Adam

Som napätý, nervózny a mám trému. Ako by som sa práve chystal na veľký predslov pred stovkami dôležitých politikov v kongrese. Nedokážem sa na nič sústrediť, neustále sledujem hodinky a odratúvam sekundy, kým sa konečne veľká ručička hodiniek neposunie na rímsku dvanástku. Schmatnem kľúče a rýchlo sa poberám ku skleneným dverám, aby som na nich mohol prilepiť ceduľku OBEDNÁ PAUZA. Okrem mňa tu nikto nie je, čo je zvláštne, ale teraz to pre zmenu uvítam, keďže by som zákazníkov nemohol vyhodiť. Využijem situáciu, že som sám a svižne zamykám dvere. Mám šťastie, že sa budem môcť dostaviť presne na stanovený čas. Bol by som nerád, keby na mňa musela čakať. Pretože nehľadiac na pocity rozpakov, ktoré práve prežívam, som veľmi šťastný. Neviem sa dočkať, kedy sa konečne stretnem s osobou, s ktorou si bol Oliver blízky. A nielen blízky, oni boli manželia! Som natešený ako malý chlapec. Od radosti by som skutočne začal spievať, lenže mám hrozný hlas a radšej tohto zážitku okoloidúcich ľudí ušetrím. Ja vlastne ani neviem, čo si od toho stretnutia sľubujem. Ani čo od neho čakám. Pravdupovediac, tak ďaleko som sa nedostal. Jednoducho som bol len šťastím bez seba, keď mi odpísala, že na moju ponuku pristupuje a tým to haslo. Teraz keď prihára, ma opantáva tak trochu panika. Čo jej poviem a ako ju vôbec oslovím?

Zvyknem sa nad vecami dlho zamýšľať, netuším, prečo som si dopredu nespísal nejakú reč, ktorú by som sa naučil naspamäť a potom jej ju v kaviarni len predniesol. To by však nepôsobilo prirodzene. Aspoň niečo som si ale dopredu pripraviť mohol. Stavím sa, že budem habkať ako neandertálec a strápnim sa. Rýchlo zistí, akým čudákom som. Ale som zástancom toho, že ľudia by sa mali brať takí, akí sú. Načo je dobré falošné pretvarovanie sa? Keď sa niekto rozhodne byť pri vás pravým, znamená to, že máte tú výhodu spoznať jeho pravé nefalšované ja bez všetkých tých omáčok, ktorými sa obaľuje pri ľuďoch, ktorým nedôveruje natoľko, aby sa nebál svojich skutočných vlastností. Musíme sa prijímať takými, akými sme. Ubezpečujem vás, že tam niekde v tom veľkom, obrovitánskom svete stojí niekto s otvoreným náručím a čaká na vaše šialené ja. Ktovie, možno práve to vaše ja ho prinúti sa do vás zamilovať. A keď si našiel snúbenicu taký podivín ako som ja, máte šancu všetci. Len to aj musíte chcieť. Vaše spriaznené duše tam vonku na vás čakajú, nenechávajte ich čakať dlho. Možno dokážu byť trpezlivé, ale ani ich trpezlivosť netrvá večne. Možno vám ju niekto ukradne a vy strávite zvyšok vášho života jej hľadaním. A budete si vyčítať, že ste ich vtedy nechali ísť.

Blížim sa ku malej kaviarničke. Vybrala tiché miesto, aj ja by som zvolil niečo podobné. I keď ja by som ju asi pozval do nášho parku. Zaujímalo by ma, či to tam pozná. Vstúpim dovnútra a zapozerám sa ku predným stolom. Okrem dvoch žien a postaršieho muža tu zatiaľ nikto nie je. Zájdem aj dozadšie, aby som mal istotu, že som nikoho neprehliadol, ale skutočne tu viac ľudí nie je. Prisadnem si ku stolu na ľavej strane a mám dobrý výhľad na dvere, odkiaľ sa vstupuje dovnútra. Sedím pri okne a pozorujem ľudí prechádzajúcich popri kaviarni.

"Dobrý deň, čo vám môžem priniesť?" pristavila sa ku mne čašníčka s malým notesom a perom v ruke.

"Dobrý deň, zatiaľ len vodu, ďakujem. Na niekoho čakám, objednáme si potom," odpovedal som jej s nesmelým úsmevom a dúfal, že táto veta neznela ako fráza od tých osamelých mužov, ktorí chodia vysedávať do reštaurácií a kaviarní, pričom tvrdia, že ich spoločnosť dôjde a popritom dobre vedia, že si k ním v skutočnosti o pár minút nepríde nikto prisadnúť.

"Samozrejme, to nie je problém," usmiala sa aj ona a odkráčala preč.

Pri každom zvuku otvárania dvier som sa strhol a nedočkavo čakal, kto z nich vyjde. Matka s dcérou, ktoré si objednávajú dva punčové rezy a pomarančový džús. Postarší pár, tipujem manželský, ktorému jasne šéfuje manželka a zakazuje manželovi objednať si pivo, ktoré sa snažil nenápadne nehlásiť čašníčke, keď sa žena kutrala v kabelke. Mladšie dievča, ktoré hneď po vstúpení zachádza za pult do dverí, ktoré slúžia len pre personál. Žena s kočíkom nikde. Keď nad tým tak premýšľam, po tejto analýze prichádzajúcich ľudí a opísania situácie, vyzerám skutočne ako nejaký samotársky šialenec, ktorý o svojej prichádzajúcej spoločnosti bezočivo klamal do očí. Kde je? Prečo neprichádza? Na hodinkách sa zjavuje trištvrte na jednu. Nedočkavo klepem prstami po povrchu stola. Nie je šanca, aby som prehliadol kočík. Na dvere mám famózny výhľad, videl som všetkých ľudí, ktorí stihli zatiaľ prísť a odísť. Žena s kočíkom by rozhodne vyčnievala a červenou stuhou by upútala pozornosť. Žiadny kočík a žena však neprichádzajú. Obedná prestávka sa mi skončila pred polhodinou. Nemôžem si dovoliť čakať dlhšie. Sklápam hlavu, dopijem si pohár stále nedopitej vody, nechám na stole nejaké drobné a s očami sklopenými do zeme odchádzam. Som sklamaný. Naštvaný. Frustrovaný. Zúrim.

Takéto pocity som zažíval naposledy... vlastne si to ani nepamätám. Ja nikdy nie som namosúrený, veci ma len tak ľahko nedokážu vyviesť z miery, ale toto nevydarené stretnutie vo mne vyvolalo obrovskú zlosť. Nedodržala slovo. Sľúbila mi a predsa neprišla. Prečo? Prečo mi dala falošnú nádej a súhlasila, keď dopredu vedela, že sa so mnou stretnúť nechce? Čo ju prinútilo napísať áno a následne kvôli čomu vycúvala na poslednú chvíľu? Urobil som niečo? Napísal niečo, čo ju nahnevalo? Ublížil som jej svojimi slovami? Alebo len jednoducho zabudla? To som pre ňu až taký nepodstatný, že jej nestojím ani za spomenutie si? Ja sa neľutujem. Nikdy. A teraz to robím. Po dlhej dobe som sa znovu dostal do fázy sebaľutovania. A netuším prečo. Veď ona robila láskavosť mne, nie ja jej. To ja som chcel niečo od nej, nemám absolútne žiadne právo hnevať sa na ňu. Keď tak nad tým premýšľam, nie som nahnevaný na ňu. Som nahnevaný na seba. Uveril som jej. Dôveroval som jej a veril, že je človekom svojho slova. Že si za ním pevne stojí a keď ho raz dá, nevezme ho späť a neporuší. Bohužiaľ to urobila. Neostáva mi nič iné, len sa s tým zmieriť. Nie je to tá najväčšia tragédia na svete. Vlastne to nie je vôbec tragédia. Možno jej do toho len niečo prišlo. Kristepane, veď je matkou malého dieťaťa, je samozrejmé, že s ňou má veľa práce. Je na svoje dieťa sama. Určite je tu pre jej nepríchod rozumné vysvetlenie. Nebudem ju za to kritizovať. Zabolelo ma to, to nepopieram. Ale som človekom, ktorý dokáže každé jedno zakopnutie ospravedlniť. Aj ona je len človek, stáva sa nám často, že robíme chyby.

"Pracuješ tu sotva týždeň a už si predlžuješ obednú prestávku?" vítal ma pri dverách hlas šéfa opierajúceho sa o pokladničný pult. Zamrazilo ma. Dostanem práve teraz vyhadzov?

"Prepáčte, veľmi sa ospravedlňujem. Mal som... mal som jednu schôdzku a trochu sa to pretiahlo a..."

"A to je akože ospravedlnenie? Meškáš takmer polhodinu, no neviem, neviem, Adam..."

"Prosím vás, nevyhadzujte ma. Viem, že takéto veci sú neospravedlniteľné, ale ubezpečujem vás, že sa to viackrát opakovať nebude," kajal som sa a už-už začínal myslieť na najhoršie.

"Chlapče, upokoj sa. Len si z teba strieľam. Musíš prestať veci brať tak seriózne, i tak tu nikto nie je. Tak schôdzku hovoríš, nejaká špeciálna dámička v tvojom živote?" lišiacky sa usmieval a mne konečne odľahlo. Chvalabohu, že si zo mňa len strieľal, bola by obrovská potupa, keby som prišiel o svoje prvé skutočné zamestnanie hneď v prvý týždeň. To ešte aj Homer vydržal byť dlhšie trénerom dievčenského futbalového klubu.

"Bolo to stretnutie so ženou, ale neprišla..." vyzliekol som si bundu a zakvačil ju na vešiak naschvál, len aby som nemusel čeliť jeho pohľadu.

"Ou, to ma mrzí, chlapče... nešťastná láska?" nenechal sa odbiť a stále sa vypytoval.

"S láskou to nemá nič spoločné. Vlastne to nie je ani kamarátka, len manželka muža, ktorý mi zachránil život," prešiel som k poličkám a začal ukladať rozhádzané komiksy, ktoré ráno deti poprehadzovali.

"Tak o tomto chcem počuť viac. A prečo si sa teda nestretol s jej manželom, on bol predsa ten, ktorý ti zachránil život, nie?" zastal si ku mne a prezeral si ma. Tak ľahko z tejto témy neupustí, pravdepodobne som povedal viac, ako bolo potrebné. Bol prvým človekom, ktorého som po príchode z kaviarne stretol, očividne aj najľahší terč na vyrozprávanie sa. Nemám tu Bendžiho ani Tamaru. A popravde, ani s jedným sa o svojich problémoch nerozprávam, pretože ich týmito vecami nechcem zaťažovať. Nerád sa sťažujem. Avšak teraz už musím vyjsť s pravdou von, načal som to, nedá sa nič robiť, ako mu prezradiť o svojej transplantácii. Toľko k mlčaniu o svojom chorom a zlyhávajúcom srdci.

"To je ten problém, osobne sa mu už nikdy nebudem schopný poďakovať. Pred šiestimi mesiacmi som zomieral, zlyhávalo mi srdce a bez transplantácie by som to neprežil. Získal som srdce jej manžela a po nejakom čase sme si začali písať, pretože som sa chcel o svojom darcovi dozvedieť nejaké osobné informácie. Pred niekoľkými dňami som ju požiadal o stretnutie, súhlasila a..."

"... neprišla," dokončil smutne vetu a potľapkal ma po pleci. A sme doma. Ten ľútostivý výraz prišiel.

"Neprišla," melancholicky som zopakoval a pokračoval som v zoraďovaní komiksov.

"Prečo si mi o svojej chorobe nepovedal?"

"Pretože by ste ma buď nezamestnali vôbec, alebo by ste ma zamestnali len kvôli tomu, že ma ľutujete. O také zamestnanie z ľútosti nestojím."

"Neviem, či si ma s niekým mýliš, ale aj keby ti zlyhávalo celé telo, u mňa by si prácu len tak nedostal. Zaslúžil si si ju. Nebudem sa k tebe správať inak iba z dôvodu, že si mal nejakú transplantáciu. Jedno srdce hore dole," vtipkoval a sivé fúzy nad perou sa mu pri smiechu nadvihovali.

"Ďakujem," otočil som sa na neho a vďačne sa usmial. Znamená pre mňa veľa, že okolo celej tej veci nerobí veľkú drámu.

"A aby si vedel, za tvoje meškanie ti sťahujem tri eurá z platu. Za každé meškanie sa bude suma znásobovať. Som síce starší pán, ale nemôžeš so mnou vybabrať."

"Samozrejme, šéf. To znie spravodlivo," kýval som hlavou ako pajác a hoci som mal byť z tejto informácie skleslý, potešilo ma to. Neberie ma inak aj keď vie, že som bol chorý. Vážim si to. Nepotrebujem špeciálne zaobchádzanie. Bodaj by všetci boli takí priamočiari a nezaobchádzali so mnou v rukavičkách.

Ani Tamara neprichádza. Len dúfam, že sa tu nezastavila v čase, keď som bol v kaviarni. To by sem merala cestu zbytočne. Snáď sa na mňa nebude hnevať. Obchod sa zaplnil, avšak panuje tu ticho, keďže všetci sú zapozeraní do svojich komiksových hrdinov a nevyjde z nich ani hlások. Veľa detí sem chodí každý deň, vážne nepremeškali od otvorenia ani jedno dopoludnie, ale sú tu aj nové tváre. Všetko chlapci. Bez Angeliky, a napokon aj Tamary, je to tu čiste pánsky klub. Šéf odišiel, som tu s nimi len ja sám. Bendži šiel na návštevu ku starým rodičom. To zas bude sranda počúvať jeho sťažovanie sa o staroveku a dobe kamenej. Žijú v odľahlej štvrti, nemajú internet a aj v televízore im maximálne fungujú len maďarské programy, na ktorých jeho stará mama pozerá telenovely. Minule ho prinútila pozerať dve časti Esmeraldy za sebou, týždeň sa z toho nevedel spamätať a svätosväte sľúbil, že tam jeho noha viac nevkročí. Prisahal na figúrku Supermana, zdá sa ale, že keď raz pani Prešinská niečo nekáže, žiadne sľuby ani prísahy nepomôžu. Ten jednodňový pobyt mu aspoň trochu pristrihne krídelká.

Od zajtra mám naplánované jazdy v autoškole na každý deň. Vyhovuje mi to jedine o štvrtej, takže hneď po práci budem chodiť tam. Na konci týždňa budem musieť urobiť menšiu inventúru a zistiť, ktoré komiksy treba doobjednať. Povedal by som, že sa ich stihlo minúť pomerne dosť. Niektoré idú na dračku, hlavne marvelovky. Je príjemné vidieť, že v tomto meste žijú podobní fanatici ako som ja. Čítanie sa možno zdá byť nudné, ale ponorenie sa do sveta superhrdinov s nadpozemskými superschopnosťami znie lákavo. Aspoň pre mňa. Komiksy nie sú vekovo ohraničené. Nepatria do rúk len deťom. Aj my dospelí máme právo prežívať ich dobrodružstvá spolu s nimi. Väčšina ľudí ich však automaticky odsudzuje a popritom im v prvom rade ani len nedali šancu. To je trochu nelogické, nie? Ako môžeme povedať, že nemáme niečo radi, keď sme to ani neskúsili? To je ako hovoriť, že nemáme šancu vyhrať v lotérii a preto radšej netipujeme. Lenže ako môžeme vyhrať bez podania si čísel? Čakáme snáď, že nám ten jackpot podložia priamo na zlatom podnose? Nemôžeme očakávať zmenu, keď pre ňu nič nerobíme. Nedá sa stáť bez pohnutia a sťažovať sa, že nás život nikam nevedie. Treba ho vziať poriadne do svojich rúk a rozhýbať sa. Nič nepríde zadarmo. Ani výhra, ani láska, ani šťastie. Tieto veci si treba zaslúžiť. Prvou starosťou človeka by nemalo byť šťastie, ale to, aby bol toho šťastia hodný.

Keď prídem domov, bez slova sa hodím do postele. Cítim sa skleslo a strnulo. Priložím si ruku na hruď a započúvam sa do tlkotu. Je pravidelné a svižné. Tak veľmi som sa rozptyľoval ostatnými vecami, že som totálne prestal oceňovať toto veľké vykúpenie v podobe tohto zdravého srdca. Nevzdalo to so mnou. Nepodľahlo a odolalo rejekcii. Nemalo by ma trápiť, že sa so mnou tá žena nestretla, ja nemám ani ten sebamenší dôvod na trápenie. Viem, že sa správam ako nevďačný fagan, ale niečo na slovách tej ženy je. Spôsob, akým píše, upútala ma. Naozaj som sa dostal do bodu, keď sú v mojej hlave tri ženy? Každá z úplne iného dôvodu. Cyntiu poznám najdlhšie a milujem ju. Tamara je moja kamarátka a cítim sa pri nej pokojne a proste živo. No a nakoniec je tu žena na druhej strane, ktorá mi prerozprávala príbeh svojho manžela a ja k nej cítim obrovskú vďaku. Nepoznám ju, ale z nejakého dôvodu sa mi zdá, že ju poznám. Ako je to možné? Mám v hlave zmätok, z ktorého sa ja sám nedokážem vysomáriť. Zablúdil som vo svojej mysli? Len to nie, prosím. Neodolám pokušeniu a notebook na stolíku ma doslova prehovára, aby som ho otvoril. Som zvedavý, či niečo napísala alebo prerušila všetok kontakt. Svieti mi nová správa. Predsa len má nejaké vysvetlenie, otázkou len ostáva, či bude aj uveriteľné.

[email protected]: Je mi to veľmi ľúto. Nebudem Vám klamať, nezvládla som to. Sedela som tam od jedenástej, ale strach ma premohol. Bolo by zbytočné sa vyhovárať, som slabá. Teraz to už aspoň viete. Už aj vy ste spoznali, akým sklamaním pre všetkých som. Nedokážem ani len dodržať vlastné slovo.