Tamara

Prežívam najkrajšie obdobie svojho života. Nikdy som nebola šťastnejšia. Ani som už nedúfala, že ešte niekedy budem schopná milovania, usmievania a vlastne aj žitia. Plávam v oblakoch a po prvýkrát vo svojom živote mám pocit, že sa nič nemôže pokaziť. Je až neuveriteľné, ako hladko všetko ide. To si pesimistka Tamara Slovákova nevedela predstaviť. Obzvlášť nie u svojej osoby. U mňa vždy malo všetko tendenciu rúcať sa ako domček z karát. Ako nejaké domino, ktoré sa len po jednom jedinom ťuknutí celé zvalí a naruší svoju statiku. Bola som nestabilná. Fyzicky i emočne. Ale neľutujem ani tie zlé časy, pretože ma priniesli sem. Bez nich by som nebola nikdy spoznala Adama. Bez nich by sa nestal otcom mojich detí. A bez nich by som sa do neho nikdy nezamilovala. Náš malý artičok už začína kopať. Nazvala som ho artičok, pretože zhruba zodpovedá jeho váhe a dĺžke. O niekoľko minút sa z neho stane dievča alebo chlapec. Pri Em sme sa nechali prekvapiť, ale tá nevedomosť sa mi nepáčila. Zistíme pohlavie pekne vo veľkom štýle. Je milé vidieť tu celú svoju rodinu. Sima zorganizovala tento večierok, i keď som jej hovorila, že si vážne nemusí robiť starosti. Trvala na tom. Je neodbytná a tvrdohlavá. Azda sa v tomto aj v niečom podobáme, nie? Prišiel sem aj otec. V poslednom čase chodí častejšie. Teší sa, že na svet príde jeho ďalší vnuk alebo vnučka. Chce tu byť pre moje deti. A že vraj aj pre mňa. Odpustila som mu, ale z nejakého doteraz nepoznaného dôvodu, sa vo mne stále ozýva zatrpknutosť. Bolí ma, že pri mne nebol. Premeškal moju maturitu, svadbu... Proste všetko, na čom mi kedy záležalo. Lenže od minulého roka prejavil skutočnú vôľu ma spoznať a to by som mala oceniť. Len ja... neviem, či mu môžem dôverovať. Či sa pred ním otvoriť a neskôr, keď znovu odíde, ľutovať a nenávidieť sa za to, že som si ho pripustila k telu. Štipka negativistu vo mne predsa len zotrvala. Neviem sa jej striasť.

Ale vždy sa hovorí, že keď to urobil raz, urobí to aj druhýkrát. Neverník ostane navždy neverníkom a nespoľahlivý človek nespoľahlivým. Alebo sa ľudia naozaj dokážu zmeniť? Možno by som sa mala pozrieť na seba. Určitým spôsobom som sa v priebehu posledných dvoch rokov stala inou. Vyspelejšou? Neviem. Skúsenejšou? Možno. Odhodlanejšou? Určite. Zmenila som svoj zaužívaný pohľad na veci. Zamilovala sa do neznámeho človeka, ktorý vyplnil moju prázdnom sa vypĺňajúcu dušu. Zakročila som a urobila krok do neznáma. Každý deň sa musím uštipnúť, aby som skutočne verila tomu, že sa mi podarilo znovu otehotnieť. O niečom takom sa mi v predošlých dvoch rokoch ani nesnívalo. Nemyslela som na ďalšie deti, pretože som si ich vždy predstavovala len s Oliverom. On mal byť otcom našich detí. Byť mojím spolurodičom. Skamarátili sme sa, zamilovali, zasnúbili, zosobášili a mali dieťa. Náš život bol naplánovaný. Možnože to bola chyba. Život totiž nie je písomka, u ktorej máme presne stanovený dátum a vieme, dokedy sa potrebnú látku budeme musieť naučiť. Ten si ide vlastným tempom. Je nepredvídateľný. Žiadne tarotové karty u nejakej veštici vám ho nepredpovedia. Navždy tu bude element neznámej, ktorá nás zasiahne nepripravených. Lenže keby sme všetko vedeli dopredu, nebola by to taká sranda, nie? Nemala som potuchy o tom, že som tehotná, kým mi to sestrička v nemocnici neoznámila. To bol ten krásny druh neočakávanosti. Samozrejme existuje aj ten zničujúci, ktorý by ste si nikdy nepriali, aby vám postretol. To bola pre mňa Oliverova smrť. A bolesť z pôrodu prekonáva táto bolesť z jeho straty. Vyčerpalo ma to omnoho viac, ako niekoľkohodinové tlačenie a zvíjanie sa v bolestiach. Ale naučila som sa postupom času na ten deň pozerať inými očami. Raz som stratila a dvakrát získala. Už sa mi nevynárajú len bolesťou presiahajúce spomienky, vidím a počujem moju malú upískanú Em, ktorú mi po narodení prikladajú k telu. Ten pocit nič neprekoná. Zrodila sa moja princezná. A o niekoľko mesiacov príde na tento svet ďalšie dieťa. Naše dieťa.

Som nedočkavá a srdce pulzuje až v hlave. Z Adamovho pohľadu vidím, že je v rovnakej tréme ako ja. Doteraz sme ho vždy oslovovali ako rôzne druhy ovocia a zeleniny v závislosti od toho, v akom týždni som sa nachádzala, ale po prekrojení tejto torty sa k nemu budeme môcť prihovárať v zodpovedajúcom rode. Ženskom či mužskom. Tváre našich blízkych sa otáčajú po našom smere a očakávajúco si nás prezerajú. Ako keby s obdivom. Držím Adama silno za ruku a radšej sa pozerám na Em. Tá jediná skutočne netuší, čo sa práve teraz chystáme odhaliť. Budú sa mať radi? Vychádzať spolu? S veľkou pravdepodobnosťou to bude pre ňu obrovský šok, keď v dome, vo svojom prostredí, zbadá ďalšie dieťa. Bojím sa, že sa bude cítiť odstrčená. Hlavne sa obávam, že svoju pozornosť budem natoľko venovať nášmu drobcovi, že Em bude žiarliť oprávnene. Mojou misiou bude rozdeliť svoju lásku rovnomerne. A už teraz zaručujem, že ich budem milovať rovnako a žiadneho nebudem preferovať, avšak miminá vyžadujú väčšiu pozornosť. Rodiča musia byť neustále v strehu. Najmä matky. Vyčítala by som si najviac na svete, ak by si Em myslela, že kvôli pribudnutiu ďalšieho detského plaču v dome, ju už nemilujem. Je moja prvorodená. Môj maličký zázrak. Zatiaľ to príliš nevníma, pretože sa jej obaja venujeme a vlastne bábo sa nachádza v mojom bruchu, takže ho nemá ako vidieť, ale mám strach z toho, čo príde potom.

"Ideme na to?" zašepká mi Adam a podá mi do ruky väčší nôž na rozkrájanie torty. Zatiaľ je neutrálna, podľa farby vo vnútri sa dozvieme pohlavie.

"Pripravená," zašepkám, aby to mohol počuť len on a položím si nôž na vrch torty. On nasleduje moje pohyby a položí ten svoj na druhú stranu, aby sa nám podarilo rozkrojiť väčší trojuholník. Nôž v mäkkej torte klesá nižšie a pomaly sa dostávame až k jej dnu. Srdce mi bije nekontrolovateľne, na chvíľu si privriem oči a pozvoľna dýcham. Snáď si to nikto nevšimne, pretože by si určite mysleli, že mi nie je dobre. A to by bol úplný opak toho, čo práve teraz zažívam, pretože som nadšená. Poznáte ten pocit, keď vám len pri jednom privretí očami prebehne hlavou celý váš doterajší priebeh života? Mne sa to v tejto chvíli stalo. V dvoch sekundách som mala príležitosť vidieť všetko. Alebo aspoň všetky tie dôležité body, ktoré mi utkveli v hlave z rôznych dôvodov. Je to nejakým spôsobom vnútorné prehratie si filmu. Osobný highlight. Najdôležitejší výber. Naše životy sú jedno veľké plátno, na ktorom si premietame vlastné skúsenosti. Na filmy nechodíme len do kina, sami si ich svojím žitím na tejto planéte nahrávame. Naša pamäť je príležitostný hard disk a slúži nám na uchovávanie dôležitých dát, nahromadených počas našej osi života.

Pomaly otváram oči a vidím farbu. Farbu značiacu pohlavie. Rozplačem sa od dojatia. Nemyslela som si, že ma to takto premôže. Premietla som si tvár, oči, ktorými sa na mňa bude pozerať. Vidím ho. Nášho rozkošného chlapčeka. Syna. Máme syna. Budem matkou syna. Em bude mať brata. A moji rodičia zas vnuka. No a Sima s Robom synovca. Zakrývame svojimi telami tortu, takže túto správu vieme zatiaľ len my dvaja. Adam ani nedýcha. Pozerá sa na tortu a usmieva sa. Doslova je mu vidieť všetkých tridsaťdva zubov. Otočí sa ku mne a zdvihne ma do náručia. Cítim na svojej tvári jeho slzy a tie moje sa tiež nekontrolovateľne hrnú na povrch. Nevnímame prítomných hostí. V tejto miestnosti je len naša štvorčlenná rodinka. Tato Adam, mama Tamara, Em a náš rastúci a vyvíjajúci synček. Em tiež nechápe našu reakciu. Prstočkami nám zotiera slzy a gúli očkami.

"Budeme mať syna!" zakričí a všetci začínajú tlieskať. Aj Em sa pripojí, pretože nikdy neodmietne príležitosť na tlieskanie, i keď som si istá, že jej to stále príliš nedochádza. Nevadí. Hlavne, že sa teší aj ona.

"Budeme mať syna," zopakujem o poznanie tichšie a priviniem si Em bližšie k telu. Bude mať jeho oči. O tom som presvedčená. Nádherné zeleno-sivo-modré oči, ktoré zakaždým menia svoju farbu. Nosiť pod srdcom dieťa je niečo neopísateľné. Naraz preberáte zodpovednosť za niekoho iného. A to nie obrazne, ale doslovne. Staráte sa o jeho blaho a vaše správanie skutočne ovplyvňuje aj to jeho. Nejete za jedného, ale za dvoch. Nedbáte len na svoje zdravie, ale aj na to jeho. Snažíte sa žiť zdravo, aby získalo potrebné živiny. Neobmedzujete sa. A robíte všetko preto, aby prišlo na svet zdravé. Bezpečnosť vášho dieťaťa je pre vás absolútnou prioritou. Vrcholom ľadovca. Nič nie je krajšie, ako pohyby nového života vo vlastnom vnútri.

"Gratulujem! Mám za vás veľkú radosť, Tamara. Si matkou môjho vnuka. V prvom rade by som sa ti chcela ospravedlniť, ako som sa k tebe zo začiatku správala. Bola som len zaskočená, že ty si tá žena, ktorá sa nám votrela pred kolesá a mala som neopodstatnené predsudky. Prosím, budem veľmi rada, ak by sme mohli začať od začiatku," prehovorí na mňa Adamova mama s navrhnutím mieru. Ja som proti nej nikdy nič nemala a jej reakciu chápala, tiež by som asi netúžila mať za nevestu ženu, ktorá sa pokúšala spáchať samovraždu.

"Ako to myslíte, že sa vám votrela pred kolesá?" započula túto konverzáciu moja mama a pridala sa k nám.

"Ja... Tamara, ospravedlňujem sa," habkala s ustarosteným výrazom, keď si uvedomila, že to mohla povedať tichším tónom.

"To je v poriadku, zaslúži si dozvedieť sa to."

"Nechám vás osamote. Ešte raz prepáč, Tamara. Mrzí ma to, pokúšam sa napraviť naše vzťahy a nakoniec to dopadne ešte väčším fiaskom," kajúcne sa prihovorí a odvracia sa od nás.

"Alenka, odpúšťam vám, hoci si myslím, že ste naozaj neurobili nič zlé. Ste matkou môjho snúbenca a otca mojich detí, aj mne záleží na tom, aby sme k sebe mali bližšie. Takže mier?" zastavím ju a ponúknem ruku na uzavretie mierovej dohody.

"Samozrejme! Mier!" odpovedá entuziasticky a namiesto ponúknutej ruky ma objíme. Teraz ma ale čaká náročnejšie zdolanie hory. Alebo skôr zdolanie veľkého neodbytného múru. Mala som jej o tom povedať už dávnejšie, ale chcela som na ten svoj samovražedný počin zabudnúť. A tiež som sa hanbila povedať jej to.

"Stalo sa to krátko po Oliverovej smrti, chcela som zomrieť, pretože byť živou mi prinášalo len trápenie a bolesti. Túžila som sa oslobodiť zo svojho väzenia mysle. Ocitla som sa v bode, kedy smrť bola pre mňa jediným riešením. Teraz už viem, že to bola hlúposť. Pred problémami ťa smrť nezachráni. Len ťa to bude ďalej sprevádzať a ubližovať. A uvedomila som si, že ja mám stále dôvody na život. Dôvody, pre ktoré sa oplatí každé ráno vstať z postele a aspoň sa pokúsiť byť silnou. Jedným z tých dôvodov si aj ty. Ďakujem ti za všetko, mami. Bez teba by som tieto náročné roky nezvládla."

"Ďakujem, že si mi to povedala. Len ma bolí, že som sa to nedozvedela už vtedy. Je to moja vina, pretože som ťa nechala v tomto veľkom dome samu a..."

"Neopováž sa obviňovať za to, čo som urobila ja! Bolo to moje slobodné rozhodnutie. Nikto by ma v tom nezastavil. A nakoniec to bolo na niečo dobré, pretože som si uvedomila, že nechcem zomrieť. A spoznala som Adama. Neobhliadajme sa späť. Čo bolo, to bolo. Už sa to neodstane. Nedá zvrátiť späť. Stalo sa. Sústreďme sa na to dobré. Budeš mať ďalšieho vnuka!" zahlásim a hodím sa jej okolo krku.

"Zabudla som ti aj zagratulovať! Mám za vás neskutočnú radosť. Som na teba hrdá, Tamarka. Budeš tou najlepšou matkou pre obe svoje deti."

"Pokúsim sa," zašepkám a venujem jej pusu na líce. Keď budem takou dobrou matkou, akou je ona, potom moje deti budú mať skutočne všetko na svete. Vďačím jej za všetko. Najmä za to, že ma vychovávala bez pomoci a nikdy sa nesťažovala. Ku gratulantom sa neskôr pripojila aj Sima, Robo, Angelika a Bendži, u ktorého vyzerala gratulácia o čosi odlisnejšie, ale na jeho pomery stále srdečne. "Ľudia sa majú množiť, takže asi by sa patrilo vám zagratulovať."

"Gratulujem... a ďakujem za pozvanie," ako posledný sa pri nás pristaví otec s akýmsi nesmelým výrazom. Ako keby stále nebol stotožnený s tým, že dostal naozaj pozvanie na našu oslavu s odhalením pohlavia nášho bábätka.

"Ďakujeme, nechám vás samých. Ak ma budeš potrebovať, budem pri tebe ako na koni," pobozká ma Adam a nechá nás pri sebe postávať, pričom obaja nevieme, ako k sebe pristupovať. Dalo by sa povedať, že sme sa dostali do trápnej pozície ticha, ktorého prerušenie môže viesť k ešte väčšej trápnosti alebo totálnej diskompatibilite nájsť spoločnú reč.

"Je to skvelý chlap," zahlási a zdvihne ku mne zrak.

"To je a je aj tým najskvelejším otcom na tejto planéte."

"Stále mi to nemôžeš odpustiť, však?"

"Odpustila som ti, len je... je ťažké priznať si, že tu si a chceš patriť do môjho života. Že sa o mňa zaujímaš, prijímaš pozvania na oslavy, gratuluješ mi k môjmu synovi... Pôsobí to nereálne. Ako niečo, čo som nikdy nemala a myslela si, že nikdy nedostanem. Neverím, že to neurobíš znovu."

"Máš strach, že sa znovu z tvojho života vytratím?"

"Nie je to ani tak strach. Iba sa chcem vyvarovať sklamaniu. Raz si ma už totiž sklamal..."

"Chápem ťa. Ani ja by som si neveril, keby som bol na tvojom mieste. Ale ja sa nikde nechystám. Prídem na každú jednu oslavu a budem sa snažiť, dokým na to budem mať sily. Milujem ťa. Si moja dcéra. Ja viem, že pre teba nie som otec, nežiadal by som, aby si ma tak volala, pretože to pomenovanie si človek musí zaslúžiť, ale chcem mať s tebou aspoň nejaký vzťah. To, čo som urobil, už neodčiním, drzo si od teba však pýtam druhú šancu, pretože mojím cieľom je zblížiť sa s tebou. Potom môžem pokojne umrieť. Ale samozrejme, že niečo také sa nanútiť nedá a preto vyčkám dovtedy, kým to bude potrebné. Máš veľké srdce. Si skvelá žena, matka a hlavne dcéra. Výnimočná. Tvoja mama odviedla pri tvojej výchove senzačnú prácu."

"Necítim k tebe nenávisť. Ale ešte ti ani úplne nemôžem povedať, že ťa mám rada, pretože by to bolo klamstvo. To slovo zatiaľ nie som pripravená povedať. Avšak pokúšam sa ti uveriť. Prosím, nesklam ma."

"Sľubujem. Môžem ťa?" nesmelo sa ku mne priblíži a otvára ruky na objatie.

"Áno," rýchlo prikývnem a dovolím otcovi udeliť mi svoje prvé objatie. Respektíve prvé, ktoré si budem pamätať. Je zvláštne objímať ho. Nie je to ako objímať cudzinca, ale ani ako byť v náručí otca. Lenže niekam sme sa dostali. Zblížili sa. Verím, že som sa rozhodla správne a je tej druhej šance hodný. Tretiu už nedostane. Druhá predstavuje stopku. Pomýliš sa, urobíš chybu a letíš. Cez brány môjho srdca sa už viackrát nedostaneš. Toto je tvoja posledná šanca, prosím, nepremrhaj ju a neznič moju dôveru.

Zvyšok oslavy už potom len prebiehal v rozbaľovaní darčekov, ktoré mi prítomní priniesli. Sima mi nakázala urobiť zoznam s potrebnými vecami, ktoré by som mohla dostať do daru a neminúť pri ich kúpe ani cent. Nakoniec sme dostali od otca stoličku na kŕmenie, ktorá svojou cenou rozhodne prevyšovala náš rozpočet, keďže sa jednalo o stoličku s funkciou hojdania, ktorú je možná využiť aj ako luxusné lehátko. Mama nám darovala autosedačku a Adamovi rodičia veľký darčekový košík s kopou oblečenia, našťastie v neutrálnych farbách.

"Ako sa má Michal?" opýtam sa večer Adama po dotelefonovaní.

"Dobre, reštaurácii sa darí, s Mirkou si užívajú more a slnko. Volal, aby nám zagratuloval, už sa nemôže dočkať, keď nášho drobca opije," prisadne si ku mne a začína mi krúživými pohybmi masírovať nohy, ktoré ešte nie sú opuchnuté, ale keď dlhšie stojím, pobolievajú ma.

"Dúfam, že si mu to zatrhol!"

"Čo si o mne myslíš? Inak už som ti dnes povedal, ako veľmi vás troch milujem?"

"Iba dvadsaťkrát."

"Tak to poviem dvadsiaty prvýkrát. Milujem vás. Nemôžem sa dočkať, kedy ho konečne uvidíme. Ak sa mám priznať, tak trochu som cítil, že to bude chlapec."

"Už to nie je naša artičoka. A čo ešte Michal chcel?"

"Vie o jednej budove, ktorá sa tam predáva za dosť slušnú cenu."

"A načo ti to hovoril?"

"V minulosti som si chcel založiť hotel."

"A už nechceš?" opýtam sa zvedavo.

"Nepremýšľal som o tom v posledných mesiacoch, ale myslím, že áno. Je to však v Benátkach a nemám potrebné financie, navyše tu mám svoju rodinu a..."

"Máme peniaze z Oliverovej životnej poistky, mohli by sme si to dovoliť."

"Tie peniaze mi nepatria."

"Už neplatí, že čo je tvoje, je aj moje? Alebo to platí len pre mňa?"

"Nemôžem od teba žiadať, aby si odišla od svojej rodiny a presťahovala sa so mnou až do Južnej Európy."

"Život je zmena. Nemusíme celý svoj život stráviť na jednom mieste. Máme právo na dobrodružstvo. Otvorili by sme si spoločný hotel, mali malú kuchyňu s reštauráciou, naše deti by sa preháňali po recepcii a každý deň by sme končili pohľadom na more a západ slnka."

"Naozaj to myslíš vážne?"

"Smrteľne. Ale až po narodení nášho syna."

"Takže o štyri mesiace letíme do Benátok?"

"O štyri mesiace letíme do Benátok," zopakujem a usmievam sa. Predsa vo mne len existuje vnútorný dobrodruh. On ho vo mne objavil. Kto povedal, že musíme celý svoj život stráviť na jednom mieste? Oliver miloval cestovanie. Urobím to aj na jeho počeť.