O mesiac neskôr

Tamara

Stratila som úplne pojem o čase. Od toho dňa na cintoríne som sa uzavrela v našom dome a nevychádzala z neho. Bolo to moje osobné domácke vezenie, do ktorého som sa zavrela dobrovoľne. Alebo vlastne dobrovoľne nasilu, dá sa to poňať z rôznych uhlov. Netušila som, čo za dátum to dnes svieti v kalendári, ani či sa blížime ku koncu týždňa. Menenie dní som vnímala len skrz okien, keďže našťastie, na oblohe sa stále menilo slnko s mesiacom. Svet sa kvôli môjmu žiaľu nezastavil. Ľudia aj naďalej pokojne žili svoje životy, ako keby sa nič nestalo. A to ma na tom štvalo zo všetkého najviac. Ako ľahké je zabudnúť na človeka. Ako ľahko sa môže vytratiť zo zemského povrchu a nepadne o ňom viac už ani zmienka. Jasné, susedia mi prejavovali svoje úprimné sústrasti, ale čo to na realite zmenilo? Tieto dva slová sú zbytočné a najradšej by som im to vykričala do tváre hneď, ako sa opovážia mi ich povedať, ale viem, že oni za to nemôžu. Nehnevám sa na nich. Okolití ľudia nie sú zdrojom môjho hnevu, len si hľadám zámienku, aby som mohla vybuchnúť.

Dozvedela som sa, že vodič kamiónu to prežil. Človek, ktorý zavinil nehodu, pri ktorej môj manžel umrel, je stále nažive. Keď som sa to dopočula, chcela som ho ísť vlastnoručne zabiť. Potrebovala som pomstu. Určitým spôsobom ju potrebujem stále. Chcem, aby za to pykal. Ale v konečnom dôsledku, nebola to ani jeho chyba. Zlyhali mu brzdy. A je v umelom spánku. Je možné, že to neprežije ani on. Neviem, či budem niekedy ešte schopná sadnúť si za volant. Nie preto, že by som sa bála, že sa mi môže stať rovnaká vec, ale kvôli tomu, že tento automobilový prostriedok, ktorý má slúžiť na ľahšiu prepravu ľudí, na zľahčenie života, sa stal smrteľným prostriedkom. Zabil ho. Autá sú niekedy ako zbrane, každý jeden deň sa na cestách deje neuveriteľne veľký počet nehôd, pri ktorom vyhasínajú ľudské životy úplne zbytočne, bezdôvodne, neoprávnene.

Oliver bol zdravý, nikdy nemal žiadne zdravotné problémy, dokonca si ani nepamätám, kedy mal naposledy chrípku. Mal vynikajúcu imunitu. Zdravo sa stravoval, behával, nefajčil, pil možno len dvakrát do roka, ale nikdy sa neopil do nemoty. A predsa ani to nezabránilo tomu, aby nepodľahol zraneniam. Žil ukážkovým spôsobom života, ale aj tak mu to nepomohlo. Takže je úplne jedno, či sa o seba staráme alebo nie, náš život je krehký a môžeme o neho prísť kedykoľvek. V každej minúte. A ja sa modlím, aby to moje srdce neunieslo a puklo. Želám si, aby sa toto moje trápenie konečne skončilo. Mám tohto života plné zuby. Neviem, čím som si zaslúžila takýto údel. Sú ľudia, ktorí majú povolené žiť šťastne a potom tí, ktorí sú vystavovaným skúškam, ktoré testujú, koľko toho ešte sú schopní zvládnuť. Niekto tam hore im stále nakladá a skúša, dokedy toho už budú mať dosť. Ja s určitosťou patrím do tej druhej skupiny.

Otec nás opustil, keď som asi mala dva roky. Nepamätám si na neho. Nemám na neho žiadnu spomienku, v detstve som sa mnohokrát zamýšľala nad tým, prečo od nás odišiel. Či som bola ja tým dôvodom, pre ktorý sa nás rozhodol opustiť. Bolo mi čudné, že dievčatá v škôlke majú svojich ockov, ktorí ich každé poobedie chodia vyzdvihovať, ale pre mňa vždy chodievala len mama. Ale neviem, či mi chýbal. Možno ak by som ho spoznala a on by odišiel, keby som už bola väčšia, vtedy by som to znášala ťažšie, takto som sa zmierila s tým, že mám len jedného rodiča. Mama sa mi snažila nahrádzať obe rodičovské figúry, ale ja som v skutočnosti potrebovala len ju.

Asi som sa jej párkrát spýtala, čo sa stalo s mojím otcom, či som ho vôbec niekedy mala a nikdy som od nej nedostala konkrétnu odpoveď. Len mi odpovedala, ocko odišiel ďaleko, ocko mal veľmi dôležitú úlohu, ale miluje ťa... Až keď som bola staršia, povedala mi, čo sa skutočne stalo. Mamino tehotenstvo nebolo v pláne, od začiatku sa k tomu staval veľmi negatívne, vravel, že nie je pripravený byť otcom, že je na to ešte priskoro. Zvládol to s nami dva roky, počas ktorých sa o mňa aj tak nestaral a nevenoval sa mi, pravdepodobne naozaj nebol pripravený. Niektorí chlapi nemajú v génoch to potrebné na to, aby sa stali otcami. Pretože, ak ste niekomu darovali život a splodili ho, to ešte automaticky neznamená, že ste aj jeho otcom.

Ten titul si musíte zaslúžiť svojimi činmi. Skutkami. Preukázanou lojalitou. Otec nie je človek, ktorý dieťa splodí, ale ten, kto sa o neho bude v skutočnosti aj starať a obklopovať ho láskou. To isté platí aj o matke. A ja rozhodne nie som dobrou matkou svojej dcéry. Za posledné dni, či týždne, naozaj neviem, koľko času od môjho prepustenia z nemocnice ubehlo, som ju ani raz nemala v náručí. Popravde, ani so mnou nebýva v jednom dome. Dala som ju svojej mame. Vidím ju len vtedy, keď jej idem odovzdať odsaté mlieko. Vlastne som pre ňu len dodávateľom materského mlieka. Nič iné jej v tomto okamihu nedokážem dať. Nemôžem pre ňu urobiť nič viac. Nemôžem sa na ňu pozerať a tváriť sa ako šťastná mamička. A to ma ubíja, pretože ju naozaj milujem. Tešila som sa na ňu. Je to moje vysnívané dieťa. A predsa nie som schopná ju zahrnúť láskou, aj keď si to zaslúži a je to moja povinnosť. Cítim sa ako skrachovaný prípad. Ako by celá moja existencia na tejto planéte bola zbytočná, nevidím svetlo na konci tunela. Len samú tmu. Hnusnú a temnú tmu, ktorá sa mi plazí okolo tela ako nejaké pijavice.

Znovu som spadla do depresií. Ale tentoraz je to už asi horšie. Tentoraz skutočne premýšľam o tom, že sa zabijem. Mám každý deň samovražedné pohnútky, premýšľam, aká smrť by bola najbezbolestnejšia. Občas sa nájdem sedieť len tak na čistej zemi a pohľad mi zbieha ku otvorenému balkónu, na ktorý vyjdem a pozerám sa dole. Umrela by som, ak by som zoskočila dole? Možno by som si len spôsobila nejaké zranenia, ochrnula a nič by som tým nevyriešila. Nemôžem dopustiť, aby Ema stratila oboch rodičov, to ma vždy zastaví. Táto myšlienka mi v hlave dáva pred oči červenú stopku, dodáva mi len malinkú nádej, aby som to ešte jeden deň vydržala. V noci zaspávam s pocitom, že druhý deň bude lepší, znesiteľnejší, ale ráno sa len prebudím na pocity sklamania. A som prázdna. Ako keby už nemám dušu. Možno sa vytratila práve s Oliverovou smrťou.

Každé ráno si zastanem pred zrkadlo a pozerám sa na svoj zúbožený stav. Vyzerám totálne ako mŕtvola. Pod očami mám veľké čierne kruhy, ktoré by neprekryl ani ten najkvalitnejší korektor a mejkap, pery mám popraskané a úplne bledé, ba až modré. Vlasy mi trčia zo všetkých kútov, vôbec ma nezaujíma môj vzhľad. Nemám sa komu páčiť. Je jedno, ako vyzerám. Keď skončím s prezeraním si svojej upadajúcej tváre, začnem kričať. Len tak. Z plného hrdla a nahlas. Určite ma susedia počujú a myslia si, že som sa totálne zbláznila. To je možno aj pravda. Asi som už načisto potratila rozum. Stala sa zo mňa vyšinutá a zúbožená schránka. Jediná vec, ktorá zachraňuje moju ľudskosť, je bolesť. A teraz ju potrebujem cítiť. Z celej sily tresnem päsťou do zrkadla, ktoré sa s buchotom rozpadne na zem. Malé úlomky mi dopadajú so štrngajúcim zvukom k mojim bosým nohám na vydlaždenú podlahu. Z ruky sa mi spustí červená láva, strieka mi z nej tá najtmavšia krv. Zatínam päste, ale nič si na to neprikladám. Len tak stojím a pozerám sa, ako mi vyteká z rany. Neprestáva. A ja sa začínam upokojovať. Som sadista. Prináša mi to úľavu. Uľavilo sa mi, že som si dokázala ublížiť. Nie je to nič veľké, nezabije ma to, ale štípe to a ja cítim, že som ešte stále nažive. Takže som stále živý človek z mäsa a kostí. A pociťujem bolesť. Fyzickú. Dobre vedieť.

Zo spoločného zrkadla zaveseného na stene pri umývadle už ostali len malé úlomky. Aspoň už nebudem môcť vidieť svoju tvár. Aj tak mi to nerobilo dobre. Po chvíli som si priložila na zakrvavenú ruku uterák a zbehla pre lopatku. Musím to pozametať, dnes má prísť mama a nechcem, aby to videla. Poslala by ma k psychológovi, možno by ma dokonca teraz aj zavreli na psychiatriu. A to nepotrebujem. Už nechcem vidieť lekárov. Aj tak vám nedokážu pomôcť. Majú zachraňovať životy, ale predsa každý deň niekto zomrie. Nevedia zachrániť všetkých. A mne už pomôcť aj tak nikto nedokáže. Potrebujem utiecť sama pred sebou, s tým vám nepomôže žiadny doktor. Ani ten najvychýrenejší a najlepší.

Len čo pozametám všetky zvyšky rozbitého zrkadla, vo dverách sa objaví mama s Emou v náručí. Pozerá sa na mňa ustarostene, ale podľa mňa už aj ona sama vie, že je zbytočné mi prehovárať do duše. Ani ona mi nemôže pomôcť. Som pokrytec, trápim ju, viem to, ale neviem si pomôcť. Nemôžem sa preštelovať. Veľmi to chcem. Naozaj si želám vrátiť sa do svojho normálneho kolobehu, byť tu pre svoju dcéru, ale nedokážem sa premôcť. Som zničená. Utápam sa v sebaľútosti, myslím len na samu seba a nenávidím sa kvôli tomu.

"Tamarka, čo sa ti stalo s rukou?" s hrôzou sa zadívala na moju ofačovanú ruku v uteráku.

"Nič to nie je, porezala som sa na zrkadle."

"Ukáž, nech sa ti na to pozriem. Možno máš hlbokú ranu, ktorú by bolo potrebné zašiť."

"Povedala som, že mi nič nie je," odtiahla som si od nej ruku a otočila sa.

"Tak mi aspoň dovoľ, aby som ti tú ranu vyčistila a obviazala ju obväzom."

"Fajn..." vytiahla som z vrchnej poličky v kúpeľni lekárničku a položila ju na stôl.

Spôsobila som si naozaj hlbokú ranu. Siahala mi presne po celú dlaň, rozdeľovala ju na dve polovice. Asi nikdy sa už kompletne nezahojí. S dezinfekciou to štípalo ešte viac, ale toto bola v porovnaní s bolesťou, ktorú som prežívala, malina.

"Mlieko je v chladničke. Len ho treba ohriať," postavila som sa zo stoličky a chystala sa na odchod.

"Ideš niekam?" prekvapene vyvalila očami.

"Len sa prejsť. Vyčistiť si hlavu."

"Počkaj, nachovám Emku a pôjdeme s tebou."

"Chcem byť osamote."

"Celé dni si osamote. Bojím sa o teba. Nechceš ísť bývať ku mne?"

"Tu mi je dobre..."

"Na tento dom ste vzali hypotéku, ako ju budeš schopná sama platiť?"

"Nejako si už poradím," obliekla som si kabát a vystúpila von do sychravého počasia.

Jeseň je v plnom prúde. Listy naokolo hmýria farbami, väčšina z nich je už aj tak len popadaná na zemi. Za tými štyrmi stenami som sa už začala dusiť. Nebola som na čerstvom vzduchu od pohrebu. Bolo pre mňa ľahšie byť v našom spoločnom dome, pretože som si aspoň mohla premietať naše spoločné spomienky. Ten dom bol odrazom jeho. Vlastnými rukami navrhol každý jeden kút. Nemôžem sa ho len tak vzdať. Nie. Ako by som ho mohla predať? Patril nám. Zadovážili sme si ho spoločne. Vzali sme na ten pozemok hypotéku, ešte teraz mám živo v pamäti, ako šťastní sme z toho obaja boli, keď nám v banke oznámili, že nami požadovaná suma prešla. Nemeškali sme ani minútu. Utekali sme ihneď za majiteľom a odkúpili ho od neho.

Ten pozemok bol v odľahlej štvrti, veľký, s množstvom príležitostí na vyhranie sa s detailmi. Objavili sme ho v inzerátoch na tabuli pri mestskom úrade, bola to láska na prvý pohľad. Oliver nechcel kúpiť dom, v ktorom už bývala nejaká druhá rodina, chcel, aby sme si v našom dome utvorili spomienky my ako prví. Zapracovala moja a jeho fantázia a návrh sa sám zhotovoval na papieri. Išlo mu to od ruky. Vždy som ho obdivovala, jeho navrhnuté budovy vyzerali viac ako umelecké diela, dával do každého z nich svoju dušu. Mal neuveriteľný cit pre detail, pri svojich návrhoch bol pedant, nevyšiel zo svojej pracovne, až kým si na sto percent nebol istý tým, že je jeho dielo presne podľa zákazníkových predstáv. Mali sme na účte našetrené nejaké peniaze, splátky zaplatím z toho. Navyše dostala som príspevok, ktorý sa udeľuje po narodení dieťaťa. Ale ten nemôžem použiť. Ten patrí Eme.

Hneď po zistení tehotenstva som si zobrala v práci dovolenku. Vedela som, že sa nebudem môcť tak vyťažovať, ak som chcela porodiť zdravé dieťa. Mohla by som sa tam teraz vrátiť, ale nie som schopná pracovať. Varenie ma vždy upokojovalo, prinášalo do iného sveta, všetky tie rôzne jedlá a chute ma fascinovali. Pracujem v jednej z najšpičkovejších reštaurácii v meste, orientujeme sa na všetky kuchyne sveta. Ale aj tak som vždy najradšej varila tie naše slovenské tradičné, možno aj kvôli tomu, že Oliver bol schopný jesť bryndzové halušky každý deň. Robila som mu ich každý týždeň, hovoril, že ich dokážem robiť najlahodnejšie. Už nikdy nebudem variť toto jedlo, pretože bolo jeho. Teraz sa neviem prinúť uvariť si ani len obyčajný vývar. Ani moja najobľúbenejšia aktivita ma nevie prinútiť vzchopiť sa.

Moje nohy ma vedú samé od seba. Začína sa stmievať a ochladzovať. Po každom výdychu mi z úst vychádza studená para. Blúdim uličkami nášho mesta, ale mám jasný cieľ. Blížim sa ku hrobu svojho manžela. Ešte stále nemá zhotovený pomník, je to len hrob s množstvom smútočných vencov. Jeho telo leží hneď vedľa hrobu jeho rodičov. Aspoň dúfam, že sa s nimi tam hore konečne stretol. Viem, že si vždy želal, aby ich mohol spoznať. Zomreli, paradoxne, tiež pri autohavárii. Oliver mal vtedy tri roky, sedel s nimi v jednom aute a prežil to z nich troch len on. Všetci v nemocnici to považovali za zázrak. Utrpel len niekoľko odrenín, jeho mama konala reflexívne a zachránila ho vlastným telom. Náraz do stromu v plnej rýchlosti ich oboch usmrtil na mieste, požiarnici sa rýchlo náhlili k autu, ktoré začínalo horieť a len tak-tak z neho vyslobodili plačúce dieťa. Aspoň takto mu vyrozprávali príbeh sestričky, za ktorými zašiel po dovŕšení osemnástich rokov. Chcel sa dozvedieť o tejto osudnej noci. Chcel vedieť, ako zahynuli jeho rodičia.

Ahoj, Oliver. Prepáč, že som tu posledné dni nebola. Nezvládla som to. Pretože som padavka a zbabelec, vždy som ním bola, mala som šťastie, že si ma miloval. Ty si bol silný. Nesťažoval sa nikdy na nič. Vždy uprednostnil všetkých naokolo pred sebou samým. Bol si úžasný. Ach, Oliver. Čo ti mám povedať? Chce sa mi kričať. Dvadsaťštyri hodín denne sa mi chce kričať a nariekať, pretože som stratila najlepšieho muža na tomto svete. Počuješ ma vôbec? Prosím, potrebujem vedieť, že ma aspoň počuješ. Že aspoň cítiš moju prítomnosť. Neviem si dať rady sama so sebou. Nie som spokojná vo svojej vlastnej koži. Chcem utiecť od svojich myšlienok a od seba. Potrebujem teba. Ty jediný si ma dokázal stále zlepiť dohromady, bol si mojím osobným opravárom. Ako si ma mohol nechať samu? Oliver, prečo? Prečo? Prečo? Stále mám v mysli len túto jednu otázku, nechápem, prečo si musel zomrieť. Nedokážem sa s tým zmieriť. Neviem to akceptovať. Potrebujem počuť tvoj hlas. A potrebujem cítiť tvoje dotyky a bozky. Pôsobili na mňa ako tá najúčinnejšia medicína. Bude to už vždy takto? Rozmýšľam nad smrťou. Premýšľam, že to všetko skončím. Ale bojím sa toho, čo bude nasledovať potom. Určite by si nechcel, aby som sa takto trápila, viem to. Chcel by si, aby som tu bola pre našu dcéru. Mimochodom, volá sa Ema. Naša veľká a silná Ema. Si otcom dcéry, ktorá si zaslúži lepšiu matku. Ja sa nesprávam ako jej matka. Myslím len na teba a na ňu vôbec. Som hnusný pokrytec, ktorý si neváži tohto daru, veď sa mi konečne podarilo priviesť na svet ľudskú bytosť. Našu spoločne vytvorenú ľudskú bytosť. Celý čas je u mojej mamy. Ja som v našom dome sama. Ten dom sa zrazu zdá taký veľký a prázdny, už to ďalej nie je domov. Len osirelá budova s prázdnymi izbami. Aj keď je v nich nábytok, sú prázdne, lebo v nich ďalej už neprúdi život. Ten dom zomrel spolu s tebou. Prepáč, ak som ťa sklamala, prepáč, že nie som silnejšia. Je zo mňa troska. Hanbím sa pred tebou. Prajem si, aby to bolo opačne. Aby som namiesto teba zomrela ja. Ty by si bol určite odvážnejší. Dokázal by si sa postarať o Emu, nepotreboval by si na to moju pomoc. Bol by si ten najlepší otec, viem to. Oliver, milujem ťa. Z tej lásky mi horí srdce. Odpusť mi, láska moja.