26. časť

*Keysha*

„Nechápem, čo tu robíme. Ty sem chodíš aj dobrovoľne, keď nemusíš?" zvraštila som obočie. Adrian sa usmial a pozrel na mňa.

„A nerobíš aj ty práve to isté?"

„Ale toto je výnimočná chvíľa. Teraz vážne, čo tu robíme?"

Zastali sme pri kabinete angličtiny a Adrian ho odomkol.

„Len som si prišiel po pár vecí. Aj tak ich tu teraz potrebovať nebudem." povedal, zatvoril dvere a začal sa prehrabovať v zásuvkách písacieho stola. Odsunula som malú stolnú lampu a sadla si na voľný pľac.

„Podrž." povedal a podal mi malú čiernu krabičku. Samozrejme, ja som pri „podrž" neskončila a hneď som ju otvorila. Obočie mi vystrelilo nahor.

„Ty tu máš dýku?" opýtala som sa, krabicu položila na stôl a na svetle lampy si dýku začala detailne prezerať. Mala tam menšie vyrezávané ornamenty čo jej pridávali na skvoste.

„Páči sa ti?" opýtal sa, keď sa prestal venovať šanónom a s jedným ku mne podišiel.

„Veľmi." povedala som, dala dýku na miesto a už venovala pozornosť tomu, čo mi položil na stehná. Otvoril krabicu a obaja sme sa nad ňu naklonili, až ma jeho vlasy pošteklili na čele. Tie moje poslušne držali v copíku.

„No... vau." hlesla som keď som uvidela obsah krabice, „Ty tu skrývaš takéto štýlové veci? To aby som začala meniť názor na školu."

Zasmial sa a vytiahol pekne tvarovanú striebornú pištoľ.

„Odkiaľ vôbec takéto veci máš?"

„Škótska kvalita." usmial sa tajomne a podal mi ju. Vzala som si ju a poťažkala. Nebola vôbec ťažká, dokonca výborne sedela do dlane.

Preglgla som a slová zo mňa vychádzali ťažko: „To... to je tá zbraň, ktorou si strelil Nicolasa?"

Po tejto otázke zostalo v miestnosti ťaživé dusné ticho, že som počula iba naše dychy a dokonca aj bitie jeho srdca. Potlačila som náhle pudy nočného tvora.

„No..." na viac sa nezmohol.

Vydýchla som, privrela oči a tým sa aj akosi snažila striasť tie spomienky ktoré sa mi nanovo prehrali pred očami. Otvorila som oči a všimla si, že tie jeho modrozelené ma úpenlivo sledovali, čakajúc na reakciu.

No ja som ju už vedela. Musím byť silná.

„Prečo mi to vôbec ukazuješ?" opýtala som sa a jemu sa viditeľne uľavilo.

„Chcem, aby si si ich vzala so sebou. Ver mi, budeš ich potrebovať a niežeby som sa chcel chváliť, ale sú to ozaj kvalitné zbrane."

Načiahla som sa po púzdro zbrane a vrecko s nábojmi.

„Musíš sa proti nim nejako brániť. A brániť svojich priateľov." povedal a ja som prikývla.

„Ďakujem."

„Poďakuješ sa mi, keď ti tie zbrane zachránia život." povedal a chytil ma za ľavú ruku, v ktorej som držala vrecko. Netrvalo to dlho, bol to skôr len letmý dotyk na podporu, prsty mu skĺzli po mojej pokožke a následne vzal prázdnu krabicu z mojich stehien.

„Mali by sme ísť, inak zmeškám vlastný let." uškrnula som sa a on prikývol. Vzala som si moje novonabudnuté veci, dala si ich do cestovnej tašky a o necelých päť minút sme už boli na hlavnej ceste smerujúc na letisko.

Keď sme vystúpili, už som zdiaľky videla, že Tomas a baby už nastupujú a vrtuľník sa rozbieha. Beatrice si nás všimla a behom sa vydala k nám. Adrian mi podal tašku z kufra a ja som ju položila na zem, aby som si popravila kabát.

Preto ma dosť prekvapilo, že len čo zatvoril kufor, už som cítila ako si ma skryl do objatia. Keď som to konečne spracovala, objatie som mu opätovala a v tom momente mi náš výškový rozdiel prišiel najvtipnejší. Oprela som si hlavu o jeho hruď a zasmiala sa.

„Čo?" opýtal sa nechápavo.

„Ja len, že nikdy som sa necítila menšia." takže objatiu s ešte vyšším Ervisom sa budem vyhýbať.

Vedela som, že sa usmial aj bez toho, aby som na neho mohla vidieť. Pohladil ma po chrbte: „Dávaj si pozor."

„Samozrejme." ubezpečila som ho a jemne objatie zosilnela, „Zvládnem to. Ako vždy."

„V to pevne dúfam." povedal a tým naše objímanie aj skončilo. Usmiali sme sa na seba a ja som si prehodila tašku cez plece a obišla ho.

Ešte som na neho zakričala: „Drž sa, alfa!"

Začula som jeho tichý smiech a predo mnou sa už objavila Beatrice, kukla po očku na Adriana a potom sme sa spolu vybrali k lietadlu: „Čo to bolo?"

Dobrá otázka. Usmiala som sa.

„Ale nič."

*Charlotte*

Znenazdajky sa otvorili dvere, čo nás oboch zobudilo. Svoje boľavé telo som prinútila posadiť sa. Pozrela som na Nicolasa s tvárou posiatou modrinami všetkých farieb.

Hneď k nám bez slova poputovalo jedno vrecko s jedlom pre každého.

„Vstyk." povedal Roderick, no zareagovali sme, až keď začínal do dvoch pollitrových pohárov prelievať červenú tekutinu.

„Tento rok prišli Vianoce o čosi skôr, alebo čo som premeškal?" utrúsil Nicolas a síce mi to dalo ešte stále trochu zabrať, ale postavila som sa a dokráčala k Nicolasovi a Roderickovi. Podal nám obom poháre a my sme sa ladne napili, no postupne som sa snažila si aj tú krv vychutnávať a cítila som, ako čierňava ovládla moje oči.

Bez zbytočných slov sme mu podali prázdne poháre, on si ich skryl a už sa vybral na odchod, keď som sa predsa len spýtala: „Ani nám nepovieš, čo sa deje?"

Zastal a chvíľu si ma premeriaval, akoby mi už mal zase vyčítať, že som si vôbec dovolila v jeho prítomnosti niečo ceknúť, ale nakoniec prehovoril: „Arthoy Genesis získali od Morgana zvyšné dve jantárové srdcia. Rituál sa blíži."

„Čože?" zvolal prekvapene Nicolas.

„Prečo?" hlesla som možno dosť ublížene.

„Vymenil ich za svoju slobodu." povedal a potom sa rozosmial, „Len nevedel, že len dočasnú."

Otvoril dvere, no mne to nedalo. Aj tak sa na mne vyšantil dosť, ďalšia bitka mi je ukradnutá.

„Ešte moment." ohlásila som sa a on sa na mňa otočil, „Môžem... Môžem vidieť Lea?"

„Charlotte..." hlesol Nicolas, no ďalej sa nedostal.

„Lea." zopakoval Roderick a prekvapivo uvoľnil plecia, „Fajn."

Potom sa dvere zabuchli. Neverila som vlastným ušiam.

Vzala som si tašku a sadla si na zaprášený špinavý matrac, no predsa len to bola tá najpohodlnejšia vec za tieto dni. Nicolas spravil to isté a pustili sme sa do jedla.

Prekvapilo ma, ako rýchlo sa dvere otvorili. Nechala som všetko jedlo tak a dokrivkala k dverám.

„Pusti ho dnu." prosebne som na Rodericka pozrela. Jeho poskok dvere otvoril, strčili Lea dnu a hneď aj zamkli.

„Panebože si v poriadku." hlesol a hneď som sa stratila v jeho pevnom objatí. Tak veľmi mi chýbal. Jeho hlas, oči, vlasy, ruky, teplo... proste všetko. Ten pocit, že ho objímam bol neskutočný.

„Máte desať minút." povedal Roderick a zmizli vonku na chodbe. Pustila som Lea, vzala si jeho tvár do dlaní a pobozkala ho. Oh áno, tie jeho pery. Tak rýchlo sme sa obaja stratili vo svojich bozkoch, až dokým Nicolas potichu nezakašlal. Pozreli sme po ňom a zatiaľ čo on sa slabo usmieval, ja som sa začervenala.

„Ja len, že čas sa kráti." upozornil.

„Aj ja ťa rád vidím, Nicolas." povedal Leo a obaja sa uškrnuli. Sadli sme si na matrac a takto sme boli blízko aj pri Nicolasovi. Podelila som sa s Leom o jedlo.

„Naozaj Ethan vymenil slobodu za jantárové srdcia?" opýtal sa Nicolas a Leo prikývol. Nemohla som tomu uveriť. Podrazársky klamár. Nahustí človeku do hlavy samé nezmysly a keď ide do tuhého, tak jednoducho odíde. A spraví tú najväčšiu somarinu vôbec.

„Nemôžem kvôli nemu prísť aj o teba, Charlotte." hlesol a pohladil ma po líci. Sklopila som zrak.

„Neprídeš." hlesol znenazdajky Nicolas, „Netušíme, čo to bude za rituál, ale ak sa nám nepodarí ujsť skôr, tak tým pádom ideme na jasnú smrť."

„Ale odtiaľto neujdeme." namietol Leo.

„Odtiaľto nie."

„Myslíš, keď už budeme vonku?"

„Hej. Alebo pred rituálom. Nevieme, koľkých z nás sa to týka, ale keďže sme podelení, tak to už len kvôli rituálu. Takže tí, ktorých sa to netýka prinajlepšom zdrhnú. Alebo prinajhoršom sa budú snažiť pomôcť nám ostatným."

„Možno by sme mali osloviť Catherine." povedal potichu Leo, „Benovi predsa pomohla."

„Ona mu pomohla?" nadvihla som obočie.

„Teda snažila sa."

„Takže by mohla pomôcť aj nám." uvedomil si Nicolas.

„Presvedčíme ju." povedal Leo.

„Buď podobrotky, alebo po zlotky." pridal sa Nicolas a ja som prikývla.

Dvere sa začali otvárať a ja som narýchlo Lea objala a do ucha mu zašepkala: „Šetrite si sily. Milujem ťa."

„Aj ja teba, láska." povedal a to už Roderick otvoril dvere a Leo sa s nie práve nadšeným výrazom postavil. Zamkli sa dvere a predtým, ako vyšli cez tie ďalšie, sme si s Leom vymenili posledné pohľady. Budem za neho bojovať. Tak ako za všetkých.

*Ben*

Pootvoril som oči a hneď na to zadržal dych skôr akoby som sa nalogal vody. Tvárou som bol otočený k hladine a pomaly klesal dolu. Rýchlo som vyplával hore, aby som sa mohol nadýchnuť. Znova som sa porozhliadal okolo, no i tak som vedel, že môj cieľ je pod vodou. Ponoril som sa a zistil, že sa nachádzam hneď nad ním. Vynoril som sa a na tretí krát som sa poriadne nadýchol. Teraz sa ukáže či som dobrý v potápaní. Ponoril som sa a úplne uvoľnil. Prekvapilo ma, keď ma niečo automaticky začalo sťahovať stále nižšie do tmavej hĺbky. Voda bola pomerne chladná, no ani som sa veľmi nesnažil ju vnímať.

Catherine povedala aby som hľadal význam mojich snov. Povedal som jej, že každý sen bol iný, vždy som sa dostal niekam inam. Možnože to bola len cesta. Cesta ku koncu. A keďže odtiaľto žiadna cesta preč nebola, lebo jazero bolo nekonečné, typoval som, že toto je moja konečná. Všetko záviselo na tom, ako dlho vydržím pod vodou. Inak sa utopím. V skutočnosti udusím. A nik mi nebude vedieť pomôcť. Nik ma včas nezobudí.

Dosť úbohá prípadná smrť, čo vám poviem. Zomriem len kvôli jednému nezdarenému lovu. To radšej ako hrdina v boji a nie úbožiak čo neprekonal svoje sny.

Zacítil som pod chrbátom dno a tak som otvoril oči a porozhliadal sa. Hneď na čo mi padol zrak bola postava ženy, ktorá sa vznášala kúsok nad dnom. Bledohnedé vlasy farba rovnaká akú mám ja, zelené oči jemne privreté, obyčajne ružovkasté úzke pery mala teraz tmavšie, mladou tvárou a obyčajne červenkasté líca mala teraz bledé a tak celkovo bola drobnej a nízkej postavy. Bola to žena, ktorú som najviac miloval a stále milujem. Jej smiech mi vždy dokonale pozdvihol náladu aj keď som bol na tom najhoršie. Jej múdre slová ma naučili veľa potrebných vecí v živote. Jej úsmev ma vždy dokázal dokonale obmäkčiť a už som sa na ňu viac hnevať nemohol. Pohol som sa k nej a len čo som na ňu dosiahol, pohladil som ju po líci.

Mama.

Tak veľmi mi chýbala. Tak veľmi som ju túžil objať a počuť jej smiech.

Kúsok napravo sa rovnako vznášala nad dnom postava muža. Môj otec. Vždy strapaté blond vlasy až podozrivo bledé a hnedasté oči vždy vyvolávali prudký kontrast. Nikdy som nevidel podobnejšieho človeka. Bol to čestný milujúci muž, vždy sa hrdo zastal rodiny. Žiaľ bol aj priveľmi naivný a to ma veľmi hnevalo. Síce ako pubertiak som to využíval, ale nakoniec sa nám to stalo osudným. Úrady nám začali rozkrádať majetok a Morganovci nám kvôli mojim problémom taktiež dýchali na krk. Otec ich musel poslúchať ako nejaký vycvičený pes. Nenávidel som ich už vtedy, nieto, keď Ethan celú situáciu zhoršil, načo som skončil v rukách bojovníkov a tí sa o mňa postarali, zatiaľ čo Leo odišiel mysliac si, že som mŕtvy. Po tom všetkom som nakoniec musel odísť. A stratil som ich oboch.

No postrehol som ešte jednu postavu. Červenovlásku plnších tvarou, so strednou výškou. Ešte vždy som si pamätal jej úsmev s bielym rovným chrupom a modré oči. A ten jej neskrotný šarm, priateľskosť a humor. A lásku.

Sesternica Sofie. Tá ktorá ma vždy oslovovala tou hroznou prezývkou BenJ. Ale akosi som to u nej vždy strpel. Vždy sme spolu úžasne vychádzali, dokým ma strýko nepremenil. Premenu na nočného tvora som znášal veľmi ťažko, ak som zacítil čo i len kvapku krvi, už som sa nedokázal zastaviť, hoci sa strýko pokúšal pomôcť mi. A preto keď sme jeden večer išli na menšiu oslavu, tak ako sme zvykli a ja som sa po dlhom čase dal presvedčiť, aby jej neprišlo veľmi podozrivé moje chovanie, bol som rád, že to bola len menšia. Bolo na nej zhruba dvanásť ľudí a prežili len dvaja. Ja a Sofie. Všetkých som zabil. Vycical. Už nikdy ma nechcela vidieť a preto sa hneď na to odsťahovali. To bol vrchol môjho zlého obdobia a potom to šlo na rovnakej vlne- zabíjanie, depresie, bitky. Strýko sa mi snažil pomôcť, no potom to dopadlo len tak, že radšej sa odo mňa držal čo najďalej a útechu hľadal v alkohole. Nakoniec ma z toho všetkého dostal Leo. A za to som mu nesmierne vďačný.

Síce mi pobyt pod vodou prišiel ako večnosť, no všetky tieto mučivé spomienky sa mi preháňali mysľou veľmi rýchlo. Bol som pod vodou sotva minútu a pol a už som toho všetkého mal dosť.

No keď som sa otočil, bol to len ďalší úder pod pás. Bol tam Leo. O ňom netreba hovoriť nič. Je mi bratom, kamarátom, ochráncom, zástancom. Proste niečím, čo by chcel mať každý človek vo svojom živote. Napriek tomu mám pocit, že som mu toho toľko dlžný, že ja mu toľkú ochotu, koľkú mi dáva, neopätujem.

Pred očami mi preplávala akási biela priesvitná látka, až som prekvapene zacúval a podarilo sa mi vypustiť pár bubliniek vzduchu. Pľúca zaprotestovali.

Ako som tak zacúval, mohol som vidieť, čo to bolo zač. Alebo skôr kto. Bolo to to dievča. Tá francúzka, ktorá vyvolala toto hybridné kúzlo len kvôli tomu, že sa bránila. Mala na sebe bezramienkové šaty zložené z viacerých vrstiev tej bielej priesvitnej látky, takže ako plávala, vyzerala ako samotná víla. Krásna víla. Francúzky sú fakt celkom pekné.

Otočila sa na mňa a jej hnedasté hlasy sa točili okolo jej tváre ako svätožiara. Pozrela na mňa svojimi ľadovomodrými očami a bez toho, aby otvorila ústa, som ju počul prehovoriť v mojom rodnom jazyku: „Tak koho si vyberáš? Môžeš len jedného. Rozhodni sa, veľa času nemáš."

Hneď mi bolo jasné, koho. Bezdebaty.

No ona sa vydala priamo naproti mne a schytila mi tvár do dlaní. Akoby mi čítala myšlienky, prehovorila: „Skôr ako budeš konať, musíš poznať všetko, čo ti je ponúkané."

Otočila mi hlavu dozadu, kde som si myslel, že už nik nie je, ale keď som uvidel dotyčnú osobu priamo predo mnou, nachvíľu som sa nezmohol na nič. Len som sa díval do jej prázdnych hnedých očí a bolo mi ľúto, že v nich nevidím tie šibalské iskričky. Že jej tvár nezdobí ten krásny úsmev. Že sa nedíva na mňa takým tým skúmavým pohľadom, keď si myslela, že ju neregistrujem. Chýbali mi tie jej komenty k mojim činom keď som ju poúčal a napriek svojej neohrabanej drzosti vždy dala na moje slová. Vždy sledovala každý môj pohyb, keď som ju učil ako loviť, i keď do mňa rýpala. I tak sa naučila loviť tým spôsobom, čo som ju učil. A potom si z nej pre zmenu uťahoval ja, že sama nevie čo chce.

Ale ona to vážne nikdy nevedela. Nech už vravela čokoľvek.

A teraz som nevedel ani ja.

„Iba jeden môže ísť." ozvalo sa dievča za mnou, zatiaľ čo ja som behal pohľadom z Lea na Keyshu. Už mi bolo priťažko. Bol som pod vodou moc dlho.

„Kráti sa ti čas."

Akoby som to sám nevedel.

Pohladil som Keyshu po líci.

„To je zrada voči dlhoročnému priateľovi!" sykla odrazu pohoršene.

Ale ja som vedel že nie je. Určite nie.

„Dlhoročné kamarátstvo vymeníš za obyčajné pobláznenie? Aká hlúposť!"

Pozrel som na ňu a zamračil sa. Ona o tom nevie nič. Vôbec nič.

Objal som Keyshu a z posledných síl začal plávať nahor.

„Zlý výber! Zomrieš tu s ňou!" vykríkla až ma zaboleli uši a premenila sa na tú dobre známu pohybujúcu sa černotu. Začal som plávať rýchlejšie, ale tým rýchlejšie som sa aj unavil a stratil viac kyslíka. Teraz, po tom všetkom bolo zomrieť to posledné, čo by som si do diára naplánoval. Teraz som sa už nemienil vzdať. Nie ak viem, že som sa rozhodol správne. Určite.

Riadil som sa len jednou spomienkou, no predsa veľmi dôležitou.

Vyšiel som na strechu sídla. Úprimne, fakt by mi nenapadlo, že práve tu ho nájdem. A to som plánoval ho ísť hľadať do lesa. Leo posedával na streche na slnečnej strane. Myslel som si, že sa chce ohriať, no keď som si všimol tú slabú paru, hneď som vedel, že je zle.

„Panebože Leo ty nie si normálny!" vyhŕkol som a už som bol pri ňom. Ako inak, dýka v srdci. Uchopil som rúčku a on mykol rukami, čím ma chcel zastaviť, ale dýka v srdci ho paralizovala. Vytiahol som ju a on bolestivo zavrčal. Pokožku mal načervenanú a tvár uslzenú.

Zhodil som dýku zo strechy kamsi do suchého lístia pred sídlom.

„Leo pozri sa na mňa." prehovoril som k nemu a kľakol si, aby sme si boli zarovno. Takmer som stratil rovnováhu, ale ustál som to.

„Ben." prehovoril a pozrel na mňa, akoby sa prebral z akéhosi tranzu, „Prepáč ja... ja som bol sobecký."

Sadol som si k nemu a objal ho okolo pliec: „Ja ti rozumiem."

Neveriacky sa na mňa pozrel: „Chcel som sa zabiť. Ostal by si sám."

„Ja viem. Lenže smrť milovanej osoby nie je ľahká záležitosť." prehovoril som. Veľmi ma mrzelo, že traja súrodenci, tí traja úžasní ľudia dopadli takto. Nemali v tom boji zomrieť.

„Myslíš, že láska je dôležitejšia ako priateľstvo."

„Aj keď je to priateľstvo dlhoročné. Pretože priateľ ti nevie dať toľko, koľko láska. Bez lásky v tomto svete neprežiješ."

„Ďakujem." hlesol a aj napriek veľkému smútku, čo sa mu odrážal na tvári sa pokúsil o slabý úsmev. Tuho som ho objal a bol som rád, keď mi objatie opätoval.

„Ben?"

„Áno?"

„Ja len... Keby to bolo naopak, povedal by som ti to isté." hlesol.

„Ja viem, že hej." smutne som sa pousmial. Ja to viem.

A vedel som to aj teraz.

Hladina bola už len kúsok. Tiene ma štípali na nohách, no i tak som Keyshu pevne držal, akoby som ju nikdy nemal pustiť. Bodaj by tomu tak bolo.

Prebil som sa hladinou a unikol tak spárom vody. Pľúca a celé telo ma bolelo, ale na tom nezáležalo. Bol som voľný.

Otvoril som oči a prudko sa nadýchol a bolesť sa od pľúc rozniesla celým telom.

„Bože, vďaka že si v poriadku." povedal Leo ustráchane a ja som sa slabo pousmial. Ani nevie, ako veľmi som mu vďačný. Láska ma vykúpila.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////