Tamara

Nebudem si brániť v šťastí. Veci mi trvajú, asi sa nič pri mne nemôže zaobísť bez zbytočných komplikácií a dramatickosti, som melodramatická, ale to už ku mne patrí a jeho tieto veci neodradili. Práve naopak, chce si ma vziať aj napriek všetkým tým chybám, ktoré keby som sa rozhodla spísať do nejakého zoznamu, trvalo by mi to prinajmenšom týždeň. Som hodná jeho lásky a on je hodný tej mojej. Chcem si ho vziať. Ale najprv musím požiadať o ruku ja jeho. Nikdy som nerobila romantické gestá a možno som mala. Nikdy však nie je neskoro začať. Preto mi nerobí problém kľačať pred ním na jednej nohe s úplne nemožným detským prsteňom. On je totiž symbolom našej detskej lásky, ktorá sa prehĺbila do tej dospeláckej. Poznali sme sa už aj predtým, ale osud nás opätovne zviedol dokopy. Presne ako v nejakom romantickom filme, však? Bola by som blázon, ak by som ho nechala ísť a premrhala túto veľkú šancu na šťastnú prítomnosť. Zámerne nehovorím koniec, pretože toto nie je ani len omylom koniec ničoho. Sme stále len na začiatku. Píšeme si len svoj úvod, ani do jadra sme sa ešte nedostali. Zájsť za Oliverom bol dobrý nápad. Uvedomila som si, že ho tým nezrádzam. Navždy ostane v mojom srdci, nikdy na neho nezabudnem, ale nadišiel časť posunutia sa ďalej. Nie sme s Adamom spolu dlho, ale to ešte neznamená, že sa musíme obmedzovať zaužívaným stereotypom. Kto povedal, že nie je správny čas? Je to náš život, my dvaja uznáme za vhodné, kedy sme pripravení. Moja reakcia nebola správna, ale potrebovala som čas na utriedenie si myšlienok. V srdci som kričala áno, ale rozum ma zastavoval. Ako keby mi vysielal varovné signály s veľkými výkričníkmi, aby som nebola taká zbrklá a nesúhlasila. Dovolila som svojmu rozumu vyhrať a srdce som potlačila do úzadia. Ale zvíťazil len na chvíľu, pretože teraz som tu a som si tým istejšia, ako kedykoľvek predtým. Nechcem vycúvať. Stojím si za svojím.

"Postav sa z tej zeme, prosím, toto vôbec nie je nutné, nemusíš robiť žiadne romantické gestá, pretože ťa milujem a záleží mi len na tom, že si sa tu ukázala."

"Adam, musím to urobiť. Moja žiadosť o ruku určite nebude taká pekná, ako tá tvoja, ale to je samozrejmé, nemôžem sa ti v tomto vyrovnať, ale bude vychádzať priamo z môjho srdca. Keď si sa len tak z ničoho nič opýtal, či si ťa vezmem, zostala som zaskočená a nedokázala som ti dať odpoveď, akú by si si zaslúžil. Úprimne, spočiatku som bola na teba nahnevaná, pretože si ma nemal vystaviť takému nátlaku ako keby sa vôbec nechumelilo, ale po nejakej chvíli mi došlo, že som skôr nahnevaná na seba. Neviem, čo presne ma zastavovalo, možno to, že ešte stále nesiem na prste svoju obrúčku, ktorú som si doteraz nedokázala sňať dole. Predstavovala etapu môjho života, ktorej som sa nevedela a asi ani nechcela vzdať. Bojím sa prvých krokov. Alebo vlastne ani nie tak bojím, len ich jednoducho nerada robím. Z hrdosti, z princípu, neviem, vždy to tak bolo. Odpoveď áno by znamenalo prvý krok k ďalšiemu manželstvu. Keď sa ženy vydávajú, predpokladajú, že je to ich prvá a zároveň posledná svadba, aj ja som v to dúfala. Ale osud to tak nechcel a ja som sa s tým konečne dokázala zmieriť. Preto tu dnes kľačím s týmto prsteňom v ruke. Neviem, ako sa žiada niekoho o ruku, nemám v tom prílišnú prax, Adam Deák, si moja premiéra a dúfajme, že aj derniéra. Trvalo mi, kým som sa odhodlala prísť sem a zaklopať na tvoje dvere, ale som tu. Milujem ťa celým svojím srdcom a túžim sa stať tvojou manželkou. Odpustíš mi, prosím a staneš sa mojím manželom?" očakávane som k nemu upriamila zrak a on po celý čas, ako som rozprávala, stál s nemým úžasom a usmieval sa od ucha k uchu.

"Na to, aby som mohol odpovedať, musíš odpovedať najprv ty mne. Nezabúdajme, že som bol prvý, kto položil otázku," lišiacky sa zasmial a kľakol si na druhú stranu ku mne, pričom si z vrecka nohavíc vytiahol umelohmotný prsteň s penovým kvetom v centre.

"Áno, vezmem si ťa," odpovedala som a na môj pokyn mi nasadil na prstenník tú nevkusnosť, ktorá však v mojich očiach vyzerá ako ten najcennejší drahokam. Nepotrebujem žiadne veľké diamanty, sentimentálna hodnota je omnoho väčšia, ako nejaké drahé a prepychové kamene.

"Áno, Tamara Slovákova, stanem sa tvojím manželom," zahryzol si do pery a čakal, kým mu prevlečiem cez prst môj prsteň s o to nevkusnejším motívom.

"Chcem, aby si sa ku mne oficiálne presťahoval. Teda len v tom prípade, ak to budeš sám chcieť, do ničoho ťa nenútim. Je to len návrh."

"Bude mi tou najväčšou cťou, ale teraz sa už postav z tej zeme, nechcem, aby si nachladla a navyše tieto dokonalé šaty si zaslúžia svoju minútku slávy," postavil sa a galantne ma podopieral, kým som sa postavila zo zeme.

"Myslím tým oficiálne - oficiálne. So všetkým oblečením, s komiksovou zbierkou a tou nekonečnou kopou kníh."

"Budeš tam mať pre mňa miesto?"

"Áno, ale najprv musíme odpratať veci, ktoré sa už nepoužívajú," zastala som si na špičky a konečne ho pobozkala. Neskutočne mi chýbal. Jeho pery na tých mojich, dotyky rúk, objatia, bláznim z neho. Stal sa mojou omamnou látkou, nechcem bez neho tráviť ďalšie z prichádzajúcich dní. Už ani jeden bez jeho dokonalej prítomnosti.

Myslela som si, že už nikdy nebudem schopná milovať. Bola som pripravená zanevrieť na tento život a skoncovať so všetkými peknými aspektmi, ktoré prináša. Vnímala som len tmavú temnotu, ktorá ma privádzala do šialenstva. Zrútila som sa, lenže teraz už viem, že to nebolo kvôli tomu, lebo som slabá. Statočnosť, odvaha, každý si môžeme dovoliť prepadnúť sa na dno. Neznamená to, že nie sme silní, len to, s čím sme bojovali, bolo silnejšie a neprekonateľné. To, že sme sa mu poddali, neznamená, že nám chýbala odvaha. Boli sme pripravení čeliť tým nástrahám, ale ľudský organizmus a myseľ nefungujú na baterky. Vzadu sa nenachádza otvor, ktorý môžeme nadvihnúť a vložiť do neho nové a fungujúce, ktoré by nás opäť nakopli. Máme vlastný regeneračný systém a tým je čas. Nedokáže zmazať bolesť, ani spomienky, dokonca ani tie zlé momenty, ale dokáže si vytvoriť náhľad, ktorý môžeme vidieť len pri obhliadnutí sa späť. Nevylieči rany, ale zahojí ich. Ostane nám jazva, ale bolesť sa stáva znesiteľnejšou. Pociťujeme ju stále, ale už to viac nie je ten zničujúci druh, ktorý vám udiera do všetkých častí telá a zabraňuje v prirodzenom pohybe. Isteže by som si priala, aby bol Oliver stále nažive, ale to nie je možné. A zaoberaním sa nereálnych otázok je zbytočné, pretože nám to nič neprinesie. Nemôžem vedieť, ako by som sa zachovala, ako by to medzi nami vyzeralo v budúcnosti, pretože sa to jednoducho nemám odkiaľ dozvedieť.

Jeho smrť ma naučila, že tento náš život je abnormálne krátky. Odďaľovanie vecí na neurčito je v konečnom dôsledku bezvýznamné a to jediné, čo nám môže priniesť, sú vskutku len výčitky svedomia z premárnenej situácie. Neviem, kedy presne nadíde môj čas, to nemáme šancu nikdy vedieť, ale plánujem si svoje prežité dni užiť maximálne to bude možné. Už žiadne otáľanie, vyplakávanie a čakanie na zázraky. Tie sa nedejú. Aspoň nie tie magické, ktoré máme príležitosť vidieť v televízii. Adam je chlap, ktorému sa podarilo presvedčiť ma, že všetko na tomto svete má svoje opodstatnenie. Nachádzala som sa v mŕtvom bode, duša v mojom tele bola stratená a ja som sa ani len nepokúšala ju hľadať, pretože mi vyhovovalo umierať vnútorne. Keď nastane tá vnútorná smrť, tá skutočná je už potom ľahšia, pretože ste ľahostajní voči všetkému a celému svetu. Jemu sa ju podarilo nájsť. Vynoril moju utápajúcu sa dušu a svojimi slovami ma posúval do každého nasledujúceho dňa. Uvedomovala som si, že stretnutia s ním v parku sú pre mňa vrcholom dňa. Má v sebe niečo neopísateľné, ktoré vás núti zbožňovať ho. Je tak dokonale skromný, poctivý, priamočiary a úžasný, že si nedokážem predstaviť, akoby ho niekto nemohol mať rád. Jeho osobnosť je ukážkou pre ľudskú rasu. Keby sme sa všetci správali tak, ako on, potom by ani ten svetový mier nebolo také ťažké docieliť. Nemá v sebe štipku zla. Ohľadom celého toho osudu a kariet som bola vždy skeptická, neverila som proste, že by sme svoju cestu mali predpísanú od samotného narodenia, ale pri ňom mi to nepripadá až tak nerealisticky. Mám dojem, že v tých mojich kartách napísaný bol, toto nemohla byť v žiadnom prípade náhoda. Som šťastná, že dostal druhú príležitosť na žitie.

"Chýbal si mi. Moje noci boli bez teba osamelé," ľahnem si mu večer na hruď a prepletiem si s ním prsty, na ktorých máme obaja naše zásnubné prstene.

"Bol som tu s tebou po celý čas. Síce si ma nevidela a necítila pri sebe, v mojich myšlienkach sme sa od seba nikdy neodlúčili. Je to presne ako s hviezdami, keď nie je obloha dostatočne tmavá, nemôžeme ich vidieť, ale oni svietia, závisí to však od počasia a odkiaľ sa pozeráme. Vidíme teda len tie najjasnejšie. Rovnaké je to aj s mojou láskou k tebe, Tamara. Aj keď nie som pri tebe, ona tu je a ostane navždy."

"Zajtra sa chcem pustiť do vypratávania Oliverových vecí."

"To nemusíš, viem, že pre teba veľa znamenajú."

"Práveže musím. Je načase pohnúť sa ďalej, jeho oblečenie darujem ľuďom, ktorí z neho budú mať väčší osoh. Tu ich už nikto nevyužije."

"Si si istá?" zvraštil obočie a starostlivo si ma prezeral.

"Viac než istá. Mala som to urobiť už dávnejšie. Nebolo odo mňa spravodlivé, že som ťa sem pozvala a popritom si musel obývať izbu, v ktorej sa nachádzajú veci druhého chlapa. Zažili sme nádherné spomienky, ale teraz je rad na urobenie ďalších spomienok, ktoré budú prinajmenšom rovnako nádherné. Začíname spolu nový život."

"Nie nový, len pokračujeme v tom načatom. Keď tak nad tým premýšľam, nikdy sme sa nerozviedli."

"Ani jeden z nás nepodal žiadosť o rozvod, to je pravda. Myslíš však, že je naše manželstvo ešte stále právoplatné?"

"Sobášila nás učiteľka Poláčeková, ktorá bola na maškarnom za mníšku, myslíš, že sa to ráta?"

"Asi by sme jej mali zavolať a spýtať sa jej to," pohla som sa k nemu a venovala mu dlhý bozk na pery. Prezerám si jeho tvár a skúmam ju. Chcem si zapamätať každý jeden malý detail. Milujem jeho oči. Zaujali ma už od prvého okamihu, ako som ho videla. Nevidela som krásy sveta, ale tú jeho som dokázala oceniť. Upútali ma. A to robia až doteraz. Kradnú moju pozornosť.

"Máš dokonalé oči."

"Nepôsobia strašidelne?"

"Nie, svedčia tvojej osobnosti. Neobyčajné oči u neobyčajného človeka," zašepkala som mu do ucha a znovu ho pobozkala. Zavalil ma celým svojím telom, ale v jeho obklopení sa cítim bezpečne. Je mojím prístavom nádeje.

Ráno vstanem o niečo skôr a začínam s ukladaním vecí do škatúľ. Je to zvláštne, takto sa zbavovať šatstva, ktorému mu patrilo. Darujem ich charite, tí ľudia sú šťastní za každý možný kúsok oblečenia a Oliver by to tak chcel. Pomáhal druhým, jeho oblečenie nájde svoje ďalšie využitie. A aj keď viem, že ho odnášam na dobré účely, je tu istá dávka ľútosti. Zbavujem sa posledných vecí, ktoré patrili môjmu manželovi a otcovi mojej dcéry. Nie je to tak, že by som sa ich zbavovala len preto, aby som uvoľnila Adamovi police, ale považujem to za správne. Škatule sa plnia naskladanými košeľami a Adam s Erikom ich odnášajú dole k autu. Každej sa dotýkam jemne a pričuchávam si k ním. Voňajú presne ako on. Ani po toľkých mesiacov nenosenia tá vôňa nevyprchala. Naraz ma napadne myšlienka, že o niekoľko dní bude v týchto košeliach pobehovať nejaký iný chlap, ktorý bude niesť aj jeho vôňu. A po čase vyprchá aj tá. Už to viac nebude majetok Olivera Slováka. Nie je to ľahké, ale musí to byť urobené. Dostávam sa ku poslednej poličke s naskladanými tmavými košeľami. Mal ich roztriedené podľa farby, ale tieto príliš nenosil, pretože pre neho boli príliš fádne. Na spodku poslednej uloženej košeli nahmatám akýsi papier. Košele rýchlo ukladám do škatule, aby som sa mohla naozaj presvedčiť, čo sa tam dole nachádza. Je to kus bieleho papieru, ktorý je priesvitný, takže dobre vidím, že je na druhej strane niečo napísané. Úhľadné písmo. Oliverovo písmo. Neverím vlastným očiam.

Pre môjho syna, či dcéru. Nech už to dopadne akokoľvek, milujem ťa.

"Tamara, všetky škatule sú už uložené v aute, môžem odniesť aj túto?" vkročí do izby Adam a vyruší ma v čítaní listu.

"Uhm," zmôžem sa len na krátku odpoveď a v rukách zvieram papier od Olivera.

"Stalo sa niečo? Si úplne bledá, nie je ti dobre?"

"Pozri," sadnem si na kraj postele a podám mu list.

"Vidíš ho prvýkrát, však?" okamžite mu dôjde príčina môjho zarazeného správania a objíma ma.

"Áno, ja... netušila som o tomto liste, našla som ho náhodou."

"Mala by si si ho prečítať."

"Prečítam."

"Tak ťa na chvíľu nechám tu, keď ma budeš potrebovať, len ma zavolaj."

"Nemusíš odchádzať."

"Ten list patrí Eme a tebe, potrebuješ si ho prečítať osamote," pobozká ma na čelo a vyjde z izby. Jeho posledné slová. Mám príležitosť prečítať si poslednýkrát niečo, čo som od neho v minulosti nepočula. Všetky tie spomienky, čo na Olivera mám, sú už odžité a stali sa, ale tento list je niečo iné, pretože je to ako keby mi ich hovoril po prvýkrát. Pri jeho čítaní budem počuť v hlave jeho hlas. On sa mi s tými písmenkami napísanými modrým atramentom opäť prihovorí.

Nemôžem sa dočkať tvojho príchodu, každý deň odratúvam dni ako keď na Vianoce odkrývate každý deň jedno políčko približujúce sa k Štedrému dňu. Si našim vysnívaným bábätkom, si môj a maminkin najväčší zázrak. Plánujem ti tieto slová prečítať pri každých jedných narodeninách po zvyšok svojho života. Tvoja mama neustále sliedi, takže som si musel ukryť tento list pod tmavými košeľami, ktoré takmer nikdy nenosím. Aspoň mám takto zaručené, že ho neobjaví ešte predtým, ako ti ich stihnem povedať ja sám. Mám taký pocit, že budeš dievča. Naša veľká a silná Ema, ale radšej nič nehovorím, pretože sa chceme nechať prekvapiť. Budem sa snažiť byť tým najlepším otcom. Ty a tvoja mama ste lásky môjho života. Patrí vám všetko, čo vlastním. A chcem ťa o niečo požiadať, ak s vami dvomi náhodou nebudem, postaraj sa o svoju mamu. Je krehká a zažila si toľko starostí a bolesti, zaslúži si všetko šťastie na svete. To je to jediné, čo som si pre ňu vždy žiadal. Nech sa nikdy neobmedzuje a neobhliada späť. Nikam neodchádzam, aby si si nemyslela, že plánujem ujsť alebo niečo také, je to len taká menšia rada. Ak by sa niečo stalo, musíte si byť vzájomnou oporou a keď tvoja mama niekoho stretne, povedz jej, aby sa netrápila výčitkami. Má právo na lásku. Nech sa jej nevzdá len kvôli tomu, že sa stalo niečo nečakané. Milujem vás, prosím, pamätajte na to.