Tamara

Za volantom svojho maličkého Volkswagenu som nesedela už vyše roka. Prestala som jazdiť ešte pred pôrodom. Prináša mi nesmierne veľa spomienok. Kupoval mi ho on. Pamätám si, že raz po mňa prišiel do práce a odviezol ma do najbližšej predajni aut a spýtal sa ma, ktoré sa mi páči najviac. Nič netušiaca som sa prechádzala uličkami, myslela som si, že sme si to tu len prišli pozrieť, ani ma v tej chvíli nenapadlo, že na ktoré auto ukážem, to mi bude odhodlaný kúpiť. Môj zrak zastal pri malom mentolovom chrobákovi. Nikdy som nebola fanúšičkou veľkých aut, možno to vyznie hlúpo, ale tak nejak som si predstavovala, že sú omnoho náročnejšie na ovládanie. Toto bolo drobnučké, s takým tým retro nádychom a rozhodne vyčnievalo z davu. Upútalo moju pozornosť na prvý pohľad. Keď som na neho ukázala, Oliver sa lišiacky usmial a len okrajovo dodal dobre, tak toto berieme. Presviedčala som ho, že nemôžem ani náhodou dovoliť, aby mi to auto kúpil z vlastných peňazí, lenže on sa nenechal odbiť. Zašiel za predajcom, podpísal potrebné papiere a ešte v ten deň sme na ňom dorazili domov. Keď si niečo zaumienil, neodstúpil od toho. Bol tvrdohlavý ako mulica, ale predovšetkým mi vždy spĺňal všetky priania. Akokoľvek veľké či malé boli, hovoril, že jeho životným poslaním je splniť všetko, čo mi vidí na očiach.

Zamilovala som si toto auto. Za tie štyri roky nebolo ani len raz v oprave, vždy ma poslúchalo a odnieslo tam, kam som potrebovala. A doteraz bolo len tak zaparkované v garáži. Ani na krok som sa k nemu nepriblížila. V tomto momente v ňom znovu sedím. Nie sama, ale s Adamom. Zaprisahala som sa, že už nikdy nechcem stráviť čo i len sekundu v tomto prostriedku, ktorý spôsobil smrť môjho manžela. Sama si nedokážem vysvetliť, kde som v seba nabrala potrebné sebazaprenie na vycúvanie z nášho dvoru. Pravdupovediac som očakávala, že som jazdiť zabudla. Ide mi to však aj napriek dlhšej odmlke. Pravdepodobne to bude rovnaké ako s bicyklovaním, ani to sa nedá zabudnúť. Maximálne tak môžeme vyjsť z cviku, ale po dlhšom krúžení sa do toho dostaneme a ide nám to ako za starých čias. Je zvláštny pocit znovu kontrolovať rýchlosti, brzdiť, pridávať a uberať plyn, pozerať sa na cestu pred sebou a zároveň dávať pozor na značky. Nie som si istá tým, či mi tento pocit chýbal. A je pre mňa náročné sústrediť sa na všetky tieto vymenované položky, keď mi po rozume behá len Oliver. Tamara, musíš sa dať dokopy. Keď už si sa na toto podujala, dotiahneš to do konca. Nemôžeš neustále robiť veci len tak napol, pre tvoju regeneráciu je potrebné dokončenie. Ak sa budeš neustále vzdávať, začínanie od nuly sa stane ťažším a ťažším.

"A kde je vlastne Ema?" prerušil ticho, keď sme zastali na odľahlej čistinke.

"Nechala som ju doma s mamou."

"Naozaj to nemusíš robiť, len márnim tvojím časom. Ešte stále môžeš vycúvať," otočil sa smerom ku mne.

"O nič ma neoberáš, ak si dobre spomínam, sama som sa ponúkla, nútil si ma snáď do niečoho?"

"To nie, ale predsa by si určite svoj čas trávila so svojou dcérou, ako s beznádejným potenciálnym vodičom auta."

"To nechaj na mňa," uškrnula som sa a odopla si pás.

"Dobre, prepáč. Nebudem spochybňovať tvoje rozhodnutia."

"No že ti trvalo si to uvedomiť. A teraz pekne vystúp a presadni si. Vaša vyúka sa začína, mladý pán," vystúpila som von a podržala mu dvere.

"Ďakujem," prešiel okolo auta a poslušne si sadol za volant. Videla som na ňom, že je akýsi nesvoj. Moje auto asi nie je najpohodlnejšie pre niekoho, kto meria dva metre, chudák je skrčený a celý poskladaný. Nad tým som vôbec neuvažovala. Ale keď si trochu posunie sedadlo, myslím, že by to pre neho mohlo byť príjemnejšie.

"To sedadlo si môžeš nastaviť podľa vlastnej potreby, je nad slnko jasné, že ti to mierne nevyhovuje."

"To je v poriadku, je to pohodlné tak akurát," ubezpečoval ma.

"Aha, tak preto máš nohy položené až niekde na vrchu, však?"

"Nechcem ti to tu rozhádzať, potom to za mnou budeš musieť znovu naprávať..."

"Chceš na tom aute jazdiť?"

"Áno."

"Tak to dokážeš jedine tak, keď budeš sedieť pohodlne. Nemusíš byť zakaždým taký ohľaduplný, vieš?"

"Nie som ohľaduplný, som proste taký."

"Ja viem, pretože si extrémne dobrý človek. A teraz ti ako tvoja učiteľka," naznačila som prstami úvodzovky a on sa nesmelo zasmial, "nakazujem nastaviť si všetko podľa vlastnej potreby, aby sme sa konečne mohli vydať na cestu. Pretože takýmto spôsobom naozaj len márnime drahocenným časom!"

"Ako rozkážeš!" zasalutoval a pustil sa do toho. Hlavou sa takmer dotýkal stropu, moje auto vyzeralo pri jeho výške ako to hračkárske pre bábiky.

Nemusela som ho vôbec navigovať, inštinktívne odhadol každý správny pohyb, s pokojom vycúval a vydal sa na cestu. Nešiel prirýchlo, ale zároveň ani pomaly, nebola to monotónna jazda. Nechápem, prečo má z tých svojich skúšok také obavy, ide mu to ako skúsenému vodičovi. Ja som ani zďaleka nezvládala svoje prvé jazdy s takou precíznosťou. Šla som pomaly ako slimák a inštruktor ma neustále naháňal, aby som pridala na tempe. Vlastne to bolo len v prípadoch, keď si ma všímal, inokedy celú moju jazdu len pretelefonoval a všetko ostávalo na mne. Bol zázrak, že som tou autoškolou vôbec prešla.

"Jazdíš lepšie ako ja, čoho sa tak bojíš?" nechápavo som sa pýtala.

"Počkaj, keď prídeme ku najbližšiemu kopcu," preradil rýchlosť a neodtrhol pohľad od cesty. Jazdili sme už nejakú polhodinu, ale je pravda, že sme šli po rovine.

"Jemne pridávaj plyn a začni púšťať spojku. Pri jazde do kopca nejde až tak o techniku, skôr o ten cit pri rozbiehaní. Keď začne spojka zaberať, začni pridávať plyn. Po rozbehnutí dáš nohu dole zo spojky a plynom si reguluješ rýchlosť."

"To ovládam, len ako je to potom pri preraďovaní rýchlosti?"

"Opakuješ presne ten istý postup, len musíš pridať plyn, aby auto nezačalo prudko brzdiť po spustení spojky," chvíľu som váhala a potom som svoju ruku položila na tú jeho, ktorú mal na riadiacej páke. Navigovala som ho ňou, ovládala som pohyb jeho ruky. Mal ju studenú, zháčil sa, keď som mu ju uchopila, ale neodtiahol sa. Sama som prekvapená, že som sa ho vôbec dotkla. Ale nešlo mu to, povedala som si, že musím zasiahnuť. S týmto jazdením sme v prvom rade začali kvôli tomu, aby som ho niečo naučila, nemôžem sa ostýchať. Zaviazala som sa mu pomôcť a to aj dosiahnem. Po chvíli sa do toho dostal. Na jeho tvári sa zjavil úsmev od ucha k uchu, bol šťastný.

"No vidíš, zvládol si to," povzbudzujúco som ho potľapkala po pleci.

"To len vďaka tebe, ďakujem," vzal mi ruku zo svojho pleca a pobozkal ju. Onemela som. Prišlo to z ničoho nič, na niečo takéto som nebola pripravená. Udivene som vyvalila očami a rýchlo si ju od neho odtiahla. Bol to len milisekundový moment, aj on bol zo svojej reakcii prekvapený. A čo je na tom najzvláštnejšie? Nebola som prekvapená z jeho reakcie, ale z tej mojej. Neprekážalo mi to, priviedlo mi to naspäť staré spomienky. To bolo Oliverove gesto. On mi zakaždým pobozkal ruku ako pravý džentleman. Pripomenul mi ho. Len na tú milisekundu bolo všetko také, ako predtým. Akoby v tom momente sedel v mojom malom chrobákovi môj milovaný Oliver. Ako je to možné? Potratila som načisto rozum? Vidím a predstavujem si veci? Na ten maličký moment som uvidela jeho tvár a zacítila jeho pery. Až ma mrazí z toho, ako reálne to bolo. Dostala som bozk, ktorý mi mohol dať len on. Problém však je v tom, že nebol od neho. Bol od úplne iného človeka, ktorý mi Olivera nikdy nepripomínal. Ani raz za týchto šesť mesiacov. V ničom. Vystúpim z auta ako pomätená. Z očí mi začínajú padať slzy. Rozplakala som sa a on to teraz uvidí. Neviem to ovládať. Doľahlo to na mňa. Zase. Som na seba naštvaná, je ľahké ma zlomiť. On si teraz bude myslieť, že plačem kvôli nemu. Lenže on ma k slzám nedohnal. Dohnala ma k ním moja zvrátená myseľ, ktorá začína vidieť Olivera všade, kam sa pohnem.

"Tamara, prosím ťa, prepáč mi. Je to moja chyba," náhlil sa ku mne so splašeným výrazom.

"Nič nie je tvoja chyba, neplačem kvôli tomu bozku na ruku. Len som si na niečo spomenula a..." nedokončila som vetu a môj dramatický výstup sa ešte znásobil. Oči som mala celé zamočené, narúšali mi výhľad pred seba. Videla som hmlisto a rozmazane. Všemožne som sa tento vodopád sĺz snažila zastaviť, nechcem už v jeho očiach vyzerať ako pomätená, podivínska, zlomená a precitlivená ženská. Ale nemám nad tým moc. Nedokážem svoje emócie ovládať. Stratila som nad nimi všetku kontrolu. Azda som nad nimi nikdy ani žiadnu nemala.

"Nič mi nevysvetľuj. Už nikdy mi nič nevysvetľuj, Tamara. Nepotrebujem od teba žiadne vysvetlenie," tentoraz sa ku mne bez okolkov priblížil a objal ma. Rozpustila som sa v jeho náručí. Padlo mi to vhod. Potrebovala som sa ukryť do jeho rúk, tie jeho mi prídu ako bezpečné útočisko. Vonia po škorici a mede. Strácam sa v jeho rukách. Výškový deficit je znateľný, ale neprekáža mi, pretože sa cítim malá a pocit stiesnenosti mi pomáha. Prijímam jeho náruč ako upokojujúci mechanizmus. Má na mňa pozitívne účinky. Hladí ma po chrbte a nič nehovorí. Chápe, že nepotrebujem nič počuť. Nesnaží sa nájsť dôvod môjho zosypania. Už druhýkrát. Po druhýkrát ma vidí v mojom zraniteľnom stave a mlčí. Nehanbím sa.

Za iných okolností by som svoje slabosti neukazovala navonok a potláčala ich vo svojom vnútri, ale pri ňom sa ich ukázať nebojím. Pretože viem, že ma nebude súdiť. Tvár mám mokrú a cítim na nej jeho prsty. Palcom mi zotiera slzy a podáva mi vreckovku. Handrovú. Podáva mi ju z náprsného vrecka svojej džínsovej bundy. Odtiahnem sa od neho a vysoplím sa. Som nemožná. Dobrá vec, že v mojej blízkosti sa nenachádzajú žiadne zrkadlá. Viem si živo predstaviť, v akom zúboženom stave sa práva nachádzam. Ale upokojila som sa. Vyplakanie mi pomohlo. Alebo mi pomohla jeho náruč. Neviem. Tak či tak sa cítim o poznanie lepšie. Odvrátila som sa od neho a teraz sa k nemu znovu otáčam. Stojí nenútene s rukami zastrčenými vo vačku, upiera zrak na mňa a nevidím v nich ľútostivý pohľad. Možno štipku starosti, ale nie je zhrozený. Už ho asi nedokážem prekvapiť. Zvykol si na tú čudesnosť, ktorú v sebe nedokážem ukrývať. To je znak skutočného priateľa. If you can't handle me at my worst, then you don't deserve at my best. A on už rozhodne videl vo mne to najhoršie a predsa neušiel. Mohol vziať na nohy na plecia a neprejavovať takú snahu zoznámiť sa so mnou, ale zotrval a stal sa mojím kamarátom. Skutočne dobrým kamarátom, pred ktorým sa nehanbím zložiť a smútiť. Neviem, či mám niečo povedať. Stojíme pri sebe, ale ani jeden nenachádza slová.

"Je mi ľúto, že si to musel vidieť," dostala som zo seba a odkráčala som k autu.

"Vidieť čo presne?" škrabal sa na hlave a predstieral nevedomosť.

"Ďakujem ti," otvorila som dvere a naštartovala auto.

"Bendži dnes pozval Angeliku na svoju zajtrajšiu oslavu," prisadol si a tváril sa vskutku tak, ako by sa posledných desať minút ani nestalo.

"Škoda, že som to nemohla vidieť."

"Prišla si o veľa, Angelika ho od radosti div nerozpučila a Bendži tam len pri nej stál s rukami sklopenými pri tele, pričom mal na tvári výraz splašenej kobyly. Ale bol rád, len to na sebe nechcel dať znať."

"Jeho torta je už hotová. Akurát dnes som ju dokončila, dúfam, že bude mať radosť."

"Nepochybne áno, si tá najlepšia cukrárka v meste."

Celú cestu sme presedeli v tichosti, ale nevrátili sme sa k môjmu výstupu. Vyložila som ho pred jeho domom a domov som znovu jazdila osamote. Znovu ma zmocňovala panika, keď sme sedeli v aute spolu, brala som to nejak prirodzene, alebo lepšie povedané, nepripúšťala som si to jazdenie k telu, lenže keď tu sedím takto sama, ovláda ma strach a nenávisť. Musím sa premáhať, ale prídem domov v poriadku. Nemôžem zanevrieť na jazdenie. Je to praktickejšie. Nebudem môcť ustavične chodiť všade pešo. Zvládla som prvú jazdu. Neučil sa dnes len Adam, naučila som aj ja. Svoj strach je možné prekonať. Dá sa cez neho preniesť. Bol to komplikovanejší rozjazd, neprebiehalo to úplne bezproblémovo, ale dorazila som do svojho cieľa, ktorým je garáž pristavená pri našom dome. Splnila som svoj cieľ. Môžem byť na seba právom hrdá. Aj keď som sa rozplakala a zrútila, vrátila som sa do pôvodného stavu. A veľký podiel má na tom Adamov duchaprítomný prístup. Dnes bol mojím záchrancom sčasti aj on. Avšak myslím si, že zásluhy si môžem zapísať aj ja.

"Ahojte!" pozdravím sa hneď od dverí a prisadám si na sedačku k Em, ktorá sedí sama a pohybuje rúčkami. Hýbe s nimi zo strany na stranu a po chvíli si začína tlieskať. Na hlavičke má ružovú čelenku s mašľou a keď ma zbadá, ihneď sa naťahuje po mojich rukách.

"Chýbala si jej," prehovorí na mňa mama a Em niečo nezrozumiteľne zamrmle. Je očividne v dobrej nálade.

"Aj Em chýbala mamičke, čo ste vystrájali?" položím si ju na nohy a pošteklím ju nosom na krku. Miluje tento pohyb, schuti sa rozosmeje tým nežným hláskom, ktorý znie absolútne perfektne. Nič dokonalejšie, ako jej hlások som nikdy v živote nepočula.

"Ako to išlo s jazdením?"

"Išlo mu to celkom dobre, trochu menšie komplikácie pri rozjazde do kopca, ale inak nebude mať pri skúškach podľa môjho názoru žiadne problémy," odpovedám jej, pričom však schválne vynechávam skutočnosť o svojom rozplakaní sa.

"Som rada, že si si našla takého dobrého kamaráta, Tamarka. Predstavíš mi ho?"

"Aj na to príde, mami. Ale je to dobrý človek, neodsudzuje ma."

"To ma teší. Práve v tomto období sa ti dobrý kamarát zíde," vstala a pohladila ma po pleci.

Ráno sme vstali o niečo pozdejšie. Em v poslednom čase spinká dlhšie, ale zároveň aj ju ukladám na spánok o trochu neskôr. Nie je ten typ bábätka, ktoré má po prebudení zlú náladu, práve naopak, usmieva sa ako to najžiarivejšie slniečko. Pribrala na váhe, na rúčkach má roztomilé záhyby a nožičky sú tiež bacuľatejšie. Každým dňom ju milujem viacej. Neviem, čo by som bez nej robila. Užívam si túto rolu matky plnými dúškami. Asi si začínam uvedomovať, že hoci mi život mnoho vecí vzal, doprial mi vlastné dieťa. Moju krv, moje gény, moju budúcnosť. Ostane tu po mojej smrti, je mojím celoživotným dedičstvom. Rástla celých deväť mesiacov vo mne. Som požehnaná. Bolo mi dopratie stať sa matkou. Som matkou. Nie som už viac manželkou, ale tento titul mi už nikto nikdy nevezme. Je načase byť za tento dar vďačná. V jeden deň som stratila a získala. Odteraz chcem premiestniť svoju pozornosť na tú druhú položku. Na získanie. Doteraz som to prehliadala.