Tamara

Ja nemôžem. Čo iné som mu asi tak mohla povedať? Toto som nečakala. Nepredstavovala si to. Ako ma mohol len tak z ničoho nič takto zaskočiť? Nie je to spravodlivé. Zasiahol ma nepripravenú. Vie, že je to obrovský razantný krok a popritom si predo mnou kľakol tak, ako keby sa ani nechumelilo. Akoby to bola úplne normálna vec. No, možno u druhých je. Lenže náš vzťah je iný. Len včera som mu bola schopná povedať nahlas, že ho milujem a teraz mu mám dať odpoveď na otázku, či si ho vezmem? Milujem ho, je to tak, naozaj ho ľúbim, ale toto odo mňa žiadať nemôže. Ja neviem, čo mám robiť. Rozbehla som sa ako šialená. Koniec koncov to je to, čo som. Šialená hysterka, ktorá uteká pred každým problémom. Potrebovala som útek, aby som sa nezložila. To si nevšimol, že na prste nesiem stále našu obrúčku? Nemám odvahu sňať si ju dole, pretože na nej lipnem. Patrí na môj prst a jej odlúčenie by ma zasiahlo. Nie je ťažký, ale prstenník na mojej ruke by sa stal ľahším. Ťarcha by zmizla. Nejakým spôsobom by som stratila na hmotnosti. Nie fyzickej, ale tá psychická by sa zmenšila. Značí lásku, manželstvo, oddanosť, priateľstvo medzi mnou a Oliverom. Patrila nášmu manželskému zväzku, ja sa jej proste nedokážem vzdať. Bude to takéto navždy? Ja viem, že som sebecká. Viem, že žiadny chlap by si neželal byť pripomínaný, že tu bol pred ním ďalší chlap. Doteraz som na to nemyslela. Adam je ohľaduplný, ale aj to má svoje medze. Možno by mu to časom začalo prekážať. Asi pre neho nie je pekné prespávať v dome, v ktorom som trávila noci s iným mužom, než je on. V dome, v ktorom som si zariadila a vybudovala život s iným mužom. Ale tieto veci sú moje spomienky na Olivera. Pretože i keď Adama milujem, on zostane v mojom srdci už navždy. Keď tak nad tým premýšľam, ani ja som sa nezachovala spravodlivo. Nasťahovala som si ho k sebe, ale popritom som sa vôbec nespýtala na jeho názor. Predpokladala som, že bude šťastný. Veľká a úžasná Tamara Slovákova myslela raz a znovu len na seba. Je mi to ľúto, Adam. Tak strašne ľúto.

Ako som si to vôbec predstavovala? Že sa z nás stane jedna veľká rodina, ktorá žije v trojitom vzťahu? Stále si Olivera držím pri tele, pretože mi je zaťažko zbaviť sa posledných vecí, ktoré nás spájali. Majú pre mňa sentimentálnu hodnotu. Keď sa ich zbavím, bude to znamenať, že naše manželstvo sa oficiálne skončilo. Bodka za príbehom. Ukončenie jednej kapitoly. Toho sa bojím a vyčítam si to, pretože Adam si nezaslúžil, aby som ho tam nechala kľačať samého a bez poriadnej odpovede. Možno potrebujem vychladnúť. Premýšľať. Alebo je dosť možné, že sa to medzi nami skončilo. Aký to paradox, včera sme si po prvýkrát vyznali lásku a dnes tu sedím skľúčene a snažím sa usmievať sa pred svojou dcérou, hoci to jediné, čo si želám robiť, je plakať a preklínať sa za to, aká hlúpa som. Na Adamovom mieste by som sa ďalej nepokúšala. Som mu len na príťaž. Zaslúži si niekoho omnoho lepšieho, ako som ja. On je totiž perfektný. Dáva mi čas. To len ja sa od neho neustále odvraciam a posielam ho preč. Žiadny chlap by takýto nával a nátlak nevydržal. So mnou bude vždy všetko dramatické. Priťahujem k sebe tú drámu ako nejaký magnet. Azda to aj robím schválne, aby som pritiahla na seba pozornosť. Ale ja skutočne neviem, čo by som mu mohla odpovedať. Je to krátky čas na zasnúbenie, nie? On si je vždy všetkým na sto percent istý. Ja som totálne iná. Nerozhodná.

"Tata?" opýta sa Em a obzerá sa po izbe, či ho náhodou niekde neuvidí.

"Tata dnes nepríde, má neodkladnú robotu, miláčik. Ale myslí na teba a vráti sa nám, dobre?"

"Dobe," zakýva múdro hlavou a zastane si na posteľ, ktorú využíva ako svoju príležitostnú trampolínu.

"Ideme si umyť zúbky a potom si pôjdeme trošičku schrupnúť, súhlasíš, Em?"

"Nene," teraz zakrúti hlavou na znak nesúhlasu a stále veselo skáče po matraci na posteli.

"Ale áno, musíme ísť búvať, aby z teba vyrástlo také krásne dievčatko, ako je Máša, ako potom budeš pomáhať svojmu kamarátovi Mišovi?" Chvíľu ma počúva a potom zlezie z postele, aby mi mohla priniesť rozprávkovú knižku, z ktorej jej Adam zvykne čítavať.

"Keď ti prečítam knižtičku, pôjdeš si ľažkať?"

"Ajo!" poteší sa a sama si ľahne na pohovku, dokonca sa ešte aj prikrýva.

Ľahnem si k nej a pustím sa do čítania rozprávky o Troch prasiatkach. Z nejakého dôvodu je jej najobľúbenejšia, čítame jej ju minimálne každý druhý deň a je vlastne jedinou rozprávkou, ktorá u nej vyvoláva driemoty. Zaujímalo by ma, čím to je. Možno ju láka predstava jedného domčeka, ktorý sa vlkovi nepodarilo poraziť. Prasiatka s ním nakoniec vybabrali a vlk utrel nos. Kým jej stihnem dočítať príbeh napísaný veľkými a tučnými písmenami, očné viečka jej klesajú až sa dostane do pokojnej spánkovej fázy. Prikryjem ju pokrývkou a na kraj posteli umiestnim vankúš, aby pri prehadzovaní nespadla. Tata sa vráti. Povedala som svojej dcére prvú lož. Ja totiž nemám šajnu, či sa po tomto všetkom ešte k nám bude chcieť vrátiť. Sama neviem, či by som mala odvahu pozrieť sa mu do očí. Ublížila som mu a nechala ho s tou hroznou odpoveďou pred davom množstva ľudí. Strápnila som ho.

Slzy, ktoré som v sebe kvôli Em potláčala, si hrnú svoju cestu na povrch mojich očí. Nedokážem ich ovládať. Svojvoľne padne jedna kvapka, ktorú nasleduje opäť raz jeden veľký a nekontrolovateľný vodopád. Tentoraz nevidím riešenie. Milujem ho, chcem s ním byť, ale ako mi už dal tou žiadosťou vedieť, on si želá niečo viac. Praje si tento náš vzťah posunúť na druhý level. Na ten vážnejší. Mohlo mi to dopnúť. On ide do všetkého na sto percent. Nič nerobí len tak napoly ako ja. Keď už niekoho miluje, chce mu dať celý svet. Nezastaví sa pri obyčajnom milujem ťa. Koľko žien by doma takých chlapov uvítalo? On bol ochotný požiadať ma o ruku po sotva šiestich mesiacoch randenia. Snaží sa ma skontaktovať, volá mi a píše správy, ale ja sa neviem prinútiť ani len k tomu, aby som sa mu ozvala späť. Dôjde mu to. Uvedomí si, že ho ignorujem zámerne a vzdá to so mnou. Asi by to mal urobiť. Ja ho so sebou len strhnem dole. Lenže moja dcéra ho miluje a považuje za svojho otca. Nechýbal by len mne, aj jej by sa po ňom cnelo. Už patrí do jej života. Ako dlho ju budem takto klamať, kým si aj ona uvedomí, že jej len klamem a tato sa k nám nevráti? Vydávala som sa len raz. Dúfala som, že to tak aj ostane. Pred oltár vstupujete s myšlienkou, že daná svadba je vaša prvá a posledná zároveň. Neočakávate, že sa jedného dňa všetko skončí a vy sa zaľúbite do niekoho iného, s ktorým budete znovu stáť pri oltári a sľubovať si vernosť. Manželstvo sa vo väčšine prípadov končí rozvodom, u mňa, u nás, to tak nebolo. Rozdelila nás smrť. Tak sa o tom hovorí v manželských sľuboch, nie? Až kým nás smrť nerozdelí. Jeho úmysly boli čisté a krásne. Nepopieram, že to bolo krásne romantické gesto a zásnuby hodné nejakého presladeného romantizmu na filmovom plátne, problém však je v tom, že ja som už niečo podobné raz zažila a všetky tie spomienky z prvej žiadosti sa vrátili. Nie je férové tieto dve udalosti prirovnávať. Sú samostatné a oddelené. Nemajú nič spoločné, až na to, že v oboch figurujem ja a títo dva chlapi kľačia pred mojou osobou s očakávajúcim výrazom na tvári, ako sa rozhodnem. V prvom prípade som bola šťastná a odpoveď áno som zo seba vydala ešte pred znením úplnej otázky. Pri tej druhej som sa na poriadnu odpoveď nezmohla . Cítim sa hrozne. V mojom utápaní sebaľútosti ma vyruší zvuk zvončeku. Čo ak je to Adam? Mám ísť otvoriť? Alebo ho nechám stáť nemilosrdne pri dverách a budem sa tváriť, že ho nepočujem? Nerozhodnosť vyruší nepretržitosť vyzváňajúceho zvončeka, pretože ak nepôjdem otvoriť, nezastaví sa a zobudí Em. Čím si vlastne aj môžem byť istá tým, že to Adam nie je, pretože pozná jej rutinu a vie, že o takomto čase ju ukladáme do postele.

"Gratuluj mi, tvojej sestre sa práve podarilo urobiť vodičák!" mávala mi rukami pred nosom Sima a vlnila telom akoby do imaginárnej tanečnej hudby, keď však zbadala moju vyplakanú a pravdepodobne opuchnutú tvár, zarazila sa a ihneď zvážnela.

"Gratulujem!" vyhŕkla som zo seba asi ten najfalošnejší radostný hlas a vyčítala si, že jej nedokážem podať skutočnú šťastnú reakciu.

"No tak, hovor! Čo sa ti stalo, dopekla?" zdrapla ma za ruku a ťahala na povinný výsluch.

"Nič, ja... som hlupaňa. Adam ma požiadal o ruku."

"Čože?" ústa sa jej dokorán otvorili a ovisla jej sánka.

"Boli sme s Em prvýkrát v zábavnom parku a jednoducho sa ma to z ničoho nič opýtal."

"To akože len tak? Vôbec ste to predtým nepreberali?"

"Včera sme si povedali to slovo na m, no a ešte sme zistili, že sme sa ako škôlkari zobrali."

"Ak to chápem správne, vy dvaja, akože maličký Adam a maličká Tamara, ste chodili spolu do rovnakej škôlky a prišli ste na to až teraz?" neskrývala udivenie.

"Prezerali sme si fotky a on zbadal, že má doma presne rovnakú fotku z maškarného plesu a potom už bolo ľahké dať si dve a dve dohromady. Bol mojou prvou pusou v živote. Síce len cez ruku, ale aj tak to bolo špeciálne."

"Tak potom kde je problém? Veď keď sa milujete, nevidím žiaden dôvod, prečo by si si ho nemohla vziať."

"Nie je to až také jednoduché. Už som raz vydatá bola..."

"Raz? Podľa mňa dvakrát, nie?" zasmiala sa a snažila sa mi zdvihnúť náladu. Nepremýšľala som o tom takto, ale len sťažka by sa dala svadba päťročných detí prirovnávať k skutočnej. V detstve je všetko ľahšie. Problémy sa nezdajú také komplikované a zamotané. Bodaj by sme tie detské oči nikdy nestratili. Aj život by sa žil jednoduchšie. Starosti by neboli tak nezdolateľné a nezvládnuteľné. Deti môžu len žiť, dospelí musia zápasiť.

*****

Po pár dňoch mu došlo, že sa s ním nechcem rozprávať a potrebujem priestor a aj prichádzajúce hovory sa prestali zjavovať na obrazovke môjho mobilu. Em ho však pri sebe potrebuje mať a tak ju Sima, moja mama alebo Robo každý deň odnesú k nemu domov alebo do práce, aby spolu strávili aspoň nejaký čas. Nebol to len vzťah medzi nami dvomi, zapojili sme do neho aj Em a nebudem mu zakazovať, aby sa s ňou stýkal. I keď sa zdám ako monštrum, mám srdce a svoju dcéru nechcem trápiť. Naučila sa na jeho prítomnosť, určite je pre ňu veľká zmena, že s nami nebýva, ale ja si nedokážem pomôcť. Akoby som znovu stagnovala. Ocitla sa v mŕtvom bode, žeby? Je ľahké ma zdolať. Ani tento rok sa nezaobídem bez porážky. Najlepším riešením by bolo porozprávať sa s Adamom a vysvetliť mu svoje pocity, ale niečo ma od toho odrádza. Silno ma to drží a nedokážem sa do toho premôcť. Isté však je, že mi nekonečne a neprekonateľne chýba. Cnie sa mi po jeho hlase a po jeho nežných rukách, ktorými mi dodával pocit bezpečia. Tak rada by som sa hodila do jeho náručia a na všetko zabudla. Neviem to urobiť, sčasti aj preto, lebo neviem, ako by som sa mu mohla pozrieť po tom výstupe do očí. Ignorujem ho už niekoľko dní. Došlo mu, že potrebujem priestor a nesnaží sa zmeniť môj názor. Jednoducho akceptuje, že si ho pri sebe neželám a v tom je ten problém. Keď sa mi snažil dovolať, cítila som sa chcená, pociťovala som jeho záujem, teraz to vyznie tak, ako by sa zmieril s tým, že sa to skončilo. Avšak viem, že to tak nie je. Každý deň sa na mňa pýta, aj Sima hovorila, že je celý bez seba, keď s ním nie som. To ma teší a to nie je správne, pretože ja som bola tá, ktorá sa rozhodla to ukončiť. Hoci sme sa ani tak poriadne nikdy nerozišli. Iba som s ním prerušila kontakt, čo je vlastne prvý krok k rozpadu vzťahu. Neviním z toho nikoho iného, len seba.

Čo sa týka môjho otca, náš vzťah sa asi nikam nepohol. Stále ho tak neoslovujem, ale všimli ste si to? Povedala som to. Otec. Snaží sa. Minimálne raz do týždňa sem príde ma pozrieť a spýta sa, či niečo nepotrebujem. Neviem, ako sa mám pri ňom správať, na jednej strane je pekné vidieť, že vynakladá úsilie, ale na tej druhej nedokážem prestať myslieť na to, že je pre rodičovské puto otca a dcéry už príliš neskoro. So Simou a Robom sme na tom o poznanie lepšie. Pomáhajú mi aj v tomto období, stoja pri mne a hoci si to nezaslúžim, sú na mojej strane. Podporujú moje bláznovstvá a nesnažia sa mi nahovoriť, aby som s týmto trucovaním prestala a bežala za Adamom. Dokonca bez okolkov pristúpili na to, že budú akýmsi mojím poslíčkom a odnesú Em k Adamovi, keď budú mať čas. Aspoň nejaká dobrá vec vzišla z tohto roku. I keď to nie je úplná pravda. V tomto roku sa udialo hneď niekoľko skvelých vecí, to len ja si ich nedokážem vážiť.

"Počul som, že si sa zavrela do dobrovoľného domáceho väzenia," hovoril na mňa s úškrnom Erik a vyrušil ma z myšlienok, asi sa už musela vrátiť mama s Emou a otvorila mu dvere.

"Väzenie znamená nebyť schopný odísť, kedykoľvek sa ti zachce, ja môžem."

"Ale nechceš," namietal.

"O čo ti ide?" zvraštila som obočie a už len z jeho pohľadu mi bolo jasné, kam sa táto konverzácia bude uberať.

"Čo pre teba Oliver vždy chcel?"

"Aby som bola šťastná."

"Bola si s Adamom šťastná?"

"Najviac na svete," odpovedala som skľúčeným hlasom, prekvapená zo svojej pohotovej odpovede.

"Tak teda čo ti bráni v tom, aby si prijala jeho ponuku?"

"Pocit zrady."

"Si slobodný človek. Milovala si Olivera, kým bol medzi nami, ale prišiel niekto iný, s kým si dokážeš predstaviť svoju budúcnosť. Vieš veľmi dobre, že to by ti to nikdy nezazlieval. Miloval ťa a na tvojom šťastí mu záležalo najviac na svete. Pred svadbou, predtým, ako sa postavil k oltáru a čakal na teba, mi povedal, aby som sa o teba v každom prípade postaral. To teraz robím, Tamara. Ale ty si svoj vlastný človek a musíš poznať, čo je pre teba najlepšie. V kútiku duše to už vieš, len ten pocit musíš pustiť von na povrch. Uľaví sa ti."

"Erik má pravdu, Tamarka. Počúvni svoje srdce, nenechaj sa ovládať rozumom. Na to budeš mať čas, keď budeš v rovnakom veku ako ja. Nenechaj si ujsť človeka, ktorého miluješ, len kvôli nejakým neopodstatneným výčitkám."

"Máte pravdu, už viem, čo urobím," pobozkala som Em na čelo a rozbehla sa von dverami. Bránim si v šťastí. Sama sa o neho ochudobňujem. Utekám, čo mi nohy stačia, ale trasu poznám naspamäť. Nebola som tu už dlho. Nezabudla som na toto miesto, len s tým všetkým, čo sa dialo, som nemala kedy sem prísť.

Ahoj, Oliver. Som tu. Určite si vedel, že sem prídem. Nechala som ťa v kostole ísť, to stále platí, prepáč, že som ťa sem opäť prišla otravovať. Len ti chcem niečo povedať. Niekoho som stretla, ale to už určite vieš tiež. Milujem ho. Neplánovala som to. Pravdou je, že som po tvojej smrti nechcela už nikoho nikdy milovať, pretože strata milovaného je to najhoršie, čo vás môže stretnúť. Chcela som sa ušetriť ďalšieho zármutku. Ďalšej straty. Ale stalo sa to, zamilovala som sa. A neľutujem to. Lenže pred niekoľkými dňami ma zaskočil otázkou, ktorú som si nepomyslela, že budem ešte niekedy počuť. Spýtal sa, či si ho vezmem. Dosť zreteľná otázka, porozumela som jej, len na ňu nepoznám odpoveď. V mojom srdci si stále. Aj túto obrúčku si so sebou neustále nesiem. Vzdať sa jej by symbolizovalo úplnú konečnosť, finálnosť, bodku za tým, čo sme prežili. Nikdy som v uzatváraní vecí nebola dobrá. Aj toto sa bojím, že pokašlem. Adam získal tvoje srdce. Irónia, že som sa zamilovala práve do neho. Prišla som sem a v hlave to znelo ako veľmi dobrý nápad, ale netuším, či mi to niečo prinieslo. Hľadám odpovede u teba, ale dochádza mi, že ich u teba nenájdem. Neviem, čo urobím. Dosť možné, že som náš vzťah s Adamom zruinovala. Asi už ani odpoveď na svoju otázku počuť nechce. Uvedomil si, že za to čakanie nestojím. Prepáč, ak ťa moje sťažovanie sa obťažuje. Dúfam, že sa máš dobre. Že ti nič nechýba, Oliver. Keď sem prídem nabudúce, sľubujem ti, že na tom budem lepšie. Pozbieram sa. Zatiaľ, dovidenia.