Tamara

V hlave mi triešti a mám dojem, ako by mi v nej vyhrávali maličkí muzikanti, ktorí sa svojou hlasnou hudbou snažia docieliť, aby sa môj mozog rozpleštil na tisíc malých kúskov. Duní mi v nej a mám totálne okno. Nepamätám si, ako som prišla domov, ani to, kto ma uložil do postele. Vlastne sa moje spomienky na včerajší večer končia po zistení, že bol v tom punči alkohol. To je asi tak všetko, čo mi príde na um. Na viac si nespomínam. Ako sa poznám, určite som povedala niečo, čo som nemala vôbec v pláne, takže táto jednodňová amnézia nebude v konečnom dôsledku až na takú smolu. Radšej nech si svoje opité počiny nepamätám. Mám nízku toleranciu, možno to bude aj tým, že som sa alkoholu vždy vyhýbala oblúkom. Nehovorím, že som nikdy nepila a že som nebola opitá, ale konzumácia drinkov s vysokým obsahom promile u mňa nebola častá. Maximálne tak pri nejakých sviatkoch mojich blízkych. Keby som vedela, že ten punč nie je nealkoholický, s určitosťou by som ho neochutnala. Skazila som svojím nevšímavým správaním večierok všetkým. Dúfam, že sa na mňa nehnevajú, a ak áno, budem musieť popremýšľať, ako by som im to mohla vynahradiť. Pomaly otváram oči, svetlo prichádzajúce z okien mi páli sietnicu, ale prostredie okolo seba spoznávam. Nachádzam sa v Eminej izbe. Nejakým spôsobom sme sa dotrmácali domov. Pohľad mi zbehne ku jej postieľke a obraz predo mnou ma vskutku zarazí. Adam sedí v pristavenom hojdacom kresle, pričom má Em v náručí a obaja drichmajú. Moja dcéra zaspala v rukách druhého chlapa? A čo je najdôležitejšie, ako sa sem Adam dostal? Zaviedol nás domov? Bože, ak som sa nechcela prepadnúť pod zem doteraz, v tejto chvíli si to pevne želám. Vystrájam a trepem dve na tri, aj kvôli tomu sa alkoholu stránim. Bolo by príjemné, keby si na ten včerajší večer nepamätá ani on, lenže na moju smolu on nepil.

Postaral sa mi o dcéru. Konal inštinktívne, teraz už viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. Nie je ten typ chlapa, ktorý by nás nechal samé a netrápil sa tým, v akom stave dôjdeme domov. Dal si tú námahu, aby sem prišiel a namiesto toho, aby odišiel, sa radšej krčí v tom malom kresle, s mojou dcérou zavesenou okolo krku. Iní by ma maximálne odviezli domov a ďalej by sa nestarali. Pri ňom takéto veci neexistujú, musí sa ubezpečiť, že sme v poriadku a má nás pod drobnohľadom. Vyzul mi tie nepohodlné čižmy. Teda predpokladám, nemyslím si, že by som bola v stave vyzuť si ich sama. Je to smiešne, pretože pomer alkoholu s punčom rozhodne nebol jedna k jednej, mám toleranciu horšiu ako nejaká tínedžerka. Lievala som do seba poháre ako nepríčetná, zdalo sa mi to trochu silnejšie, ale nepredpokladala som, že sa na detskej oslave objaví alkohol.

"Dobré ráno," ozve sa Adam z kresla a naruší moje myšlienkové pochody. Neviem, či mu mám uhýbať pohľadom alebo sa pretvarovať, že sa necítim ponížene.

"Ráno je, len neviem, či dobré," odvetím mu a zakryjem si tvár paplónom, aby sa na mňa nemohol pozerať.

"Pozri sa Ema, ako sa tvoja matka pred nami skrýva. Skúsime ju nájsť, nemohla predsa zájsť ďaleko," prihováral sa k rozospatej Em, ktorá keď počula slovíčko skrýva, ihneď ožila a pustila sa do pátrania.

"Mamička sa hanbí, Em. Vyzerá príšerne."

"Počujeme jej hlas, ale stále tvoju maminu nevidíme, no povedz, Ema, kde by len tak mohla byť?" cítila som pri sebe jeho prítomnosť a Em mi začínala z hlavy odťahovať perinu.

"Dobre, ukážem sa, ale ak sa zľaknete, bude to len vaša vina," odkryla som si tvár a vzala Em k sebe do postele.

"Mohlo to byť aj horšie," žartoval a stál vedľa mňa.

"Prosím, povedz mi, že som včera neurobila nič dehonestujúce. Aj keď to nebude pravda, stačí mi, že mi o tom budeš zámerne klamať."

"Dávam ti svoje slovo, správala si sa slušne a sedela si poslušne ako päť peňazí," prekrížil si prsty a zatváril sa dramaticky.

"A teraz vážne? Spôsobila som niečo, za čo by som sa mala hanbiť?"

"Nie, skutočne si bola slušná a počúvala ma na slovo."

"Nepovedala som nič, čo bolo cez alebo by prekračovalo hranice nášho kamarátstva? Neurazila som ťa, ani ti nerobila žiadne návrhy?"

"Keď tak nad tým premýšľam," škriabal sa na hlave a nahodil zamyslený výraz.

"Prosím, nie, nič nehovor..." zapchávala som si uši a Em ma napodobňovala.

"Upokoj sa, len si z teba uťahujem. Prišli sme sem, uložil som Emu a potom teba, nepovedala si mi nič, kvôli čomu by som sa cítil urazene alebo nepríjemne."

"Chvalabohu, nemám dobré skúsenosti s alkoholom."

"Vo víne je pravda."

"Samozrejme, takže mi chceš nahovoriť, že každý opilecký kec značí to, čo ľudia nemajú odvahu povedať v triezvosti?"

"Neviem, možno..."

"Ale ja som nepovedala nič, však?" znovu som sa potrebovala uistiť, že z mojich úst nevyšlo nič, čo by som za iných okolností v žiadnom prípade nepovedala.

"Tamara, dávam ti svoje slovo. Bola si poslušná ako taký baránok."

"Prepáč, že si tu s nami musel ostať. Keď si nás priniesol domov, nemusel si tu ostávať."

"Ospravedlňujem sa, asi si si nepriala, aby som ostal aj cez noc, ale bál som sa o teba. Nebol by som pokojný, keby som vedel, že si v takomto stave doma sama a..."

"Neblázni! Nehovorím to preto, že som nechcela, aby si tu prespal, si v mojom dome kedykoľvek vítaný, len ti jednoducho nechceme byť na obtiaž, nie si povinný robiť tieto veci."

"Trávim s vami dvomi rád čas a prijmem každú zámienku na trávenie ho s vami. Takže sa láskavo prestaň obviňovať a trápiť, že si si trošilinku vyhodila z kopýtka. To uvoľnenie si po tom všetkom, čo ťa v tomto roku stretlo, zaslúžila. Naše priateľstvo nie je rozhodne typické, iní by nás možno mohli považovať za bláznov, ale to nie je podstatné. Sme mušketieri, stojíme pri sebe v zlom i dobrom. Nezbavíš sa ma, Tamara Slovákova. Plánujem vo vašom živote pobudnúť dlhšiu dobu. Nie presne stanovenú, ale dokiaľ to bude moje zdravie dovoľovať, neodídem. Spôsob, akým sme sa stretli, nebol normálny. Lenže normálnosť je preceňovaná. Oscar Wilde raz povedal: "Všetko, čo je v živote dobré, je buď nenormálne alebo nezákonné, alebo sa za to platí vysoká daň." Vy dve ste tým dobrým v mojom živote a budem sa vás držať zubami nechtami. Neurobím tú chybu, pri ktorej by som vás opäť nechal ísť. Slovákove, budete to so mnou musieť pretrpieť."

"A ty s nami tiež, Deák. Som tak trochu blázon, ak si si to ešte nestihol všimnúť, nezaručujem ti, že ťa nenamočím do nejakej kaše. Áno, a ešte som nenormálne hysterická, paranoidná, občas pokrytecká, určite si sa nezľakol a nechceš vziať nohy na plecia? I keď všetky tieto moje stránky si už videl a neušiel, čo je pre mňa doteraz záhadou."

"Kvôli týmto opísaným vlastnostiam ťa mám ešte radšej, pretože si ich priznáš. Zabudla si však spomenúť ešte jednu, si pravá. Na nič sa nehráš, nemusíš sa meniť. Tvoje ja je úžasné, nepotrebuje úpravy."

"To platí aj o tebe. Priniesol si mi novú perspektívu, donútil si ma zamyslieť sa nad sebou a vidieť väčší obrázok, ktorý nepozostáva len z mojich starostí a smútení. Každý máme vec, ktorá nás prenasleduje a nedovoľuje slobodne sa pohybovať, všetkých nás ovládajú neistoty, pre ich riešenie si však musíme sňať tie zatieňujúce okuliare a prestať ich prehliadať. Starosti sa samé nevyriešia. Nemôžeme očakávať, že ich za nás budú riešiť iní. Ľudia nás môžu ovládať, ale len vtedy, keď im to dovolíme. Ak im nad sebou neprenecháme žiadnu moc, stiahnu sa. Nedá sa donekonečna vyčkávať na nejakého spasiteľa s krídlami, ktorý mávnutím čarovného prútika nechá zmiznúť všetko to, čo my nedokážeme zo strachu prekonať. Raz si mi povedal, že jeden človek nám môže prinášať šťastie, ale nemôže byť celým naším svetom. Oliver ním bol. Dovolila som mu preniesť za mňa zodpovednosť, vyparila sa moja samostatnosť a nezávislosť. Opustila som svoju independenciu, bola som pohodlná. Stále sa hľadám. Som dospelá žena a neviem, kým som. Ale prídem na to, či už skôr alebo neskôr, to je teraz nepodstatné, donútila som sa k sebarealizácii."

"Zaručujem ti, že keď sa uvidíš konečne tak, ako ťa vidím od samého začiatku ja, budeš spokojná. My ľudia sa neustále vyvíjame a s pribúdajúcimi skúsenosťami rastieme, nikto si nemôže povedať, že ovláda všetko na svete."

"A čo neovládaš ty?"

"Tancovanie..."

"Máš pravdu, to na tej svadbe bolo hrozné!" podpichovala som ho.

"Snáď ma to jedného dňa niekto naučí," mrkol na mňa.

"To už je osem? Em sa potrebuje najesť!" skríkla som po pozretí sa na hodinky v telefóne. Nenachovala som svoju dcéru, pretože som bola opitá. Toto znie ako presne vyhovujúca situácia pre opätovnú návštevu sociálky. Som nezodpovedná a pyká za to moja dcéra.

"Vstala pred hodinou. Zišiel som do kuchyne, v chladničke našiel brokolicovú kašu a ohrial jej ju. Emin žalúdok je už plný, však?"

"Mňa, mňa," odpovedala mu Em svojou skráteninou slova mňam.

"Aha, tak to vysvetľuje tú zelenú neurčitú konzistenciu v tvojich vlasoch. Začínala som rozmýšľať nad tým, či som skutočne bola až tak opitá a zabudla, že si šiel za Hulka," škodoradostne som si z neho strieľala.

"Takto by si sa so svojím supersilným manželom Úžasným rozprávať nemala, Helen."

"Halloween sa skončil, dnes si už len chlap s otrasnými vypchávkami, zeleným slizom vo vlasoch, natiahnutý v červených legínach."

"To sme potom dvaja, až na ten sliz."

"Môžeš sa ísť okúpať, ak chceš."

"Nemám tu nič na prezlečenie."

"Niečo sa tu nájde. Oliverove veci sú stále tu, možno ti niečo sadne," postavila som sa z postele a vzala si Em na ruky.

"To od teba nemôžem žiadať."

"Ty nežiadaš, ja som sa ponúkla. Kúpeľňa je v spálni, poď, ukážem ti ju," otočila som sa a viedla ho do našej izby. Je neuveriteľné, že som mu ponúkla Oliverove veci. Nechápem, kde sa to vo mne berie. Nedokázala som sa prinútiť k tomu, aby som jeho oblečenie vypratala z poličiek. Miloval svoje košele, nemôžem sa ich zbaviť akoby boli len obyčajným kusom handry. Mali pre neho význam. Vediem Adama do spálne, kde som trávila noci s druhým mužom. Mojím manželom. Naše priateľstvo sa skutočne prehuplo do druhej dimenzie. Avšak necítim sa nepríjemne. Iste, určitá zatrpknutosť je tu stále, ale tie košele si zaslúžia, aby ich niekto nosil. Ležia na poličkách a nemajú svoj účel. Patrili jemu, teoreticky by si ich nemal už nikdy nikto iný obliecť. Lenže Adam nie je len tak hocikto. Získal jeho srdce. A Oliver vždy rád pomáhal. Možno by som ich mohla niekomu darovať, určite by niekomu poslúžili, ale sú pamiatkou na neho. Keď vidím hociktorú z nich, ihneď si v mysli prechádzam, kedy som ho v nej uvidela naposledy. Oliver mal nádherné telo. Nie prehnane vyrysované tehličky, ale látka košieľ mu bola vždy obtiahnutá. Obopínala jeho telo perfektne. Vážne bol jedným dokonalým výstavným kúskom. Ale nebol povrchný. Nesprával sa ako narcis. Športoval, ale nie kvôli vzhľadu, uvoľňovalo ho to. Vypúšťal tým paru. Ja som nebola taká aktívna ako on.

"Tu sú osušky, oblečenie ti nechám položené na posteli. Kúpeľňa je v tých dverách," ukázala som po vstupe do našej spálne a snažila sa odvrátiť jeho pozornosť z fotiek pristavených na nočných stolíkoch. Na oboch sa nachádzajú naše fotky zo svadby. Na jednej sedíme v červenom aute s otvorenou strechou, na tej druhej sme zastihnutí pri prvom tanci. Je zvláštne, že som ho sem priviedla? Je mu to nepríjemné, alebo je rád, že konečne vidí miesto, kde trávil Oliver posledné roky svojho života?

"Dobre, ďakujem," prinúti sa k odpovedi a zavrie za sebou dvere.

"Em, aké oblečenie vyberieme ujovi Adamovi?"

"Ada?" opäť odpovedala svojou skrátenou verziou a zastala si ku skrini so zrkadlovými dvermi.

Adam je vyšší ako Oliver. Je možné, že nohavice aj košeľa mu budú krátke, ale je to to jediné, čo mu môžem ponúknuť. Bude sa musieť uskromniť. Prechádzam rukami po košeliach zavesených na kovových vešiakoch. Nie je tak trošku paradox, že naše oblečenie nás prežije? Má dlhšiu životnosť. Ak je kvalitné, dožije sa stovky rokov. Chcela by som to vôbec? Ľudia sa v priemere dožívajú osemdesiatky, lenže ich výkonnosť sa stáva obmedzenejšou. Prestanú byť tým, kým boli. Niekedy im ich stav nedovoľuje robiť to, čo zamlada. Azda to už ani nie je plnohodnotný život. Alebo som len príliš pesimistická a mýlim sa. Mám len svoje domnienky, nikdy som nad tým hĺbkovo nepremýšľala. Musím mu nájsť niečo na prezlečenie ešte predtým, ako vyjde z kúpeľne. Bola by to trápna situácia. A aktuálne sa necítim byť v pozícii vidieť polonahého chlapa. Tobôž nie Adama. Sme kamaráti, tí sa vidia zaručene len v oblečení. Teda existujú aj výnimky, ale ja nemám záujem. Em ukáže prstom na kráľovsky modrú košeľu, Oliver ju na sebe nemal ani raz. Kupoval ju tesne pred Eminým narodením, nestihol si ju obliecť. Stiahnem ju z vešiaku a uložím na posteľ. Zo zásuvky v komode vyberiem tmavé džínsy a ponáhľam sa z izby von, keďže sa z kúpeľne prestal ozývať zvuk tečúcej vody.

Mala by som sa mu za včerajšok poďakovať, zhotovím mu raňajky. Nemôže si jedlá soliť, takže to musí byť nejaká zdravá alternatíva. Vyberiem si zo špajze prezreté avokáda, ktoré si rozkrojím, vydlabem, rozmixujem v miske, okorením a nakoniec pokvapkám citrónovou šťavou. Nie každému chutí avokádo, ale tajne dúfam, že Adamovi ulahodím. Pomazánka má dobrú konzistenciu, ľahko sa natiera na celozrný toast. Ak by mu tu nechutilo, pripravila som mu aj volské oko. Čo je pre kuchárku asi najľahšie možné jedlo, ale vážne mám pocit, že mi od bolesti roztrhne hlavu. Najradšej by som prebdela celý deň v posteli, ale to si nemôžem dovoliť.

"Ďakujem za oblečenie," vkročí do kuchyne ešte stále s mokrými vlasmi. Tá modrá košeľa mu svedčí. Vyzerá mužnejšie a nebudem klamať, je príťažlivý. Košeľa aj nohavice mu padnú ako uliate, nie sú mu krátke. Možno som mu nakoniec predsa len dobre vybrala. Vyzerá dobre. A myslím tým dobre dobre. Zvláštne, že som si to všimla až dnes.