Adam

Počúvla svoje srdce a našla v ňom priestor pre odpustenie. Skutočné odpustenie je prejavom najvyššieho stupňa ľudského počínania. Týmto svojím počinom dokázala svoju veľkosť. Myslím, že teraz má už skutočne pokoj na duši. Opäť by som rád sedel pri nej a zoznámil sa s jej súrodencami, ale to je ďalšia z rodinných záležitostí. Nemôžem na ňu tlačiť. Potrebuje s nimi súkromie. Vždy som bol jedináčik, ale mať súrodenca musí byť pekný pocit. Je to náš najbližší kamarát. Život jedného dieťaťa nie je osamelý, dostáva všetku lásku svojich rodičov a nemusí sa o ňu s nikým deliť, ale v tomto prípade by som sa o ňu chcel podeliť. Zdieľanie rodičovskej lásky neznamená pocit ukrátenia. Dávid bol mojím bratom. Nemali sme rovnakého otca a mamu, ale boli sme si bližší, než len kamaráti. A nejak podobne beriem aj Bendžiho. Je môj menší brat, ktorého si prajem ochraňovať a pomáhať mu. Mám za Tamaru radosť, konečne spozná svoju rodinu, o ktorej nevedela a nepoznala, že ju má. Možnože ten jej otcov príchod nebude v konečnom dôsledku na škodu. Aj Eme by som doprial súrodenca, ale to je odo mňa až príliš trúfalá požiadavka, všakže? Nepredbiehajme. Zaujímalo by ma, či si Tamara praje ďalšie dieťa. Viem, že sa o Emu dlho pokúšali, asi by som sa nezmieril s tým, ak by som ju do niečoho nútil a potom by sa stalo niečo nepredvídateľné a ona musela zažívať rovnakú bolesť. Prial som si stať sa otcom, aj to sa mi vyplnilo. Mám to šťastie, že som ju videl vyrastať od takmer jej narodenia. Počul som z jej úst tata, nič viac si už želať nemôžem.

Mám všetko, po čom som túžil. Dokonca omnoho viac, pretože som si nikdy nemyslel, že sa dožijem vlastného dieťaťa. Beriem ju za svoju. Je moja vlastná. Nechcem vyznieť ako nejaký maniak, ktorý si len tak prisvojuje cudzie veci, lenže keby som nazval Emu cudzou, klamal by som. Samičky tučniakov sú neoblomné a prejavujú počas každej úpenlivej zimy neskrotnú vôľu. Aby zniesli vajce, musia vydržať katastrofálne podmienky. A po niekoľkých týždňoch bez potravy sa vracajú do oceánu, ktorý je vzdialený stovky kilometrov. Vystriedajú ich samci, ktorí zostávajú na mieste, aby nakladené vajíčka mohli strážiť a chránia ich svojimi končatinami. Sú vystavení  teplotám pod vysokým bodom mrazu a krutému polárnemu vetru. A malé tučniaky sa začnú liahnuť po dlhých mesiacoch hladovania ich rodičov a stále nemajú nič vyhraté, pretože mláďatká prežívajú so svojimi zásobami maximálne dva dni. Ak sa ich matky nevrátia s potravou alebo sa omeškajú, zomierajú. A potom ako sa vrátia, si matky s otcami znovu role vymenia. Matky zostávajú s mláďatkami a dospelí tučniaci ochraňujú mláďatá pred útokmi predátorov. Stoja hrdo na ľadovej ploche a ich oddanosť pre vlastné deti je stelesnením solidárnosti a heroický boj pre vzniknutý a nadobudnutý nový život. Milujú svoje maličké tučniaky a každý deň sú pre nich schopné prejsť niekoľko sto kilometrov, len aby ich nakŕmili. Aj ja by som to pre Emu urobil. Nerobilo by mi problém brodiť sa zamrznutou Antarktídou, len aby som jej priniesol jej obľúbenú brokolicovú kašu. Obetoval by som sa pre ňu mihnutím oka. Nič by ma nezastavilo. Ani prízrak smrti. Položil by som za nich dve svoj vlastný život a urobil by som to s úsmevom na tvári. Ich šťastie, úsmev a pokoj pre mňa znamená viac, ako moja existencia. Asi som načisto potratil rozum, ale milujem ich. Tvoria podstatu môjho bytia. Uzavreli moje myšlienkové pochody, viac ako hlavou, som schopný myslieť srdcom. Riadim sa ním bez zbytočného premýšľania a netúžim vrátiť sa späť k tej racionalite.

"Už sa teším na nového Aquamana, že vraj sa celý príbeh bude odohrávať pod vodou," vyrušil ma z myšlienok Bendži a pristavil sa pri pokladničnom pulte, kde som stál.

"Vieš si predstaviť tú prácu, ktorá musela byť na takéto sfilmovanie odvedená? Aby sa dosiahol želaný efekt pohybu pod vodou, herci boli po celý čas v postrojoch pripútaní k drôtom, pričom nimi hýbali až desiati členovia tímu."

"Počul som, že by mali ľudia z Atlantisu pripomínať svojím vzhľadom elfov z Pána prsteňov, tak dúfam, že budú kreatívnejší a popracujú na originalite."

"Zbrane však budú zaujímavé, majú sa tam objaviť také, ktoré využívajú práve element vody. Wan sa snažil, aby sa film podobal čo najviac svojej komiksovej predlohe."

"V centre diania bude Arthurove pátranie po mýtickom trojzubci kráľa Atlana. Curry sa bude môcť stať skutočným kráľom Atlantu až keď ho nájde. Samozrejme ho v pátraní doplní Mera a zálusk si na neho bude robiť aj zloduch Orm spoločne s Black Mantom."

"Informácie tiež hovoria, že tamojší obyvatelia Atlantisu by mali byť takmer rovnako mocní ako Superman. Ľudské zbrane im nebudú môcť ublížiť, ale ich vlastné zbrane ich budú môcť prekonať."

"Arthur je len polovičný Atlanťan, takže sa Supermanovi v sile nevyrovná," zahlásil škodoradostne a víťazoslávne.

"To je predsa samozrejmé, Atlanťania majú pod vodou odlišnú stavbu tela, ktorá im pomáha vydržať akýkoľvek tlak."

"Dobre, nehádam sa s tebou, len vieš, že som háklivý, keď niekto porovnáva Supermana s druhými superhrdinami."

"Och, chápem, ešte stále si sa nevyrovnal s tým, že Batman Supermana zdolal."

"Ten súboj trval len päť minút a režiséri do toho víťazstva Batmana nasilu dotlačili. A pointou toho súboju bolo, aby zabili jeden druhého, čo sa v konečnom dôsledku nestalo. Podľa mňa Batman síce vyhral boj, ale prehral hádku. A keď už chceme byť úplne presní, Superman sa v skutočnosti naozaj nebránil."

"Lenže jediným dôvodom, prečo ho Batman nezabil, bolo to, že Superman vyslovil meno jeho matky."

"Dobre, bol to proste idiotický súboj. Batman si myslel, že je Superman nie je človek a keď Louis a vlastne aj Superman povedali, že sa jeho mama volá Martha, Batman si uvedomil, že bojuje proti človeku, ktorý zachránil jeho matku pred Lexom Luthorom, ktorý ju chcel zabiť. A tým si vlastne uvedomil, že sa v Supermanovi mýlil."

"S tým súhlasím," mrkol som na neho a nezabránil som smiechu. Konverzácie Superman versus Batman sú u nás dvoch zaručeným argumentom.

******

O šesť mesiacov neskôr

"Tie fotky polož pekne na miesto," upozornila ma, keď zbadala, ako si obzerám menšiu škatuľku, ktorá bola položená na vrchu poličky.

"Pozrime sa, pani Tamara Slovákova sa hanbí, že by som mohol vidieť nejaké jej nahé detské fotky?"

"Aj to, ale predovšetkým ťa chcem toho pohľadu ušetriť."

"Ale no tak, urob mi radosť, pekne prosím."

"Fajn, ale iba kvôli tomu, že máš také nesmierne dokonalé oči."

"Páčia sa ti, hm?" chytil som ju jednou rukou okolo pásu a pritiahol si ju k sebe.

"Povedala som snáď, že sa mi páčia?" zastala si na špičky a perami sa pohybovala pri tých mojich, čím ma len vábila, pretože skutočný bozk mi neudelila.

"Ach, takto ma naťahovať, tak teda nič, no."

"Sú prekrásne. Ako dva dokonale zafarbené zafíry. V skutočnosti zodpovedá toto pomenovanie tvojmu charakteru. Zafír je kameň viery, rozumu a hodnôt. Robí poriadok v chaose, dokáže upokojiť, čo je rozbúrené, narovnávať to, čo je pokrivené," šepkala mi do ucha a túlila sa ku mne svojím nosom. Neodolal som jej vábeniu a potreboval som cítiť jej mäkké pery na tých svojich. Nikdy by som sa ich nevzdal, je môj kyslík, môj príval čistého vzduchu potrebný na živobytie a rast. Milujem ju každým dňom viac a láska k nej sa stáva žiadostivejšia a nástojčivejšia.

"V tom prípade si ty mojím tigrím okom. Prinášaš do môjho života šťastie a teplo. Pôsobíš ukľudňujúco, posilňuješ moju vôľu a koncentráciu."

"Povoľujem ti pozrieť si moje fotografie!" zastala si a zatvárila sa vážne.

"Vaše prianie je mojím rozkazom!" postavil som sa do pozoru a poslušne zasalutoval.

Sadli sme si na zem a chrbtami sa opreli o konštrukciu postele v spálni. Posledných šesť mesiacov bolo zázračných. Aj keby som dopredu o niečom podobnom sníval, nepriblížilo by sa to ani omylom realite. V podstate u nich bývam. Nie som úplne presťahovaný, väčšina mojich vecí a šatstva sa stále nachádza u rodičov, ale do práce chodím každý deň odtiaľto. Sme rodina. Nie konvenčná, ale to nevadí. Záleží len na tom pomenovaní.

"Sima robí zajtra skúšky v autoškole, pomaly z toho začína šalieť," prihovorí sa ku mne po prečítaní si pípajúcej smsky, ktorá jej pred chvíľou prišla.

"Keď som to zvládol ja vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch, pre ňu to bude absolútna malina. Bol som totálny analfabet, čo sa týka automobilového pohonu a zvládol som to."

"Lenže ty ovládaš všetko, do čoho sa pustíš. My obyčajní ľudia nie sme takí experti."

"Tamara Slovákova, nazvala si sa práve teraz obyčajnou? Nachádzame sa v rovnakej dimenzionálnej sfére? Ozvláštnila si moju existenciu, prinútila si ma stať sa klišoidným a ošúchaným charakterom, obyčajnosť má úplne odlišné vlastnosti."

"Že vraj klišoidný, pán Deák, kde na tieto reči chodíte? Tvoja osobnosť a charakter by nikdy nemohli pôsobiť ošúchane. Máš v sebe niečo, čo ľudí núti zamyslieť sa nad sebou a pouvažovať o doterajšom priebehu ich jestvovania na tejto zemi. Kvôli tebe sú schopní prehodnotiť svoje zmýšľanie. Aspoň na mňa si mal takýto efekt," oprie sa mi o rameno a otvorí krabičku s fotkami. Prezerám si každú jednu pozorne a niečo mi hovorí, že malé dievčatko usmievajúce sa z fotiek veľmi dobre poznám. Akoby som ju už niekde videl a stretol.

"Mám doma rovnakú fotku," zahlásim, keď sa mi do rúk dostane fotka z maškarného plesu v materskej škôlke.

"Takú? Myslíš tým z maškarného plesu alebo presne z rovnakého maškarného plesu?"

"Presne z rovnakého! Pozri, ten chlapec oblečený v maske Batmana som ja," ukážem prstom na chlapca v čiernom obleku, s motívom čierneho netopiera na žltom podklade.

"To by potom znamenalo, že sme boli na tom istom karnevale. Vidíš to dievčatko v bosoráckom klobúku s fialovým opaskom a pozlátenou sponou? To som ja."

"Chodili sme spolu do škôlky! Panebože, už si spomínam, si moja Tamarinka mandarínka!"

"Jediný chlapec, ktorého som pri sebe v škôlke zniesla! Adamík pomarančík?"

"Bola si mojou prvou láskou, pamätáš sa na svadbu, ktorú nám deti a učiteľky zorganizovali?"

"Dohodli sme sa, že prídeme v svadobnom oblečení, pretože si ma z ničoho nič požiadal o ruku s cumlíkovou lízankou, ktorú bolo možné kúpiť v automate za desať korún."

"Boli to moje peniaze našetrené od Vianoc, pamätám si, že som sa modlil, aby z neho vypadol ten prsteň."

"Takže si to mal premyslené?" zháčila sa a neveriacky krútila hlavou.

"Pravdaže! Mama mi povedala, že k prvej puse môže dôjsť až po svadbe, jediným mojím riešením bolo požiadať ťa o ruku."

"Ty jeden! Takže si ma využil a vzal si si ma zo sebeckých dôvodov!" drgla do mňa a nadvihla záludne obočie.

"Nie, v skutočnosti tá pusa bola zámienka, aby som si ťa mohol vziať. Bola si jediným dievčaťom, ktoré sa zaujímalo o Batmana."

"Spomínam si, že mi mama musela narýchlo kupovať biele šaty a bola som pripravená odísť v jej bielych vysokých lodičkách, ktoré mi boli veľké minimálne o šesť čísiel."

"Bola si rozkošná. Použil som na svoju hlavu toľko otcovho gélu, že mi mama musela umyť hlavu desaťkrát, aby som to dal dole."

"Toľko povyku a nakoniec z toho bola jedna pusa cez ruku. A ešte sme pred tým bozkom rátali do tri."

"Mali by sme to odčiniť, čo povieš?" nahnem sa k nej a bez opýtania jej vynahradím náš prvý detský bozk. Nech už bol akýkoľvek, bol môj úplne prvý. A jednotka je špeciálne číslo. Ako som už povedal, znamená niečo úplne prvé v poradí. Cyntia bola síce mojou prvou láskou, ale teraz už viem, že Tamara bola tou prvou detskou. To je cennejšie, pretože už moje detské srdce rozpoznalo, aká špeciálna a úžasná je. Zamilovalo sa do nej dvakrát. Respektíve ju milovalo od samého začiatku. Všetko mi dochádza. Osud naše životy znovu preťal. Na chvíľu sme sa odlúčili, len aby sme si k sebe opätovne našli cestu. Veci sa stávajú z nejakého dôvodu. Ona je mojím osudom. Som o tom presvedčený viac, než kedykoľvek predtým. Vzal som si do rúk biely papier a pustil sa do písania. Konal som inštinktívne, bez premýšľania, ale snažil som sa napísať to čo najrýchlejšie.

"Deväť x mínus sedem i je väčšie ako tri v zátvorke tri x mínus sedem u. Deväť x mínus sedem i je väčšie ako deväť x mínus dva l u. Nerozumiem, čo to má znamenať?" udivene si prezerala papier, z ktorého sa nedokázala vysomáriť. Asi nie to najlepšie vyznanie.

"Je to rovnica, ktorú si nedočítala."

"Na konci je podčiarknuté i je menšie ako tri u."

"Milujem ťa. Tá rovnica znamená, že ťa milujem. A chcem, aby si vedela, že ti to nehovorím preto, aby si mi to povedala naspäť. Do ničoho ťa nenútim, netlačím, len som to potreboval objasniť, aby..." prerušila ma a položila mi prst na pery.

"Aj ja ťa milujem. Viem to už dlhšie, len vieš, aká som. Nejaký čas mi trvá, kým sa prinútim povedať niečo nahlas."

"Čakal by som na tvoje vyznanie hoc aj celý život, si pre mňa jediná a navždy aj budeš. Zbožňujem ťa celou svojou bytosťou."

"Ďakujem, že si počkal, kým budem pripravená."

"To je samozrejmosť," zašepkal som a začal ju znovu bozkávať. Stala sa mojou nevestou skôr, ako sa u mne objavila táto obrovská láska. Ale bola tu od začiatku, či už bola detská alebo teraz dospelácka, hlavné je, že sa vôbec objavila. Stratil som ju raz, už o ňu nemienim prísť. Je to ako neporušiteľný reťazec predchádzajúcich udalostí smerom späť až k počiatku vesmíru. V kauzálnom determinizme sa vylučuje, že sa niečo stáva bez príčiny. Naše stretnutie malo príčinu. Mali sme sa do seba zamilovať a vstúpiť svojou prítomnosťou do svojich svetov.

Na druhý deň sa vydáme aj s Emou do zábavného parku. Bude to jej úplne prvá návšteva. Od rána pobehuje a vykrikuje: "Maša, Maša!" Asi som tomu tak trochu na chybe, keďže jej o kolotoči v podobe známej rozprávkovej Maši vykladám už asi týždeň, ale je to veľký okamih pre všetkých. Naša úžasná Ema sa prvýkrát vo svojom živote povozí na kolotočoch.

Ahoj, Em, práve sa nachádzame v zábavnom parku, je s nami aj tato Adam. Už celý týždeň ti tlačí to hlavy, že sa povozíme na kolotoči v motíve tvojej obľúbenej Máši, takže ak to nakoniec nevyjde, ja som v tom nevinne. To on ťa tým bláznil.

Mamička má pravdu, Ema, preberám za to plnú zodpovednosť. Ale my sme optimistickí a veríme, že sa tu pre teba taký kolotoč nájde, a keby náhodou nie, osobne ho pre teba pôjdem niekam nájsť a kúpiť. Ale teraz si ideme užívať zábavu. A aby sme nezabudli, je to tvoja prvá návšteva takéhoto parku, takže si dáme záležať, aby to bola čo najvydarenejšia premiéra. Ľúbime ťa.

Zahlásili sme jednohlasne do kamery a rozbehli sa k pátraniu Eminho vysnívaného kolotoču. Prešli sme celý areál, až sme si niekde na rohu všimli pristavený okrúhly retiazkový kolotoč, s vyobrazenými postavičkami medveďa a malého blonďavého dievčatka.

"Maša, Maša!" kričala, keď si všimla obrázky a mykala sa v kočíku, len aby sme ju z neho vybrali. Na jeden kolotoč sa zmestia maximálne oni dve a moja výška mi nedovoľuje pripojiť sa k ním, tak si vezmem kameru a tento dôležitý okamih nafilmujem. Em vrieska od šťastia a i keď sa kolotoč hýbe pomalým tempom, vyvoláva to v nej a vlastne aj vo mne neuveriteľný euforický zážitok. Vyzerá rozkošne, oblečená v ružových volánikových šatoch a kvietkovanej šatke. Aj Tamara je šťastná a predovšetkým hrdá. Mám chuť kričať z plných pľúc od šťastia. Chcem, aby sa celý svet dozvedel, v akej úžasnej a dokonalej fáze sa práve teraz nachádzam. Nikdy som sa takto necítil. Je to neopísateľný druh radosti. Najväčšie šťastie spočíva v ceste k šťastiu.

"No tak čo, páčilo sa ti?"

"Ajo," kýva hlavou a veselo si tlieska.

"Idem vám kúpiť niečo na občerstvenie."

"Dobre, ale nebuď dlho."

"Jedna noha späť, druhá tam," rýchlo ich pobozkám a náhlim sa ku stánkom s občerstvením. Kupujem Eme džúsik a cestou späť sa pristavím pri automate, z ktorého vám po vhodení peňazí môže vypadnúť nejaká hračka. Guľaté úložisko s malými loptičkami je priesvitné, očami skúmam, či v ňom náhodou nenájdem prsteň. Je tam plno vecí, ťažko zbadať, či sa tam nachádza niečo aspoň pripomínajúce tvar prsteňu, ale objavím ho na samom dne. Hodím do otvoru na peniaze päťdesiat centov, ale prsteň sa nevynoril. Tento postup opakujem najmenej desaťkrát, kým mi zdola neskĺzne loptička s umelohmotným prsteňom, ktorý má v centre zasadený penový a obrovský kvet. Je neohrabaný. A asi aj nevkusný. Ale som pripravený predstúpiť pred Tamaru a venovať jej ho.

"To si bol pre to občerstvenie vo vedľajšom meste?" komentuje môj neskorý príchod pobavene a keď zbadá, ako si pred ňu kľakám, vyvalí očami.

"Tamara, milujem ťa a viem, že s tebou chcem stráviť zvyšok svojho života. Neplánoval som to takto, ale keď som zbadal tento prsteň, považoval som to za znamenie. Kľačím tu pred tebou s nevkusným prsteňom z automatu a mám jedinú otázku. Matematická šanca na nájdenie spriaznenej duše je jedna ku desaťtisíc. Desaťtisíc, Tamara. Na tomto svete existuje sedem biliónov ľudí a my sme sa aj napriek tomu stretli. Nie raz, ale hneď dvakrát. Si mojím osudom. Život sa nedá naplánovať, pretože takmer vždy je tu element nečakanosti a stretnutie teba a Emy bola tá najlepšia nečakaná vec, ktorá sa mi kedy mohla stať. Život je príliš krátky na to, aby sme ho premrhali zbytočným váhaním. Urobíš ma najšťastnejším mužom v celom vesmíre a staneš sa mojou manželkou?"

"Ja... ja, nemôžem. Prepáč," zakrýva si ústa rukami a spolu s Emou sa rozbehne do davu ľudí, necháva ma kľačať s prsteňom v ruke a v tej rýchlosti nedokážem reagovať. Ostávam na mieste ako zamrznutý.