Adam

Nepamätá si. Isteže nie. Moje predpoklady sa vyplnili. Hovoril z nej alkohol. Nemá ma rada takým spôsobom, akým mám rád ja ju. Skrátene, nemiluje ma, som pre ňu len kamarát. Nevadí. Ja to zvládnem. Možnože je lepšie, že si na to nepamätá, pretože v tom prípade by si pamätala aj môj nadšený a očakávajúci výraz a všetko by jej došlo. Spýtala sa ma, či povedala niečo ponižujúce. Odpovedal som jej nie, nebolo to klamstvo. Na tom, čo mi včerajšiu noc povedala, nebolo nič, za čo by sa mohla hanbiť. I keď tie slová nemyslela vážne, miloval som počuť ich z jej úst. Snažil som sa bojovať s týmito citmi. Dostať ju zo svojej hlavy a urobiť šťastnou inú ženu. Bol som odhodlaný vkročiť do manželstva so Cyntiou, ale nemalo by to dlhú životnosť. Nedokázal by som sa pretvarovať tak dlho a obaja by sme boli nešťastní. Som rád, že sa to pred mesiacom skončilo. Cyntia si zaslúži muža, ktorý ju bude niesť na rukách. Ktorý bude ochotný presťahovať sa kvôli nej aj na kraj sveta. Ja som bol tým mužom. Už ním však nie som. Neviem, azda tá láska nebola až tak silná, ako som si myslel. Nezmizla z jedného dňa na druhý, ale chrabla. Otupela. Tamara je v súčasnej dobe prvá vec, na ktorú myslím po prebudí a posledná pri zaspávaní. Stala sa stredobodom môjho vesmíru. Je ako moja Teória veľkého tresku, spočiatku bola malým bodom, ktorý sa postupne rozšíril a rozširuje sa aj naďalej. Ponúkla mi Oliverove oblečenie. Nebol som si istý tým, či je správne obliecť sa do nich. Patrili jemu. Nosieval ich každý deň do práce, keď bol ešte zdravý a žil. Keď bol stále po Tamarinom boku. Nechcel som jej priviesť späť smutné spomienky, ktorými by som jej pripomenul, že tu nie je. Navrhla mi to sama, čiže to chcela. Z vlastnej vôle mi ponúkla šatstvo svojho manžela, akceptoval som ho vďačne. Vyzerám v ňom trochu zvláštne. Ja sa radšej obliekam do tričiek s rôznymi motívmi, košele so stojačikmi sú na môj vkus príliš seriózne. Proste to nie som ja. Možno som vo vnútri stále len chlapec, ktorý miluje obrázkové tričká. Znie to detinsky, však? Asi som detinský. Aj ženy by pravdepodobne dali prednosť mužovi v elegantnej košeli ako obrovi oblečenom v tričku s Batmanom. Je ňou aj Tamara? Hádam nie.

"Pristane ti. Padne ti ako uliate."

"Operiem ho a zajtra ti ho okamžite vrátim."

"To nemusíš, tebe sa zíde viac," usmiala sa na mňa a na barový pult položila tanier s raňajkami.

"Patrili Oliverovi, nebolo by správne, ak by som si ich nechal."

"Tú košeľu na sebe nikdy nemal... nestihol to."

"Prepáč, ja, mrzí ma to..."

"Nemusíš sa ospravedlňovať, nemohol si to vedieť. Urobíš mi radosť, keď si ju necháš."

"Dobre, ak ťa to poteší, potom veľmi pekne ďakujem."

"Pripravila som ti raňajky. Nie je to nič komplikované, ale na viac som sa nezmohla. Dúfam len, že máš rád avokádovú pomazánku. Viem, že si jedlá nemôžeš soliť, takže je to taká zdravšia alternatíva."

"Nemusela si si robiť starosti," odpovedal som s úsmevom, ktorý som po jej slovách nemohol skrývať. Myslela na mňa a pripravila mi raňajky, ktoré vyhovujú môjmu jedálničku. To je viac, než by som si mohol želať. Zjedol by som hocičo vytvorené jej rukami. Aj keby mi rovno prestrela neuvarenú a nevykostenú rybu. Som blázon. Určite vyzniem ošúchane a trápne. To s vami láska robí. Núti vás hovoriť klišoidné veci, nad ktorými by ste predtým prevracali očami a ohŕňali nosom.

Keď ste nikoho nemilovali, tento pocit logicky poznať nemôžete. Rovnako tak sa ani nemôžete vžiť do myslenia chorého, keď ste zdraví ako rybičky. Pre to, aby ste určité veci chápali, musíte ich najprv zažiť na vlastnej koži. Nedá sa niečo pochopiť, keď to nemáme odskúšané. Nikdy sa tak úplne nedokážeme vžiť do roly toho druhého, pretože nemáme poňatia o tom, čo im prechádza hlavou. Povedať niekomu viem, čo cítiš, je asi tá najväčšia drzosť v dejinách. Nevieme. Hádame. Snažíme sa byť empatickí, ale v skutočnosti jeho pravé emócie nikdy neprenesieme do svojho tela. Pri žiali druhého môžeme cítiť súcit, ale ak sme si nikdy ničím podobným neprešli, nedokážeme odhadnúť, aký ubíjajúci smútok dokáže byť. Depresia. Pre mnohých nepochopené územie. Niektorí sa jej dokonca vysmievajú a na ľudí trpiacich touto pliagou nechápavo krútia hlavami. Myslia si, že nie je závažná. Že je to len obyčajný výmysel, ktorý ľudia používajú, keď práve nemajú náladu a nevychádzajú z postele. V skutočnosti je to zákerná choroba, ako všetky iné choroby na svete. Je to choroba mysle a duše. Predstavuje čiernu dieru, ktorá postupne vysáva z človeka život ako vysávač. Svoju trubicu má pevno prisatú a saje, kým nedosiahne svoj cieľ. Zlynčovanie. Kruto a bezprávne zabíja všetky šťastné bunky až to dôjde k tomu, že nám žiadne neostanú a všetko, čo máme, je nechuť. Nechutenstvo pohnúť sa a stiahnuť hore žalúzie, aby sa do našej izby dostalo svetlo. Nepoznáme ho. Svetlo sa vytratilo a nahradila ho tmavá temnota bez okien, z ktorých by mohli vykúkať žiarivé lúče. Dostaneme sa do bodu, kedy ďalej nevládzeme jestvovať. Nemáme sily na žitie a uchyľujeme sa k činom, ktoré majú fatálne následky. Nezvládneme premýšľať nad tým, že by sme svojím sebeckým správaním mohli poškodiť aj druhým, pretože depresia nám viac nedovoľuje vidieť. Nevidíme absolútne nič, len tú príšernú tmu, ktorej vlákna sú rozptýlené po celej našej osobnosti. Zvierajú nás okolo krku ako had a vycuciavajú z nás život. Stávame sa bezduchými a prázdnymi schránkami. Dýchame, ale život sa od nás odvrátil. Nevidíme východisko. Cesta späť už neexistuje. Stopy, ktoré sme po sebe zanechávali, zmyl dážď a je nemožné ich nasledovať. Všetci máme v sebe svetlo a tmu. Na čom záleží je to, na ktorú stranu sa prikloníme. Tá je tou, ktorou skutočne sme.

"Dobrú chuť," zaželala mi s úsmevom a toast s pomazánkou ponúkla aj Eme, ktorá sa do neho tiež s chuťou pustila.

"Ty si nedáš?"

"Nemyslím si, že by to dobre dopadlo, keby do môjho systému práve teraz vošlo jedlo."

"Na stolíku som ti pripravil pohár s tabletkou na hlavu, zabudol som ti to pripomenúť."

"Je vôbec niečo, na čo nemyslíš?" udivene sa pozerala.

"Len som ti chcel pomôcť, nič na tom nie je."

"Nemusíš byť stále taký skromný. Ale aby sme si to vyjasnili, nie sme pre teba charitou, však?" pozrela sa nesmelo a na čele sa jej vytvorila taká tá ustarostená vráska. To si o mne myslí?

"Ste v podstate prvou vecou, na ktorú po prebudení myslím. Naozaj máš pocit, že vás beriem za prípad, ktorý potrebuje organizovanú dobročinnosť?"

"Ja sa len snažím nájsť, či je v tebe niečo sebecké. Lenže stále nachádzam, že nič nerobíš s postranným úmyslom, túto vlastnosť som obdivovala na Oliverovi, vieš, ste si v tomto dosť podobní," komentovala a zároveň sa pustila do umývania riadov, takže bola ku mne otočená chrbtom.

"Vaša svadba vyzerala vskutku rozprávkovo. Boli ste šťastní."

"Mala som zbytočne rozprávkovú svadbu, mrhala som časom pre docielenie absolútnej dokonalosti, bola som hysterická, výbušná a vynervovala som všetkých naokolo, pretože úžasná Tamara Balogová potrebovala mať perfektnú výzdobu. Nič také som nepotrebovala."

"Nemôžeš sa obviňovať za to, že si chcela mať peknú svadbu."

"V tom je ten problém, ona by bola pekná tak či tak. Na veľkosti a precíznosti nezáležalo. Aj tak som nemala veľa ľudí, ktorých by som na ňu mohla pozvať."

"Chýbal ti niekedy tvoj otec?"

"Nie. Nikdy som ho nepoznala, a teoreticky ti nemôže chýbať to, čo si nikdy nemala, takže..."

"Je mi to ľúto, nikto si nezaslúži vyrastať bez otca..."

"Aj Em bez neho bude vyrastať..." otočila sa ku mne a sťažka preglgla, pričom sa jej na tvári zjavila bolestivá grimasa napodobňujúca úsmev. Ty si idiot, Adam. Prečo jej sypeš soľ do rany? Nemôžeš aspoň raz držať jazyk za zubami?

"Som strašný hlupák, vôbec sa o tomto nemusíme rozprávať. Je v poriadku, že nemáš chuť to rozoberať, správam sa ako idiot."

"Zaujímaš sa o mňa, za to by som ťa len sťažka mohla obviňovať, nie?"

"Ja len, že som si istý tým, že dáš Eme všetko, čo bude v tvojich silách. Určite jej nebude nič chýbať, pretože bude mať tú najlepšiu matku pod slnkom."

"Nehovoríš to len preto, že ma chceš utešiť, však?"

"Tebe hovorím vždy, čo si myslím. Kladieš ju na prvé miesto pred seba, to je čo, čo by skvelá matka urobila."

"Neľutujem svoj pokus o samovraždu, pretože som v ten deň spoznala teba. Ďakujem, že tu pre mňa si, Adam."

"To je samozrejmosť. Ja ti ďakujem, že si mi dovolila priblížiť sa k vám."

Po raňajkách sa s nimi rozlúčim a odchádzam domov. Nechcem, ale musím. Je to ich domov, nie môj. Dovolila mi prespať, pretože nebola až tak úplne pri zmysloch. Vlastne mi to ani nedovolila, trúfalo som si to sám dovolil. Prespal som u nej pri svojej prvej návšteve. Možno je mojou prvou a zároveň poslednou. Načo by ma k sebe pozývala? Alebo sa z nás už stali priatelia, ktorí sa vzájomne navštevujú? Sám od seba sa k nej nevotriem. Keď ma o to požiada, samozrejme nebudem váhať. Raz a znovu ich opúšťam. Aké šťastie to mám, že mám niekoho, komu je ťažké hovoriť zbohom.

"Bol si s Tamarou?"

"Aj tebe dobré ráno, maminka. A odpoveď na tvoju otázku, áno, bol."

"Tá žena si ťa pevne drží vo svojich pazúroch, len čo je pravda."

"Ona si ma v nich nedrží, to ja som sa jej do nich ochotne nechal zavrieť."

"Nebuď sarkastický, nemám to rada."

"Odchádzam do svojej izby a nechávam ťa vychladnúť. Ľúbim ťa," pobozkal som ju na čelo a vošiel do svojej izby, v ktorej som sa s úsmevom hodil do postele.

Stále sa nepreniesla cez ten rozchod so Cyntiou a hádže na mňa nevraživé pohľady. Chápem, že ju mala rada, ale nemá právo rozhodovať o osobe, do ktorej sa zamilujem. Neožením sa so Cyntiou len kvôli tomu, že to tak chce moja matka. Mám ju rád, nadovšetko ju milujem a je tou najdôležitejšou ženou v mojom živote, pretože sa pre mňa obetovala a vychovala ma, ale existujú určité hranice, ktoré ani rodič nemôže presiahnuť. Má právo povedať mi svoj názor a ja si ho s tou najväčšou radosťou vypočujem, ale nemôže sa mi neustále kafrať do osobných vecí. Viem, čo chcem a manželský zväzok so Cyntiou to nie je. Ale v živote často to, čo chcete, nedostanete. Mal som príležitosť stráviť s nimi dvomi celú noc, z ktorej som sa prebudil do krásneho rána, v ktorom ma obe vítali. Na niečo také by som si dokázal zvyknúť. Je krásna myšlienka zobúdzať sa do ich prítomnosti každý deň a zaspávať pri nich každú noc. Asi sa mi to nikdy nesplní, ale snívať máme každý povolené. Sú mojím snom, mojou krásnou a nereálnou sférou, ktorej splnenie a stanie sa skutočnosťou nie je zaručené. Moja mama nie je naštvaná na Tamaru, v skutočnosti proti nej nič nemá. Hnevá sa na mňa. S Tamarou to nesúvisí. Neviním ju, jej správanie chápem. Ale aj ona musí chápať, že láska sa nevyberá. Tá príde sama od seba. Som v tom až po uši. V súčasnej dobe sa v mojich očiach asi skutočne vyskytujú ružovučké srdiečka, o ktorých rozprával Michal.

Na druhý deň si idem zabehať a potom sa ponáhľam rýchlo do práce. Deťom sa skončili jesenné prázdniny, takže takto zrána veľa zákazníkov neočakávam. Dnes však prichádza aj nová várka komiksov, takže mám prácu vyše hlavy. Všetky musím pretriediť a potom ukladať do poličiek podľa abecedného zoznamu, navyše tu ostala po tom našom večierku hotová spúšť. Halloweenska výzdoba tomuto miestu sedí, nikto by ju snáď ani nepovažoval za čudnú. Asi jedna z mála predajní, kde je takáto výzdoba priam vítaná. Včera so mnou mama neprehovorila celý deň a pri raňajkách tiež mlčala, sotva mi odpovedala, keď som sa jej pri odchode zdravil. Takáto nahnevaná na mňa už pekne dlhú dobu nebola. Keď tak nad tým premýšľam, nikdy sa na mňa za nič nehnevala. Kvôli mojej chorobe mi všetko nechala ľahko prejsť. Muselo ju to riadne vziať. Neviem, čo by som mohol urobiť, aby mi odpustila. Neurobil som nič zlé. Rozišli sme sa po vzájomnej dohode v dobrom. Neskončilo sa to medzi nami buchnutím dverí a krikom. Prebehlo to bez drám a nevraživých pripomienok. To sa jej však vysvetľuje ťažko, keď ma nechce počúvať. Už mesiac u nás vládne tichá domácnosť. Trápi ma to, pretože mám k svojej matke veľký rešpekt a z celého srdca ju milujem. Dúfam, že ju to čoskoro prejde.

"Tak ako? Došla Tamara domov v poriadku? Zahral si sa na princa na bielom koni?"

"Pekný deň, Adam. Och, ahoj, Bendži, aj tebe pekný deň."

"No a teraz by som poprosil odpoveď."

"Áno, došli."

"Priznaj to."

"Čo mám priznať?"

"Že som mal pravdu, si do nej zamilovaný."

"Dobre, mal si pravdu," poslušne sklopím uši a poviem, čo odo mňa žiada. Je až neuveriteľné, aký slepý som bol. Všetci naokolo vedeli, že som do nej zamilovaný ešte predtým, ako som si to stihol uvedomiť ja sám.