Tamara

Znie to čudne, ale bolo mi ľúto, že musel odísť. Bola to jeho prvá návšteva u mňa doma. Asi by som ho sama len tak od seba dovnútra nepozvala, keby som na to nebola odkázaná. Ale som neskutočne rada, ako sa postaral o Em. Týmto svojím ochotným gestom mi dokázal, že si môžem byť už na sto percent istá, že sa na neho dá kedykoľvek spoľahnúť. Postaral sa o mňa aj o moju dcéru a vôbec nič za to nechcel. Pre neho je to samozrejmosť a pravdepodobne si ani neuvedomuje, ako veľmi mi pomohol. Aj Em si ho obľúbila. Pri spaní potrebuje mať pri sebe plyšovú sovu, ktorú jej daroval. Možno bude rovnakým obľubovačom vtákov ako je on. Videl naše spoločné fotky zo svadby. Pravdou je, že aj kvôli tomu som nevedela, či bude dobrým nápadom pozvať ho na návštevu. Nie kvôli nemu, ale kvôli sebe. Mnoho ľudí by považovalo naše priateľstvo za zvrátené. Hovorili by o mne, to je tá žena, ktorá si veselo pozýva do domu chlapa, ktorý získal srdce jej mŕtveho manžela. Určite by nado mnou krútili hlavami a odsudzovali ma. Avšak záleží na tom? Prečo by som mala pripisovať význam názoru druhých ľudí, ktorí ma absolútne nepoznajú? Nevedia, čo sa odohrávalo v mojom živote. Nemusí ma zaujímať, čo si o mne myslia a mňa to vskutku ani nezaujíma. Po dlhom, zatiahnutom a zamračenom období preniká do môjho života jas svetelných lúčov a že sa možno, naozaj len možno, začína všetko na dobré obracať. Nebolo ľahké dostať sa do tohto bodu, keď si premietnem všetky situácie z tohto roku, určite v ňom nájdem viac pádov a zakopnutí, ako tých svetlých a pozitívnych stránok, ale kráčam po správnej ceste. Tie menšie bitky som prehrávala, ale podarilo sa mi zvíťaziť vo vojne. Viedla som vojnu sama so sebou, ale prekonala som ju. Bol to tvrdý boj, nezaobišiel sa bez sĺz a psychických zrútení, lenže keby to prebiehalo ľahko, nevážila by som si ho. V živote sú dva typy bojov. Tie, do ktorých sa púšťate s okolitým svetom a s ľuďmi v ňom, no a potom tie druhé, zvádzajúce so svojou vlastnou mysľou a telom.

Tie prvé sú jednoduchšie, pretože ich nedokážete ovládať, nemáte nad nimi kontrolu, pri tom druhom je to už náročnejšie, pretože vyhrať znamená, že zdoláte samých seba. Potrebujete sa poraziť, aby ste sa mohli nazvať víťazom toho boja. A porazenie svojej vlastnej osoby je komplikovanejšie ako zdolanie druhých. Je potrebná veľká dávka sebazaprenia a hlavne realizácie, že sa do toho boju tak či onak raz budeme musieť pustiť. Dá sa ho ignorovať, akože by nie, ale ani to sa nedá robiť donekonečna. Potrebujeme sa stať kritickým a uvedomiť si chyby, ktoré sme doteraz robili. Nemôžeme zvaľovať vinu v každom prípade na druhých. Sme za seba zodpovední. Sebarealizácia je počin, pri ktorom sa spoznávame. Nie je možné spoznávať druhých bez toho, keď v prvom rade nevieme, kým sme. Odpovede u druhých nenájdeme. Nemôžeme vyžadovať, aby nás miloval niekto druhý, keď tú lásku nedokážeme nájsť v sebe. Stavím sa, že všetci máme nedokonalosti, ktoré sa snažíme pred očami verejnej mienky všemožne zakrývať. Či už je to veľký nos, hrubé obočie alebo neohrabaný slovník, možnosti sú nekonečné. Všetci sa potýkame s vecami, ktoré na sebe nemáme radi, ba priam ich až neznášame. Namiesto ich skrývania by sme ich však mali ukazovať na očiach a mali by sme to robiť s hrdosťou. Tie nedokonalosti totiž len dokazujú, že nie sme perfektní a že je v poriadku nebyť perfektným. Takýmto spôsobom by sme aspoň zistili, že v tom nie sme sami a že na svete existuje mnoho ďalších, ktorí trpia rovnakými komplexmi.

Je to presne ako so známkovým hodnotením v škole. Učitelia nám udeľujú známky a posudzujú naše práce, časom dajú príležitosť aj nám na ohodnotenie sa a my tápame. Nedokážeme sa objektívne ohodnotiť, pretože je to pre nás nová vec. Až dovtedy sme boli zvyknutí, že sme pred nich predložili naše práce a čakali na ich konštruktívnu kritiku. Verili sme tomu, že nám dokážu dať svoj najlepší nezaujatý názor a zmierili sa s tým, akú známku nám udelili. Považovali sme ich za akýchsi svojich porotcov, ktorí mali naše vysvedčenie vo svojich rukách. To však nebola až tak úplná pravda, pretože oni ten papier len opravili a oznámkovali, to my sme boli tí, ktorí sa o tú známku postarali. Naše úsilie bolo očíslované číslom a my sme dôverovali, že tým správnym. A ani po vychodení školy o takýchto porotcov neprichádzame. Celý život nás prenasledujú ľudia, ktorí nás posudzujú, síce bez známok, ale udelia nám aspoň slovné ohodnotenie. Možno priamo alebo nepriamo, ale verte mi, každý si vás vo svojej hlave niekam zaradí a utvrdí si o vás určitú mienku. Čo tým však chcem povedať je to, že i keď sa môžete riadiť podľa ich názorov a prijať od nich spätnú väzbu, kým ste so sebou spokojní, nemusíte sa meniť podľa tých predstáv, ktoré o vás oni majú. Je to váš život, nemusíte spĺňať ich požiadavky. Nemajú právo meniť vás a zasahovať do osobných záležitostí. Ľudia majú niekoľko názorov súčasne. Často sú to však názory celkom protichodné.

Od ľudí, ktorých nepoznáte, prijímate negatívnejšie názory ľahšie. Neprichádzate s nimi dennodenne do styku, nezáleží vám na nich, tým pádom vám aj celkovo môže byť jedno, že sa im na vás niečo nepáči. Lenže pri kritických názoroch vašich blízkych je to úplne iná kapitola, nechcete na nich pôsobiť takým dojmom. Trápi vás, že vás nazvali zlou matkou alebo poskryteckou hysterkou. Kritika od ľudí, ktorých máte radi a ktorí majú radi vás, sa prijíma s omnoho ťažším srdcom. Zasahuje silnejšie. Prebodáva hlbšie. Zraňuje bolestivejšie. Pre vašich milovaných sa chcete zmeniť, pretože pre vás znamenajú veľa a ďalej ich už nechcete sklamávať. Túžite prestať byť tou povestnou čiernou ovcou rodiny, ktorá kazí celkový priemer. Takže sa snažíte a zapracujete na sebe. Nielen kvôli ním, ale hlavne kvôli sebe, pretože vám otvorili oči a prehovorili vám do duše. Niečo takéto som zažila pred mesiacom s Bendžim. Pomohol mi uvedomiť si, ako nemožne som sa správala a jeho skutočný názor ma priviedol naspäť ku kamarátstvu s Adamom. Občas jednoducho zaobchádzanie v rukavičkách nepomáha. Nemaznajte sa s tým. Je to ako s odlepovaním leukoplastu. Pomalé odlepovanie je omnoho bolestivejšie, ako rýchle strhnutie. Alebo ako s počítaním na tri pri odoberaní krvi. Drastickejšie praktiky sú v niektorých prípadoch, nehovorím vo všetkých, účinnejšie.

"Dobré ránko, tak ako dopadla včerajšia halloweenská oslava?" entuziasticky zahlásila mama po príchode.

"Dobré ráno, opila som sa, takže mohlo by to byť lepšie, ale zároveň aj horšie, povedala by som taký zlatý stred..."

"Opila? Nikdy si nemala príliš veľkú toleranciu."

"Nie schválne. Mali sme tam od Angelikinej mamy prichystané dva džbány s punčom a v jednom z nich bol alkohol."

"Koľko si toho vypila?"

"Nejakých šesť, sedem pohárov. Nepamätám si presne."

"Ako ste dorazili domov? Mala si mi zavolať, prišla by som po vás."

"Priniesol nás Adam a keďže ja som bola v nepoužiteľnom stave, zostal tu s nami celú noc."

"On tu prespal?" hodila na mňa udivený pohľad, pričom jej očné buľvy takmer vypadli z jamôk.

"Skôr presedel, celú noc sa krčil na hojdacom kresle, ktoré je v Eminej izbičke."

"To je od neho strašne milé, zachoval sa ako pravý džentleman a postaral sa o vás. Som rada, že ho máte vo svojom živote."

"Nikdy sme sa nevrátili k tej smske, ktorú si mu poslala. Prečo si to urobila?"

"Pretože som si myslela, že ho tam rada uvidíš a navyše mal právo tam byť."

"Ďakujem ti. Rozhodla si sa správne. Bolo odo mňa sebecké, že som ho nepozvala na smútočnú Oliverovu omšu."

"Len si sa ho bála pozvať, to je normálne," utešovala ma a pobozkala ma na líce.

"To áno, ale vedela som, ako mu záleží na Oliverovom spoznaní. Zaujímal sa o jeho život...."

"Myslíš, že to súviselo so žiarlivosťou?" zaskočila ma svojou otázkou a vybrala Em zo stoličky na jedenie.

"Žiarlivosť? Nie, to určite nie. Bola som len nahnevaná a myslela som si, že už so mnou nebude chcieť mať nič spoločné."

"Ako myslíš, zlatko. Idem Em obliecť a potom by som ju chcela vziať na prechádzku, môžem?"

"Samozrejme, len si vezmite dáždnik, toto počasie je nepredvídateľné," usmiala som sa na ňu a začala hlbšie premýšľať o jej slovách. Je možné, že som na Cyntiu žiarlila? Nie, to určite nie. Prečo by som žiarlila na Adamovu snúbenicu? Aký by som na to mala dôvod? My dvaja sme len priatelia.

*****

Posledný deň v roku. Ďalšie lúčenie a ďalší nový začiatok. Príležitosť na stanie sa svojím novým a lepším ja. Nikdy som nechápala, prečo ľudia robia okolo tohto dňa takú vedu. Nový a starý rok predsa delí len jeden deň. Prečo by zmena nemohla nastať v ktoromkoľvek inom dni v danom roku? Azda pretože to na nový rok vyznie prívetivejšie. Ako keby viac snobsky. Ľudia čakajú na tento deň a potom keď nastane, uvedomia si, že tú zmenu až tak veľmi nepotrebujú a odložia to na ďalší rok. A takto to len odkladajú a odkladajú, a zmena neprichádza. Kladieme si úplne nereálne ciele a dúfame, že nový rok ich nejakým zázračným spôsobom urobí dosiahnuteľnejšími. Ale tak nejak im rozumiem, vo víre končiacich sa vianočných sviatkov je potreba myslieť aspoň ešte na chvíľu rojkovskými očami. Dolieha na nás atmosféra týchto kúzelných sviatkov a nahovárame si, že o rok z nás budú naše lepšie kópie. Z môjho uhla pohľadu by som mohla považovať týchto predošlých dvanásť mesiacov za úspešných. No tak dobre, napol úspešných. Znovu som sa dostala do krízy, z ktorej som sa však vyhrabala a pokračujem ďalej. Dalo by sa povedať kríza zažehnaná, nie? Nateraz určite. Nezaručujem, že v najbližšej dobe sa žiadna nevyskytne. To by som nebola snáď ani ja, kým by som si niečím neprechádzala.

"Ideme za ujom Adamom, Em?"

"Ada, Ada!" zatlieskala a ihneď sa pohla smerom ku svojej komode, kde má odložené oblečenie. Podišla som k nej a na jej popud začala zo zásuvky vyberať ružovú bundu, ktorú som však musela rýchlo prehodnotiť, keďže Em začína prejavovať svoj nesúhlas s mojimi rozhodnutiami o dosť častejšie. Kmitá sa a za žiadnych okolností mi nedovolí navliecť ju do páperovej teplej bundy.

"Dobre, vzdávam sa, môžeš si vybrať oblečenie, aké chceš," padla som od únavy na koberec a Em nepotrebovala počuť viac. S radosťou sa pustila do snorenia a z toho, čo vytiahla, som len sťažka preglgla so zhrozeným pohľadom. Moja pätnásťmesačná dcéra si zaumienila obliecť sa do hnedého plyšového overalu medveďa, ktorý bol pôvodne kúpený len ako prevlek na Halloween.

"Em, vážne?"

"Ajo!" skríkla a snažila sa vyliezť na posteľ.

"Si si istá, že ti radšej neoblečieme túto krásnu bundičku?" pre istotu som sa spýtala ešte raz a snažila sa ju od tejto voľby oblečenia odhovoriť. Silno krútila hlavou. No nič, tak od tohto ju asi neodhovorím. Ak chceme ísť von, buď pôjde v huňatom obleku medveďa alebo vôbec. Viac sa s ňou nepokúšam vyjednávať a navliekam ju do oblečenia, ktorého voľbu striktne zamietam.

"Spokojná? Vyzeráš ako medveď Miša z Máši?"

"Maša, Maša!" veselo si tlieskala po docielení toho, čo si zaumienila. Pekne so mnou vybabrala. Ona to má ale dovolené. Možno som až príliš benevolentná, ale nebudem kaziť radosť svojej jedinej dcére. Ak je šťastná v kostýme medveďa, tak potom som aj ja. Pred našim domom je znovu hrubá vrstva snehovej pokrývky. Včerajšiu noc husto nasnežilo, tohto roku sme sneh nemali ani na Vianoce. Na Silvestra sa to potrebovalo vykompenzovať. Keď sa vrátime, musím sa pustiť do odhŕňania.

"Pekného Silvestra všetkým!" pozdravíme sa a rýchlo zo seba strasiem sneh.

"Pekného Silvestra aj vám," pozdraví sa Adam a galantne mi z pliec sťahuje kabát.

"Tamara, ja sa ťa nechcem dotknúť, ale to si bola až taká opitá, že si nepamätáš, že Halloween už bol?" ozval sa Bendži, pričom narážal na Emin prevlek medveďa.

"Moje rozhodnutie to nebolo. Em si to sama vybrala."

"Náhodou jej to v tomto oblečení mimoriadne svedčí," zastal sa jej Adam a pobozkal ju na líce.

"Máte na dnešok nejaké špeciálne plány?"

"Och áno, teda ak sa ráta vysedávanie s rodičmi ako špeciálny plán," prehovorí Adam so sarkastickým hlasom.

"To rozhodne," zatvárim sa obdivujúco a potláčam smiech. "Aj my s Em plánujeme niečo podobné."

"Mali by ste si spolu pozrieť Teóriu všetkého, úprimne, Tamara, je zločin, že si to stále nevidela," prihovoril sa Bendži a neveriacky krútil hlavou.

"To si môžeme pozrieť aj inokedy, Tamara chce určite tráviť svojho Silvestra v blízkosti svojej rodiny."

"Vlastne mama s nami tohto roku nebude oslavovať a ty si moja rodina tiež, takže ak by si chcel, mohol by si prísť k nám a pozrieme si to."

"Samozrejme, že prídem veľmi rád. Mám niečo priniesť?"

"Len seba," odpoviem s úsmevom a moje slová u neho z nejakého dôvodu vyvolajú začervenanie.