15. časť

*Keysha*

Niežeby zastal. Nie. To by bolo príliš jednoduché.

S pohľadom upreným na jeho chrbát som uvažovala, či si ma už všimol, alebo mu dnes akosi nejde karta. Lebo si myslím, že na to, že dokáže niekoho zabiť mihnutím oka, je momentálne fakt nevšímavý. Kľudne by som ho tu zabila a to by som sa ani nemusela namáhať.

Posmešne som sa uškrnula. A vraj najsilnejší potencionalista v okolí.

Otvoril dvere kabinetu, tak som ho rýchlo nečujne dobehla a šuchla sa za ním. To už zareagoval pohotovo. Ocitla som sa chrbtom opretá o dvere a on mal dlaň pred mojím hrudníkom a tiene sa mi kĺzali po tenšom bielom svetri, no i tak ma jemne štípali.

„Doriti Keysha." sykol.

„Hlásili na dnes zlé počasie pán Virt? Alebo mávate takúto náladu na dennom poriadku? Mne sa zdá, že je to tak 50 na 50." zamumlala som a on nevraživým pohľadom stiahol ruku a sadol si za stôl.

„Tieto poznámky by ste si mohli nechať pre seba, slečna Rott. A to som pevne dúfal, že toto priezvisko už nebudem musieť použiť." zamumlal otrávene.

Sadla som si na stoličku pre študentov pred jeho stolom a vyložila si nohy v nových čiernych šnurovacích topánkach na jeho stôl. Prebodol ma pohľadom.

„Nevrav, že som ti nechýbala." uškrnula som sa.

„Vôbec."

„Suchar."

„Nespratníčka."

Nadvihla som obočie.

„Chcela si niečo?"

„Učiteľ si nechal kultivované správanie na horšie časy?"

„V horších časoch nemám ani to ľudské. Takže k veci." zdvihol pohľad od testov.

„Fajn, potrebujem menšiu pomoc."

„Počkať moment," povedal, položil pero, naklonil sa dopredu a ruky si založil, „Toto znie zaujímavo."

„Ja by som len rada zaspávala s vedomím, že ak sa tu nočné tvory ukážu, tak mám aspoň určitý ochranný štít. Keďže moje priezvisko je viac moje prekliatie ako dar."

„A tvoji zubatí spoločníci a súrodenci ti nie sú dobrým ochranným štítom?"

Zahryzla som si do pery: „To je trošičku zložitejšie, než si myslíš. A okrem toho, chcem mať istotu, že si žiadny potencionalista na mňa nerobí zálusk."

„Toho sa neboj, ak áno, bude mať čo dočinenia so mnou. Ja dohody dodržujem. Okrem toho, čo je tak komplikované, aby som to nepochopil?"

„Je to na dlhšie rozprávanie." povedala som, pozrela na hodinky čo hlásili prestávku po šiestej hodine a vybrala sa na odchod, „Okrem toho, prerábam tu už nadčasy. Takže musím ísť."

„Keysha." vo dverách som zastala a otočila sa, „Máš ešte poslednú hodinu matiku."

Ako na zavolanie zazvonilo.

„Doriti, zas budem meškať." povedala som a zabuchla dvere kabinetu. Takže aspoň z tohto vyplýva, že čo sa týka dohadovania, tak v tom taká dobrá zrejme nie som, lebo sme sa nedohodli asi na ničom.

Natiahla som ruku a Ronna mi so smiechom podsunula misku chrumiek, zatiaľ čo ja som sa pohodlne váľala na gauči. Dnes sa odtiaľto už ani nepohnem. Prisahám. Iba ak by bolo na ponuke niečo sladké, alebo ešte pizza. Tým by ma presvedčili. Okrem toho, Nicolas ani Charlotte sa mi neozvali, ale myslím, že len teraz mohli tak doraziť a navyše, Ben je skúsený pilot.

Niekto zazvonil.

„Na mňa nepozeraj, ty tu bývaš." zasmiala sa Ronna.

Lenivo som zastonala a z povinnosti sa došuchtala k dverám. Otvorila som dvere a prekvapene som pozrela do jej smutných modrých očí, s menšou odhodlanosťou.

„Je tu Nicolas?"

„Nicolas? Ale však oni dnes ráno odleteli." odpovedala som nechápavo a Melissa na mňa šokovane pozrela.

„Odleteli kam?"

„Hľadať jantárové srdcia, v Írsku majú konečné stopy."

„Ó môj Bože." rozplakala sa. Vtiahla som ju do náručia a zatvorila dvere. Takto som ju dopravia až do obývačky a Ronna na nás prekvapene hľadela.

„Melissa, upokoj sa. Oni budú..." v poriadku? Vážne? Sama tomu neverím, len v to veľmi dúfam.

„Ja som sa s Nicolasom tak strašne pohádala." prehovorila cez vzlyky, chvíľu mi trvalo porozumieť jej slovám, „On mi ani nepovedal, že odchádzajú. Bože môj."

Plakala ďalej.

„Melissa, no tak." chlácholivo som ju hladila po chrbte. Nicolas je teda riadny idiot, čo dodať? Fajn, rozumiem, že sa ho to dotklo, ale takúto závažnú vec jej mohol dať vedieť. Už úplne potratil rozum?

„Nemohla som mu to povedať. Kvôli Ervisovi, sebe, tomu incidentu..."

„Akému incidentu?"

„Ja... bolo to v tú noc na cintoríne, ale... Nie. Ja o tom proste nedokážem hovoriť. Ešte nie. Všetko to musí ostať utajené." zašepkala odhodlane. O čom hovorí? Čo má byť utajené? Čo pred nami ešte skrýva a my o tom netušíme?

„Prečo to musí ostať utajené?" opýtala sa Ronna opatrene, no správne. Nepýtala sa čo, ale prečo.

„Pretože oni sú zlí. Zaslepení a idú si za svojim dokedy to nezískajú." popri týchto slovách jej oči akoby viac zmodreli, „A oni to dostanú. Ak to dostanú, bude už neskoro niečo napraviť."

„Čo... čo sa stane potom?" opýtala som sa opatrne, no odrazu sa tá sýta modrá vytratila a ona zažmurkala. Potom mierne zmraštila tvár.

„Nenávidím, keď sa mi to stane. Ešte som si na to akosi nezvykla. Neviem. Neviem čo bude potom."

„A vieš, kto alebo čo je to?"

Pokývala beznádejne hlavou.

„Ani nejaké súvislosti?"

„Vôbec. Viem iba, že túto pravdu musím skrývať. Musím skrývať všetko čo viem dokedy sa to neprevalí samo."

„Ale potom bude neskoro. Sama si to vravela."

„Ale ono sa to musí stať. Trvá to už dlho a preto je isté, že sa to stane."

Frustrovane som vzdychla a skryla si tvár do dlaní. S mierne trasúcimi rukami som siahla po telefóne.

*Charlotte*

Ste v poriadku? #

„Čo?" opýtal sa Leo.

„Keysha si o nás robí starosti." hlesla som.

„Však sme len teraz prileteli." povedal Nicolas a unavene sa vystrel. Slnko značilo, že je už neskoré poludnie.

„Neviem, čo ju to popadlo." mykla som nechápavo plecami.

„Večer jej zavoláme. Aj s výsledkom." povedal Nicolas.

„Ja len dúfam, že to nebude posledné miesto na zozname." povedal Ervis a postojačky si niečo načmáral do zošita. Pozrela som na zoznam.

Kildare, Downings, Westport, Mallaranny. Takto si to poporadí zapísal.

„Takže dnes tu budeme pátrať a podľa výsledku uvidíme, či sa zdržíme na jednu noc, alebo dve." povedala som a dobehla Ethana, „Týka sa to všetkých."

„Fajn, rozumiem."

„Nebuď taká netýkavka. Okrem toho, dúfam, že máš konkrétny dom alebo byt."

„Nie, vieš, myslel som si, že budeme rozoberať tehlu po tehle v celom meste." prehodil ironicky.

„Z teba by to vystalo." povedala som a napravila si cestovnú tašku, „Okrem toho, išiel si po stopách konkrétneho človeka, či skupiny... alebo?"

„Človeka." hlesol, „Marylin Horth."

„Tiež ukrývala srdce ako Cassandra." spomenula som si, ako v odkazoch spomínala, že nie je jediná.

„Presne tak. Ver mi, stálo ma veľa námahy a síl, aby som sa dostal ku konečnému menu."

„Verím." povedala som a musela som sa usmiať, keď ma Leo vzal za ruku a tak sme kráčali vedľa seba.

Po asi hodinovej prechádzke, pričom sme sa museli pár krát aj miestnych popýtať, keďže Ethanove zdroje sa nejako splietli so skutočnosťou. Lebo tam, kde mal stáť dom Marylin, bola knižnica. Až na ôsmy krát nám jeden starší pán povedal, že ju poznal z videnia a vedel, kde sa zdržiavala. No keď sme prišli k danému domu, bol obývaný inou rodinou.

„Chceš im zaklopať na dvere a povedať- zdravím, pátram po magických príveskoch, trochu sa poobzerám, nezdržíme sa príliš dlho?" ozval sa sarkasticky Nicolas, zatiaľ čo sme tam stáli ako nešťastníci. Aspoň sme si stihli rezervovať apartmán na túto noc. Konečne som vedela, na čo s Nicolasom minieme peniaze, čo nám otec daroval. Aj keď som si skôr myslela, že zainvestujeme do spoločného bývania. To by som sa k nemu ale musela aj v prvom rade presťahovať. Keď sa vrátime, tak už nebudem čakať ani minútu. Snáď mi z týchto úspor aspoň niečo ostane.

„Nicolas, šetri tým sarkazmom láskavo." prehodil ironicky Ethan a vzal Ervisovi zápisník.

„Tak aký máš plán?" opýtal sa Makoto.

„Jednoduchý." povedal a schmatol Ervisa dosť silne za ľakeť. Niečo mu zasipel do ucha, ale boli ďalej od nás, takže som nerozumela, že čo. No Ervisove „daj sa vypchať" som počula viac než jasne.

Ervis bez slova napriahol ruku. Žiadne tiene, žiadny pohyb. Ale i tak som čosi nezvyčajné vo vzduchu zacítila. Žeby využíval tentoraz svoju druhú stránku? Ale sám predsa vravel, že sintuiti vedia, nepoužívajú mágiu. Lenže rovnako sa mu to pred nami darilo tajiť dosť dlho.

Po dlhej chvíli, čo trvala hádam aj minúty, stiahol ruku a unavene sa zaprel do kolien. Nakoniec len pokýval hlavou, no potom sa z nevysvetliteľných dôvodov rovno vrhol na Ethana a tichými nepriateľskými slovami sa mu vyhrážal, zatiaľ čo mi sme už bežali k nim. Odtiahla som spolu s Makotom a Benom Ervisa, zatiaľ čo Ethan sa bolestivo zdvihol.

„Idiotský úbožiak." sykol Ervis, vytrhol sa nám zo zovretia, čo mi prišlo ako heroický výkon a vybral sa naprieč noci. Ethan sa prehol v páse a vykašlal krv. Následne si utrel ústa a bez slova sa pobral tým smerom kam Ervis, smerom do hotela.

„Nádych, výdych. Vdýchni tú eufóriu."

„Choď s tým niekam." ozval sa z telefónu Keyshin hlas.

„Nechápem, čo stresuješ. Okrem toho, nič sme nenašli." povedal Nicolas a oprel sa o operadlo na gauči vedľa mňa.

„Okrem toho, nebolo pekné, že si takúto podstatnú vec Melisse nepovedal."

„Nechcem sa o tom baviť." povedal s rýchlou zmenou tónu. Tak on o našom odchode Melisse nepovedal? Kde nechal rozum?

„Však si na mňa počkaj. Zatiaľ si budem spisovať úroky."

„Tak to aby sme si pohli, lebo môj účet veľmi nevonia po peniazoch. Hlavne nie, keď ho míňam na tejto výprave."

„Lebo chlieb s treskou je tak drahá záležitosť." rypla som.

„Treska s chlebom bol len začiatok. Okrem toho, kúpil som si aj energetický nápoj."

„Že mi dáš?" zaprosíkala som.

„E-e." uškrnul sa a naschvál mi ešte stihol vtisnúť pusu na pravý spánok.

„Nicolas ty si fakt zákerný." ozvala sa Keysha.

„Vieš, môj učiteľ je momentálne neprítomný, tak nechcem zaostávať. Okrem toho, komu si dnes pila krv? Myslím metaforicky."

„Trhni si. Aj tak sa chystám na lov."

„Sama?"

„A s kým? Zavolám nejakému kamošovi z dávnych časov? Však nočných tvorov je toľko, koľko komárov v lete."

„Nemyslel som to tak, že si sprav nejakú romantickú večeru s ďalším..."

„Zubatým kamarátom?" prisahala by som, že sa uškrnula.

„Odkiaľ to máš?" zamračila som sa.

„Vy dvaja ma poznáte. Neprežijem deň, kedy niekomu nemôžem metaforicky piť krv, a tak trošku som natrafila na Adriana."

„Jasné." hlesol Nicolas.

„Ver mi, bol rovnako nadšený." povedala ironicky.

„Hej deti, ideme?" opýtal sa Ben opierajúci sa o trám dverí.

„Nechceš niečo odkázať?" opýtal sa Nicolas a nastavil mu telefón.

„Dúfam, že keď sa vrátime, tak ťa ešte budem vedieť objať, drahá Keysha."

„To bolo hnusné." zasmiala som sa.

„Trefa do čierneho." pridal sa Nicolas.

„Neútoč láskavo na moje slabé miesta, pijavica. To, že čokoláda je moja povinná denná dávka neznamená, že sa po večeroch prežieram zo smútku." ozvala sa.

„Len aby." zaškeril sa Ben.

„Bodaj by si sa tou krvou pridusil." hlesla provokačne s istým pobavením v hlase, keďže počula, že sa chystáme na lov.

„Toho sa obávam najmenej." povedal a potom sa Nicolas za nás všetkých rýchlo rozlúčil, obliekli sme si kabáty, obuli sa a potom sme Ervisa a Makota nechali na izbe a vyšli naprieč osvetleným uliciam pekného mesta, ktoré len odrážalo fakt, že kultúra je tu predsa len inšia ako u nás doma. Trochu chladnejší nočný vzduch len dodával atmosféru a ja som už zrakom sliedila po mojej dnešnej obeti. Nad predstavou sladkého pôžitku som si oblizla pery a pri prvom pohybe osamotenej postavy na chodníku som sa rozbehla dopredu, zanechajúc chalanov za sebou. Teraz bola pre mňa hlavná túžba. Túžba nasýtiť sa.

*Keysha*

„Chceš si vyhrať dušu?" opýtal sa Tomas a sadol si na moju posteľ a sledoval ma.

„Klavír ma vie vždy utešiť." hlesla som a hrala nerušene ďalej, zatiaľ čo on ma v tichosti počúval.

Pri asi tretej pesničke som sa uškrnula: „Ty tu plánuješ byť celý deň, alebo ako?"

„Je to príjemné počúvať ako niekto hrá na klavíri. Je to ukľudňujúce a uspokojujúce. Každá pieseň má niečo do seba. Či už veselá, smutná, alebo vážna."

S úsmevom som prikývla. Preto som tak veľmi milovala hranie na klavíri. S veľkým pôžitkom som dohrala poslednú pesničku a melódia mi ešte chvíľku rezonovala v ušiach.

„Plánuješ niečo na večer?" opýtal sa Tomas, ktorý už ležal na mojej posteli a díval sa do stropu.

„Tak trošku." usmiala som sa, „Chcela som za niekým zájsť."

„Aha tak. Lebo Ronna mi povedala, aby som ti odkázal, že budú u nej. Aj Melissa a Beatrice."

„Zrejme sa dostavím. A ty?"

„Ja som sľúbil rodičom, že aspoň dnes sa s nimi normálne navečeriam."

„Pôjdem s tebou do Brandonu. Teda, ak ma zvezieš. Stačí na hlavné námestie." usmiala som sa.

„Žiadny problém." povedal a ja som ho následne vyhnala von, aby som sa mohla nachystať. Následne som si na seba prehodila iba čierny dlhý kabát a zamkla, zatiaľ čo Tomas sa už opieral o svoj červený Seat Toronto. Nasadli sme a len čo som bola na námestí a jeho auto mi zmizlo z dohľadu, rozhodným krokom som sa vybrala k cieľu dnešného večera. Vošla som do opusteného kostola, ktorý tentoraz ozaj zíval prázdnotou. Na toto miesto mám ozaj zlé spomienky a behá mi mráz po chrbte, trasie ma od zimy. Proste jasný dôkaz, že na toto miesto by som sa nevracala, ak by som nemusela. Ale vedela som, že Adrianovi som ostala dlžná nejaké to vysvetlenie zo včerajšej návštevy jeho kabinetu a tak prečo sa rovno nevotrieť do sídla potencionalistov, všakže?

Postavila som sa za oltár a očami prebehla po kostole. Na to, že toto bola opustená pamiatka, bola celkom udržovaná. Bodaj by nie, keď sa tu konali zasadania potencionalistov na bežnom poriadku.

Aby sa nepovedalo, aspoň som sa z úcty prežehnala a potom sa zamerala na oltár. V strede bola úzka škára, ktorá predeľovala oltár na dva kusy. Samozrejme, čierna mágia by bola účinnejšia, no netreba podceňovať Keyshu Rottovú.

Prešla som prstom po čiare a našla záchytný bod. Vybrala som dýku a veľkou silou a rýchlosťou ju tam zabodla a následne aj druhú tesne vedľa nej a pritom som nepoškodila oltár.

„Som jednoducho profík." pochválila som sa, oboma rukami sa zaprela a dýky využila ako páčidlá a potom obe strany odtlačila. Keď bol oltár predelený natoľko, aby som sa mestila, skočila som bokom dnu a v chodbe zapla maličkú baterku. Dýky som si schovala do vnútorných vreciek kabáta a keď som objavila na stene páčku, nadšene som sa usmiala a ňou znova zatvorila otlár. Odkašlala som si, keďže na mňa popadal prach a vytriasla si ho z vlasov. Pokračovala som po rovnej chodbe, až kým som neprišla k dverám. Vypla som baterku a schovala ju do vačku. Plne vybavená, ako vždy.

Bolo jasné, že už o mne vedia a tak som len otvorila dvere, akoby sa nič nedialo a vošla dnu. Dvere sa za mnou zabuchli a potencionalisti, muži či ženy, sa hneď otočili ku mne, no ja som nerušene pokračovala ďalej, až keď sa predo mnou neobjavila tá tvár muža, ktorého som hľadala. Aj tak som sa necítila príjemne, lebo stále ma v mysli akosi doháňal ten strach, no úspešne sa mi darilo ho potláčať.

„Keysha?" hlesol udivene Adrian.

„Zdravím, ponúkaš doučovanie aj o takýchto večerných hodinách?"

Potencionalista vedľa neho sa mi dosť nepríjemne pozeral do očí. Čiernych očí, tmavších ako noc.

„Prečo si tu?"

„Otázky a odpovede. Mal si otázky, poskytnem odpovede."

Otočil sa a ja som poslušne kráčala aspoň už osvetlenými, aj keď chabo, chodbami ďalej.

„Myslím, že to ne..."

„Adrian!" zvrieskol niekto naľavo od nás, keď sa spoza toho muža vynoril ďalší, s uhľovočiernymi očami a surovo sa mu zahryzol do krku.

„Dopekla." sykol Adrian a už ma ťahal k sebe.

„Chýbali sme ti, Adrian Virt?" hlesol nočný tvor a vražedne sa na nás uškrnul.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////