32. časť

Vzdychla som. Ben, ktorý kráčal vedľa mňa na mňa pozrel.

„Nemôžem ho vystáť." hlesla som.

Nicolas, ktorého sme držali za ramená z dvoch dôvodov- aby sme ho viedli a aby nikomu neublížil- ku mne natočil hlavu.

Ben nič nepovedal, ale všimla som si, že ani on nebol s Nicolasa nadšený. Tá jeho zlá stránka sa začala prejavovať aj zvonka, nehovoriac o Charlotte, ktorá plakala. Leo sa o ňu úprimne bál, no ja som tipovala, že keďže sme nejako prepojení, ako predtým postrehol Ethan, vplýva na ňu rovnako ako na mňa. Takže to nebola len zlá stránka Nicolasa, ale asi akosi nás všetkých. No bola som rada, že mesto bolo už tak blízko. Nejako to len musím pretrpieť.

Nachvíľu som zatvorila oči a tak skryla čierne dúhovky nočného tvora pred okolitým svetom. Až taký dosah na mňa mal. Hneď som ich ale otvorila, aby som mohla Nicolasa navigovať normálne. Ten sa len pozeral neprítomne dopredu, zatiaľ čo Charlotte pomaly rozoznávala okolie okolo seba. Prečo ona už vidí a Nicolas nie?

Hodila som to radšej za hlavu a pokračovala ďalej. Naša cesta prebiehala v tichosti.

„Toto by mohlo byť ono." hlesol nadšene Christian.

„Ale je to dom na prenájom." povedal Tristan a ukázal na tabuľu pred domom.

Leo nachvíľu pustil Charlotte a podišiel k tabuli. Napriahol sa a skopol ju k zemi, až sa vykrivila: „Už to tak nevyzerá." povedal a pobrali sme sa dnu, on so Charlotte v objatí. No musela som uznať, že dom vyzeral dobre a udržiavane. To bol veľký bonus.

Poukladali sme si veci v predsieni a Charlotte a Nicolasa presunuli do staršej obývačky. Tomas si kľakol pred Charlotte, ktorá mala ešte stále opuchnuté oči. Vytiahol z náprsného vačku Felixa. Ani som neverila, že po tom všetkom je celý. No Tomas ho opatroval ako vlastného.

„Toto ťa rozveselí." hlesol a vložil jej ho do rúk. Charlotte ich mierne zovrela, aby jej neušiel a pritiahla si ho k tvári a snažila sa na neho zaostriť. Pohladila čo najviac opatrne Felixa po hlavičke a pousmiala sa. Tomas sa víťazoslávne narovnal, až som sa musela uškrnúť. Následne sa Charlotte znova rozplakala, no hladila ho ďalej.

„Mám toho dosť." povedala som a obrátila sa na Tristana a Ervisa. Ukázala som na mňa a Nicolasa, „Uspite nás. Teraz hneď."

Vymenili si pohľady, no neprotestovali. Nicolas už sedel a tak som si sadla aj ja do kresla a už ku mne podišiel Tristan. Pozreli sme si do očí, pousmial sa, akoby mi chcel dodať útechu a keď mi položil dlaň na čelo, už sa všetko ponorilo do tmy.

Stála som uprostred dobre známej haly. Školská telocvičňa bola ozaj veľká už len preto, lebo všade okolo ihriska bola tribúna. Dosť často sa tu hrávali zápasy. Dosť často som aj niektorú z tých stoličkách v tribúne okupovala, keď sme sem chodili na Nicolasove zápasy, či s Daveom.

Započula som ako sa basketballová lopta pravidelne odrážala od zeme. Pomaly som sa otočila a videla bratov chrbát. No vedela som, že toto nie je ten brat, ktorého by som chcela v tejto chvíli vidieť.

Dva krát odrazil loptu a potom ju hodil do koša. Hladko prešla obruč v protismere hodinových ručičiek a potom prešla košom.

„Prečo práve tu?" opýtala som sa potichu a sledovala, ako pomocou prstov zastavil loptu a potom si ju vzal do rúk.

„Rád by som ti to vysvetlil, ale na to sa musíš spýtať Nicolasa."

Nechápavo som sa zamračila: „Nicolas vybral toto miesto? A kto vybral to predtým?"

„Predsa ty."

„Nerozumiem." priznala som.

„Povedzme, že si snažím vydobyť svoje miesto. Lenže veľa faktorov ma ovplivňuje."

„Nevyzerá to tak." zamumlala som a strčila si prameň hnedých zvlnených vlasov za ucho.

„Máš pravdu." povedal a potom sa sebavedome usmial, „Ale dlho tomu tak nebude. Keď Nicolas prestane konečne vzdorovať a dovolí mi použiť moc, všetko bude ľahšie. Ale pri tom nátlaku, aký na neho vyvíjam to skôr či neskôr praskne. A potom zarovno s ním sa poddá aj Charlotte."

Uchechtol sa: „Furt len plače. Akoby jej to malo pomôcť."

„Prečo to všetko robíš?" opýtala som sa a slzy sa mi natisli do očí. Naozaj sme toto potrebovali? Prečo sme nemohli mať konečne pokoj? Prečo tu musí byť stále niečo alebo niekto, s úmyslom dokonale nás zničiť?

„E-e." pokýval hlavou a nadhodil úškrn, „S ňou som ešte neskončil."

„Ako to myslíš?" opýtala som sa a on konečne predo mnou zastal. Ten jeho pomalý ležérny krok ma otravoval. No v tejto chvíli by som to brala späť. Nerada som si to uznávala, ale nechcela som stáť oči- voči strachu. Zoči- voči jemu.

„Čo myslíš, prečo som tu?"

Toto bohate stačilo, aby som si uvedomila o čo sa pokúša. Naprázdno som otvorila ústa a až po chvíli sa konečne ozval aj môj hlas: „Ty sa mi pokúšaš dostať do hlavy."

Naklonil hlavu mierne nabok: „Také niečo."

„A Charlotte si sa už dostal."

„Momentálne je tak tak tenká hranica, že mi to nerobilo problém." povedal spokojne a obzrel si loptu v rukách tak, že si ju obkrúcal medzi ukazovákmi oboch rúk.

„Súri ťa čas."

„Čože?" zastavil loptu a zdvihol ku mne zrak.

Nadýchla som sa: „Súri ťa čas. Tlačíš na oboch, aby sa ti podvolili, pretože tá hranica medzi ich mysľami sa postupne obnoví. Pretože oni sa dajú postupne doporiadku." táto informácia ma aj napriek situácii nesmierne potešila, „A aj moja hranica sa zacelí a už nebudem počuť ich myšlienky. Všetko je to len dočasný stav."

„Ale moc zostáva." usmial sa, „Takže aj ja. Ale bol by som hlupák, ak by som nevyužil takejto príležitosti. A keď dostanem ich, ty sa podvolíš. Už len zo strachu."

Táto veta ma pobúrila. No neviem na koho som sa hnevala viac. Či na neho, že ma prekukol alebo na seba, že sa naozaj nechávam opantávať strachom. Adrian mi pomáhal. No teraz mi kto pomôže? Ak nie ja, tak nikto.

Vrhla som sa na neho a veľmi rýchlo sme skončili na zemi, on podo mnou. Doslova som ho k zemi priklincovala a premýšľala, ak ho na chvíľu zabaviť. Nenapadlo ma nič lepšie a tak rana do nosa bolo to najspontánnejšie, čo zo mňa vyšlo. Chytil sa za nos a zmraštil tvár.

„Vieš, že môžem bolesť preniesť do reality? Tvoj braček by sa potešil."

Toto ma mierne vystrašilo, no nevzdávala som sa. Jednu som mu vrazila aj do brucha a on sa prehol. Rýchlo som sa postavila.

„Nicolas!" zrevala som.

„Zbytočná snaha." povedal s potlačovanou bolesťou v hlase, no zdalo sa, že sa snaží pozviechať.

„Nicolas!" zvolala som znova.

„Ten idiot nepríde ani keby si mu povedala, že Vianoce budú tento rok skôr. A pritom darčeky sú dobrým lákadlom."

Ignorovala som jeho slová a znova zvolala bratove meno.

„A hlavne tie od srdca." povedal tesne pri mne a hneď za nimi prišla aj rana a už som bola na zadku. Uvoľnil päsť a uškrnul sa, „Tie sa aj najlepšie pamätajú."

Zazrela som po ňom, keď on sa pozrel doľava. Zopakovala som po ňom a neubránila sa poloúsmevu. Kráčal k nám Nicolas. Ten Nicolas, ktorého som tak veľmi túžila vidieť. Rovnako ako jeho prítomný pohľad v očiach. Doslova ma nimi hipnotizoval, akoby si chcel môj výraz zapamätať čo najdlhšie.

Rýchlo som sa postavila na nohy a postavila sa medzi dve totožné tváre, obraňujúc tú dobrú, tú, ktorú som milovala.

Zlo sa na mojom protivníkovi hneď podpísalo: „Nemysli si, že ma len tak ľahko prekonáš! Naopak, ty budeš ešte kľačať na kolenách a prosiť ma o ľútosť! To ti môžem odprisahať!"

No len čo som zozadu pocítila Nicolasove ruky, to zlo pred nami nemalo šancu. Začal sa rozpadávať na drobný prach. Rozzúril sa a rozbehol sa oproti nám a jeho ruka mi mierila presne na tvár. Radšej som zatvorila oči, no pred nosom som pocítila iba záchvev vzduchu. Keď som otvorila oči, zistila som, že sme ostali s Nicolasom sami. Otočila som sa k nemu a objala ho. Objatie mi hneď opätoval a ja som hneď vedela, že je to on. Takto ma objímal len ten pravý Nicolas. Zvládli sme to. Pre tento raz. A síce som sa tešila, bála som sa, dokedy to Nicolas ustojí a čo si pre nás ten temný Nicolas pripraví. Uložila som si hlavu na jeho plece a on sa o mňa oprel. Cítila som, ako sen slabne a ja sa pomaly prebúdzam, rovnako ako on.

Zadýchane som otvorila oči dokorán a následne pár krát zažmurkala, aby som zaostrila.

„Všetko v poriadku?" opýtal sa Ben, ktorý pri mne kľačal.

Premerala som si súrodencov. Nicolas práve prijímal pohár vody a potešilo ma, že je to ten pravý Nicolas. Potlačili sme to zlo. Zatiaľ.

A Charlotte už neplakala, len sa schúlila v Leovom náručí ako malé dievčatko, čo potrebuje utešiť. Konečne som pozrela do Benových ustráchaných očí.

„Zatiaľ je pokoj." povedala som.

„Ide o tú zlú povahovú stránku Nicolasa, však?"

Nemo som prikývla a prijala od Melissy pohár vody.

„O čo mu ide?"

Chcela som mu to povedať, tak veľmi, ale nemohla som tu pred všetkými. Bála som sa zbytočného chaosu. Bála som sa, že si ostatní všimnú môjho strachu. A predovšetkým som sa obávala, že mi to všetko začína liezť na mozog. To neustále striehnutie, tie sny s ním a k tomu aj psychický a fyzický stav mojich súrodencov. Ale predovšetkým tie ich neutíchajúce myšlienky.

„Keysha." pohladil ma Ben po vlasoch a ja som na neho pozrela. Už som nevedela zakryť ten utrápený pohľad, „Poď sem."

Klesla som k nemu na zem do jeho roztvorenej náruče. Tuho ma objímal a vtisol mi pusu do vlasov. Vedel, čo som práve potrebovala.

*Leo*

Sledovala ma s tými jej krásnymi hnedými očami, v ktorých sa takmer nebadateľne začala objavovať čierna. Našpúlila pery. Zasmial som sa a pobozkal ju, následne jej dal pusu aj na čelo. Jej to akosi nestačilo, pretože znova našpúlila pery. S úsmevom som ju znova pobozkal, ale tentoraz som náš bozk trochu prehĺbil a ona spolupracovala. Jemne sa pousmiala a viac sa mi schúlila v náručí.

Vedel som, že samota jej prospeje. Vôbec neplakala a zdalo sa, že viac začína vnímať okolie. Možnože tam dolu bolo na ňu veľa ľudí a podnetov, ktoré jej robili problém.

Zdvihla hlavu a znova na mňa pozrela. Otvorila ústa a ja som hneď vedel o čo ide. Snažila sa prehovoriť. Skúsila to znova, no nič z nej nevyšlo. Slabučko zakvílila a už som videl v jej očiach slzy.

„Nie zlatko neplač. Nič sa nedeje." pohladil som ju po vlasoch, no ona vzdorovito pokývala hlavou, „Ono to príde. Neboj sa."

Utrel som jej slzy čo sa jej skotúľali po lícach a vtisol jej pusu na čelo.

Náhle zdvihla hlavu a porozhliadala sa.

„Čo sa deje?" opýtal som sa jej a ona sa zahľadela von oknom a potom sa mierne zamračila a s obavami pozrela na mňa. Opatrne som vstal z postele, podišiel k okraju okna a potom vyhliadol von.

„Doriti. Našli nás." hlesol som keď som uvidel asi dvanásť osôb v čiernych plášťoch. Otočil som sa na Charlotte, „Tu ostaneš. Nikam nepôjdeš."

S obavami prikývla a ostala tam sedieť. Vybehol som na chodbu, kde náhliaca sa Beatrice s Tomasom brali hore Nicolasa. Ten sa ich kŕčovito držal a videl so, ako sa snažil aspoň trochu zaostriť, no nič mu to nepomáhalo. Nerozumel som, prečo Nicolas zaostáva ohľadne týchto vecí za Charlotte, ale dúfal som, že to nebude mať žiadne následky.

„Zoberte ho za Charlotte a poriadne ich strážte." povedal som a oni rýchlo prikývli.

„Leo..." stopol ma Ben na prízemí, no nenechal som ho ani dorozprávať.

„Ja viem. Ideme von." hneď za nami nám bola v pätách Keysha, Ronna, Christian a Tristan. Ani sme neváhali a hneď sme sa dali do boja. Nechceli sme ich šetriť a navyše, i keď oni používali mágiu, stále to boli ľudia. Dalo sa povedať, že nejakú tú prevahu sme mali.

No veľmi rýchlo som ten názor zavrhol, keď po pár minútach boja v ohraničenom poli, čo bol výborný trik potencionalistov aby ubránili dianie pred okolím, začínali mať viditeľne prevahu. Dokonca aj potom, čo sa k nám pridali Beatrice, Makoto a Ethan. Na mňa útočili hneď traja, zatiaľ čo Keysha s Benom sa ku mne snažili dopracovať.

Zacítil som ako ma zasiahol silný prúd tieňov a poľahky ma zrazil k zemi, až sa mi začal dostávať do úst a dusiť ma. Bol som bezmocný a to moji protivníci využili, pretože sa mi do srdca zapichla dýka a ja som zvrieskol. Zarovno mňa vykríkla Charlotte.

„Sú tam hore!" zreval niekto a už sa pohli k domu, kde ich nevedel nikto zastaviť. Až na moment, keď vzduchom prešvihla väčšia sila ako doteraz. Objavila sa nado mnou Melissina hlava a už mi opatrne vytiahla dýku, pričom som zakvačil pazúry do trávy. Vždy to bola rovnaká silná bolesť, na ktorú sa proste zvyknúť nedalo. Pomohla mi vstať a hneď som uvidel, čo je vo veci. Ervis stál v strede bojiska a s mocou sa zahrával akoby si boli odzačiatku súdení, akoby boli v dokonalej harmónii. Nechápal som tomu. Nechápal som, odkiaľ sa to v ňom berie.

Všimol som si, ako ho tiene začali obletovať ako nejaký pancier. Videl som ten jeho spokojný ľadový úsmev a iskru v očiach, ktorá tam doteraz nebola a naháňala strach. Veľký strach. Neviem, odkiaľ sa vo mne bral, z čoho pramenil, ale i ostatní na neho hľadeli s obavami a rešpektom. Bolo to tak prirodzené. Tak zvláštne prirodzené.

Melissa ma začala ťahať dnu, no potom som si všimol, že aj ostatní sa sťahujú. A tých, čo sme nezvládli zabiť my, zabil Ervis pomerne rýchlo.

„Choď dnu." povedal som jej a ona prikývla, no nepohla sa.

„Čo ty?"

„Hovorím choď dnu." tentoraz už nesvoja poslúchla.

Na Ervisa ostali dvaja, zatiaľ čo jeden z nich sa k nemu približoval od chrbta. Rozbehol som sa na neho, doslova mu vyskočil na chrbát a tesákmi mu prehryzol hrdlo, načo sa mi väčšie množstvo blahodarnej tekutiny dostalo aj do hrdla.

Pomaly som sa postavil. Všade naokolo už vládol pokoj, telá nehybne ležali na zemi. Ervis mi bol chrbtom.

„Ervis?" ohlásil som ho, no nereagoval. Stál rovno, so zaťatými päsťami a prerývane dýchajúc.

„Ervin." povedal som hlasnejšie a myklo ním, „Ervin pozri sa na mňa."

Pomaly sa otočil a premeral si ma, akoby si dával dve a dve dokopy. Následne ma obdaril už prítomnejším pohľadom.

„Ja..." začal, no ja som ho stopol.

„Neviem, čo sa to deje, ale zachránil si nás. Ale vieš, že ak nás ohrozíš..."

„Musím odísť. Ja viem." vzdychol a pomaly sa ku mne približoval, zatiaľ čo ja som len stál. Ešte stále vo mne ostal ten pocit veľkého rešpektu voči nemu, ktorý sa len tak zaraz objavil a nejako nechcel utíchnuť, „Odišiel by som aj teraz. Lenže nemôžem."

Zadíval sa do útrob domu: „Nedokážem ju opustiť. Až moc ju milujem."

Pousmial som sa, čo ho trochu prekvapilo: „Je tu len jedna podmienka. Ak ju budeš spĺňať, a teda nám neublížiš, nikam nemusíš chodiť."

„Kiežby to bolo také jednoduché, Leo." smutne sa usmial a zahľadel sa na zem, „Nikdy to nebude také jednoduché."

„Kto povedal, že život je jednoduchý? Nech už je akýkoľvek. Každý sme si čosi vytrpeli, niekto viac, niekto menej, ale všetko zlé je na niečo dobré."

„Máš pravdu." krátko prikývol a zdvihol hlavu.

„Lebo to hovorím ja?" nadvihol som obočie a on sa pousmial.

„Sčasti áno."

„A keď ti poviem, že to tu treba upratať?" uškrnul som sa a prešiel pohľadom po tej skaze pred domom.

„To už nie je veľmi pekné." uškrnul sa aj on a už som v ňom videl toho dobre známeho Ervisa.

„Máme smolu. No myslím, že rovnako je aj čas ísť domov." obaja sme sa pousmiali. Stalo sa tu veľa vecí a rovnako tu nie je ani bezpečne. Vrátime sa domov do chládku, kým sa všetko utrasie. Nicolas so Charlotte sa musia dať doporiadku a navyše, prešiel veľmi dlhý čas. Dlhý zlý čas, na ktorý spomienky nás budú strašiť ešte dlho.

*Keysha*

„Nevideli ste Charlotte?" opýtala som sa, zatiaľ čo Leo s Benom čosi riešili a zatiaľ čo Nicolas tu potichu poslušne sedel a jedol, Charlotte nikde nebolo.

„Možno bude hore." poradila mi Ronna, „Šla si po tašku."

Prikývla som a vybrala sa hore schodmi. Síce sa Charlotte snažila prehovoriť, bolo to beznádejné, keďže ani myšlienkami nevedela zložiť jedno normálne slovo, no aspoň s nami nejakou tou mimikou komunikovala. O Nicolasa som sa bála najviac. Pretože ten nekomunikoval vôbec a to, že stále nedovidí ani na krok to len zhoršovalo.

Už som chcela vojsť do izby, kde spávala s Leom, keď som započula Ethanov hlas. Okamžite mi stúpol tlak, no ovládla som sa. Nazrela som dnu a videla, ako jej zotiera slzy z tváre.

„Nebuď smutná. Musím odísť, ale iba určitú dobu. Nevidíš ma posledný krát, rozumieš?" prihovoril sa jej milo a ona prikývla, „Zatiaľ si poradíš."

Prečo by si akože nemohla poradiť?! Je tu Leo. Miluje ho celým srdcom, tak o čom zase ten blbec tára?

Charlotte k nemu natiahla ruku a on ju bez váhania objal. No viac ma zaskočilo, keď jej venoval letmý bozk na pery a následne ešte pusu na čelo. To snáď nemyslí vážne.

„Ľúbim ťa, Charlotte." hlesol a postavil sa. Zacúvala som odo dverí až na opačnú stranu, no čo čert nechcel, i tak si ma všimol. Musela som mať fakt nenávistný pohľad, lebo ho to nachvíľu zaskočilo, no potom nahodil kamennú tvár.

„O čo sa akože snažíš? Prečo na ňu tlačíš, teraz, keď je tak labilná a zraniteľná? Prečo rozvraciaš jej vzťah s Leom? Až tak ho nenávidíš? Vieš vôbec, čo by spravil, ak by ťa tu videl?"

Podišiel ku mne: „A prečo to nespravíš ty?"

„Vypadni." zavrčala som.

„Adrian, však?" uškrnul sa, „Na dve strany to hrať nemôžeš."

„To nie je pravda!" povedala som so zvýšeným hlasom a následne zmĺkla, „Nemilujem ho. Je to môj kamarát, ktorému dôverujem."

„Aj Charlotte mi dôveruje."

„Klameš."

„Prečo by som mal? Prečo si nechceš pripustiť, že by tu boli city aj z jej strany?"

„Lebo si ten najväčší manipulátor pod slnkom, preto."

Provokačne sa zaškeril: „To ma len teší."

„Vypadni, kým ti to hovorím podobrom." zavrčala som a úsmev mu pomizol.

„Vieš, že to nebude navždy, však?" povedal, keď sa otočil na odchod s taškou na chrbte.

„Viem. No aj tak je to moje zbožné prianie." odvrkla som mu a sledovala, ako zišiel po schodoch, prešiel bez slova k vchodovým dverám a potom za nimi následne zmizol. Je možné, že mi zo srdca náhle opadol ťažký kameň?

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////