nepohne nikam." navrhol Ben a ja som prikývol.

„Takže toto sú zástanci." zamumlal Adrian dívajúc sa na Nicolasa. Zaujímavé, že touto vetou si získal jeho plnú pozornosť.

„Reaguje na slovo zástanca?" hlesol prekvapene Ben, čím si Nicolasovu pozornosť vyslúžil teraz on.

„Je to proponent, takže je to prirodzené. Tak ako nás volajú nočnými tvormi. Pretože on nie je potencionalista ani nočný tvor. Je to proponent, nová rasa."

Nicolas sa na mňa zadíval a potom, pridržiavajúc sa stola pomaly vstal. Keysha ho podoprela, no napokon sa jej pustil. S prižmúrenými očami kráčal ku mne, ale pri štvrtom kroku sa potkol, no stihol som ho zachytiť.

Pozrel mi do očí a Keysha sa ozvala: „Lev, kráľ džungle. Nie nadarmo sa hovorí, že lev je kráľom džungle."

Znova sa začala sústrediť a potom prehovorila: „Tento post si vyžaduje úsilie. A talent. Talent rozpoznať dobro od zlého."

Nicolas sa usmial a Keysha mi tiež venovala menší úsmev: „A ty to vieš Leo."

Obdaril som Nicolasa úsmevom: „Aj ja ťa mám rád ty blázon."

Nicolas sa zasmial a opätoval mi kamarátske objatie. Už som pochopil o čo mu šlo. Chce, aby sme ho chápali. Aby sme ich chápali a prijali ako niečo nové. Preto povedal, že viem rozoznať dobré od zlého. Ostatných ich nové ja znepokojovalo, no ja som sa ich snažil hlavne pochopiť. To si cenil. Len dúfam, že to aspoň natoľko pomôže, aby sa aj u neho začali prejavovať prvé pokroky rýchlejšie.

Práve som prechádzal po chodbe, keď som započul buchot. Otvoril som dvere Nicolasovej izby a počul som, ako otrávene zaručal.

„Potrebuješ pomôcť?" opýtal som sa ho a on sa ku mne otočil. Nachvíľu sa zamyslel a potom prikývol. Ukazovákom ukázal na krabicu čo mal pri nohách.

„Kam ju chceš dať?" opýtal som sa a on poťukal po najvrchnejšej poličke a ja som pokrútil hlavou, „S tým tvojim zrakom by sme mali naozaj niečo robiť. Takto sa nikam nepohneme."

Sklopil pohľad, zatiaľ čo ja som vzal krabicu a uložil ju na vrchnú poličku. Ukázal mi jeden papier. Vzal som si ho a najprv pre seba prečítal.

„Koho to je?" opýtal som sa, no Nicolas sa mňa len frustrovane pozrel, „Jasné prepáč."

Namiesto toho sa pridržiavajúc stolu sa nahol k fotkám na okennej parapete a zblízka si ich prezrel. Vzal jednu do rúk a ukázal mi ju.

„Tomasove?" opýtal som sa, on prikývol a položil ich spoločnú fotku späť na miesto. Potom sa otočil ku mne, „Píše sa tu o čiernom kašli a dvojtýždennom pobyte v liečivých kúpeloch, kde mu bude poskytnutá zdravotná starostlivosť."

Neboli sme doma viac ako týždeň a Tomas takto dopadne? Dosť hlúpe, ak sa vezme do úvahy to, čím si už prešiel. A bolo vidno, že Nicolasa to dosť vzalo.

„Bude v poriadku, neboj. Nepíše sa tu, že by to bolo moc vážne, len ľudia s takouto chorobou musia byť izolovaní, pretože sa prenáša pomerne rýchlo."

Slabo prikývol.

„Chceš ísť za ním? Tento záznam čo ti poslal je dnešný, takže by mal byť ešte doma."

Pozrel mojím smerom a prikývol.

„Zavolám Ronne. Motá sa tu po meste, tak by ťa mohla vziať do Brandonu." navrhol som a on sa vďačne usmial. Nakoniec som mu vybavil odvoz a zaviedol ho dolu do obývačky. Keysha sa motala v kuchyni a čosi varila.

„Nevidela si Charlotte?"

„Zrejme bude vo svojej izbe." usmiala sa na mňa a ďalej miešala polievku.

Keď som otvoril dvere Charlottinej izby, prekvapene som nadvihol obočie.

„Charlotte?"

Otočila sa ku mne a usmiala sa: „Bol plán, však? Sťahovať. Ja k ty... tebe." opravila sa so zamračeným výrazom. Páčilo sa mi, ako sa snažila komunikovať.

„Nevedel som, že to zoberieš tak rýchlo."

„A kedy si chcel? Teraz čas. Máme čas." hlesla a premerala si krabicu do ktorej sa teraz balila, „Ty zatiaľ nepracovať. Nepracuješ. Ja tiež nie."

Podišiel som k nej a kvokol si: „A si si istá?"

„Čím?" zmätene na mňa pozrela.

„Určite sa chceš presťahovať?"

„Ľúbim ťa." hlesla jednoducho, až som mal pocit, akoby som sa bavil s dieťaťom, že jej stačí to, že ma ľúbi. Ale rovnako som vedel, že ešte nie je stavaná na to, aby mi tu dávala siahodlhé monológy o tom že prečo.

Uškrnul som sa: „Tak povedzme, že to stačí."

Zasmiala sa a buchla ma do pleca: „Srandista."

„Chceš s niečím pomôcť?"

„Treba krabice dolu. Na prízemie."

„Ja ich zoberiem, nerob si starosti."

„Nie." hlesla nahnevane, „Aj ja chcem. Viem to."

Rozhodne vystrčila bradu a ja som jej vtisol pusu na čelo: „Ja viem že vieš."

„Rozprávaš ako ja." rozosmiala sa a ja som nad ňou len pokrútil hlavou. Tak už si zo mňa uťahuje? Ani sa nenazdám a už tu budem mať znova tú utáranú Charlotte.

Narovnala sa a pozrela von oknom: „Vidíš to? Tabuľka."

„To nie je tabuľka." opravil som ju, „To je reklamná tabuľa. Je v skutočnosti obrovská. Takže nemôže byť tabuľka."

„Tak tam tabuľa." opravila sa a ja som prikývol, „A tam písané: Víkendová akcia..."

Mierne prižmúrila oči, zatiaľ čo ja som ju prekvapene sledoval. Tak už má normálny zrak? Lebo úprimne, tá tabuľa bola dosť ďaleko.

„Dva za cenu jedna. Jedného." hrdo sa usmiala a pozrela na mňa.

„Láska, ty každým dňom napreduješ." pochválil som ju a vtisol jej pusu na líce.

Mierne posmutnela: „Nicolas nie."

„Nejako mu pomôžeme, neboj sa." hlesol som chlácholivo a pohľadil ju po ramene.

„A dala by si si tú kávu? Podľa mňa je to výborná akcia."

Zamračila sa: „Vieš že ja kávu nie."

„Možno to platí aj na čaj. Alebo čokoládu. Je to predsa kaviareň a tam môžu mať aj tieto možnosti."

„Stavíme sa," na moment sa odmlčala aby si pospájala slová, „Že to bude platiť iba na kávy."

To, že to hovorila sekane bola jedna vec, no to, že to bola pomerne dlhá veta bol fakt úspech.

„Fajn." uškrnul som sa, „A o čo sa stavíme?"

Zamyslela sa a potom sa šibalsky usmiala: „Ty týždeň umývať riad a dlážku."

Zrejme som fakt zbledol v tvári, pretože ma nachytala. Tieto dve veci som fakt nerád robil. Takže som musel ísť do protiútoku.

„A ty prečítaš jednu celú knihu za týždeň."

Zhrozene sa na mňa pozrela a ja som sa rozosmial. Milujem stávky.

Podišiel som k červenej pohovke a Charlotte sa žiarivo usmiala: „Už si umyl riad?"

„Áno láska umyl." hlesol som s úsmevom a jemne podráždeným hlasom. Tá čistá provokácia od nej ma zabíjala viac ako daná činnosť. Však keď som umýval podlahu, smiala sa na mne celý čas. Tak schuti, až som tomu neveril.

Zosunul som sa vedľa nej na pohovku a pohodlne sa uložil. Dej filmu ma celkom rýchlo zaujal, takže som ledva vnímal to, ako sa na mňa Charlotte zahľadela. Vyslúžila si moju pozornosť až keď ma poťahala za rukáv.

„Leo?"

„Áno zlato?" otočil som sa k nej. Jemne si hrýzla peru, zatiaľ čo sa zahľadela na moje pery a potom následne do mojich očí.

„Ja a ty. Sex?"

Nemohol som to zadržať. Začal som sa nahlas schuti smiať, no hneď som prestal, keď som videl aká sklamaná ostala.

„Nie láska nebuď smutná. Ja len..." uchechtol som sa, „Tá tvoja priamočiarosť je veľmi zábavná."

„Chcem ťa." hlesla zaujato, no môj ďalší pobavený smiech umlčala tým, ako si na mňa obkročmo sadla, vzala mi tvár do dlaní a pobozkala ma. Samozrejme, hneď som začal spolupracovať a pritiahol som si ju bližšie. Až teraz som si uvedomil, o čo som bol tak dlhú dobu ukrátený. Ona je moje všetko. Takmer som ju stratil. A preto som si oveľa viac vážil to, že teraz ju môžem držať v náručí, mať ju nablízku, deliť sa s ňou o jeden spoločný byt, počuť jej smiech, jej hlas, cítiť jej dotyky, jej bozky.

Ak sa toto nedá nazvať šťastím, tak potom budem radšej smoliar, než aby som nežil v tomto živote. V živote s ňou, mojou jedinou.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////