O mesiac neskôr

Adam

Posledný mesiac strávený v nemocnici som využil na učenie. Teraz môžem hrdo povedať, že ovládam základy cestovného poriadku. Vlastne nabiflil som sa to ako nejaké učivo v škole. Prax bude ale iná. Bohvie, kedy budem môcť absolvovať svoje prvé jazdy. Dnes idem konečne domov, aspoň teda dúfam, že mi to výsledky zo včerajších vyšetrení budú dovoľovať. Som vážne šťastný, pretože srdce v mojom tele nezlyháva. Je taká úľava, keď si prejdem rukou po hrudníku a skutočne ho počujem. To sa mi nestávalo. Ledva bilo na tridsať percent. Teraz sa môžem prejsť po schodoch a nie som zadýchaný. Zvláštne, že čo pre niekoho je každodenná a normálna vec, ja to považujem ako za najväčší úspech svojho života. A tiež som pribral. Takmer tri kilá za jeden mesiac. Takýmto spôsobom sa dostanem ku svojej normálnej váhe.

Je čudné sa tešiť z týchto maličkostí. Asi mi ešte stále nedošlo, aká veľká celá táto vec vlastne je. Presne o takomto čase minulý mesiac som sa dozvedel, že ma budú operovať. Že sa našiel vhodný darca. Zbehlo sa to tak rýchlo, v jednej chvíli som bol na operačnej sále, potom vo svojom podvedomí na lavičke v parku a teraz som pripravený konečne opustiť brány tejto nemocnice. Je to veľká úľava. Opadlo zo mňa veľké bremeno. Nechcem tu stráviť ani ďalšiu minútu. Úprimne, dúfam, že už nikdy nebudem odkázaný na nemocničné lôžko. Prajem si, aby odteraz šlo všetko hladko. Ale nie je to v mojich rukách. Nemôžem ovplyvniť to, čo sa stane. Za posledné dni som často premýšľal o svojom darcovi. Aj keď som sa snažil takéto myšlienky potláčať, žiada sa mi spoznať ho. Vedieť o jeho živote trochu viac. Mohol to byť ktokoľvek. Možno to bol človek, ktorého som dennodenne vídaval. Naše mesto je veľké, býva tu veľa ľudí, ale čo ak sme sa už v minulosti stretli?

Možno som popri ňom prešiel ako popri obyčajnom cudzincovi nevediac, že o pár týždňov, mesiacov či rokov budem mať v hrudi jeho srdce. Stále mi to pripadá tak, ako keby mi ho len požičal. Občas sa v noci budím na nejaký hrozný sen, ale keď vstanem, nepamätám si, o čom bol. Len vo mne zanecháva trpkú príchuť a naháňa mi hrôzu. Pamätám si presne, ako sa v tom sne cítim, vystrašene, zmätene, bezmocne. Ale ani za svet si neviem spomenúť, čo presne sa v ňom odohráva. A každú noc je to rovnaký sen. Že by to nejako súviselo s mojím darcom? Snaží sa mi niečo skrz svoje srdce povedať? Nie. To znie paranoidne. S veľkou pravdepodobnosťou si to len celé namýšľam. Ale som si istý, že je v tom mojom sne aj žena. Nespomínam si, ako vyzerá, ale cítim jej prítomnosť. A zažíva rovnaké pocity. Je zúfalá.

Ráno sa budím spotený, povedal som o tom aj svojmu lekárovi. Jeho lekárske stanovisko bolo také, že to súvisí len s mojím podvedomím. Snažím sa sám definovať charakter človeka, pretože ma trápi svedomie. A je to pravda. Aj keď si vážim, že ma na poradovníku posunuli ďalej, vzal som druhým šancu na život. Ostatných sto ľudí sa práve teraz zmieruje s tým, že zomrie. Tak ako ja pred mesiacom. Trápi ma pocit viny. Čo ak to srdce mohlo namiesto mňa získať nejaké dieťa, ktoré ani nemalo poriadne príležitosť odžiť si život? Vcítil som sa do role rodiča, aké to pre nich musí byť náročné. Videl som svojich rodičov, nemali to ľahké, trápili sa, stále sa kvôli mne trápia. Nikomu by som neželal niečo také. Pretože nehladiac na to, že vy sa so svojou chorobou zmierite a očakávate smrť, vaši blízki to tak ľahko neberú. Chcú vám pomôcť a sú bezmocní. Len sa pozerajú na to, ako im váš život uteká pomedzi prsty. Ja som bol vždy človek, ktorý sa snažil pozerať na svet očami toho druhého.

Vtipkovanie o smrti im to malo uľahčiť. Dopredu som ich pripravoval na to, aké to bude, keď skutočne zomriem. Dokelu, teraz to asi naozaj vypadá tak, ako keby som bol smutný z toho, že žijem. A nie je to tak. Som nadšený. Len som už bol v takej fáze, že som prijímal veci také, ako sú. Keď je človek po celý čas vo vztyku so smrťou, začne sa na to pozerať inak. Už ju viac nevníma ako potrestanie a skončenie sa niečoho, ale ako prirodzenú vec, ktorá k tomu jednoducho patrí. Život každý oslavuje, ale smrť zostane navždy znenávidená. Ani ja ju asi nemám rád, pretože nepoznám, čo sa bude diať po nej. Asi to na nej všetci nenávidíme. To nepoznanie. Ľudia milujú mať nad vecami kontrolu. Nechcú, aby bolo niečo mimo dosah ich síl. Ale niektoré veci naozaj nie sú v našich rukách. Nemôžeme ich ovplyvniť. Verím, že máme každý stanovený osud, ktorému musíme čeliť. Je tu dôvod pre každú jednu maličkosť, ktorá sa nám v minulosti stala.

A načo je dobré bedákanie? Je to len plytvanie energie. Keď som mal chuť ľutovať sa, zamyslel som sa a uvedomil si, že na svete existujú aj horšie veci ako je obyčajné choré srdce. Malé deti zomierajúce pri pôrodoch, ľudia umierajúci pri nehodách, choroby, hladomor, moje starosti sa zdali v porovnaní s týmto naozaj len ako malichernosť. Ale svet je individuálna záležitosť. Na tejto zemeguli žije miliarda ľudí, z ktorých každý je špeciálny a jedinečný. Boli mu udelené vlastnosti, ktoré si rokmi vyformoval do svojej podoby. Vlastnosti, ktoré sa pre neho stali typickým prvkom pre ľudí zvonku. Nikde na svete nenájdete človeka, ktorý je presne rovnaký s tými istými vlastnosťami, aké máte vy. A práve to je na tom to pekné. Že sme všetci z mäsa a kostí, ale aj napriek tomu sa odlišujeme. Máme iné názory, pohľady na svet, črty a povahové vlastnosti. Dodržiavame iné tradície a zvyky. My Slováci sa povahovo úplne odlišujeme od ľudí, ktorí napríklad žijú, dajme tomu, v nejakej časti Ameriky. Ale stavím sa, že by sme sa dokázali dať do reči. Určite by sme s niekým vedeli nájsť tému, ktorá by nás oboch zaujímala rovnako.

Asi zo mňa hovoria roky strávené nad filozofickými knihami, ale život je krásny. Je na nás, ako k nemu budeme pristupovať. Niektorí sú zdraví a bohatí a predsa nie sú šťastní. Ja som sa vždy riadil citátom od svojho obľúbeného fyzika Alberta Einsteina. Iba život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to. A je to pravda, pretože žiadne peniaze vám nemôžu vynahradiť lásku prichádzajúcu od blízkych. Pre mňa je človek skutočne bohatý len vtedy, keď si môže povedať, že má okolo seba ľudí, na ktorých mu záleží a ktorým záleží na ňom. A v tomto ohľade som ja vyhral lotériu. Nemohol som si priať lepších rodičov, aj keď som bol chorý, v detstve mi nič nechýbalo. Prežil som nádherných dvadsaťosem rokov. Dúfam, že niekedy v budúcnosti budem môcť odovzdať to, čo mi dali oni, svojim vlastným deťom. Nedovolil som si snívať o deťoch, ale pravda je taká, že som si ich vždy prial mať.

Boli by mojím odkazom. Niečo, čo vzišlo zo mňa a zo ženy, ktorú by som miloval. Neviem, či by tou ženou mohla byť práve Cyntia, ale ja som pripravený mať deti. A teraz sa mi to v budúcnosti môže uskutočniť. Deň, keď budem v rukách držať svojho vlastného syna či dcéru, bude asi ten najemotívnejší v mojom živote. Najprv ale musím nájsť tú správnu ženu. Cyntia dnes odchádza. Celý jeden rok budeme od seba odlúčení, ale bolo potrebné ju nechať ísť. Zaslúži si využiť túto príležitosť. Bolo by cynické zdržiavať ju tu. Je živel, potrebuje voľnosť a ja jej ju musím dať. Nie je mi zaviazaná. Ani povinná tu ostávať. Má právo uskutočniť si svoj sen a ja som za ňu úprimne šťastný.

"Zdravím ťa, takže pripravený opustiť naše brány?"

"Naozaj dnes môžem odísť?"

"Výsledky sú v poriadku. Máš trochu zvýšený tlak, ale to nie je nič také závažné, čo by ti nedovoľovalo odísť. Nezabudni každý deň užívať lieky, ktoré sme ti predpísali. Je veľmi dôležité, aby si nevynechal ani jednu dávku, tvoj stav by to mohlo rapídne zhoršiť. Rovnako tak ti nariaďujem každý deň povinné meranie krvného tlaku kvôli skontrolovaniu pôsobenia predpísaných antihypertentív. Rovnako tak je povinné meranie pulzu, teploty a každodenné váženie. Pribral si tri kilá, to je pri rekonvalenscencii po takejto náročnej operácii veľmi významné. Postupom času by si sa mohol vrátiť na tvoju predchádzajúcu váhu. Ak bude číslo na teplomery vykazovať vyššiu hodnotu ako je tridsať osem stupňov, okamžite mi zavolajte. Neber žiadne lieky na zníženie teploty bez môjho povolenia. Horúčka by mohla naznačovať infekciu alebo dokonca aj odmietanie tela nového srdca, ak by si vzal nejaké lieky bez môjho odporúčania, mohli by sa objaviť vedľajšie účinky. Môžeš chodiť na vzduch, ale zo začiatku neodporúčam žiadne náročné fyzické aktivity, hodinka prechádzky maximálne. Aspoň tieto prvé mesiace, po polroku to už bude ľahšie, takže dúfam, že som v tebe nespôsobil týmito slovami nejakú paniku. Len chcem, aby si bol dôkladne oboznámený so všetkým, čo ťa po príchode domov čaká."

"Nebojte sa, pán doktor. Nie je to nič, čo som už predtým nezažil. Úprimne, hodinová prechádzka je viac, ako som za posledné mesiace vôbec sníval. Pred mesiacom som nebol schopný ani prejsť po schodoch do nemocničného bufetu."

"Si vzorový pacient, Adam. Obvykle si k svojim pacientom nebudujem vzťah, ale naozaj ti to prajem. Som rád, že si dostal príležitosť na nový život. Uvidíme sa na druhý týždeň v pondelok."

"Dobrý deň, pán doktor."

"Vítam vás, Deákovci. Dávam vám oficiálne povolenie na to, aby ste si Adama mohli odviesť domov."

"Naozaj, takže sú výsledky v poriadku?"

"Adam má trochu zvýšený krvný tlak, ale to je u pacientov s transplantovaným srdcom normálne. Oboznámil som v skratke Adama s povinnosťami, ktoré ho čakajú, vám som to hovoril už včera. Ak budete mať akékoľvek otázky, neváhajte mi zavolať, mám ho odteraz na starosti. Uvidíme sa v pondelok. Dovidenia," podal si s nami ruky a vyšiel z miestnosti.

"Nemôžem uveriť tomu, že si ťa konečne môžeme odniesť domov."

"Ani ja nie. Zdalo sa to ako večnosť, ale odteraz už bude všetko dobré."

"Náš dom je celý vydenzifikovaný. Prídeš do úplne sterilného prostredia."

"Tvoja matka to s tým dezinfikovaním možno aj trochu prehnala."

"Vôbec nie, konala som podľa rád doktorov," obhajovala sa mama a v tej chvíli som ju musel objať. Všetko do seba začínalo zapadať. Odteraz už bude všetko dobré.

Viete čo je najkrajšie? Vidieť znovu svoju izbu a ľahnúť si do svojej mäkkej postele. Zabudol som, aký skvelý pocit je spať vo vlastnom. Bez pípania monitorov a neustáleho ruchu z nemocničných chodieb. Aj keď si svoju nemocničnú izbu zútulnite, nikdy sa v nej nebudete cítiť ako doma. Stále vám v nej bude niečo chýbať. Dnes budem spať ako zarezaný.

"Vitaj doma!" hodila sa mi okolo krku Cyntia.

"Ďakujem. Som rád, že si na mňa pred odchodom počkala."

"Ako by som mohla odísť bez rozlúčenia?" chytila ma za ruku a viedla po schodoch do mojej izby.

Sadli sme si na moju posteľ. V tejto izbe sme strávili mnoho spoločných nocí, len sme tak pri sebe spali a odpočívali. Bolo krásne ju mať v náručí. Pri nej som sa cítil ako chlap. Aj teraz som si ľahol a pritiahol si ju k sebe. Ľahla si jemne, aby mi neublížila, ruku si položila na miesto, ktoré mám ešte stále prelepené. Neodvážil som sa pozrieť na ten rez. Aj pri kúpaní som odvracal zrak a nepozeral sa na to. Prstom mi prechádzala po hrudi a ja som ju bozkával na čelo. Už dlho som ju tak nedržal. Bolo to už dávno, čo sme sa ocitli v rovnakej pozícii. Vlastne bolo to presne v noc, keď som mal zástavu srdca. Ona mi privolala záchranku a snažila sa ma oživovať. Je silná. Iné ženy by sa so mnou nezahadzovali, kvôli tomu som ju požiadal o ruku. Minuloročné Vianoce sme si povedali, že si nebudeme dávať žiadne darčeky, čo bola skvelá šanca na to, aby som ju mohol prekvapiť. Cítil som, že je správny čas na to, aby som ju požiadal o ruku. Povedala áno. Ani sekundu neváhala, skríkla áno ešte predtým, ako som stihol ja dopovedať svoju otázku. Bude mi chýbať. Milujem ju.

"Aj ty mi budeš chýbať," otočila sa k mojej tvári a rukou mi prešla po vlasoch.

"Samozrejme, to by si nebola ty, kedy si mi nedokázala čítať myšlienky."

"Poznám ťa až príliš dobre. Nechce sa mi odísť, nechávam ťa samého..."

"Nenechávaš. Budeš stále pri mne, pretože si v mojom srdci. Neodpustil by som si, ak by si ostala kvôli mne."

"Si ten najúžasnejší snúbenec, akého si žena môže priať. Milujem ťa."

"To ty si tá najskvelejšia žena, pretože si to so mnou vydržala. Takže teraz sa presláviš a urobíš ma hrdým. Pamätaj, že budem stále tvojím najväčším fanúšikom."

"O rok sa stretneme a vezmeme, dobre?"

"Platí. Vezmeme sa. Ale teraz už naozaj musíš ísť, o chvíľu ti letí lietadlo."

"Zbohom, blondiačik. Nezabudni na mňa!"

"Zbohom, anjelik. Opatruj sa mi," vstal som a objal ju tak pevno, ako mi to sily umožňovali. Venoval som jej posledný túžobný bozk a potom skutočne vyšla z dverí. Na letisko ju zaniesol otec, v dome sme ostali len my s mamou.

Je náročné sa jej vzdať. Ale je to pre dobrú vec. Ak tu ešte o rok budem, vezmem si ju. Viem, že je pre mňa žena, s ktorou chcem stráviť zvyšok života. I keď to bolo medzi nami posledné mesiace vlažné, stále ju ľúbim a ona ľúbi mňa. Chvíľu som len tak sedel v izbe a prezeral si každé jedno jeho zákutie a potom som si spomenul na svoj zoznam. Povedal som, že akonáhle sa dostanem z nemocnice, pôjdem navštíviť Dávidov hrob. Musím to splniť a dodržať svoje slová.

"Maminka, zaviezla by si ma na Dávidov hrob?"

"Teraz? Nie je neskoro? Vonku je už zima, nemôžeš prechladnúť."

"Bude to len chvíľa. Je to na mojom zozname. Zaviazal som sa, že keď sa dostanem von, pôjdem ho navštíviť," naliehal som.

"No tak dobre. Ale teplo sa obleč a bude to naozaj len chvíľa."

"Rozkaz!" ruku som si priložil k čelu a navliekol na seba kabát.

Náš dom bol asi pätnásť minút od cintorínu. Začalo sa stmievať. Jesenné dni sú vždy kratšie, aj lístie už hmýri všetkými rôznymi farbami. Toto je moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Už sa neviem dočkať, kedy sa budem môcť poprechádzať po parku.

"Mami, stoj!" kričal som na svoju mamu, keď sa pred nami znenazdajky objavila na ceste nejaká žena. Vyzeralo to tak, ako keby tam stála úmyselne. Ako keby bola pripravená zomrieť. Ten jej výraz na tvári som dobre poznal, tiež som ho mal, keď som sa v minulosti pokúsil o samovraždu.