Tamara

Videla som tú obavu vo výraze jeho tváre, tak som ho pohotovo ubezpečila a súhlasila s ním. Niekedy vyzerá ako stratené šteňa a máte pri ňom taký ten pocit, že ho musíte ochrániť. To väčšina chlapov počuť nechce. Preto dúfam, že to nikdy nevyzradím nahlas. Asi by som ho tým len strápnila. To je pochopiteľné. Pravdepodobne žiadny chlap by nebol nadšený z porovnania s roztomilým šteniatkom, nie?

"Inak, ďakujem ti ešte raz za ten komiks, včera som si ho prečítala. Bola to príjemná nostalgia po toľkých rokoch, zrovna tú časť som čítala asi keď som mala šestnásť."

"Zaspomínala si si na staré časy."

"Tak trochu, ale je zaujímavé, že mi to prišlo rovnako vtipné. Ako by som to čítala po prvýkrát..."

"To je normálne, aj ja som videl film Sám doma už asi milionkrát a stále sa na tom smejem ako pri svojej premiére," pridal sa k našej diskusii z ničoho nič aj Bendži.

"Ach, takže si konečne prestal s trucovaním?"

"Prepáč, Tamara, počula si niečo? Počujem z diaľky akési zvuky, ale neviem ich tak presne rozoznať. Zrejme sa mi to len zdá!" priložil si ruku k uchu a nakláňal hlavu k môjmu smeru.

"Si detinský," odpovedal mu.

"Stále nikoho nepočujem," špúlil ústa a ani sa na neho nepozrel.

"Prepáčte, ušlo mi niečo? Čo sa tu deje?" nedalo mi nespýtať sa.

"Tuto Bendži sa správa ako malý a hnevá sa na mňa za... za čo sa to na mňa vlastne hneváš?" zatváril sa zmätene a založil si ruky na prsiach.

"Oslovil si ma Yoda a potom si ma urazil, že sa na ňom v ničom nepodobám."

"Fajn, tak sa ti ospravedlňujem, spokojný?"

"Áno, ale ospravedlnenie sa prijme len v tom prípade, keď uznáš, že je SupermanlepšíakoBatman," povedal rýchlo a úplne nezrozumiteľne.

"Dobre, Super... dobrý pokus, nič také uznávať nebudem. Budeš musieť prijať moje ospravedlnenie alebo sa môžeš stále hrať na urazeného a ja ti neprezradím, kam som pre teba ukryl najnovšie vydanie Supermana..."

"Kam?"

"Ja som si myslel, že sa so mnou nerozprávaš."

"No tak, prosím..."

"Dobre, ty veľké dieťa, je na pulte," smial sa.

"A že vraj ukryl, niečo sa ti musí uznať, teraz si ma dobre prekabátil, nabudúce ti to dám poriadne vyžrať," priložil si dva prsty k očiam a urobil ten pohyb, ktorý signalizuje "sledujem ťa."

"Prepáč, že to musíš počúvať, niekedy si dokážeme skočiť do vlasov, sme horší ako..." zastavil sa.

"... ženy?" dokončila som jeho vetu.

"Tým som ženské pohlavie vôbec nechcel uraziť, prepáč, bolo to asi veľmi zlé prirovnanie."

"Nie, vôbec nie. Som rovnakým zástancom tvrdenia, že ženy sú prehnane dramatické takmer v každej situácii. Chlapi sú v tomto smere omnoho jednoduchší..."

"... v niektorých prípadoch," dokončil pre zmenu on moju vetu.

"Ešte raz vám ďakujem za to, že ste mi pomohli s hľadaním, ujo," pristúpilo k nám malé dievčatko, ktoré ho objímalo, keď som vstúpila do obchodu.

"Je to moja práca. A nemusíš ma volať ujo, síce mám biele vlasy, ale ešte nie som až taký starý. Kľudne ma volaj Adam."

"Tvoje vlasy sú krásne, také nezvyčajné, ako nejakého superhrdinu... ty si ako ten pán Úžasný z Rodinky úžasných!" vykríkla a usmiala sa na neho. Bola roztomilá, dva dlhé copíky po stranách previazané ružovými stužkami. Neviem sa dočkať, kedy budem môcť konečne upravovať Emine vlásky. Zatiaľ ich má len také jemnučké, na gumičke by nedržali.

"Ďakujem za poklonu, mladá slečna," kľukol si znovu k nej a pobozkal jej ruku.

"A vy ste Elastína!" otočila sa teraz ku mne.

"Takže podľa teba sa obaja podobáme na superhrdinov?"

"Áno, vyzeráte ako dokonalí manželia, presne ako pán Úžasný a Elastína vo filme!" rozplývala sa.

"Lenže my nie sme manželia, vieš? Iba kamaráti," opravil ju.

"Aha, zmiatla ma tá obrúčka na vašom prste. Ale nevadí, pre mňa sa na nich aj tak podobáte. Ozaj, aby som nezabudla, čo som ti dlžná?" vytiahla si z malej kapsičky peňaženku a kutrala sa v nej.

"Nič. Už si mi zaplatila tým, že si mi zlepšila náladu," zatvoril jej peňaženku.

"Si si istý? Mamička mi hovorí, aby som za každý nakúpený tovar v obchode vždy zaplatila."

"Tvoja maminka má pravdu, ale keď ti predavač sám povie, že zaplatenie peniazmi si nevyžaduje, vtedy je v poriadku nezaplatiť."

"Naozaj?" pochybovačne zdvihla prstom.

"Tuto pán Úžasný má pravdu. Za tovary sa platí, ale niekedy môžeš dostať veci grátis," tiež som si k nej kľukla a súhlasila s Adamom.

"No tak teda dobre, môžem vás aspoň objať?"

"To sa ani nemusíš pýtať, tvoje objatie znamená viac, ako všetky peniaze. Pretože je úprimné, však Elastína?" otočil sa ku mne hlavou a mykol ňou.

"Ale pravdaže. Veľmi nás to oboch poteší," kývala som hlavou a dievčatko sa nám obom hodilo okolo krku. Neviem, aký podiel má na tom skutočnosť, že som sa prednedávnom tiež stala matkou, ale očí sa mi začínali lesknúť a cítila som, že sa z nich čochvíľa začnú kotúľať slzy.

"Tak teda dovidenia," odpútala sa od nás a skákajúcim krokom sa blížila k dverám.

"Počkaj, to ideš domov sama?" zastavil ju Adam.

"Ale kdeže. Mamička ma už čaká, máva na mňa spred dverí, vidíte?" ukázala prstom na nedočkavú ženu, ktorá ju skutočne netrpezlivo verbovala ku svojmu autu.

"Len som sa chcel ubezpečiť, že domov dôjdeš v poriadku. A ako sa vlastne voláš?"

"Angelika," rýchlo sa usmiala a pred odchodom nám obom poslala vzdušný bozk.

"Tamara, si v poriadku?" až teraz si všimol, ako si nenápadne utieram slzy z tváre. Vlastne, až tak nenápadné to nebolo, keďže to stihol zazrieť. Nechcem pred ním vyznieť ako nejaká hormonálna ženská.

"Prepáč, len som trochu precitlivená."

"Mne sa nemusíš ospravedlňovať, nesúdim ťa. Práve naopak, zdá sa mi to neskutočne roztomilé," zjavil sa mu na tvári úškľabok a postavil sa naspäť za pult s pokladňou.

"Aj tebe stačilo jedno malé dievčatko a topil si sa ako sneh pri prvom slnku..." uťahovala som si z neho, čo bolo vzhľadom na skutočnosť, že som len pred sekundou sama plakala, trúfalé.

"Ono, sneh sa začne topiť až pri stúpajúcich teplotách, samotné slnko ešte nemusí predznamenávať topenie," opravil ma.

"To by si asi nebol ty, keby si moju nevedomosť neopravil."

"Ale na to si si už určite zvykla, nie?"

"Zvyknúť sa dá, ale na nervy ti to môže liezť stále..."

"Takže mi chceš naznačiť, že ti leziem na nervy?"

"To som nepovedala. Problém s múdrymi ľuďmi je ten, že vyznejú ako šialenci pre hlúpych ľudí."

"Citovala si práve Hawkinga? A nazvala si ma práve múdrym?" vyvalil na mňa oči a zdvihol obočie z prekvapenia.

"Nevylučujem ani nepotvrdzujem," zdvihla som obe ruky na znak obrany.

"Vieš, ja oceňujem, že si schopná počúvať moje šialené teórie o rôznych veciach. Si dobrý poslucháč."

"V prvom rade by sa asi mala udeliť poklona rozprávačovi, nie? Predsa keď je príbeh podaný nezáživne, môže byť akokoľvek výborne napísaný, jednoducho nezaujme..."

"To je pravda, rola rozprávača má v príbehoch dôležité postavenie, prinesie nás do deja a nedovolí nám sa z neho vymaniť, pretože nás celých pohltí. Filmy sú skvelé, to nepopieram, ale pri nich len počúvame a pozeráme. Dobre, niekedy aj premýšľame. Fungujú nám tri zmysly. Ale knihy sú záživnejšie. Dovolia nám používať svoju predstavivosť a naše mozgové závity pracujú na maximálne možné obrátky. Iste, autor nám podá opis postavy, ale fantázia sa postará o rozdiel a do všetkých tých pocitov postáv sa dokážeme vžiť omnoho lepšie. Preto v každých očiach vyzerá daná postava úplne inak. Všetci by sme si ju predstavili odlišne. To robí knihy jedinečnými."

"Takže si zástancom knihy nadovšetko?"

"Realita je asi o trochu pôvabnejšia, keď si to tak vezmeš, každý si píšeme svoje vlastné knihy. Náš život je jeden veľký zväzok napísaných a vytlačených kapitol."

"Len v ňom nemáme narátora."

"Ale pravdaže máme. Sami ním sme. Spĺňame vo svojich príbehov úlohu hlavnej postavy aj rozprávača, sme všestranní. Dokážeme robiť viac vecí naraz, muži občas nie, ale vy ženy ste v tom nadpriemerné," pokrčil nosom a ponúkol mi ten najčistejší úsmev. Je vážne dokonalý džentleman. Nebojí sa zhadzovať vlastný rod a mám dojem, že je seriózny. Nie, určite mi hovorí pravdu. Zdanie môže niekedy klamať, ale myslím si, že ho poznám za tých pár mesiacov už celkom obstojne. Jeho názory sa určitým spôsobom vymykajú z davu. Má neobyčajnú osobnosť. Je nezvyčajný, ale nie zvláštny. To mi na ľuďoch imponuje. Prednádavnom sa nazval ovečkou nasledujúcou dav, ale to nie je ani z polovice pravdivé. Má vlastný názor na všetko a nebojí sa ho vysloviť. Ovečka má úplne iné vlastnosti.

O malú chvíľu sa rozlúčim a vraciam sa naspäť domov. Keď už do toho obchodu chodím, mala by som si aj niečo kúpiť. Veď ho len rozptyľujem. Avšak nevadím mu. Sám povedal, aby som prišla. Včera som tu nebola, pretože som nemala čas zastaviť sa. Ideme s Em domov samé. Ale to nevadí, nepotrebujeme chlapov, aby nás odprevádzali. Sme nezávislé ženy, dokážeme sa dopraviť domov aj bez nejakého garde, nie? Elastína a pán Úžasný. Musím sa smiať, keď si pomyslím, ako nás Angelika pomenovala. Ja a superhrdinka? Ha. Kto by už len mňa obsadil do nejakého filmu? Akurát by som sa tak mohla volať Sebaľútostína. Alebo Sebeckostína. Ja nie som hrdinka.

Em je túto noc pokojnejšia. Na chvíľu sa zobudila, ale opäť som jej pomasírovala ďasná náprstkom a upadla do spánku. Je na zožratie. Aj takto v spánku si cmúľa palček na ruke a pomrvkáva sa. Bohvie, aká bude ona ako deväťročná. Bude milovať školu alebo ju každé ráno budem musieť nasilu budiť z postele? Aký predmet sa jej v škole zapáči najviac? A naopak, s ktorým bude mať najväčšie problémy a ja sa budem márne pokúšať pomôcť jej s ním? Alebo bude to najmúdrejšie dievčatko z ročníka, ktoré domov zakaždým prinesie jednotky? Len čas povie. Ale neviem sa dočkať všetkých odpovedí na tieto otázky. Bez ohľadu na vsetko, moja dcérka bude úžasná. Tak veľmi ju milujem. Viem, že by som bola ochotná za ňu položiť aj vlastný život. Materinská láska je niečo, čo sa nedá chápať, keď ste bezdetná. Ja som si to stále predstavovala, ale teraz už viem, že som nikoho nikdy tak veľmi nemilovala ako ju. Je to iný druh lásky. Získaný automaticky po narodení. S láskou manželskou alebo vzťahovou to nemá nič spoločné. Tá sa postupne vyvíja. Nedá sa získať z ničoho nič. Avšak láska k dieťaťu príde sama, z jedného obyčajného pohľadu viete, že nikdy predtým ste nikoho takto nemilovali. Zatajovala som dych, keď sme boli naposledy pri prehliadke a ja som čakala na konečný verdikt doktorky. Hodnotila jej celkový psychotomotorický vývin, či si pevne drží hlavičku, prevracia sa z chrbátika na bruško a späť, má spevnené svalstvo na chrbátiku, vie uchopiť hračku a trafiť si ňou do úst. Našťastie, všetkými týmito "testami" prešla. Jej vývin je primeraný šesťmesačnému dieťaťu. Lepšie správy som v ten deň nemohla počuť.

Nasledujúci deň som roztržitá. Dnes je ten deň. Stretnem sa s chlapom na druhej strane internetu. S chlapom, ktorý žije ďalej s Oliverovým srdcom vo svojej hrudi. Takéto veci sa neodporúčajú. Rodina darcu by sa nemala stretnúť s osobou, v ktorej prebýva transplantovaný orgán ich blízkych. Viem tieto veci a aj napriek tomu som sa do toho pustila. Lenže ten sen s Oliverom bol znamenie. Musí tu pre neho existovať väčší význam, ako len splnenie mojej tajnej túžby. Prečo by sa mi s ním snívalo práve v čase, keď mi ten muž navrhol tú ponuku? Ako by chcel, aby som na to pristúpila. Povedala som mu, že sa stretneme v kaviarni a budem mať na kočíku stuhu, aby sme sa spoznali. Tak to urobím. Vezmem si červenú zamatovú stuhu a priviažem ju na mašličku o rukoväť rúčky na kočíku. Dúfam, že bude dobre viditeľná a hneď si ju všimne. Zaujíma ma, či sme sa už predtým videli. Ešte je len jedenásť, ale som nedočkavá, zájdem tam o hodinu skôr. Aspoň sa na to lepšie pripravím. Kaviareň od môjho domu nie je ďaleko, nachádza sa rovnakým smerom ako náš park. Len je o trochu ďalej. Keď tam dorazím, naozaj to tu zíva prázdnotou, ako som predpokladala. To je dobre. Aspoň nebudeme mať problém nájsť sa. Je to tu, Tamara. Za chvíľu sa stretneš s mužom, ktorý má v sebe kúsok z lásky tvojho života.