Adam

Neviem, čo by sme si bez Bendžiho počali. Samozrejme som si želal stráviť Silvestra s Tamarou a Emou. Úprimne, prajem si s nimi tráviť každý jeden deň bez ohľadu na to, či je to sviatok. Aj ten najbežnejší je s nimi dvomi mimoriadny a špeciálny. Lenže bolo to len takým tým typom želania, ktoré jednak nikdy nevyslovíte nahlas, pretože sa bojíte, že sa vám nesplní alebo na druhú stranu máte obavy z toho, že hoci to aj vyslovíte nahlas, k jeho splneniu nedôjde tak či tak. Nie som sebavedomý a pravdupovediac, predpokladal som, že už majú niečo naplánované s Erikom a Magdou. Povedala však áno. Súhlasila! Chce posledný deň tohto roku stráviť so mnou. Čo viac by som si mohol priať? Počarovali mi. Milujem ich celou svojou bytosťou a ubíja ma, že nie som schopný povedať jej to. Čo by s tou informáciou urobila? Poviem jej, že ju milujem a ona nebude cítiť to isté. Kamarátstvo by sa skončilo, pretože by nevedela, ako sa má v mojej prítomnosti správať. Viem, že vyzniem ako zbabelec a netajím sa tým, že ním nie som, ale vžite sa do mojej role. Ak ju môžem mať vo svojom živote aspoň ako kamarát, tak sa s tým musím uspokojiť. Nebudem pokúšať šťastie. Ten mesiac odlúčenia mi len dokázal, že si nemôžem dovoliť zruinovať to, čo medzi sebou máme, hoci si ja želám niečo intímnejšie. Túžim po nej. Nesmierne. Zakaždým, keď sa ku mne nahne, mám chuť odhrnúť jej vlasy a bozkávať ju na zátylku až do vyčerpania. Viem, že keby som ju pobozkal, nebol by som schopný prestať. Neskončilo by sa to len jediným bozkom. Určite by som zašiel ďalej a stratil hlavu. Ale na takéto veci myslieť nemôžem. Nie je to galantné. Je to odo mňa drzé. Snažím sa tieto myšlienky potláčať, ale niekedy sa nedokážem ovládať a zachádzam vo svojej mysli ďalej, než by bolo prípustné. Typický chlap, však? Zaujímalo by ma, či ona vo mne vždy videla len kamaráta. Bola tu niekedy chvíľka, milisekunda, kedy by po mne zatúžila? Čo to zas hovorím. Isteže nie. Miluje svojho manžela nadovšetko, ty u nej nikdy nebudeš mať šancu, Adam. Si len kamarát a budeš sa s tým musieť zmieriť. Nič iné ti neostáva, ak sa chceš s nimi stýkať aj naďalej.

"Si si naozaj istá, že ti nebude prekážať, keď prídem? Naozaj ma nemusíš pozývať len kvôli tomu, že to Bendži navrhol," prehovoril som nedôverčivo.

"Adam, Adam, prestaneš ma niekedy odhovárať od mojich vlastných rozhodnutí? Poznáš ma už dobre, vieš, že by som ťa nepozvala len kvôli tomu, že mi to niekto navrhuje. Aj Em sa poteší, že s nami budeš. Ale nečakaj nejakú bujarú oslavu, všetko, čo ti môžem ponúknuť, je sedačka, telka, nejaké tie koláče a nealkoholické šampanské."

"Tieto veci by ma mali akože odradiť alebo nechápem, o čo sa tu snažíš?"

"A ešte by som zabudla dodať, že ti pred polnocou dovolím zapáliť si prskavku."

"Takže naša Tamara Slovákova má strach z ohňostrojov?"

"Pché, no to určite. Len mi prídu neskutočne otravné a totálne zbytočné. Aký zmysel vlastne má, že musia vítať každý jeden nový rok?"

"Vieš, že o počiatkoch ohňostrojov kolujú tri legendy? Jedna z nich dokonca hovorí, že ohňostroj vznikol náhodou pri varení, keď v poľnej kuchyni zmiešali drevené uhlie, liadok a síru a túto zmes potom napchali do bambusovej trubičky, ktorú zapálili a ona explodovala."

"Tým mi naznačuješ, aby som pre teba takýto ohňostroj vytvorila vo svojej kuchyni?"

"A vytvoríš?"

"Na to zabudni. Prskavky alebo nič," zastala si rázne a zdvihla varovný prst.

"Nezaujíma ma žiadna pyrotechnika, hlavné je, že strávim posledný deň v tomto roku s vami."

"A čo ty Bendži a Angelika? Máte nejaký program?"

"Plánujem si pozrieť všetky časti Supermana, takže budem mať ten najsuprovejší program z vás všetkých."

"Chcel si povedať najsupermanovejší, nie?" doberal som si ho.

"Inak Angelika si vítaná pripojiť sa k nemu, akurát včera nám hovoril, ako rád by si dal tento maratón s tebou, len sa ti to neodvážil navrhnúť," škodoradostne vyhlásila Tamara a bolo viditeľné, ako v tej chvíli potláča smiech.

"Čože? O tom by som snáď aj niečo musel vedieť, nie?" zhrozene sa na nás zahľadel a prešiel si prstom po krku, čím nám signalizoval, že nás oboch zabije.

"Jasné, veľmi rada! Len sa budem musieť spýtať rodičov, ale určite mi to dovolia, keď im poviem, že ma k sebe pozývaš ty. Ach, Bendži, ty si niekedy taký milý. Len škoda, že to v sebe tak často skrývaš."

"Bendži je náhodou veľmi citlivý chlapec, len sa chudák pred tebou trochu hanbí a ostýcha."

"Toto si ešte odskáčeš, Adam!" povedal potichu, ale z jeho úst som dokonale odčítal, čo mi tým chcel naznačiť.

"No tak, kamoško, nehnevaj sa. Len som ti chcel oplatiť láskavosť s Tamarou, aj ty si ju prinútil k spoločne strávenému Silvestru bez opýtania."

"U vás dvoch je to iné. Vy sa milujete a ty si umieral túžbou, aby si mohol byť s nimi. My dvaja s Angelikou sme len kamaráti a skutočne ju pri sebe nepotrebujem mať dvadsaťštyri hodín denne. Zaobišiel by som sa bez nej. Navyše som si chcel užiť pokojný maratón, takto sa môžem tešiť na vyrušovanie a okomentovanie každého outfitu Lois, pri ktorom nebude vedieť prestať rozprávať a ja tak prepasiem najlepšie minúty filmu. Ďakujem ti veľmi pekne," zahlásil namosúrene a na sedačke sa odo mňa odvrátil na druhú stranu.

"Nesprávaj sa ako Grinch a radšej sa teš, že to pozvanie prijala. Ako si mi to vtedy hovoril? Že vraj som slepý. No, mal si pravdu, bol som, pretože som si nevšimol, že sa do Tamary zamilovávam a myslím, že niekde v kútiku duše si aj ty rád, že máš takú dobrú kamarátku. Nehovorím, že ju miluješ, ale tvoríte dobrý tím a rozumiete si, naozaj som ti chcel len urobiť radosť, takže sa na nás, prosím, nehnevaj. Si náš najlepší kamarát, nikdy by sme ti nechceli robiť naprieky. Ide nám len o to, aby ste sa zabavili, dobre? Odpustíš nám?"

"Fajn, možno som trochu rád, že príde. Ale to len preto, že rád diskutujem o svojom najobľúbenejšom filme na celom svete a je mi jedno, s kým tá diskusia bude prebiehať."

"Bendži?" napomenul som ho a drgol do neho.

"Fajn! Tak mi záleží na tom, že tá diskusia bude prebiehať s Angelikou, pretože mi dáva skutočný a nezaujatý názor. Dokonca vie aj to, že Superman mal byť pôvodne zloduchom, ktorý bol plešatým bezdomovcom a chemik Ernest Smalley mu ponúkol oblek a jedlo, aby sa stal jeho pokusným králikom. Prijal jeho ponuku a napil sa zo séra, ktoré mu dodalo telepatické schopnosti. To väčšina ľudí nevie."

"No tak vidíš. Angelika je kamarátka stvorená presne pre teba."

"Nevylučujem, že sa z toho môže vykľuť pekný deň, ale ak ma bude vyrušovať a neustále niečo kecať, zabijem ťa. Vlastnoručne," milo sa usmial a hodil na mňa zabíjacky pohľad. Pevne verím, že sa ten večer vydarí, pretože ak nie, nikdy mi to nezabudne a ja o tom bude prinajmenšom počúvať ešte aspoň ďalší rok. Bude mi to vyhadzovať na oči pri každej možnej príležitosti.

"Tak ako? Mám sa obávať, že z jeho pohľadu čoskoro začnú sálať ohnivé a prebodávajúce gule?" s ustarosteným výrazom sa pýtala Tamara, keď som si prisadol k Eme na koberec, kde sa hrala s penovými písmenami abecedy, ktoré sa snažila trafiť na miesto, do ktorého by zapadli.

"Dostane sa z toho. Myslím, že nateraz je kríza zažehnaná, ale ak to nevyjde, máme sa na čo tešiť. Asi by som sem prvé dni nového roku pre istotu nechodil."

"Och, krásne, pán Deák. Snažíte sa nám nenápadne nahovoriť, že tu viac nie sme vítanými zákazníkmi?"

"Pani Slovákova, vy dve tu máte dvere otvorené až do polnoci. Stačí len zavolať a ja sem poslušne naklusám," odpovedal som jej a vzal si Emu do náručia, pretože sa ku mne pýtala.

"No krásne. Doteraz sa pekne hrala a len čo ťa vidí, okamžite sa ťahá k tebe."

"Prekáža ti, že sú z nás dvoch takí skvelí kamoši?"

"Vôbec nie, moja dcéra vo svojom živote potrebuje veľa takých ľudí, ako si ty."

"Tata!" prerušila Ema našu konverzáciu a chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, komu bolo to slovo mierené. Naozaj ma práve teraz pomenovala svojím tatom? Nesníva sa mi? Boli mierené mne. Mám ju pred sebou a milo sa na mňa usmieva. Naťahuje rúčku k mojej tvári, ktorú neodolám nepobozkať. Som dojatý. Áno, ja viem, že na toto pomenovanie nemám právo, ale predsa sa z neho teším. Myslí si o mne, že som jej otec? Tento titul patrí Oliverovi. A ja cítim, akoby som ho zrádzal. Toto nebol môj cieľ. Želal som si byť len ich kamarátom, ale nemôžem ďalej popierať, že Emu milujem ako svoju. Nemám vlastné deti, možno netuším, čo rodičia pri tých svojich prežívajú, ale tento pocit má k rodičovskej láske blízko. Nie je moja pokrvná, ale milujem ju. Očami skúmam Tamaru, ktorá hodnú chvíľu len mlčí. Nič nehovorí. Žiadna reakcia. Nahnevala sa? A ak aj áno, ja som to nemohol ovplyvniť. Bolo to Emine rozhodnutie. Urobili sme v tej jej malej hlavičke zmätok. Určite si stihla všimnúť, že deti okolo nej majú oboch rodičov. Muža a ženu, a keďže ja som s nimi často v kontakte, pravdepodobne ma začala automaticky považovať za otca.

"Tamara, prisahám, toto slovo som ju neučil..."

"Adam, upokoj sa. Neprekáža mi, že ti to povedala. Ak to tak moja dcéra cíti, potom ju nebudem presviedčať o opaku. Si pre ňu otcovskou figúrou, hráš sa s ňou, staráš sa o ňu, učíš ju nové slová, robíš pre moju úžasnú Em množstvo vecí, ona sa ti takto zavďačila. Ale úplne chápem, ak ťa tieto slová vyľakali, chlapi nechcú počuť z úst cudzích..."

"Ani to nedopovedz! Ema je všetko, len nie cudzia. Vieš, chlap nemusí mať vlastné dieťa, aby ho tak aj skutočne začal milovať. A ja tvoju Emu milujem celým svojím srdcom. Keby ma požiadala o bábiku z čistého zlata, túlal by som sa ulicami dovtedy, kým by som jej ju nepriniesol. Obidve pre mňa znamenáte veľa a ak som to doteraz nedával dostatočne najavo, dúfam, že od tejto chvíle to viete," položil som si Emu na plece a ona ospalo zívla. Túlila sa ku mne ako ku svojej plyšovej sove. Mal som čo robiť, aby som sa pred nimi dvomi nerozplakal. Tak takáto je rodičovská láska? Nevymenil by som ju za nič a je vážne neopísateľná. Ako keby trvácna. Zbožňujem túto malú a nevinnú osôbku, ktorá je mojím talizmanom. Do minulého roka som o deťoch nepremýšľal, ale nebolo to tým, že som ich nechcel mať. Len som si jednoducho nevedel predstaviť, že zomriem a Cyntiu v tom nechám samu. Umieral som, výchova by ostala na ňu. A ja sám som bol pre ňu ako dieťa, o ktoré je potrebné sa starať. Ďalšie starosti naviac nepotrebovala. Pri Eme sa táto láska rodila z jedného dňa na druhý. Asi prvýkrát sa prejavila naplno, keď mi ju Tamara dovolila držať v náručí. Bola jemná a krehká, nemyslel som si, že som hodný niečoho tak čistého a prekrásneho. Beriem ju za svoju. Možno to nie je správne, robím ďalšiu chybu, naviazal som sa na dieťa, ktoré mi nepatrí, ale nikdy to neoľutujem. Budem sa snažiť byť tým najlepším otcom, pretože ona si zaslúži len to najlepšie. Otec nemusí byť len jeden. A rozhodne sa ním nestáva len ten, kto dieťa splodil. Nie, Oliver, naozaj sa nesnažím zaplniť miesto po tebe. Ema navždy zostane tvojou dcérou a ty navždy jej otcom. To sa už nezmení. Sľubujem ti to.

"Pekný deň, Adam, zabudol si si na stolíku kľúče od domu," vstúpila do miestnosti mama presne v momente, keď som bozkával Emu na líce a z jej tváre sa veľmi dobre dalo odčítať zaskočenie.

"Ďakujem, maminka, vôbec som si to nevšimol," stále som sedel na zemi a nechal ju stáť vo dverách.

"Podaj mi Em, tvoja mama sa s tebou asi chce porozprávať," nabádala ma Tamara a prevzala si z môjho pleca Emu, ktorej viečka sa pomaly sťahovali dole.

"Maminka, ak sa mi snažíš dať opäť jeden z tých prehovorov o tom, ako tento vzťah nepodporuješ, nechcem ho počuť. Som dospelý, viem, čo robím."

"Máš pravdu, ospravedlňujem sa ti za svoje správanie. Matkám by malo záležať len na tom, aby boli ich deti šťastné a ja som túto úlohu nespĺňala. Bezdôvodne som na teba bola nahnevaná a prečo? Za to, že si sa rozhodol konať podľa svojho srdca? Keď som ťa s tou malou teraz videla, všetko mi to došlo. Patríš k ním. Je na tebe, koho si vyberieš, ja nemám právo ti do toho zasahovať. Bojuj o ňu, dobre? Ešte nikdy som ťa nevidela takého šťastného, to môže znamenať len pravú lásku. Prepáč, že som si to neuvedomila už skôr a nezmyselne sa na teba hnevala. Naozaj som pôsobila ako nejaká zlá kráľovná z rozprávky, ktorú všetci čitatelia nenávidia a prajú jej len to najhoršie."

"To nehovor! Nemal som ti to za zlé, chápem, prečo si sa tak správala. Cyntiu máš rada, je ti ako dcéra, želala si si, aby sme sa vzali."

"Ale to ma ešte stále neoprávňuje správať sa tak, ako som sa správala. Odpusť mi to."

"Prestaň sa konečne obviňovať. Zabudneme na to, čo bolo, jasné? Podstatné je, že si sem za mnou prišla a konečne sa so mnou rozprávaš! Chýbala si mi."

"Aj ty mne, synáčik. Ľúbim ťa, dobre sa o ne dve postaraj, myslím, že ťa potrebujú."

"To ja potrebujem ich, maminka," objal som ju a pobozkal na temeno hlavy. Konečne môžem slobodne dýchať. Sužovalo ma, že sa na mňa mama hnevá. Od toho rozchodu sme denne prehovorili maximálne tak desať slov. Ignorovala ma. Nedivím sa jej, ale som rád, že konečne pochopila, že vzťah so Cyntiou by nikam neviedol. Nebolo by to manželstvo z lásky. A v takom zväzku by som žiť nemohol.

Obchod zatváram skôr. Hneď ako odídu poslední zákazníci, zrátam tržbu, pozhasínam svetlá a odvážam domov Bendžiho s Angelikou. Tamara prišla na svojom aute, takže ešte predtým, ako k nej zájdem, odskočím si do obchodu a kúpim nám také tie farebné párty čiapky. Doma sa neviem rozhodnúť, čo si dať na seba. Stojím pred zrkadlom a skúšam si oblečenie, ako keby ma čakala nejaká módna prehliadka. Apropo, kto by ma tam už len pozýval? Nie som príťažlivý, takže je v konečnom dôsledku úplne jedno, čo si na seba navlečiem. Ani Tamare na tom nezáleží, pretože sa na mňa pozerá kamarátskymi očami. Nakoniec sa rozhodnem pre čiernu košeľu a tmavé džínsy s opaskom. Nie je to sláva, ale vyzerám pomerne obstojne. Model zo mňa nebude, ale nič lepšie nemám. Som nervózny. Od tej halloweenskej oslavy som u nich párkrát bol, ale nikdy som sa dlho nezdržal. Budeme spoločne odratúvať posledné sekundy starého roku a spoločne privítame nový. Ako nemám byť z tohto nervózny? Pokoj, Adam. Pekne zazvoň a nesprávaj sa ako neandertálec ako ti to Bendži vždy hovorí. Je to len Tamara. Tvoja Tamara. Len tvoja osudová láska, z ktorej sa ti zo srdca stávajú žeravé uhlíky.

"Vitaj!" privíta ma od dverí a ťahá ma za ruku dovnútra.

"Ďakujem. Vyzeráš nádherne," pristavím sa v predsieni a hľadím na ňu ako pajác s vyjaveným výrazom. Má oblečené slaboružové puzdrové šaty, ktoré jej dokonale obopínajú postavu a nechávajú vyniknúť jej krivky. Vlasy má rozpustené a objemnejšie, ako zvyčajne. To sa vyfintila kvôli mne? Ale čo to táram. Prečo by sa mi chcela páčiť? Obliekla sa pekne kvôli sebe.

"Aj tebe to pristane," pochválila ma a pobozkala na líce. Tak toto som nečakal. Vyzniem ako skrachovaný prípad, ale to líce si už nikdy neumyjem.

"Film je už pripravený, tak ideš?" spýtala sa pobavene a mne totálne vypadlo, že som jej znovu zabudol odpovedať. Dostáva ma do pomykova, nemôžem si pomôcť.

"Iste... zamyslel som sa. A kde je Ema, nepozrie si to s nami?"

"Zaspala len čo sme prišli domov, unavil si ju."

"Tak to je škoda," smutne som si vzdychol a posadil sa na sedačku.

"Budeš si musieť vystačiť so mnou. Inak všetko, čo je na stole, je prispôsobené tvojmu jedálničku. Žiadna soľ, žiadne prehnané sladenie. Poslúž si," nesmelo ma ponúkla a prisadla si na sedačku, ale nie do dostatočnej blízkosti. Do medzery medzi nami by sa pokojne zmestili ďalší dvaja ľudia.

"Ďakujem, si úžasná."

"To nie som, ale aj tak ďakujem."

"V mojich očiach si pozoruhodná a nesnaž sa ma presvedčiť o opaku."

"Ako myslíš, pán Deák. Ale ak chceme film stihnúť pozrieť do polnoci, asi by sme ho už mali spustiť," chytila ovládač a stlačila play. Ak by ste mi niekto na začiatku tohto roku povedali, že budem s Tamarou sedieť na jednej sedačke v jej dome a pozerať s ňou na Silvestra Teóriu všetkého, neveril by som vám. Ale stalo sa to. Videl som ho od jeho premiéry nespočetne veľakrát a stále ma nadchýna rovnako, ako pri prvom videní. Stephen Hawking bol veľký človek, ktorého príbeh si zaslúžil byť zmapovaný. Nevzdal sa. Nepremrhal svoju inteligenciu a verte mi, mohol. Mohol všetko zahodiť a opustiť sa. Preklínať celý svet, prečo nemohol svoj potenciál využiť naplno, namiesto toho sa stával čoraz viac odkázaným na vozík a cudziu pomoc. Jeho choroba ho nezlomila ani nepremohla. On nad ňou vyhrával každý deň a dokázal jej, že ani ochrnutie ho nemôže zastaviť.

"Je úžasné, že aj napriek všetkým tým rozdielnostiam sa do seba Jane a Stephen zamilovali, nie? Jane bola nesmierne veriaca a on ateista. Konflikt záujmov, ale neopustila ho, keď sa dozvedela, čo ho čaká. Nedovolil ani svojej chorobe, aby ho zastavila v práci."

"Zdravie je luxus, ktoré si nie každý môže dovoliť. Vôbec si ho nevážime, až kým ho nestratíme. Berieme ho automaticky. O svoje zdravie sa začíname zaujímať až pri jeho odchode. Nezmýšľame sa nad tým, že niekde vo svete sú ľudia, ktorí také šťastie nemali. Ďakujú za každý jeden prežitý deň a líhajú si s pocitom, že toho nasledujúceho sa už nemusia dožiť."

"Hovoríš z vlastnej skúsenosti, však?" sťažka preglgla a ľútostivo sa na mňa pozrela.

"Áno, ale nezmenil by som svoj osud. Ak by som sa mohol narodiť zdravý, asi nikdy by som skutočnú podstatu zdravia a nášho žitia nepochopil. Takto viem, že každý jeden deň na tejto zemeguli je najcennejším pokladom."

"Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej."

"Pamätaj si, že sa máš pozerať na hviezdy a nie dole k nohám. Snaž sa pochopiť, čo vidíš a premýšľaj nad tým, čo tvorí vesmír. Buď zvedavý," použil som ďalšiu známu Stephenovu citáciu, keď nás v tom prerušil zvonček prichádzajúci od dverí.

"Ideš, prosím, otvoriť? Mám pocit, že som začula Em plakať."

"Iste," vstal som a ponáhľal sa otvoriť. Kto by to mohol byť o takomto čase?

"Dobrý večer," pozdraví sa postarší muž, ktorý vyzerá byť akýsi nesvoj. Obzerá sa naokolo, uhýba pohľadom. Možno zablúdil.

"Môžem vám nejako pomôcť, pane?"

"Je toto dom Tamary Slovákovej?"

"Áno, je. Kto ju hľadá?"

"Ja... ja som Tibor Beneš, Tamarin otec," povie trochu neisto a stále sa obzerá. No páni. Jej otec? Toto pre Tamaru rozhodne nebude ľahké. Nechcem ju znovu vidieť trápiť sa.