Tamara

"Em, no tak, ja ťa vidím, vieš, že to nemôžeš chytať do svojich malých ručičiek, to patrí do tvojich ústočiek, aby si nemala prázdne bruško," napomeniem ju a ona sa len hlasno zachichotá. V poslednom čase sa snaží robiť všetko sama. Nemá rada, keď ju kŕmim, lyžičku mi vyberá z rúk a nedovolí mi ju nachovať. No, čakala som, že to jedného dňa príde, ale že sa moja jednoročná dcéra naučí samostatnosti už tak skoro, tak to je studená prekvapivá sprcha. Som tou matkou, ktorá dáva rozkazy. Začínam chápať všetky mamine príkazy, je to vec rodičov. Každý jeden zákaz vám dávajú pre vlastné dobro. Naozaj v tom nie je ani štipka sebeckosti, ani užívanie si pocitu, že máte nad svojím dieťaťom kontrolu. Lenže túto vec je možné pochopiť len pri vlastných deťoch. Z opačnej úlohy, z druhej strany, sa na to pozeráte ako na príkaz, ktorým vám vaši rodičia len škodia a vy ich za to nenávidíte. Respektíve si to len myslíte, akoby ste mohli skutočne nenávidieť ľudí, ktorí sa starajú, aby ste sa na tejto zemi mali dobre a nič vám nechýbalo? Občas musíte pritvrdiť a neustúpiť. Tváriť sa prísne a neoblomne. Asi by som sa mala začať riadiť svojimi radami, pretože i keď moje slová znejú ako zákaz, pokojne Em dovolím hádzať s jedlom po celej kuchyni. Chytá ho do rúk a miesto toho, aby končil v jej žalúdku, sa usádza na mojich vlasoch.

Snažím sa udržať kamenný výraz, ale proste to nejde. Je vo veku, kedy je toto vyvádzanie ospravedlniteľné a povedzme si pravdu, je na zožranie. Čím hlasnejšie sa smejem ja, tým rýchlejšie sa brokolicová kaša z mištičky míňa. Zdvihla mi náladu. Rozpoznala, že jej matka potrebuje rozptýlenie? Ani neviem, kedy som sa naposledy takto výdatne smiala. V posledných týždňoch som na to popravde ani nemala príliš veľa príležitostí. Neozval sa od toho dňa v kostole. Neviem, prečo som taká prekvapená, veď som to očakávala, ale aj tak ma to trápi. Cnie sa mi po ňom a po našich strávených chvíľach. Ani do parku nechodí. Netuším, či sa mi vyhýba a robí to zámerne, aby sa s nami nemusel stretnúť. Zrejme je pre neho jednoduchšie, keď nás nevidí. Nemusí sa snažiť neustále mi zlepšovať náladu. Tým lúčením z neho opadlo veľké bremeno, ktorým pre neho moja prítomnosť bola. Určite sa venuje plánovaniu svadby a na nejakú zlomenú Tamaru už ani nepomyslí. Plní mi len láskavosť. Sama som ho požiadala, aby mi doprial odstup. Splňuje len moje požiadavky. Nemôžete očakávať od ľudí, aby vás zachránili, keď v prvom rade ani nevedia, že sa potápate. Poslala som ho za ňou. Vlastne môj vysielajúci popud ani vôbec nepotreboval. Samozrejme, že je pre neho dôležitejšia. Pozná ju dlhšie ako mňa. Boli rok odlúčení, možno len potreboval nájsť niekoho, kto by vypĺňal miesto po jej odchode. A keď ju má teraz späť, viac nepotrebuje, aby sme sa v jeho živote vyskytovali. V tom prípade by ale bol veľký pokrytec. Nezoznámil sa len so mnou, stretol aj moju dcéru, ktorá k nemu má určitú citovú väzbu. Dôverovala som mu a dovolila, aby sa pre nás stal oporou. Zahodil to až príliš ľahko. To je problém s ľuďmi. Nikdy neviete, čo sa z nich vykľuje. Nadobudla som dojem, že mu na nás záleží, čo ak to bolo celé len pretvárka? Tým pádom si však budem sama na chybe, pretože som to neprekukla už dávnejšie.

Nemôžem ho viniť zo všetkého, čo sa za posledné týždne stalo. Znovu som sa nechala ovládnuť hrdosťou a bojím sa urobiť prvý krok. Nedokopem sa k tomu, pretože mám strach z jeho reakcie. Zavolám mu, poviem, že mi chýba a on ma bude ľutovať, takže sa so mnou stretne len zo súcitu a opäť si bude myslieť, že musí byť mojím princom na bielom koni. Že vyžadujem záchranu, ktorú mi musí ponúknuť. Nie sme žiadna charita, nepotrebujem stretnutie z milosrdnosti. Až taký zúfalec zo mňa nie je. Nedokázala som sa pri tom lúčení ovládnuť. Už vtedy som cítila, že sa to medzi nami končí. Nebola to stopka. Nezastavili sme na nej čas, ktorý v budúcnosti plánujeme opäť rozhýbať. Lehota splatnosti nášho priateľstva vypršala. Na obale nebol presne stanovený dátum, ale z dlhého preležania na poličke sa tovar pokazil. Bolo potrebné vyhodiť ho do smetného koša, pretože svojím prenikavým zápachom znečisťoval ovzdušie a šíril toxickú arómu. Jeho konzumácia ďalej nebola možná. Vzdanie sa toho tovaru bolo najlepším riešením pre všetkých. Nechcela by som mu stáť v ceste. Kamaráti sa neobmedzujú. Obetujú sa, pretože im nechcú škodiť. Možnože som mu už nemala čo ponúknuť. Vie o mne všetko potrebné na to, aby došiel k nejakému zámeru. Som len zlomená vdova, ktorá sa potýka s každodennými problémami. Nie je na mne nič špeciálne. Ako keby sa nachádzam v makovici plnej drobných makových zrniek, z ktorých ani jedno nevyčnieva z davu. Sú navlas identické. Nerozoznateľné. Splývajú.

Em sa rozchodila. Nemusí sa pridržiavať rôznych častí nábytku, ide jej to ladne a bezproblémovo. Párkrát spadla, ale nezastavilo ju to. Chvíľku si poplakala a odhodlala sa k ďalším krokom. Je úžasné, že sa takto rozpohybovala, ešte pred mesiacom mnou lomcovala frustrácia a beznádej a nakoniec vysvitlo, že som na to nemala ani len ten najmenší dôvod. Jej prítomnosť ma udržuje pri zmysloch. Našťastie mám aj svoj tortový biznis, takže sa konštante niečím zamestnávam, aby som nemusela prejavovať smútok z Adamovej neprítomnosti a množstva ďalších vecí, o ktorých som si povedala, že ma ďalej nebudú zarmucovať. Nechala som Olivera ísť. Oslobodila som jeho dušu a naozaj cítim, že som sa od neho akýmsi spôsobom odpútala, ale z času na neho musím myslieť. Nedá sa len tak zabudnúť na dvanásť rokov. Odpútanie neznamená pustenie z hlavy. Je to len prerušenie prepojenia, ktoré symbolizovalo lipnutie. Oliver sa tak úplne už nikdy nevytratí z môjho života, ale uvedomila som si, že ten život musí pokračovať aj napriek jeho strate. Bolí ma to nesmierne, ale nemôžem stráviť večnosť premýšľaním nad tým, čo by sa stalo, keby na tej ceste nestál. Nikdy sa to totižto nedozviem. Umrel. Bol na tej ceste a zrazil sa s kamiónom. Táto zrážka spôsobila jeho okamžitú smrť. Je príšerné vysloviť všetky tieto veci v hlave, nieto ešte o nich hovoriť nahlas. Ale taká je pravda. Nech už je akokoľvek krutá, nezmením ju, ani keby som sa rovno teraz postavila na hlavu. Musím prijať skutočnosť takú, aká je. Ani život sa s nami nemazná. Každý v určitom bode pocítime bolesť zo straty blízkeho. Nemusí to byť manžel, môže to byť otec, matka alebo kamarát. Nevieme smrti zabrániť. Nemáme nad ňou ale že absolútnu moc. To ona si vyberá. My sme len jej postavičkami v šachovom poli. Ona je kráľovná bez korunky. Vládne všetkým naokolo. Chudobným či bohatým, na tom nezáleží. Úplne všetci do bodky z nej máme rešpekt. Je našim varovným signálom, ktorý nás upozorňuje, že nič netrvá navždy. Začiatok je narodenie, koniec je úmrtie. Narodili sme sa preto, aby sme umreli. Možnože príliš negatívne vyjadrenie, ale keď sa na to okrajovo pozriete, dáva to určitý zmysel.

"Mama!" zahlási Em svojím jemným hláskom a ja neverím vlastným ušiam. Z jej úst som tieto slová počula niekoľkokrát, ale po prvý raz boli skutočne mierené mne. Doteraz to bol len taký slabičný džavot, ktorému sa príliš veľký význam prikladať nemohol. Hovorila ma-ma často, avšak to bolo len bábätkovské bľabotanie. Toto je jej prvé, fakticky prvé, slovo. Každá matka si želá, aby prvým slovom jej dieťaťa bolo slovo mama. Mne sa to splnilo. Prekypujem radosťou a z očí sa mi hrnú hráškové slzy. Em absolútne nechápe, prečo jej matka močí očami a smeje sa na mňa.

"Tak tebe príde vtipné, že je tvoja matka magnetom na slzy?" pristúpim k nej a zdvihnem ju do náručia.

"Mama, mama," opakuje dookola a neuvedomuje si, že počuť tieto slová zaradom moje plakanie znásobuje a nedokáže sa zastaviť.

"Moja dokonalá šikovná dcéra, áno, som tvoja mama a milujem ťa po vesmír a naspäť. Si moja spása z neba. Kým mám teba, nezáleží na ničom inom. Ty vládneš môjmu svetu, si stredobodom mojej pozornosti a nikdy ťa nikto nenahradí. Si na hornom liste mojich priorít, Em. Budem sa snažiť zo všetkých síl, aby som tohto titulu mama bola hodná. Dám si záležať, aby ti nič nechýbalo. Si moja perfektná princezná," hovorila som dojatým hlasom a pevno ju pri svojej tvári zvierala. Toto je jeden z najkrajších dní v mojom živote. Čakala som na jej slovo od prvého dňa v pôrodnici. Je to veľká vec. Väčšia, ako celý zármutok a žiaľ, ktorý si nesiem v srdci. V tejto chvíli nie je podstatné, čo som stratila, ale čo som získala. Podieľala som sa na zrodení tejto čistej a dokonalej bytosti. Pochádza zo mňa a z Olivera. Tomuto slastnému pocitu sa nič nevyrovná. Je nenahraditeľný. Neprekoná ho žiaden iný, pretože ho môžete skutočne zažívať len pri vlastných deťoch. Keby som o ňom vykladala bezdetným ľuďom, nemali by preň rovnakého pochopenia. Určite by ma obvinili z toho, že preháňam. Veď predsa každé dieťa musí v určitom bode začať chodiť a rozprávať, ak je teda zdravé. Tiež som bola rovnakým cynikom. Pri Em som pochopila, že rozpletenie jazyka a prvé kroky sú prvým prejavom vášho potomka. Značia, že budú mať vlastný názor a že pôjdu cestou, ktorú si samé vyberú. Nebudú sa riadiť tým, čo pre nich máte naplánované. Budú oprávnení robiť vlastné rozhodnutia bez vášho odobrenia. Z mojej rozcítenej chvíľky ma vyruší prichádzajúci zvonček od dverí. Náhlim sa ku dverám a ani sa neunúvam upraviť.

"Tami, Ema, ahojte! Dúfam, že nejdem nevhod. Dohodli sme sa, že pôjdeme na prechádzku, asi si zabudla, však?" Erik sa spýta previnilo po otvorení dvier a vyjavene sa na nás dve pozerá.

"Nezabudla, len som trochu stratila pojem o čase. Poď dovnútra," odstúpila som od dverí a viedla som ho smerom do obývačky.

"Prepáč, že sa pýtam, ale si v poriadku?" starostlivo si ma obzeral, zrejme nie je náročné zbadať, že som pred malou chvíľou vzlykala a revala ako nejaký precitlivený plačko.

"Som v tom najlepšom poriadku, Em ma dnes po prvýkrát oslovila mamou!" nadšene som vyhlásila a bola som šťastná, že sa mám s kým o túto radostnú novinku podeliť.

"To je neuveriteľné! Teším sa s vami. Už si začína uvedomovať, akou úžasnou matkou jej si."

"Ďakujem, že to hovoríš. Cením si tvoje slová."

"Hovorím ti len obyčajnú pravdu. A teraz nechcem byť hnusný, ale prečo máš zelené vlasy, to je nejaký nový trend?"

"Si neskutočne vtipný, Em sa tak trochu hrala s jedlom," odvetila som mu sarkasticky. Úplne som zabudla, že zvyšky brokolicovej kaše sú ešte stále zachytené na mojich vlasoch.

"Choď si to umyť, postrážim ti Emu. Alebo teda môžeš ísť von aj takto, Halloween je ale až o mesiac."

"Je tu dieťa, takže sa radšej zdržím ostrých komentárov a prijmem tvoju ponuku stráženia," hodila som na neho zlomyseľný pohľad a rýchlo zbehla do kúpeľne.

Vyzerám fakticky hrozne, dobrá vec, že Erikovi je môj výraz ľahostajný. Brokolicová kaša na mojich vlasoch stvrdla a jej zoškrabávanie trvá celú večnosť. Nabudúce si pri Eminom kŕmení na hlavu nasadím igelit.

"Tak a som hotová, môžeme ísť," zahlásim zo schodov a preberám si z Erikových rúk Em, ktorá sa už stihla zabaviť s jeho hodinkami. Predpokladám, že mu ich pretočila a ich správne nastavenie mu rozhodne potrvá.

"Netrvalo ti to dlho."

"Som v použiteľnom stave a nebudeš sa hanbiť vyjsť so mnou na verejnosť?"

"Prosím ťa, vôbec som sa nehanbil. Vyzerala by si dobre tak či tak," štuchne do mňa a podrží mi dvere, aby som s Emou mohla vystúpiť von.

"Ako to vyzerá medzi tebou a Karolínou?" preruším ticho, ktoré trvalo od vystúpenia z môjho dvoru. Prechádzame sa uličkami bez nejakého jasne stanoveného cieľa.

"V tejto chvíli nijako."

"Rozišli ste sa?"

"Už to tak bude."

"Všetky tie ženy sú slepé a nevážia si, čo v tebe majú. Ich smola," snažím sa vyznieť povzbudzujúco a zlepšiť mu náladu.

"Vieš, predtým, ako ste sa dali s Oliverom dokopy, som bol do teba tiež buchnutý."

"Neverím!" vykríkla som z prekvapenia.

"No fakt! Lenže môj brácho po tebe tiež pokukoval, takže som sa stiahol a radšej na teba zabudol. Nemohol som dovoliť, aby naše kamarátstvo zlynčovalo zaľúbenie sa do rovnakej ženy. A nakoniec som sa rozhodol správne, pretože vy dvaja ste pre seba boli stvorení."

"Vedel o tom?"

"Kto, Oliver? Samozrejme, nemohol som to pred ním tajiť. Chcel sa obetovať rovnako ako ja, lenže ja som mu to nedovolil. Vedel som, že s ním by ťa čakala priaznivejšia budúcnosť, ako so mnou. Navyše si do neho bola po uši zamilovaná, neurobil by som nič, čím by som vám to skazil."

"Aj ty si niekoho takého nájdeš. Si jeden z najlepších mužov na svete. Skutočnosť, že ti na nás dvoch stále záleží, je udivujúca."

"Už som ti raz vravel, že som nebol len Oliverov kamarát, ale aj tvoj. Nemysli si, že som si nevšimol, že ťa v posledných dňoch niečo trápi," zdvihol lišiacky obočie. Prekukol ma.

"Je to tak, ale nechcem sa o tom rozprávať."

"To nie je problém. Ale keď sa na to budeš cítiť, stačí mi len zavolať. Rád si ťa vypočujem."

"Ja viem. Ďakujem," rýchlo som ho objala a usmiala sa.

Ďalej sme sa prechádzali v tichosti. Je to už taká menšia klasika, že sa v piatok stretneme a prechádzame sa mestom. Potrebovala som mať pri sebe niekoho po rozlúčení sa s Adamom. Erikova prítomnosť mi aspoň trochu pomáha, je mojím kamarátom a vzťah s ním je nenáročný. Je to iný druh kamarátstva, než aký sme medzi sebou mali s Adamom. A hoci mám Erika naozaj veľmi rada, nemôže ho nahradiť. Chýba mi ten jeho nechutný optimizmus, nerdovské vykladanie o superhrdinoch a intelektuálne témy, pri ktorých prevraciate očami, ale zároveň vás zasiahnu a donútia sa nad sebou zamyslieť.

"Ďakujeme za prechádzku."

"Potešenie na mojej strane. Vždycky rád uvítam rozptýlenie od mojich obľúbených dám."

"Viem, že Karolínu miluješ, skús jej zavolať, možno čaká na prvý krok od teba," prihovorím sa mu pri jeho odchode.

"Naozaj si to myslíš?"

"My ženy sa hráme na nedostupné, ale v kútiku duše dúfame, že naši vysnívaní princovia o nás budú bojovať. Nedovoľ, aby sa to skončilo, ak ju stále miluješ."

"Máš pravdu! Ozvem sa jej, stojí mi za to!" entuziasticky sa rozbehne a nestihnem sa mu ani poriadne pozdraviť, už brázdi ulicami.

Blázon, ale zamilovanosť niekedy núti robiť bláznovstvá. V nej sú dovolené robiť nonsensy z lásky. Len čo za sebou zavriem dvere a položím Em sadnúť si ku jej stolu na maľovanie, od dverí sa znovu ozýva zvonček. Určite si Erik niečo zabudol. S úsmevom bežím ku dverám, ale pohľad na osobu stojacu pri dverách ma prinesie do menších rozpakov.

"Tamara, rád ťa znovu vidím. Je pekné dozvedieť sa, že ešte žiješ," víta ma sarkastický hlas Bendžiho, ktorý z neuverenia krúti hlavou.

"Bendži, aké prekvapenie. Ahoj!"

"Aj ma pozveš dovnútra? Alebo sa budeš tváriť, že som len podomový predajca a zabuchneš za mnou dvere?"

"Isteže nie, ráčte vstúpiť, vaše veličenstvo," odstúpim sa a pokloním sa mu.

"Som na teba nahnevaný, vieš to? Ty aj Adam sa správate ako hlúpe deti. Chce ťa vidieť, chýbaš mu," povedal rázne a hodil sa do sedačky, pričom sa sám ponúkol sušienkou položenou na stole.

"To ti povedal?" neveriacky som dvíhala obočie.

"Samozrejme, že nie. Ale nemusím vedieť čítať myšlienky, aby som videl, že ho tvoja neprítomnosť zabíja. Potrebuje ťa mať pri sebe. Tak sa konečne vzchop a choď za ním, viem, že ho máš rovnako rada."