Tri bláznivé mesiace za mnou. „Svoju" skupinu som poznal už dokonale – od Kena, teda Neda, a Finna cez Maxa, Roya a bratov Macka a Macea. Krajne som poznal aj ich sestru Zelah, ktorá nás občas chodievala pozrieť, či niektorých, ktorí sa k nám občas pridali. Tak isto aj Maxovu priateľku, Max. Stále mi príde tá náhoda až moc vtipná.

„Tak chalani?" vyzval nás Finn a ukázal na starú kovovú konštrukciu rozhľadne, „Kto bude skôr hore?"

Uškrnul som sa a začal sa vzďaľovať od nich.

„Chceš vyjsť tam úplne hore?" opýtal sa Mace, zatiaľ čo ja som prešiel ku konštrukcii a pevne sa zachytil.

„Ale pôjdeme naraz." upozornil ich Roy.

„Hmmmm." zatiahol Ken, čím ich nechal vo vytržení. Ľúbil bývať zákerný a vtipkár a preto ich zbytočne naťahoval. Ja som poľahky striedal ruky a odrážal sa nohami.

„Prestaň to naťahovať, ideme!" zavelil Finn a Max s Mackom a Maceom zaprotestovali. Chvíľku zaostali, pretože neboli pripravení na tak rýchly štart.

Vyšplhal som sa na vrchol a vyhupol sa hore. To už nebolo tak nenápadné a tiché, no vo zvukoch ich lezenia sa to stratilo. Narovnal som sa poobzeral. Jednou pevnou tyčou bola k tejto rozhľadni pripojená i druhá. Nadýchol som sa a nedošľapujúc na päty som poľahky rýchlym tempom prešiel k druhej veži. Len raz som stratil rovnováhu, no podarilo sa mi rýchlo nadobudnúť ju späť.

„Kde je Coen?" ozval sa Max, niekde z prostriedku, kde mal výhľad na všetkých. Finn sa vyšplhal hore a pozrel späť dole na ostatných. Ďalší sa vyhupli nahor. Ja som sa uškŕňal na druhej strane oproti nim.

„Coen?" zvolal Roy a tiež pozrel dolu.

„Ale predsa som videl tieň..." začal Mace, keď ho prerušil môj dvojitý potlesk. Všetci otočili hlavy mojim smerom a ja som sa zaškeril.

„Ty zákerák!" zvolal so smiechom Ken a vybral sa ku mne. Jemu to šlo predsa len oveľa obratnejšie ako mne. Uprostred sa mu podarilo urobiť salto, nedbajúc na to, že sme boli aspoň v desať metrovej výške. Za toto som ho uznával. Možno sa to raz poradí aj mne. Ken je v predstihu o dva roky. Zdvihol som ruku a tleskli sme si.

„Coen, som na teba hrdý. Už je z teba väčší špekulant ako som ja." poťapkal ma po pleci. Mack a Mace si sadli vedľa seba na tyč a prevesili si nohy.

Zapol som mobil a naťukal do poznámky: PRÍJEMNÝ VEČER.

„To máš pravdu." usmial sa Ken.

MYSLÍŠ, ŽE NAPREDUJEM?,naťukal som.

„Vďaka svojej viere a odhodlanosti aj viac, ako ktorýkoľvek z nás. Si naozaj zvláštny úkaz, Coen." povedal s úprimným úsmevom. Za ten čas, čo som s nimi trávil som konečne pochopil zmysel slova DOMOV. A tu som ten domov cítil, rovnako, ako keď som trávil čas Lilith a učil ju spievať.

Nadácia stretnutie ešte vždy odkladala, Madelyn si už šla vlasy vytrhať. Aspoň o to menší mohla mať prehľad, kde sa túlam a vlastne mi aj vyhovovalo, že do toho chaosu nie som zapojený.

CHCEL BY SOM SA NAUČIŤ OBRAT VO VÝŠKE, TAK AKO TO ROBÍŠ TY.

Po prečítaní vety sa na chvíľu zamyslel, no potom pomaly prikývol: „Naučím ťa to. Ale vedz, že je to veľmi ťažké a budem rád, ak sa to ostatní nedozvedia. Doterajšie prosby som odmietal."

Na môj spýtavý pohľad pokračoval: „Musím brať zodpovednosť za to, že zlyhám. Hádam chápeš, ako to myslím..."

Prikývol som. Veľmi dobre som chápal. Bol to riskantný trik, ale chcel som to vedieť. Chcel som svoje tréningy doladiť do dokonalosti. Pár tréningov som už skúšal zarovno s huslami, ale iba keď som bol osamote. Pohyby neboli tak zosynchronizované a prirodzené, ako keď som dokázal používať obe ruky. Ale pracoval som na tom. Pretože som cítil v kostiach, že sa blížim k vytúženému bodu svojej cesty. A bol som si istý, že to zvládnem.

Dokonca som si neskôr kúpil za všetky svoje financie syntetizátor bubnov – malú doštičku s niekoľkými tlačítkami, aby som si vedel vytvoriť jednoduchý podmaz. A k tomu väčší reprák a malý klavírny syntetizátor s jednou stupnicou. S týmito vecami som po ostatné dni pracoval, až sa mi napokon začínalo dariť a vedel som zahrať niekoľko obtiažnejších skladieb. Samozrejme, všetko som robil tajne, veľa krát i bez Lilith, už len pre jej dobro. Ak by toho veľa vedela, preriekla by sa a to by som nechcel.

Dokonca som si všimol, že v očiach Madelyn som akosi poklesol. Nerozprávali sme sa tak často, už som za ňou ani nechodil, keď som mal nejaký problém. Lilith mi vravela, že podľa Madelyn som sa zmenil a jej sa vypytovala prečo. A práve preto som jej nehovoril všetko.

Po čase som sa cítil v domove nechcený. Občas som premýšľal, či sa Madelyn sem-tam nepretvarovala, no skôr sa pre mňa len trápila. Tak ako pre mňa trápili všetci za celý môj život.

Možno by som to vnímal úplne inak, no mne sa darilo. A po dlhom čase som bol šťastný, pretože som robil niečo, čo ma skutočne baví a šiel som si za tým. Pretože som vedel, že práve toto je smer, kam sa bude uberať môj život.

A silne som dúfal, že mi to vyjde. Že i ja si môžem žiť svoj príbeh a nie len prežívať, ako tomu bolo doteraz.

Ďakujem za všetky ohlasy a milé komentáre :) ♥ čokoľvek vás zaujíma, kľudne sa pýtajte :D

Viki :)