Tamara

Uľavilo sa mi. Naozaj som dostala uzatvorenie kapitoly, o ktorej som ani netušila, že bola napísaná. Nezáležalo mi na tom, či ho ešte niekedy uvidím. Nechcela som ho vidieť ani počuť z jeho úst žiadne zbytočné ospravedlnenia. Ale to som si len nahovárala. Žila som v neistote. Nie, nebolo to ani zďaleka dostačujúce vysvetlenie, vlastne mi len povedal to, čo som aj tak dopredu predpokladala. Nebol pripravený byť mojím otcom. Mala som tú smolu, že som bola prvá v poradí. Možno keby som sa narodila o niekoľko rokov neskôr, dopadlo by to úplne inak. Podieľal by sa na mojej výchove. Zlepšil sa pre svoje deti. Keď už som nemohla dostať jeho lásku ja, dostali ju aspoň moji súrodenci. Oni vedia, aké to je vyrastať s oboma rodičmi a čo je najpodstatnejšie, prajem im to. Sú sčasti aj moja krv. Moja rodina. A ja tej rodiny naozaj nemám veľa. Aj preto som na zoznámenie sa s nimi pristúpila. Aby som ich spoznala a proste videla, ako sa im darí. Nerobím si žiadne očakávania. Ale necítim k ním nenávisť. Dokonca ani k tomu chlapovi, ktorý bol ich otcom. Ešte pred rokom by som takto racionálne nebola schopná uvažovať. Narobila by som veľkú hysterickú scénu a nepripustila si ho k telu. Všetko by som mu vyhodila pred oči a preklínala ho za to, že ma bol schopný tak bezočivo opustiť. Môj prístup sa zmenil. A najväčší podiel má na tom tento chlap, zvierajúci ma v tesnom objatí. Dokázal zmeniť moje myslenie. Ukázal mi, že veci nie sú vždy len čiernobiele. Za každým príbehom sa nachádza nejaký dôvod. Adam sa postaral o rozdiel v mojom doterajšom premýšľaní. Preniesol na mňa kúsok svojho náhľadu. Dokážem premýšľať aj s chladnou hlavou.

Neviem, či si v budúcnosti vybudujem k tomu chlapovi nejaký vzťah. Je asi nepravdepodobné, že dôjde ku zblíženiu. V súčasnej dobe si to nedokážem predstaviť. Nehnevám sa na neho, alebo povedzme to takto, zmierila som sa s tým, že ma pri sebe nechcel. Je otázne, či vyvinie toľko úsilia, aby sa ten vzťah so mnou snažil napraviť. Možno ho prejde trpezlivosť a znovu zmizne rovnako, ako pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Lenže v tom prípade to bude len jeho smola. Nie moja. To on prepasie ďalšie dôležité okamihy v mojom živote. Nie som zbytočná. Mám pri sebe ľudí, ktorí ma milujú. To mi dokazujú tak, že sa skutočne zaujímajú. Keď mu za to nebudem stáť, nebudem si mať čo vyčítať, pretože ja som sa zachovala poctivo. Stretla som sa s ním, vypočula si ho a neobliala ho horúcou kávou priamo do tváre. To je pre mňa úspech. Stará Tamara by sa určite rozohnila a ľudia v kaviarni by mali pekné divadlo, za ktoré si nezaplatili a dostali ho z prvého radu úplne zadarmo. Ale čo by mi taký výstup priniesol? Len by som sa obviňovala a koloval by vo mne hnev, ktorý by som si vybíjala na druhých a nevinných osobách, ktorí by za moju narastajúcu frustráciu vôbec nemohli. S takýmto prístupom, s ktorým som ubližovala bezohľadne všetkým naokolo, som skoncovala. Iní za vaše problémy nemôžu, sú ľahkým terčom na vybitie zlosti, ale stojí vám to za to? Aj oni sú len obeťou. Tou vašou. Potrebujete si nájsť ďalšiu, aby ste v tej pozícii obete už naďalej neostávali. Avšak to najlepšie a najrozumnejšie, čo môžete urobiť, je skoncovať s tou mučeníckou rolou. Nerobte zo seba obetavých baránkov. Máte moc vyhrať nad svojimi mučiteľmi. Ak im dovolíte vás premôcť, potom si z vás automaticky urobia svojich otrokov. Nebuďte nimi. Keby som do tej kaviarne neprišla, aj zo mňa by sa jeden stal. Otrok vlastného hnevu. On by ovládol moje telo a moja nadriadenosť by sa vyparila.

Spomínal, že by sa chcel vrátiť do minulosti a všetko zmeniť. Vtedy mi to doplo. Som mu podobná viac, ako som predpokladala. Až donedávna som si želala mať rovnaký stroj času, ktorý by ma po každej hlúposti vracal do bodu, kedy by som ich mohla napraviť. V tom je ten problém. S tým strojom by sme sa vrátili do minulosti, odčinili svoje hriechy a ľudia, ktorí za naše chyby pykali, by sa nikdy nedozvedeli, že sme ich spáchali. Vyzneli by sme v ich očiach dokonalo. Skutočnosť by bola však taká, že sme robili tie chyby s ľahkosťou, pretože sme vedeli, že sa kedykoľvek môžeme vrátiť a vziať ich späť. Odčiniť ich bezproblémovo. Chybovali by sme teda neuvážene a nepoučili sa z nich. Jednoduchší prístup je niekedy komplikovanejší. Síce sa skrýva za slovíčkom ľahší, ale aj ten vyžaduje dávku určitej komplikácie. Už viac netúžim po žiadnych zázračných prístrojoch. Jednoducho chápem, že sa veci musia prijímať také, aké sú. Bedákaním sa nič nezmení. Len sa zo mňa stane plačko, ktorý stále vyžaduje niečo magické na to, aby sa zo seba cítil lepšie. Povedala som mu, že mu odpúšťam. Mám čisté svedomie. Pri vyslovení toho slova som pocítila opadnúť z môjho pleca klbko nahromadeného bremena, ktoré ma zaťažovalo neviem akú dlhú dobu. Možnože sa tam nachádzalo od presne rovnakého dňa, kedy sa stratil za prahom našich dverí v diaľke. Pretože to bol. Len silueta strácajúca sa v diaľke. Nepoznaná osoba, ktorej identita je pre vás obrovskou neznámou v rovnici. Jej riešenie trvá dlho. Prísť na správne číslo je náročnejšie, ako vystúpenie na Mount Everest, pretože musíte zapájať svoj rozum. A psychické vyčerpanie je niekedy omnoho ťažšie, ako to fyzické. Bolia vás všetky tie drobnunké závity v mozgu, ste vyčerpaní, ale kým to riešenie rovnice nenájdete, nemôžete sa pohnúť ďalej. Ostávate zaseknutí v slepom bode a máte pocit, že to číslo, ktoré by tam sedelo a dávalo význam, sa už nikdy neobjaví.

Adam u nás znovu prespáva. Je mi pohodlne. Nesmierne. Mám položenú hlavu na jeho hrudi a počujem pravidelný tlkot, ktorý by sa pri každom menšom pomrvení ako keby znásoboval. Je správne, čo práve teraz robíme? Podľa mňa áno. Človek si svoj osud nevyberá, ale volí si ľudí, ktorých pri sebe chce mať, a to je najbližšie k vyberaniu si svojho osudu. Je mi s ním dobre. Teda viac ako dobre. V mojom vnútri sa pohybujú pestrofarebné motýle, ktoré ma príjemne hladia a vyvolávajú absolútny pocit spokojnosti. To, čo zažívam s ním, je pre mňa niečo kompletne nové. S nikým iným som sa necítila takto. Upokojuje moju dušu. Zabúdam na všetko zlé, čo sa stalo. Vidím len to dobré. Toho som nikdy nebola schopná. Za každým dobrým som čakala niečo zlé. Priam som si to privolávala, pretože mi môj cynizmus zabraňoval v optimizme. Vždy sa musí niečo pokaziť, nie? V živote predsa nemôže ísť všetko hladko. Po každom peknom období prichádzajú mrazy a temno. Dnes nie. Ani zajtra, napozajtra či o týždeň, pretože viem, že nikam neodchádza. Stal sa mojou spásou a vykúpením. Opatrujem si spomienky, ktoré sa zrodili od prvej chvíle, keď som ho stretla. Vybrali sme si rovnaké miesto na utečenie od svojej reality. Sedeli sme na tej istej lavičke a zblížili sa kŕmením vtákov. Dvanásť hodín symbolizuje vo väčšine prípadov čas na obed, u mňa to boli hodiny učenia. Polemika 101 s vtáčím cudzincom - najvychýrenejším profesorom bez titulu. On ho totiž nepotreboval, podával mi lekcie odžité, nie naučené naspamäť z knižiek a prednášané tou istou otrepanosťou iným žiakom. Ja som bola jeho jediná žiačka. Myslím, že som prešla.

"Nad čím premýšľaš?" vyruší ma z môjho raňajšieho zamyslenia a pobozká ma jemne na pery.

"Nad tebou," zívnem a prepletiem si s ním prsty.

"V dobrom?" zastaví sa a premeriava si ma.

"Ako inak by sa o tebe dalo premýšľať? Si výnimočný."

"Nie, nie som..."

"Povedala som, že si, tak ma počúvaj."

"Poznáš dielo Starec a more?" prekvapil ma svojou otázkou.

"Uhm," odpovedala som zamyslene a posunula sa k nemu bližšie.

"Ernestove dielo zachytáva silu človeka. Tú duchovnú. Nevzdával sa, hoci ho ľudia zatracovali. Počkal si, kým sa ryba chytí. Nestratil nádej, že sa mu ju jedného dňa podarí uloviť. A už keď sa mu ryba chytila na háčik, stále nemal vyhraté, pretože ju potreboval premôcť. Zvádzal s ňou boj niekoľko dní, bol trpezlivý, počkal, kým ju úplne vysilí a nakoniec sa mu ju podarilo zdolať. Pri ceste naspäť ho zastavili žraloky, prvých sa mu podarilo odradiť, pri tých druhých už také šťastie nemal a celú tú veľkú rybu mu obžrali, až mu z nej ostala len jedna veľká kostra. Vrátil sa tak domov, po dlhom boji, bez úlovku a s prehrou. Človeka možno poraziť, ale nie zničiť. Aj ty si bojovala s nástrahami osudu, dokázala si, že si schopná bojovať. Potvrdila si svoju ľudskú hodnotu. Nedovolila si nepriazni osudu, aby ťa skolila. Nikto nie je nezdolateľný, to podstatné je, že sa nevzdávame a ideme ďalej."

"Ja som však vyhrala. Získala som pri tom boji teba, Adam, to je viac, než som si kedy mohla priať."

"Bola to obojstranná výhra, získali sme sa navzájom. Viem, že si z dnešného dňa nervózna, ale nemaj obavy. Tvoji súrodenci si ťa zamilujú. Nepoznám človeka, ktorý by ťa nezbožňoval. Máš v sebe auru, ktorá ľudí núti milovať ťa," pošteklil ma nosom a venoval mi pusu na temeno hlavy.

Mám menšie pochybnosti. Mám dvoch súrodencov. Že vraj chlapca a dievča a sú v pubertálnom veku. Nájdeme vôbec spoločnú reč? Ale keď som sa skamarátila s Bendžim a Angelikou, potom by som si nemusela robiť zbytočné starosti, nie? Čo najhoršie sa môže stať? Bude medzi nami vládnuť trápne ticho. Posnažím sa ho prerušiť, ak niečo podobné nastane. Je to predsa môj brat a sestra. Nevlastní, ale na tom nezáleží. Je tu kopa tém, ktoré by sme mohli prebrať. Som nervózna, pretože stretávanie nových ľudí je pre mňa stále neodskúšaným a novým územím, ale nevycúvam z toho na poslednú chvíľu. Ktovie, možno sa tešia, že sa so mnou spoznajú. Že vraj sa o mne tiež dozvedeli len prednedávnom. Nemal odvahu povedať o mne svojej manželke. Držal to v sebe až doteraz. Viem si predstaviť, že aj pre nich dvoch to musel byť podobný šok, ako pre mňa, keď sa zjavil pri mojich dverách. Pre nich asi ešte o niečo väčší, keďže nerátali s tým, že ich otec mal ďalšie nemanželské dieťa. Adam odišiel do práce a nechal nás s Em samých. Hrá sa vo svojej izbičke s farebným xylofónom a po každom údere sa na plné hrdlo smeje.

Ahoj, Em, dlší čas sme túto kameru nezapínali, všakže? Prepáč za tú menšiu odmlku, ale niečo sa stalo. Áno, v živote tvojej matky sa toho ustavične niečo deje. Objavil sa tu chlap... chlap, ktorého by som asi mala prezývať svojím otcom, ale nejako sa k tomu nedokážem odhodlať. Nezaslúži si to pomenovanie. Aspoň zatiaľ nie. Aj ja som vyrastala bez otca. Lenže v mojom prípade to bolo dobrovoľné, sám sa ma rozhodol opustiť. Tvoj ocko by ťa nikdy neopustil z vlastnej vôle, ale máš tu Adama, svojho pozemského ocka. Som si istá, že ti bude tým najdokonalejším a najlepším otcom zo všetkých otcov na tejto zemi. Každopádne sa mám dnes stretnúť so svojimi mladšími súrodencami, o ktorých som až doteraz nevedela. Máš uja a tetu, počuješ to? Aj tvoja rodina sa rozrastá. Už sa v nej nebude nachádzať len tata Oliver, pozemský tata Adam, starká Magduška a mama Tamara. Naša rodina sa rozčlení o tetu Simonku a uja Robka. Tak sa volajú. Viac informácií o nich zatiaľ nepoznám. Ale zistím ich. Zatiaľ sa s kamerou lúčime, o chvíľu totiž prídu. Poprajme si šťastie, tvoje budúce ja sa bude pozerať na toto video s pocitom, že bude vedieť, ako toto stretnutie dopadlo. Dúfajme, že dobre. Ľúbim ťa, Em.

Len čo vypnem a odložím kameru, od dverí sa ozve zvonček. Vezmem Em do rúk a dolu schodmi sa ponáhľam otvoriť. Pred otvorením si ešte raz zhlboka vzdychnem, ale je to iné ako včera, dnes sa naozaj teším na ich spoznanie. Som zvedavá, či sa trochu podobáme, alebo či máme aspoň podobné vlastnosti.

"Dobrý deň!" pozdravím sa a rýchlo si ich prezriem. Obaja sú tmavovlasí, Simonine vlasy siahajú asi do rovnakej výšky, ako tie moje. Robo je síce mladší, ale je od nej vyšší. Stoja nesmelo, žiaden z nás nevie, ako sa má správať alebo reagovať.

"Dobrý deň, ďakujeme za pozvanie, Tamara," odpovedajú zborovo, ako keby si to cestou nacvičovali.

"Nestojte pri dverách, poďte dovnútra," odstúpim od dverí a na tvári sa mi zjaví rozpačitý úsmev.

"Máte krásnu dcéru," prihovorí sa mi Simona a zakýva Em na pozdrav.

"Nemusíme si vykať. Sme tak nejako... rodina a ja zas nie som až tak stará."

"Aha, no dobre. Tak ja som Simona, teší ma."

"Ja som Robo, tiež ťa rád spoznávam."

"Tamara," dokončila som toto trojité zoznamovanie a podala si s nimi ruku. Em gúľala očami a z celého tohto obrázku sa tvárila akosi vyjavene. Niežeby sa pred nimi doslovne hanbila, ale zakrýva si tvár a odvracia sa od nich.

"Asi sa nás bojí," prihovorí sa Simona a odstúpi od nás.

"Nebojí, len trochu hanbí. Za chvíľu to prejde, Em sa rýchlo aklimatizuje," povzbudím ju a vediem do obývačky, kde som pre nich dvoch pripravila občerstvenie.

"Podobá sa na teba," prehovorí Robo a posunie sa nesmelo na sedačke.

"Myslíte? Asi by sme mali začať s tým, že si dokážem predstaviť, ako zaskočení ste museli byť, keď vám váš otec túto správu oznámil. Pochopím, ak si budete myslieť, že vám chcem rozvrátiť rodinu, ale môžem vás ubezpečiť, že to je to posledné, čo by som si priala. Len som vás chcela trochu spoznať a zistiť, či sa v niečom podobáme..."

"Nemyslíme si, že sa nám chceš votrieť do rodiny. Sme veľmi vďační, že si sa s nami chcela stretnúť a prijala nás vo svojom dome. Sme nahnevaní, ale nie na teba, skôr na otca, že nám to nepovedal už skôr. Boli sme ukrátení o množstvo rokov so svojou sestrou, je najvyšší čas, aby sme sa spoznali."

"Presne tak," prikyvoval Robo a povedal ráznym hlasom.

"To som veľmi rada. Na začiatok by sme mohli asi začať tým, že by ste mi o sebe niečo povedali. Chcem sa o vás niečo dozvedieť."

"Mám sedemnásť, chodím na tanečné konzervatórium, môj sen je stať sa baletkou, som vegetariánka, milujem Luskáčika a dalo by sa povedať, že som veľkým enviromentálnym bláznom."

"No fakt, práve minule sa pripútala o strom, ktorý mali zrúbať. Niekedy sa moja milovaná sestrička správa ako skutočný šialenec!" vyhlásil posmešne Robo a Simona do neho drgla.

"Pripomínaš mi môjho zosnulého manžela, aj my sme sa pred niekoľkými rokmi pripútali o strom v snahe zachrániť ho," odpovedala som a pri spomienke na Olivera a mňa, pripútaných reťazou k jednému stromu, mnou prebehla dávku nostalgie a smútku.

"Prepáč, nechcel som..." ospravedlňujúco sa kajal Robo a Simona sa na neho pozrela karhavým a prebodávajúcim pohľadom.

"Netráp sa. Milovala som svojho manžela, spomienky na neho mi neprinášajú bolesť. Ale teraz mi povedz niečo o sebe, si o rok mladší od Simony, všakže?"

"Áno, čo ale vzrastom veľmi nepripomínam. Podala sa celá na mamu!"

"Nie si vôbec vtipný a Tamara sa ťa na niečo pýtala, tak jej láskavo odpovedaj!" hodila po ňom vankúš a keď sa spamätala, čo robí, nahadzovala zahanbené pohľady.

"Milujem futbal, som na športovom gymnáziu. A inak môj príbeh nie je až taký zaujímavý ako Simonin. Milujem mäso a stromy registrujem, ale inak ma ich osud príliš nezaujíma," mykol plecom a oprel sa chrbtom o opierku sedačky.

"Každého príbeh je zaujímavý," oponujem mu a snažím sa ho utešiť.

"No ale tvoj príbeh vyzerá byť zaujímavejší! Máš úžasnú dcérku, takže sa môžeš tešiť, ako sa zo mňa čochvíľa stane milujúca a rozmaznávajúca teta. Otec nám spomínal, že tu s tebou býva nejaký chlap, kto to je?" zvedavo si podoprela bradu rukami.

"To je Adam, otec mojej dcéry a môj záchranca," odpovedal som hrdo a pri spomienke na jeho meno si neodpustila širokánsky úsmev. Môj Adam.