Kapitola 60
Adam
Samozrejme, že som veľmi dobre vedel, kto je. Ako by som mohol zabudnúť na takú tvár? Žiadna amnézia by mi ju nevymazala z pamäte. Chcel som len vidieť jej reakciu. Neviem, asi som sa potreboval ubezpečiť, že jej na mne aspoň trochu záleží. Že tie veci, ktoré mi povedala pred mojím odpadnutím, nemyslela vážne. Správam sa chrapúnsky, nemal by som takto využívať situáciu a klamať jej, ale zabolelo ma, čo mi povedala. Pevne verím, že z nej hovoril len hnev. Konala v amoku. Určite ich tak nemyslela. Ľudia povedia v zápale emócii mnoho vecí, ktoré tak nemyslia. Naozaj som nemal ani len najmenšie poňatie o tom, že ona by mohla byť Oliverovou manželkou. Aká to irónia osudu. Mal som ju pred sebou celý čas a ani som o tom nevedel. V živote by ma nenapadlo, že Tamara je tou ženou na druhej strane. Ktokoľvek tam hore už je, pekne sa na nás dvoch vyvŕšil. Spojil naše cesty a prepojil ich bez nášho vedomia. Od začiatku ma to k nej ťahalo. A teraz už poznám aj dôvod. Spoznalo ju Oliverove srdce? Vyzerá to tak. Inak by som necítil tie neopísateľné a nevysvetliteľné pocity. Vidím na jej tvári zdesenie. Škriabe sa na ruke, ako by na ňu práve prichádzal panický záchvat. Nemôžem ju ďalej trápiť. Som somár, že som s tým vôbec začínal. Zaslúžil by som si facku.
"Tamara, isteže si ťa pamätám, prepáč, nechcel som ťa vydesiť."
"Ty si... taký truľo, Adam," spustila ruku k telu a zhlboka sa nadýchla, "zľakla som sa."
"Chcel som sa zahrať na tú scénku zo Zápisníka jednej lásky, ženy majú ten film predsa rady, nie?" snažil som sa znieť vtipne.
"V tom filme stratila pamäť Allie, teda hlavná hrdinka, žena..."
"Vidíš, každý deň sa učím niečo nové. Ale vážne sa ti ospravedlňujem, len som trochu chcel uvoľniť atmosféru po tej našej hádke," natiahol som ruku a vzal do svojej dlani tu jej.
"Reagovala som impulzívne, hystericky. Proste ma to všetko premohlo, prep..."
"Blondiačik, si v poriadku? Prišla som tak rýchlo, ako som mohla!" vrútila sa do izby kučeravá žena, ktorú som hneď rozoznal. Cyntia sa vrátila.
"Cyntia, ako to, že si tu?"
"Práve som vychádzala z letiska, keď som dostala telefonát z tejto nemocnice oznamujúci, že ťa sem pred pár minútami priniesli v bezvedomí. Som tvoj stav núdze, zabudol si?"
"Nemala si byť na turné?"
"Skončili sme o mesiac skôr. Ochorel nám bubeník, bez neho by nemalo zmysel vystupovať. Sme skupina, vystupujeme v kolektíve. Ale uvítala som ten skorší príchod, strašne si mi chýbal, blondiačik. Keď mi zavolali, umierala som strachom. Prišla som najrýchlejšie, ako som vedela."
"Nemusíš si robiť starosti. Mám len zvýšený tlak, všetko je v poriadku."
"Odpadol si, čo znamená, že nič nie je v poriadku. Nemala som odchádzať, mala som tu ostať a postarať sa o teba." Sadla si na kraj mojej posteli a hladkala ma po ruke.
"Nie si moja opatrovateľka, ale snúbenica. Odpadnúť by som mohol aj keby si tu bola."
"Áno, ale aspoň by som stála pri tebe."
"Ja vám doprajem súkromie. Nechám vás. Skoré zdravenie, Adam. Dovidenia," ozvala sa Tamara a s očami uprenými na mňa sa zdvihla zo stoličky pri mojej posteli. Som korunovaný hlupák všetkých hlupákov. Tak veľmi som sa ponoril do diskusie so Cyntiou, že som Tamaru odignoroval. Na tvári sa jej zjavil zmätený a smutný výraz. Akoby ju moja ignorácia zabolela. Sklamal som ju dnes už po druhýkrát. Ani som jej na to nestihol nič odpovedať, vybehla z mojej izby čo najrýchlejšie sa dalo. Čo je logické, vypočula si konverzáciu s mojou snúbenicou, o ktorej v prvom rade ani nevedela. Neviem, prečo som jej o Cyntii nikdy nepovedal. Tak nejak na túto tému nikdy nedošlo. Niežeby som jej o tom zámerne klamal. Jednoducho som len nepovažoval za dôležité, aby som jej o nej hovoril. Sám som nevedel, či nejakú snúbenicu ešte mám, keď sa mi posledný rok Cyntia vôbec neozývala.
"Kto to bol?" spýtala sa ma zvedavo, ale nie vyčítavo. Nie je to ten typ otázky žiarlivej snúbenice, ktorá sa cíti byť v ohrození. Nie. Len ten typ otázky planúcej čisto zo zvedavosti.
"To je Tamara, moja kamarátka," rozhodol som sa jej odpovedať len polopravdu. Viem, že robím veľkú chybu. Sľúbili sme si, že si nebudeme nikdy klamať do očí. Porušujem svoje morálne zásady a je mi z toho na zvracanie, cítim sa previnilo. Ale nateraz jej ešte nemôžem povedať celú pravdu. Poviem jej ju, ale až keď celá táto situácia prehrmí a ja sa dostanem z tohto nemocničného lôžka.
"Kamarátka? Nemám pocit, že som ju už predtým stretla."
"Stretli sme sa len po tvojom odchode."
"Aha, tak preto ju nepoznám. Ona ti zavolala záchranku?"
"Áno, odpadol som, keď sme boli spolu."
"Čo sa stalo? Niečo ťa rozrušilo?"
"Niečo sa stalo, ale nie je to nič závažné, poviem ti o tom neskôr, dobre? Teraz sa sústreďme na to, že si ma smrť ešte stále nemala záujem vziať."
"Adam Ján Deák, nepovažuj sa mi toto ešte niekedy urobiť. Od strachu som išla zomrieť, neprežila by som, keby sa ti niečo stalo. Si Yin môjho Yangu," pritúlila sa k mojej hrudi a pobozkala ma na pery.
Moja obľúbená nemocnica. Raz a znovu sa stretávame. Som presvedčený o tom, že obaja by sme bez svojej prítomnosti dokázali prežiť. Neležal som tu už rok. To je obrovský pokrok. Ale pokojne by som bez tejto miestnosti vydržal ďalší. Čo už. Snáď všetko dobre dopadne. Jednu rejekciu mám úspešne za sebou, prežijem aj tú druhú. Ale nebudem sa schyľovať k unáhleným záverom, ešte mi ju nikto nepotvrdil. Doktor mi len povedal, že lieky na tlak mi už nezaberajú. Aspoň nie tak, ako by mali. Nechodievam na kontroly tak často, ako tomu bolo zo začiatku. Prakticky to môj stav ani nevyžadoval. Polepšilo sa mi. Uzdravoval som sa prirodzeným a rýchlym tempom. Ale ako je zvykom, po každom pozitívnejšom období nasleduje menší zádrheľ. V tomto prípade naozaj dúfam, že sa nebude jednať o nič veľké.
"Čo sa stalo? Si v poriadku? Odpadol si? Kto ťa našiel? Robili ti už vyšetrenia?" vrútila sa do izby rovnakým spôsobom ako Cyntia aj moja mama a z úst jej vychádzala jedna otázka za druhou.
"Maminka, kľud. Otázky poprosím po jednom. Všetko je v poriadku. Mal som trochu vyšší tlak, ale žijem. Nerob si starosti."
"Ráno ti nič nebolo, čo sa stalo?"
"Trochu som sa rozrušil a moje srdce si povedalo, že ma tým odpadnutím trošku preberie."
"Veľmi vtipné. Čo bola tá vec, ktorá ťa rozrušila? Pri raňajkách si bol pokojný, usmieval si sa. Keď tak nad tým premýšľam, už dlhšiu dobu si v mojej prítomnosti nemeriaš tlak. Máš ho zvýšený už niekoľko dní, však?" karhavo zdvihla prst.
"V mojom stave je zvýšený tlak normálny. Nechcel som z toho robiť zbytočnú vedu."
"Zbytočnú vedu, Adam? Aj máličko zvýšený tlak by ťa v tvojom stave mohol zabiť, je to vážne to, čo chceš?"
"Isteže nie, maminka. Máš pravdu, mal som byť voči sebe zodpovednejší. Dlžím to sebe a rovnako tak aj tej osobe, ktorá mi toto srdce darovala."
"Dobre, prepáč, nechcela som vyznieť prihrubo. Len sa o teba bojím. Cyntia, miláčik, prepáč, že som ťa ani neprivítala. Vitaj doma, zlatko," prešla okolo postele a vzala ju do náručia.
"To je v poriadku. Je pravda, že takto som si svoj návrat domov nepredstavovala, ale podstatné je, že je môj blondiačik v poriadku. Na ničom inom mi v tejto chvíli nezáleží."
"Som rada, že si sa nám vrátila späť. Môj synáčik ťa tu už potrebuje. Chýbala si mu. Neviem sa dočkať toho, kedy začneme s plánovaním svadby!" vyhlásila víťazoslávne a usmievala sa od ucha k uchu.
Pri slove svadba mi skoro zabehla vlastná slina. Niečo sa mojej mame musí uznať, tá sa s vecami nehrá a nezaháľa. Pozrite sa na ňu, Cyntia prestúpila hranice Slovenska zhruba pred hodinou a ona už aj stihla vytiahnuť svadbu. Dostala sa k tomu ešte skôr, ako my dvaja. Pravdupovediac je svadba to posledné, na čo teraz myslím. Mám pri sebe Cyntiu po dlhých jedenástich mesiacoch odlúčenia. A síce ju mám pred sebou, to jediné, na čo sa dokážem sústrediť, je Tamarin výraz pri jej odchode. Nechcel som jej spôsobiť bolesť. Dokelu, to posledné, čo by som si kedy na tomto svete želal, bolo ublížiť jej. Skončilo sa to medzi nami? Hovorila celkom jasne a presvedčivo. Želá si, aby som ju nechal osamote. Dal jej pokoj. Musím jej želanie rešpektovať. Povedal som si, že keď ma už viac vo svojom živote nebude chcieť, pristúpim na jej podmienky. Nemôžem ju nútiť, aby sa so mnou stýkala nasilu. Odišla len pred chvíľkou a už teraz mi chýba. Dobrovoľne som podľahol jej čaru. Už ma neprídu navštíviť do obchodu. Nestretneme sa v parku. Nebudeme spolu kŕmiť vtáky. A už nikdy mi nedovolí vziať ju do náručia a utešovať ju. Spáli za mnou všetky mosty? Som pre ňu taký nepodstatný, že na mňa zabudne a nebude ma chcieť ďalej vidieť? Keby jej na mne nezáležalo, nezavolala by mi pomoc. Nevyčkávala by pri mojej izbe a nebola by taká vystrašená, keď som sa pretvaroval, že ju nepoznám. To je dobré znamenie. Možno len potrebuje čas na vychladnutie. To, čo sme sa v dnešný deň dozvedeli, je informácia väčšia ako Galileov princíp relativity. Oboch nás to zaskočilo. Musí sa cez to preniesť. Nechať si uležať v hlave. Nevyžadujem od nej nič. Nemusí sa so mnou stretávať, len nech si nemyslí, že som si ju vytipoval. Nechcem, aby si myslela, že som sa s ňou začal stýkať kvôli tomu, že som z nej chcel vymámiť informácie. Taký nie som. Dúfam, že to o mne vie. Stihla ma za ten takmer rok spoznať.
"Volali sme s doktorom Páleníkom, budete presunutý na oddelenie kardiológie. Teraz vykonáme EMB a rovnaké vyšetrenia ako pri vašej bežnej prehliadke. Ak biopsia nepreukáže známky rejekcie, zapracujeme len na hľadaní správnych liekov. Keďže ste ale pacient doktora Páleníka, tieto veci budete riešiť s ním. Pozná váš stav najlepšie, budete presunutý do jeho starostlivosti," vyhlásil lekár po vstupe a ošetrovateľ ma na vozíku viedol dlhou uličkou ku úzkym dverám. Mám prednostné právo, čakám len nejakých päť minúť, hneď ma volajú dovnútra. Výhody pacienta s transplantáciou. Toto vyšetrenie mi bolo robené už niekoľkokrát, ale vždy mnou šklbne, keď ten dlhý katéter s uchopiteľnými klieštikmi vidím priložený pri mojej hrudi. Šťastie, že som naposledy jedol pred nejakými siedmimi hodinami. Ak by to bolo neskôr, biopsia by sa mohla vykonať až zajtra. Počas odoberania tkaniva musím ležať nehybne, nesmiem sa pohnúť ani len o centimeter. Sestrička mi podala nemocničné šaty a zavádza do mojej ruky infúziu, aby sa počas tejto procedúry mohli podávať lieky a tekutiny. Ležím na chrbte a keď zdvihnem hlavu, vidím obrovskú kameru a niekoľko monitorov. Kvôli uvoľneniu sú mi podané mierne sedatíva, ale som pri zmysloch. Vnímam všetko. Lekár použije lokálne anestetikum, aby znecitlivel oblasť okolo krku. Uchopuje plastovú dutú trubicu, cez ktorú je umiestnený katéter a vkladá ho do malého rezu do krvnej cievy v mojom krku. Nič necítim, ale aj tak je to nepríjemné. Následne vkladá bioptom do úzkej trubice a prechádza ním do pravej komory. Som nejaký oťapený, ale doktor komentuje každý svoj nasledujúci krok a ja ho registrujem. Počujem, čo rozpráva a v akom bode sa práve nachádza. Po odobratí vzoriek vyťahuje trubicu a katéter a ranu po reze silno pridŕža, aby sa zastavilo krvácanie. Hotovo. Mám to za sebou. Nemám poňatia o tom, ako dlho celý tento proces trval, ale tipujem, že nejakú hodinu. Nenastali žiadne komplikácie. Môžem sa pobrať do svojej nemocničnej izby. Po vystúpení z dverí na mňa čaká Cyntia aj moja mama.
"Tak ako, cítiš sa dobre?" nahýna sa ku mne a hladí ma po vlasoch. Mám rozospaté oči, jazyk sa mi pletie. Som v nepoužiteľnom stave. Asi sa z toho potrebujem vyspať. Vozík na moju izbu tlačí Cyntia. Znovu sa o mňa stará. Ešte sa ani poriadne nevybalila a už si robí starosti o môj stav. Ten rok odo mňa si zaslúžila. Celý ten čas som jej visel na krku a ťahal ju k zemi. Je doma necelé štyri hodiny a už sa so mnou vláči po nemocniciach a opatruje ma. Je aj naďalej mojím anjelom a ja? Čo som robil celý ten rok ja? Naviazal sa na druhú ženu a jej dcéru. Neľutujem, že som Tamaru a Emu spoznal. Priniesli do môjho života iný druh šťastia, ozvláštnili moju existenciu. Priniesli teplo, ktoré som nepociťoval pri nikom inom. Lenže Cyntia je moja snúbenica. Prvá láska. Žena pre večnosť. To ju musím milovať. Nie musím, ja ju milujem. Odlúčenie na našich citoch nič nezmenilo. Je tu so mnou a odhodlaná byť so mnou stále. Akoby som jej mohol zlomiť srdce? Tá svadba sa uskutoční. Ožením sa s ňou, pretože som raz vyslovil sľub. Mojou povinnosťou je splniť ho.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro