Adam

Som nervózny a môžem vás ubezpečiť, že to nemá žiadne prepojenie s touto kúpou. Som nervózny, pretože ho so mnou kupuje ona. A tiež kvôli jej rade. Povedala mi, aby som do toho šiel. Otázkou však ostáva, bol by jej názor rovnaký aj vtedy, keby vedela, že sa to rozhodnutie týka jej? Nemám strach z toho, že by mohla povedať nie. Bojím sa toho, že povie áno zo slušnosti. O to nestojím. Nechcem ju donútiť povedať áno. Želám si, aby na to pristúpila, ale z vlastnej vôle. Práve teraz určite vyzniem dramaticky. Robím z komára somára. Možno by som sa mal chovať sebaistejšie, rozhodnejšie, skrátka sa k tomu postaviť ako chlap. Vzmužiť sa. Ale kto povedal, že chlapi nemajú dovolené byť zraniteľnými a neistými? Aj my na to máme právo. Nemusíme byť vždy hrdinami. Za každým úspešným mužom stojí silná žena. Každý superhrdina potrebuje partnera. Čo by bol Batman bez Robina? Harry Potter bez Rona a Hermiony? Potrebujeme podporu. Niekedy sa za našimi úspechmi skrýva aj drina druhých ľudí, ktorá ostáva skrytá a zatienená. Nedostane sa jej skupinového ocenia. Úspech zožaje len individualista.

Tá asistentka predaja nás nazvala rodinou. Nebudem klamať, čakal som, že Tamaru ju v minúte opraví a povie, že sme len kamaráti. O to väčšie moje prekvapenie je, keď mlčí a nehovorí nič. Dovolila jej myslieť si a považovať nás za skutočnú rodinu s dieťaťom. Prečo? Nedokážem si to vysvetliť. Horšie však je, že som ju neopravil ani ja. Obaja sme ju nechali v tej mylnej a idylickej predstave, že sme dvaja manželia s malou dcérkou, ktorí sa rozhodli pre kúpu nového auta. Znie to lákavo. Imponuje mi, že ma niekto považuje za otca. A razom sa cítim ako ten najsebeckejší človek na svete, pretože si robím nároky na cudzie dieťa. Prisvojujem si dcéru druhého muža. Ktokoľvek to už je, to on má povolené, aby ho nazývali otcom malej Emy. On má právo na tento titul. Ale ja? Ani omylom. Práve teraz sa nachádzam v nerealistickej bubline, v ktorej sme my dvaja s Tamarou manželmi. Páči sa mi v nej. Lenže viem, že o pár minút táto nereálna a imaginárna bublina spľaskne a zo mňa sa opäť stane len jej kamarát. Preskakuje mi. Opäť stane? Ja ním som neustále. Nezmenilo sa to ani po oslovení tejto dámy. Môžem si namýšľať čo len chcem, ale v Tamariných očiach budem navždy kamarát. Nič viac, nič menej. Presne ako by to malo byť. Presahujem hranice. Dobre o tom viem, ale nedokážem si pomôcť. Keď som s nimi dvomi, strácam zdravý rozum. Nepremýšľam hlavou, pracuje len moje srdce. Vytráca sa moja racionálna stránka.

"V poslednom období sú v čoraz väčšej obľube u rodín s maličkými deťmi vany, alebo teda MPV. Viaceré minivany sú vybavené posuvnými zadnými dverami, čo je praktické jednak kvôli parkovanie v užších priestoroch a tiež aj pri manipulácii s detskými autosedačkami. Zatiaľ máte len jedno dieťa, ale ste mladá rodinka, určite plánujete aj ďalšie prírastky," zastavila sa pri červenom Audi a mne pri zmienke o ďalších deťoch skoro zabehlo. V prvom rade spolu nemáme ani jedno dieťa. A už vonkoncom neplánujeme mať ďalšie. Táto situácia je nepríjemná. Mal som ju opraviť hneď zozačiatku, teraz to už bude vyzerať divne.

"Práve toto Audi A4 svojím vnútorným priestorom vyhovuje aj rodinným potrebám. K dispozícii je široká paleta variantov, so štvorvalcovými a šesťvalcovými motormi, s pohonom predných či všetkých štyroch kolies, s manuálnou prevodovkou," opisovala vlastnosti pristaveného auta a až som sa hanbil z toho, že som niektorým jej slovám absolútne nerozumel. Cítil som sa pri nej ako totálny analfabet. Ale som vodič začiatočník, nemusím všetkým týmto veciam rozumieť.

Vlastne ani neviem, čo hľadám. O autá som sa nikdy príliš nezaujímal. Asi vyčnievam z mužského davu, keďže moju pozornosť pútala väčšmi poézia a vedy. Nie som typický chlap. Teraz neviem, či je to skôr dobré alebo zlé. Ale o takýchto manuálnych veciach nemám ani páru. Asistentka nám s pokojom ukazuje rôzne autá, všetky väčšinou veľké, ktoré ja ani náhodou nepotrebujem a my s Tamarou ju len ticho prenasledujeme. Respektíve klamem, nie je to ticho, zachraňuje nás Ema, ktorej sa rozväzuje jazyk a u všetkých vyvoláva dobrú náladu. Baví všetkých ľudí, okolo ktorých prejdeme. Niektorí sa pri nej pristavia a zamávajú jej. Odmáva im. V poslednej dobe máva každému. Pri každom stretnutí a lúčení. Som na ňu hrdý. Poznáte ten pocit, ktorý zažívate pri úspechoch vašich detí? Každý jeden si akoby privlastňujete. Cítite, že ten ich dosiahnutý úspech je spolovice aj ten váš. Ako keby ste na ňom pracovali a dosiahli ho spoločne. Takto podobne sa práve teraz cítim. Beriem si zásluhy za Emino mávanie. Dobre viem, že je to nesprávne a z určitej časti aj podlé, veď aký len ja už môžem mať podiel na tomto obrovskom progrese v jej správaní? Naučila ju to Tamara. Pretože je jej matka. Ja som len obyčajný ujo, ktorý s nimi trávi čas. A trávi ho rád. Pokojne by s nimi blúdil týmito nekonečnými uličkami plných kadejakých aut aj celý deň a noc. Hoci ho to nezaujíma. Autá nie sú moja vec. Nelákajú ma. Nezdieľam z nich rovnaké nadšenie, ako väčšina mužov.

"Sklápanie, posúvanie, vyberanie sedadiel a jednoduchosť manipulácie s nimi vám uľahčí množstvo stresu, na tomto aute je veľkou výhodou sklopné sedadlo spolujazdca do roviny. Rovnako tak je veľkou výhodou objem batožinového priestoru, keďže je možné v ňom prepravovať množstvo batožiny a zároveň detský kočík," vysvetľovala, keď sme sa zastavili pri žltom Nissane. Toto auto vyzerá naozaj svetovo. Páči sa mi zatiaľ najviac zo všetkých. A ako sledujem Eminu reakciu, zdieľa rovnaké nadšenie. Naťahuje sa rúčkami a tlieska.

"Máme víťaza, páči sa aj Eme, myslím, že už ďalej nemusíme hľadať."

"Kúpiš si auto podľa Eminho uváženia?" zasmiala sa Tamara a zvraštila obočie.

"Áno, má skvelý vkus ako jej matka."

"Takže sa môžeme pustiť do vypisovania papierov?"

"Áno, beriem ho," rozhodne som odpovedal.

Možno vyzniem detinsky a hlúpo. Asi by som sa nemal rozhodovať podľa toho, pri ktorom aute sa zastavilo a zatlieskalo osemmesačné dieťa, ale len ma utvrdila v tom, že je táto auto správna voľba. Je veľké, mne by pokojne stačilo aj nejaké dvojdverové malé, ale možno nadíde čas, kedy bude Tamara potrebovať niekam odviesť. A možno bude potrebovať, aby som ju odviezol práve ja. Vtedy sa také veľké auto zíde, nie? Ktovie, možno keď sa Cyntia vráti zo svojho turné, budeme sa pokúšať o dieťa. Nerozprávali sme sa o tom, či ich chce aj ona, ale predpokladajme, že si tiež praje byť matkou. Aj v takom prípade bude také veľké auto viac ako prínosom. Popravde, len som šťastný, že sa nám zapáčilo obom. Máme niečo spoločné. Nesmierne túžim vziať si ju na ruky a poukázať jej priestor toho auta. Povedať jej, že je v tomto aute kedykoľvek vítaná. Obe sú. Keby mi zavolali aj polnoci, nemeškal by som ani sekundu. Vôbec by mi neprekážalo, keby ma zobudili z toho najkrajšieho spánku, pretože prebudenie sa do reality, v ktorej Tamara a Ema odo mňa niečo potrebujú a ozvali sa mi, by bolo omnoho krajšie. Pre svojich blízkych ste schopní urobiť možné aj nemožné. Azda táto žena nebola tak ďaleko od pravdy. My traja predsa sme rodina. Nie taká tá typická, o ktorej sa píše na Wikipédii, sme netypická a tak trochu aj abnormálna. Ako som už povedal, rodina nemusí byť spojená krvným putom. Nemusí im v žilách kolovať tá istá krvná skupina na to, aby sa tým pomenovaním mohli oslovovať. Neviem, ako ma berie Tamara. Vari si o mne ani nemyslí to isté. Ale to nevadí. Nie je povinná cítiť ku mne to isté, čo ja k ním.

"To je všetko, pán Deák. Vaše auto bude zajtra pripravené. Ďakujeme za nákup, ako darček vám pribalíme najbezpečnejšiu autosedačku na trhu. Je to horúca novinka, rodičia ju nakupujú ako blázniví. Vaša dcérka si nás všetkých svojou rozkošnosťou podmanila. Ako sa voláš, princezná?" prihovoril sa k nej šéf predaja a ja som sa inštinktívne obzeral po Tamarinej reakcii. Stále ho neopravovala. Skúmal som jej výraz a sledoval, či sa na ňom niečo zmení, keď tento chlap dnes už po niekoľký raz zopakuje, že je Ema moja dcéra. Je nečitateľný. Nemám šajnu o tom, či sa hnevá alebo jej to nevadí. Tentoraz ju naozaj nedokážem odhadnúť. Bojím sa vyjsť von a čeliť jej pohľadu. Budeme to preberať? Vráti sa k tomu v aute a bude mi to vyčítať? To by som nechcel. Nechcem byť zdrojom jej hnevu. Mal som zakročiť a prekaziť toto predstieranie na šťastnú rodinku. Lenže v tom je ten problém. Nič sme nepredstierali. To oni s tým začali. My sme ich neopravili, ale ani neklamali. Ani raz z našich úst nepadla zmienka o tom, že sme manželia. Z tohto hľadiska by to malo byť v poriadku. Ale na druhú stranu úmyselne sme zadržali pravdivé informácie. Keby sme boli na policajnom výsluchu, trestalo by sa to. Neprešlo by to ako poľahčujúca okolnosť. Súd by sa nad nami nezľutoval. Boli by sme rovnako vinní, ako páchateľ.

"Em je akási unavená, to hľadanie vysnívaného auta ju nejako vyčerpalo," prehovorila po vystúpení zo sklenených dverí a položila jej hlavičku na svoje plece.

"Prepáč, že to tak trvalo. Som vyberavý a..."

"Pre rodinu sa musíš obetovať," kráčala popri mne a pri spomenutí týchto slov som nepočul zatrpknutosť, ani naštvanosť. Že by jej to skutočne nevadilo?

"Prisahám, nepovedal som im, že sme rodina. Domysleli si to sami," začal som sa obhajovať, i keď som vedel, že ma nebude obviňovať.

"Ľudia sú vskutku zvláštne tvory. Začínajú s defenzívou, hoci ich nikto neviní."

"Je to reflex, uchyľujú sa k nemu, keď vedia, že urobili niečo zle."

"Aj ty si urobil niečo zlé?"

"Nie zlé, ale zle."

"A odpoveď?" zastala pred svojim autom a uložila Emu do autosedačky.

"Myslím, že áno. Mal som im povedať, že Ema je len tvoja dcéra."

"Čo ťa po tom, čo si myslia ostatní ľudia? Ešte k tomu úplne cudzí, ktorých pravdepodobne už nikdy nestretneme," zaskočila ma svojou odpoveďou.

"Takže tebe to nevadilo?"

"Vyzerám tak?"

"Celý čas v tej miestnosti som sa modlil, aby si ma po príchode neodstavila. Bál som sa, že sa budeš hnevať."

"A tvoje starosti boli neopodstatnené. Hlavné je, že pravdu poznáme my, nie?"

"A aká je pravda?" nedalo mi nespýtať sa. Som trúfalý. Ale potrebujem počuť, na čom stojím.

"Sme dvaja kamaráti, ktorí si navzájom pomáhajú a nezaujímajú sa, čo si o nich myslia nič netušiaci ľudia. Nezáleží na nich. Záleží len na tom, že sme sa spriatelili. Vnímam ťa ako rodinu. Patríš do nej. Aj Em ťa má rada."

"Keď budete hocikedy potrebovať odvoz, som tu pre vás."

"Ďakujeme," usmiala sa a nastúpila do auta.

Znovu mi je ľúto, že ich musím opustiť. Ema zaspala rovno v autosedačke. Dnes mi nezamáva. Tamarine slová uľavili môjmu svedomiu. Nemusím mať výčitky. Keď to neprekážalo jej, prečo by malo mne? Keď dnes Bendži hovoril o nie vlastnom orgáne, bál som sa, že sa ma na to spýta. Odpovedal by som jej pravdivo. Prezradil by som jej celú pravdu o svojom doterajšom živote. O chorobe, umieraní i transplantácii. Ale keď tak neurobila, uľavilo sa mi. Nepristavila sa pri tej veci. Rozpoznala, že sa mi o tom ešte hovoriť nechce? Rešpektujeme sa navzájom a takéto otázky si už len z princípu nekladieme. Aj ja by som sa o jej živote chcel dozvedieť niečo viac. Zistiť, ako sa to všetko začalo. Rád by som sa dozvedel podrobnejšie informácie jej príbehu. Ale kým nebude sama odhodlaná porozprávať mi o tom, nezačnem s tým. Potrebujeme viac času. Obaja sme tak trochu zbabelcami. Bojíme sa pravdy. Alebo sa len bojíme svojej reakcie. Tak či tak, jedného dňa sa odvážime. Vystúpime zo svojho tieňa a nebudeme sa viacej báť svojich tajomstiev. Naberieme odvahu a vzchopíme sa.

Pozrite sa na mňa, mal som veľkú chuť pozvať ju na tú svadbu už hneď v tom aute. Ale asi by k nej nebolo férové, keby som ju zaskočil len tak z čista jasna. A pravdupovediac som sa stále nerozhodol, či som ochotný to risknúť a pustiť sa do toho. Bolo by však pekné mať ich tam pri sebe. Zabavili by sme sa. Aj ona by sa trochu odreagovala a prišla by na iné myšlienky. Ale nemôžem hovoriť za ňu. Predsa by to pre ňu bolo nové prostredie s novými tvárami, ktoré by videla po prvýkrát. Neviem, čo mám robiť. Som na vážkach. Zažívam dilemu. Líham si do postele a prikryjem sa pokrývkou. Hneď sa však musím odkryť, pretože mi začína byť teplo. Akoby som sa pod tým nátlakom a ťarchou začínal dusiť. Tentokrát to nie je fyzického charakteru. Čisto psychického. Vyspím sa na to. Ráno múdrejšie večera. Len čo sa moja hlava dotkne povrchu antialergénneho vankúšu, usínam. Prechádzam neurčitou sférou. Kde to som? Na svadbe. Okolo mňa pobehuje kopa vyobliekaných ľudí, oslavujúcich, tancujúcich, pripitých. Blížim sa ku veľkej otvorenej záhrade so záhonom ruží. Približujem sa ku žene postávajúcej v strede, ktorá je otočená chrbtom. Vábi ma k sebe, hoci si ma vôbec nevšíma. Krok po kroku som k nej stále bližšie. Zastanem si ku nej a rukou naznačím pohyb. Otáča sa. A razom sa jej tvár stáva zreteľnejšia. Nestojí sama, drží v rukách dieťa. Z diaľky sa ozýva hudba. Odhodlám sa uchopiť ju za driek a pomaly sa hýbeme do rytmu hudby. Som neopísateľne šťastný. Mám ich pri sebe. Tancujem s nimi. Usmievame sa a moje srdce ide vyskočiť z hrude. Bije rýchlo a nekontrolovane. Nedokážeme sa prestať usmievať.

Tento pocit netrvá dlho. Všetko okolo nás mizne. V samom strede stojíme už len my traja, lenže aj oni po sekunde stratia svoju podobu. Ostal som tam celkom sám. Otvorím oči, takže to bol len sen. Jeden z tých úplne najkrajších, aké som kedy mal. Teraz sa dostali aj do môjho spánkového povedomia. Tak veľmi to chcem, že sa to odzrkadľuje na mojich snoch? Pri umývadle si vypláchnem tvár poriadne studenou vodou. Je pol šiestej, mám čas ísť si zabehať. Navlečiem na seba prvé tepláky, ktoré mi padnú pod ruku a rozbehnem sa po mojej obvyklej trase. Nebežím prirýchlo, skôr poklusom, ale na vyčistenie hlavy to zaberá. Orientujem sa na správne dýchanie a sledujem si čas. Kým prídem do svojho cieľa, veľký oranžový dom nachádzajúci sa o dva kilometre ďalej, skontrolujem si prichystané stopky zavesené na šnúrke okolo krku. Dnes som dorazil o desať minút skôr. To je pokrok. Nikdy som nebol príliš veľkým zástancom športov, ale beh som odjakživa miloval. Nemusíte pri ňom robiť nič, len hýbať nohami. Nepotrebujete nejakú presnú techniku ani vybavenie, ak vaše telo funguje, môžete ho realizovať kdekoľvek.

Do práce prichádzam presne o ôsmej. Obrátim ceduľu s nápisom OTVORENÉ a pustím sa do rátania tržby. Kým nikto nechodí, využijem príležitosť a listujem najnovšie vydanie Batmana. Ani na neho sa nedokážem poriadne sústrediť a šéfovu návštevu uvítam.

"Zdravím ťa, chlapče. Tak čo, pozval si už slobodnú matku na tú svadbu?"

"Dobré ráno aj vám. Volá sa Tamara a nie, nepozval."

"Kým ju ty pozveš, stihnem sa tretíkrát oženiť. A to ešte ani nemám žiadnu ženu vo výhľade."

"Ja vás obdivujem, dve zlé skúsenosti s manželstvom a stále sa tomu nebránite."

"Hrdinovia neexistujú len v týchto papierových komiksoch. Ja som napríklad hrdinom lásky," roztiahol sa na kresle a ruky si založil za hlavu.

"To máte môj rešpekt, šéfe. Ja dúfam, že sa ožením len raz a vydrží to až do konca."

"Aj ja ťa obdivujem, chlapče. V dnešnej dobe svet potrebuje takých snílkov ako si ty."

Teraz neviem, či to mám brať ako kompliment. Asi áno. Vždy som sa snažil vidieť vo všetkom to pozitívne. Aj na tej najnegatívnejšej veci. Je to v mojej povahe. Nedokážem to zmeniť. Neprekáža mi to. Občas je prínosné vidieť aj v tom zlom niečo dobré.

"Však si ju ešte stále nepozval?" vkročil do obchodu Bendži so školskou taškou na pleciach.

"Aj tebe pekný deň."

"Neprekrúcaj slová. Som na teba naštvaný."

"Prečo ti na tom tak veľmi záleží?"

"Pretože ste moji najlepší kamaráti a mám vás rád. Poznám, keď niečo veľmi chceš."

"Si ten najlepší kamarát na svete, vieš o tom? Máš pravdu. Nechcem zomrieť a vyčítať si, čo som chcel urobiť, ale strach mi to nedovolil. Pozvem ju."

"Adam, Bendži, pekný deň!" pozdravila sa. Musím sa to spýtať. Teraz alebo nikdy.

"Ahojte, toto je úplné nezáväzné. Ak sa na to nebudeš cítiť, v poriadku. Nemusíš odpovedať áno ani zo slušnosti, Tamara. Naozaj nie. O pár dní sa koná svadba môjho dobrého kamaráta a môžem so sebou vziať aj jedného hosťa, išla by si so mnou?"