Tamara

Už pár dní sa snažím Em naučiť zamávať, ale až doteraz to vždy dopadlo bezúspešne. Buď moje slová úplne ignorovala, alebo sa na nich len zasmiala a robila si svoje. Teraz ale moje pohyby napodobnila a skutočne mávala rúčkou. Škoda, že som pri sebe nemala svoju kameru. Toto bol skvelý okamžik na zaznamenanie. Jej prvé mávanie pri lúčení sa. Jeden z veľkých a dôležitých krokov. Ak mám byť úprimná, ani v tomto prípade som jej reagovanie neočakávala, ale dala som tomu šancu. Povedala som si, že to budem skúšať dovtedy, dokiaľ od nej nepríde reakcia. O to väčšie je moje prekvapenie, že to prišlo v tomto momente. Keď sme sa lúčili s ním. Na druhú stranu by som však taká zaskočená byť nemala, už ho veľmi dobre pozná, je na neho naučená. Pozná a nebojí sa ho.

"Veľa šťastia pri zajtrajších skúškach, držím ti palce."

"Snáď to dopadne dobre a nevyhodia ma."

"Si v jazdení dobrý, nemáš sa čoho obávať."

"Keď to hovoríš ty, tak tomu verím," usmial sa a vyšiel z auta.

"Tak teda dobrú noc."

"Dobrú noc a krásne sny," pozdravil sa a ja som vycúvala spred ich brány.

Tá oslava mi dobre padla. Bendžiho môj darček potešil a svojho otca hnal k inštalácii tých svetielok už hneď počas oslavy. Pán Prešinský z toho nebol dvakrát nadšený. Jeho matka spomínala niečo o ďalšom synovi. Pred Bendžim teda mali ešte jedno dieťa. Videla som na stenách zavesených niekoľko fotografií, ale bolo by nevhodné sa ich na to pýtať. Stratili ho. Nedokážem si predstaviť, aká bolestivá musí byť pre matku strata vlastného dieťaťa. Teraz, keď už som matkou aj ja, viem, že to by pre mňa znamenalo posledný klinec do rakvy. Nikto by ma nedokázal dať dohromady. A vlastne ani na to vôbec nechcem myslieť. Keď som potratila, cítila som sa mizerne. Hoci som svoje deti nikdy nevidela, pretože sa mi ich nepodarilo donosiť, boli mojimi. Umreli vo mne. Pretože som im asi nevedela dať to, čo potrebovali. Trápilo ma svedomie a obviňovala som sa z ich straty. Ja som bola vinníkom. Ja som zapríčinila ich smrť. Bola som slabá a nemala v sebe to potrebné, čo matky potrebujú mať. Neviem, prečo tomu tak bolo. Odpovede sa už nikdy nedozviem. Nebolo mi to v tej dobe súdené. Možno mal so mnou osud a život iné plány.

Som vďačná, že je Em zdravá a že žije, ale nikdy mi neprestane byť ľúto, že som nemohla byť matkou troch detí. Viem, že by som každé jedno milovala rovnako a bola by som schopná za nich položiť hoc aj vlastný krk. Sú tam hore s tebou Oliver? Stretol si sa s nimi? Prišla som o vás troch. Boli ste odo mňa vzatí krutým a násilným spôsobom. Vaša strata ma zničila a roztrieštila. Dlho som sa pokúšala nájsť tie kúsky, ktoré poletovali okolo mojej osoby, ale ja som si ich nechcela prisvojiť. Rozdvojila sa moja identita. Všetko, čo som bola schopná cítiť, bola pomsta a nenávisť. Prvý mesiac po tvojej smrti som nenávidela všetko. Každá jedna vec ma rozčuľovala a prahla som po vybití zlosti. Nezaujímalo ma, kto sa stane mojím terčom, tá nevraživosť ma zaslepovala. Stálo ma veľa úsilia, aby som nevyšla von pred náš dom a na plné hrdlo všetkým ľuďom, ktorí ťa poznali aj nepoznali, vykričala, ako sa opovažujú tváriť sa, že sa nič nestalo. Akým právom sa usmievajú, zabávajú a žijú ďalej? Prečo sa svet nezastavil a neoplakával tvoju neprítomnosť spolu so mnou? Štvalo ma, že sa predo mnou všetci tvária, ako veľmi im je ľúto tvojej smrti, ale popri tom akonáhle vyšli z dverí, ďalej o tebe nepremýšľali.

Moja mizantropia prerastala. Mal som chuť trestať. Pomstiť sa. Vyvŕšiť sa. Lenže na kom? Nebol tu nikto, komu by som tvoju smrť mohla pripísať na účet. Stalo sa to nešťastne. Ty si sa v nej ocitol náhodne a nevine, keby si tou cestou prešiel o dve minúty skôr, dorazil by si do nemocnice a všetko by bolo tak, ako to v prvom rade malo byť. Ibaže slová ako keby, ak by, kiežby, sú zbytočné. Nezvrátia a na realite nič nezmenia. Neprekonala som tvoju smrť. Ani sa s ňou nezmierila, ale pochopila som, že je čas viac ju neriešiť a pohnúť sa ďalej. Dvadsaťosem rokov nie je ani náhodou vek na smrť, ešte si ani poriadne nežil. Ale tvoja smrť ma naučila vážiť si každú jednu sekundu. Nikdy nevieme s istotou, kedy nadíde náš čas. To najmenšie, čo môžeme urobiť, je žiť každý náš deň tak, ako by bol náš posledný. Čo je sakramentsky ťažké, to ti poviem. Niekedy je náročné uvedomiť si, že vo svete existuje milión doležitejších starostí, ako máme my. S nami ľuďmi je to také, neustále berieme svoje problémy ako tú najväčšiu tragédiu. Potrebovali by sme mať pri sebe nejakého Dalajlámu, ktorý by nám v takýchto časoch opakoval, ako dôležité je pozerať sa na väčší obrázok, z iného uhla, z inej perspektívy. Nahliadať na vesmír inými očami. Takáto možnosť tu ale nie je. Ostáva nám jediné, prevteliť sa do roly takého motivátora. Tú láskavosť si musíme urobiť. Prispeje len k nášmu dobru.

Nepopieram, že ja túto svoju radu budem svätosväte dodržiavať, popravde som si takmer istá, že pri najbližšej ťažšej skúške sa znovu zložím a budem zo svojich problémov obviňovať všetkých naokolo, ale pokúsim sa v sebe nájsť svojho vnútorného motivátora a chladný racionálny úsudok. To je v takých náročných časoch najťažšie, však? Uvažovať s chladnou hlavou a nepodliehať vábeniu emócií. Až doteraz som im nad sebou udeľovala moc. Nechala sa nimi kontrolovať. Pretože to bolo jednoduchšie. Čo je ľahšie, bojovanie so svojimi vnútornými démonmi alebo poriadne sa vyplakanie a vykričanie? Jasné, že tá druhá voľba. Netvrdím, že plakanie nepomáha, práve naopak, aspoň si ním vybijeme všetku svoju doterajšiu zlosť a uľaví sa nám. Ale na ako dlho? Na deň, týždeň? O niekoľko dní sa k nám vráti späť a my len opakujeme rovnaký proces. Vyhýbame sa tým démonom, pretože nemáme energiu na ich zdolanie. Presne takáto som bola ja. Dusila som v sebe všetko od nepamäti. Od ranného detstva. Zámerne ignorovala svoje problémy a nevenovala žiadnu pozornosť ich riešeniu. Aj psychológ bolo len krátkodobé riešenie. Nemôžete očakávať, že svoje problémy vyrozprávate druhej a nezainteresovanej osobe, a on vás ich zázračne, mihnutím nejakého čarovného prútika, zbaví. Nie, takto to nefunguje. Maximálne tak vo filmoch.

Ja ešte stále nie som v poriadku. Podstatné však je, že to o sebe viem. Priznala som si chyby, ktoré som robila každým prichádzajúcim dňom. Oliver, prajem si, aby si mi ich aspoň naznačil. Ty si ich na mne videl, ale prehliadal si ich spoločne so mnou. Obaja sme boli slepí. Ale nie je to tvoja chyba. Miloval si ma a nechcel mi ich predhadzovať na oči. Ja som sa mala zobudiť z toho môjho ignorantského spánku a začať s tým niečo robiť. Popracovať na sebe. Spoliehať sa vo všetkom na teba nebolo správne. Voči tebe, ani voči mne. Keď tak nad tým premýšľam, možno náš vzťah nebol až tak zdravý. Mojím zadosťučinením sa stával toxickým. Počas tých deviatich mesiacov sa zo mňa stala bláznivá hysterka. Vinila som z toho svoje hormóny, ale človek predsa nezmení kvôli jednému tehotenstvu celú svoju osobnosť. Tá hysterická stránka vo mne prebývala dlhšiu dobu a vyvrela na povrch v tom čase, keď som ju teoreticky mohla zamaskovať a ospravedlniť za tehotenský mozog. Stránil si sa všetkých hádok so mnou, pretože si sa o mňa bál. Nepretržite si na mňa bral ohľad. Ja som tak ohľaduplná nebola. Nevážila si ťa dostatočne. Vyzniem ako monštrum. Ako nejaká krvilačná kosatka, ktorá si ťa podmanila a držala vo svojich zuboch. Ale keď si bol ochotný to so mnou vydržať, nemohla som byť až taká zlá. Mám dobré vlastnosti. Nie som ten najhorší človek na zemi. Problém je len ten, že nie som ani ten najlepší. Nachádzam sa niekde v strede. Som priemerná a nastal čas to zmeniť. Potrebujem nájsť balanciu. Nechcem už ďalej krúžiť na tenkom ľade, ktorý by sa pod mojou váhou mohol kedykoľvek prelomiť a spustiť ma do ľadovo studenej vody. A ako sa spozná skutočne dobrý človek? Nerobí nič s bočným úmyslom. Nekoná dobré skutky, aby z toho niečo mal, ale pretože ich robí rád. Nemá postranný zámer. Je to niekto taký, ako Adam. Musím si brať príklad od neho. Skutočne verím, že je jedným z najlepších človekov, akých som kedy stretla. Azda sa na seba s Oliverom v tomto smere aj podobajú. Možno to je dôvod, prečo mi ho včera v tom aute pripomenul. Má v sebe rovnakú pokoru. Akú má len hŕstka ľudí.

Keď dorazíme do mojej garáže, Em už silno spinká. Bol to pre ňu dlhý deň. Po prvýkrát bola na návšteve u cudzích ľudí. Neviem sa dočkať dňa, kedy jej budem môcť usporiadať rovnakú narodeninovú oslavu. V akom motíve ju bude chcieť mať? Bude milovať ružovú? Princezné alebo si na takéto príliš presladené veci vôbec nepotrpí? Zaujíma ma, či bude takým dieťaťom, ktoré ma bude neustále presviedčať o tom, aby som z jej narodenín nerobila veľkú vedu. Zhasnem svetlá a presuniem sa dozadu k nej, aby som ju mohla vybrať z autosedačky. Hlavičku má spustenú nabok a ústočkami sa domáha spadnutého cumlíka, ktorý má síce na šnúrke, ale počas cesty jej stihol vypadnúť. Opatrne jej ho priložím k ústam a ona ho inštinktívne hneď nájde a rýchlo cucia. Odpútam ju z popruhov a obkrútim do prichystanej deky, keďže na večer je ešte chladno. Preložím si ju na plece a kľúčom zavriem dvere. Náš dom zíva tmou. Musím rozsvietiť, aby som sa nepotkla a nespadla. Odnášam ju hore do detskej izbičky a jemne ju položím do postieľky. Trochu sa mrvila, ale neprebudila sa. Spí sladko ďalej. Pre istotu ale zleziem do kuchyne a pripravím jej mlieko. Začínam ju prikrmovať umelým mliekom, keďže moje materské jej už nestačí. Je mi to ľúto, ale nedokážem to ovplyvniť. Mlieko som začínala strácať už dávnejšie, upravilo sa to, ale opäť začínam byť na tom istom. Cez deň sa ju snažím dojčiť, ale Em sa odmieta prisať. Tým klesá aj moja tvorba mlieka a sme odkázané na náhrady. Konzultovala som to aj s jej doktorkou, ale siedmy mesiac života bábätka je na prikrmovanie vhodný a Em dostatočne priberá. Má zdravú váhu. To je najdôležitejšie.

Každý deň je pre mňa ráno náročné vstať z postele a predstierať, že som šťastná. V poslednom čase však prichádzam na to, že ten pocit už viac nie je hraný. Skutočne ho v sebe cítim. Nie je to ten typ kompletného šťastia, kedy máte chuť objímať všetkých ľudí, ktorých stretnete na ulici a vykričať do celé sveta, ako prešťastní ste. To nie. Ale na maličký moment cítim nádej, že znovu bude všetko dobré. Že sa vráti po zatiahnutom a zamračenom období slnko, ktoré vám bude svojimi teplými lúčmi ohrievať pokožku a zachráni vás pred mrazmi. Ako by sa do môjho života po období temna, dažďa a zatiahnutého počasia konečne vracalo svetlo a spolu s ním aj leto. Takéto pocity nepretrvávajú celý deň, viac menej je to sťažka nejaká minúta či dve, lenže predznamenáva to nový začiatok. Dokazuje, že z každého zlého obdobia je uskutočniteľné dostať sa. Nič netrvá večne. Smola ani šťastie. Verím, že nadíde deň, kedy si budem môcť povedať, že som porazila všetkých tých vnútorných narušiteľov. Zvíťazím nad nimi. Neočakávam, že sa to stane zo dňa na deň. Ale Oliver, tvoja láska mi ich už raz pomohla prekonať. Dnes tu nie si, takže sa musím spoľahnúť len na svoju vlastnú odolnosť. Ale naučil si ma, že možné je všetko. Ty si sa nikdy pri prvom neúspechu nevzdal, asi by som konečne mala premeniť všetky rady, ktoré si mi stihol dať, nie?

Dnes beriem Em do parku. Už dlhšiu dobu sme tu neboli, pretože navštevujem Adama v obchode. A keďže o tomto čase má skúšky do autoškoly, využila som príležitosť. Som zvedavá, ako dopadol. Som si však stopercentne istá, že sa mu ich podarilo urobiť. Je inteligentný, bolo by veľké prekvapenie, keby to nedal. Udivuje ma, že si robí vodičský preukaz až teraz, ale asi platí, že všetci máme svojich démonov. Nie som v tom sama. Aj on ich má. Možno mu len ide lepšie skrývať ich. Neopúšťa sa tak, ako to robím ja. Ale to bude aj povahou. Je rozvážnejší. Nepripúšťa si veci k telu. Taký dojem na mňa urobil. Hovorí, že aj on má chyby a bude to pravdepodobne pravda, ale nie sú také očividné. Niečím si prešiel, nepochybne, veľmi dobre si pamätám na našu prvú konverzáciu, keď mi prezradil, že bol tiež pripravený zomrieť. Otázne však je, čo k tomu viedlo jeho? Čo sa mu stalo, že viac nedokázal vidieť východisko? Možno nie sme až takí odlišní, ako si myslím.

Jazierko v parku upokojujúco žblnkotá. Nie je zamrznuté, ožilo do krásy. Je nádhernej čírej farby. Toto miesto pôsobí na dušu skutočne ako tá najpokojnejšia oáza. Nie je tu žiaden ruch z metskej štvrti. Nepreháňajú sa autá, ani nekričia ľudia, priam si prajete, aby ste v takomto prostredí mohli ostať navždy. Nabíja vás energiou. Stromy sú znovu posiate lístím. Čo na jeseň opadalo, to sa znovu vrátilo do svojho opätovného stavu. Puky kvetov sú v rozkvete. A vtáky čakajú na svoje zrno. Alebo že by očakávali jeho? Sú to predsa jeho vtáky. Vycvičil si ich. Podľa mňa ho už aj veľmi dobre poznajú. Na ich smolu tu dnes majú len mňa. Ale neprišla som naprázdno, mám tu dva balíčky. Neviem, prečo som kúpila dva. Podvedome som si asi priala, aby tu dnes bol aj on. Som napätá a každú chvíľu sledujem hodinky. Bohvie, či mi dá vedieť, keď bude mať po všetkom. Stojím mu za to, aby mi dal vedieť, ako sa mu viedlo? Em naťahuje ruky a pýta sa z kočíka von. Vezmem si ju a druhou predhadzujem do prázdneho priestoru vysypané zrno. Páči sa jej to. Tlieska si a snaží sa vziať mi zrno z ruky. Žvatlá dookola slabiky ma-ma-ma. A vtáky sa zoskupujú a zobú. Tak som sa mýlila. Možno im je úplne jedno, kto im to zrno prinesie. Dôležité je, že to zrno vôbec dostanú.

"Kŕmiš moje vtáky?" ozval sa z diaľky mužský hlas.

"Nevidím na nich ceduľu s tvojím menom," otočím sa po jeho hlase a ubezpečím sa, že je to skutočne on.

"Máš pravdu, nie sú len moje. Patria nám obom."

"Začínam si myslieť, že im vôbec nezáleží na osobe, hlavné je, že ho dostanú."

"Súhlasím, asi sú skutočne prelietavé. Nevážia si to pekné gesto, ktoré pre nich robíš."

"Už ma ďalej nenapínaj, ako to dopadlo?" 

"No, nedal som to," zastrčilsi ruky do vreciek na nohaviciach a sklopil zrak.

"Klameš," odvetila som neveriacky.