Tamara

Požiadal ma o stretnutie. Naozaj to urobil. Polhodinu som len civela do obrazovky, neschopná sa čo i len dokopať k odpovedi. Vyslobodil ma až Emin plač. Rýchlo som zaklepla notebook a ponáhľala sa k nej. Dnes som jej plač uvítala. Aspoň mi pomohol nájsť si výhovorku. Nemala som čas mu odpísať, pretože som musela ísť uspokojiť svoje plačúce dieťa. Tretia noc v rade. Už viac nestrpím pohľad na jej utrpenie. Rozplačem sa s ňou. Slzy mi stekajú z tváre a ja ich nedokážem, a vlastne ani nechcem, zastaviť. Priťahujem si jej hlavičku k mojej tvári a hladkám ju, ale moje dotyky a upokojujúce tíšenie nezaberajú. Tento rast zubov je ale poriadna sviňa. A to si vezmite, že sa jej prerezávajú len prvé dva. Aké to bude s celým chrupom? To pri každom jednom bude prežívať takéto muky? Nie som si istá tým, či to zvládnem. Srdce sa mi trhá, keď počujem jej ustavičný plač. Musí ju to neúmerne bolieť. Naštudovala som si, že v šiestich až deviatich mesiacoch sa prerezávajú stredné rezáky, o dva mesiace neskôr bočné a tak ďalej. Avšak stoličky podľa viacerých zdrojov nespôsobujú deťom príliš veľké ťažkosti, pretože sú pomerne malé, čo sa týka veľkosti a tvaru. Dieťa by malo prejsť prerezávaním všetkých dvadsiatich zúbkov do ukončeného tretieho roku života. Najväčšie trampoty im teda asi prinášajú stredné zúbky. Dúfam, že toto obdobie čo najrýchlejšie prejde, nerobí mi dobre, keď je takáto ubolená a utrápená. Má len polroka, to rozhodne nie je vek na zažívanie toľkých bôľov. I keď, všetky deti si tým prejdú, nedá sa tomu zabrániť, je to prežitelné. Azda to spôsobuje väčšie strasti mamičkám, pretože im je ich drobcov ľúto. Keď si to ale vezmeme, deti sú silnejšie ako my dospelí.

Za svoje detské časy prežijú toľko pádov, poudierajú sa, porania a vždy si len trošku poplačú a na druhý deň vôbec zabudnú, že sa im nejaký pád stal. Sú odolnejší a statočnejší ako my. Vedia toho zvládnuť viacej. Len čas ich naučí, že niekedy je ťažšie postaviť sa z toho pádu. Vekom sa starosti znásobujú. Aj tie bolesti a modriny. Pamätáme si veci dlhšie. Nie sme schopní len tak rýchlo zabudnúť. Niektoré veci držíme vo svojich hlavách aj celý život. Naše spomienky sú odrazom prežitých momentov. Ostávajú len zaryté v mozgových bunkách. Ak na nich zabudneme, nie je tu žiadny spôsob, akým by sme ich mohli dostať späť. Ani ja si už nepamätám, ako pôsobili jeho pery na tie moje. Iste, viem, že som zažívala tie najkrajšie pocity, ktoré vo mne planuli pri každom jednom túžobnom pobozkaní, lenže neviem si spomenúť, aké to bolo, keď sa jeho pery dotkli tých mojich. Chcela by som sa za ním rozbehnúť a povedať mu, že potrebujem na prežitie jeho bozky. Myslela som si, že bez neho nedokážem dýchať. Ako by bol moja kyslíková maska, ktorej odňatie vám okamžite spôsobuje zástavu dychu. Bola som o tom presvedčená. A teraz som zistila, že som mu klamala. On síce dodýchal, ale moje pľúca stále fungujú a hrudník sa nadvihuje pri každom nádychu a výdychu.

Som za to na seba nahnevaná. Cítim, že ho zrádzam, hoci sa to úplne vytráca zo zdravej logiky. On by predsa nikdy nežiadal, aby som prestala žiť svoj život po jeho smrti. Ale aj keď to veľmi dobre viem, stále sa na konci dňa cítim ako ten najväčší podrazák a podvodník. Adamovi som povedala, že ho považujem za svojho kamaráta. Ani neviem ako, vyletelo to zo mňa. Bude to však pravda. Nikdy som žiadnych skutočných priateľov nemala, teda keď nepočítame Erika, lenže ten bol v prvom rade Oliverov kamarát. Bola som voči tomu slovu skeptická. Kamarát. Čo to slovo vlastne znamená? Človek, s ktorým nás spája vzájomná dôvera a náklonnosť. Zo začiatku sa niečo také rysovalo medzi mnou a Oliverom. Boli sme spočiatku naozaj len kamaráti, ale ak mám byť úprimná, ja som si stále želala, aby to bolo viac. A keď sme sa dali dohromady, spĺňal rôzne úlohy. Bolo ich nespočetne, bol mojou spriaznenou dušou, dôverníkom a najlepším kamarátom. Vedeli sme sa pozhovárať o všeličom možnom. Nezavládlo ticho signalizujúce, že okruh možných tém na preberanie sa minul. Učili sme sa o sebe nové veci každý jeden deň. A pri Adamovi mám z nejakého dôvodu pocit, že by sa mohol stať mojou bútľavou vŕbou. Hoci na druhú stranu, nestal sa ňou už? Znie to nepochopiteľne, ale nadobudla som dojem, že keby som sa o neho potrebovala oprieť, nastavil by mi svoje plece. Popravde, nikdy mi to so ženami nešlo dobre. Nevedela som sa s nimi zhovárať. Už v škôlke som sa radšej obklopovala opačným pohlavím. Som divná?

Nie že by som proti ženám niečo mala, veď to by som si dávala gól do vlastnej brány, ale vždy mi pripadalo, že sme prehnane dramatické. Robíme z komára somára. Nikdy som nechápala tie romantické filmy, v ktorých sa hlavná hrdinka so všetkým zdôveruje svojej najlepšej kamarátke a vedia o sebe každý maličký detail. Neverila som na také veci. Neviem, možno na to mala vplyv aj skutočnosť, že som bola jedináčik. Čo však je úplná somarina, keďže množstvo jedináčok dievčat má za kamarátky svoje rovesníčky. Chyba je určite vo mne. Možno na ľudí pôsobím dojmom čudáčky. Azda práve v tomto momente by sa nejaká ženská kamarátka zišla, vedela by mi podať lepšie informácie, čo sa týka všetkých tých bábätkovských vecí. Ale mám svoju mamu, tá mi podá tie najlepšie ženské rady, aké by som si mohla priať. Stačia mi dvaja kamaráti. Teda traja. Zabudla som na Bendžiho, keby tu bol, určite by mi to dal poriadne vyžrať. Našťastie, do mojej hlavy sa dostať nemôže. To by to vypadalo, keby bol do mojich myšlienkových pochodov voľný prístup. Ani si nechcem predstaviť, čo by o mne tí návštevníci hovorili.

S Em sa prechádzame hore dole, po chvíli si nasadím na prst silikónový náprstok, položím ju na prebaľovací pult a krúživými pohybmi jej začínam masírovať ďasná v mieste očakávaného prerezania. Robí jej to dobre. Postupne sa utišuje a pozerá sa na mňa. Snažím sa byť čo najjemnejšia, aby som jej ešte viac neublížila, ale keďže už neplače, je to pozitívne znamenie. Uľavuje jej od bolesti a zároveň sa aj stimulujú tkanivá vo vnútri ďasna, aby zub pustili čo najrýchlejšie von. Po nejakých piatich minútach, keď začína privierať viečka, ju vezmem do náručia a spievam jej uspávanky. Nemám pekný hlas, ale matky nemusia byť vyštudované speváčky, stačí len, že u svojich deťoch spôsobia driemoty, ktoré pomaly prichádzajú aj na mňa. Tuho zaspala. Položím ju teda na matrac v postieľke, prikryjem ju pokrývkou a pre istotu jej zapnem aj upokojujúcu melódiu z hviezdičiek visiacich nad hlavou. Tak dnes to trvalo len do jednej v noci. To je pokrok. Tiež si ľahnem do postele a síce som unavená, prehadzujem sa z jedného boku na druhý a odkrývam sa. Nedá sa mi zaspať. To bude určite následok toho požiadania o stretnutie. Som na vážkach. Čo to na veci zmení, ak sa s ním stretnem? Načo to potrebuje? Nestretne sa s Oliverom, len s jeho úbohou manželkou. Ja nie som on. Sama som sa do toho namočila. Mohlo ma napadnúť, že po čase sa bude chcieť stretnúť. Ale zverila som sa mu s toľkými vecami, že sa budem hanbiť pozrieť mu do očí. Svoju sebaľútosť som vyjadrovala prostredníctvom tých emailov. Vyzradila mu svoje neistoty. Istým spôsobom slúžil ako môj online psychológ. To mu mám teraz odhaliť svoju tvár, aby na vlastné oči videl, kto je tá čudáčka?

Tamara, láska moja. Prestaň sa trápiť.

Oliver, si to skutočne ty?

Poznáš môj hlas, vieš, že áno. Chcem len, aby si vedela, že ma trápi, keď ťa vidím sklamanú z toho, že pokračuješ v živote ďalej. To je predsa normálne, láska moja. Nemôžeš zanevrieť na život len z dôvodu, že pri tebe nie som. Fyzicky ma vidieť nemôžeš, ale sledujem každý váš krok. Som na teba nesmierne hrdý. Si statočná a silná. Už nikdy viac neži svoj život s ohľadom na mňa. Ty si živá, zdravá a mladá. Máš toho veľa pred sebou. Čakajú na teba veľké veci, nestráv tieto chvíle s myšlienkami na mňa. To jediné, čo som si vždy želal, bolo vidieť ťa šťastnú. Zažili sme spolu dvanásť krásnych rokov, lenže je čas pohnúť sa ďalej. Máš pred sebou nové dobrodružstvá, nie so mnou, ale ubezpečujem ťa, že budú rovnako krásne. Nehovorím ti, aby si na mňa zabudla, len na mňa nemusíš brať ohľady. Potrebujem, aby si bola spokojná. Jasné, láska?

Oliver je živý! Bleskovo otvorím oči, lenže zistený pohľad ma zaskočí. Bol to len sen. Ležím na pohovke v detskej izbe a nie je pri mne. Ale keď to bol sen, prečo to vyzeralo tak živo a reálne? Naozaj som počula jeho pravý hlas a cítila ho pri sebe. Stál vedľa mňa a držal ma za ruku. Videla som ho na vlastné oči, to dokelu nemohol byť len obyčajný sen! Sny sú odrazom vašich tajných túžob, tak prečo sa mi od jeho smrti s ním snívalo len teraz po prvýkrát? Myslela som na neho nonstop aj predtým. Lenže nikdy predtým sa v mojich snoch nezjavil. Až teraz. Mám to brať ako znamenie? Bol si to skutočne ty? A keď áno, čo si mi tým chcel povedať? Ako sa mám pohnúť ďalej, keď to v prvom rade ani nechcem. Vážne sa na mňa pozeráš a vidíš moje trápenie? Mám milión otázok. Snažím sa opäť zaspať a uvidieť ho, aby mi ich mohol zodpovedať, ale ako všemožne sa snažím, nejde to. Nedarí sa mi upadnúť znovu do spánku. Prečo som sa len musela zobudiť? Mohla som v tom sne ostať ešte nejakú chvíľu. Kľudne aj celý deň, ak by to znamenalo, že môžem počuť ten tvoj rozkošný chlapčenský hlas. Keď si trochu vypil, razom začínal používať svoj východniarsky dialekt, ktorý si sa inak stoj čo stoj snažil zakrývať. Tak jak by ne! Naľej bo vypito! Milovala som ho na tebe, vždy som ťa prehovárala, aby si ma nejaké slovká naučil.

Ahoj, Em. Aktuálne sme po tretej noci a stále sa potýkame s tvojimi neposlušnými zúbkami. Už sa viac naozaj nemôžem a nechcem pozerať na tvoje utrpenie. Ubíja ma to. Snáď to vážne budeme mať čím skôr za sebou. Včera sa mi snívalo s tvojím ockom po prvýkrát od jeho smrti. Vypadalo to tak reálne. Bolí ma, že to bol len sen. Ale asi by som mala byť vďačná aj za to, po dlhom čase som ho videla na vlastné oči. Znovu mal dokonale upravené vlasy a čerstvé strnisko. Som si istá, že by ťa ním neustále pichal a ja by som ho potom nútila, aby si to oholil. I keď, jemu by to došlo samému. Nepotreboval, aby som ho upozorňovala, práve naopak, to on stále pripomínal veci mne. Dúfam, že si zdedila jeho organizovanosť, vždy si veci plánoval. Ja som neporiadna, zabúdam veci a som schopná zanechať v kuchyni spúšť, kým nájdem, čo potrebujem. Ale to sa o mne časom dozvieš. Ktovie, možno budeš nahrádzať jeho úlohu a stále mi niečo pripomínať tak, ako on. Nech už to bude akokoľvek, neviem sa dočkať, ako ťa uvidím rásť pred očami. Zatiaľ sa maj, srdiečko. Drž nám dneska palce, aby sme to v noci znovu zvládli.

Dnes asi za Adamom nepôjdem. Potrebujem dokončiť Erikovu tortu, dnes má narodeniny a pozval nás na svoju oslavu. Našťastie sa mi podarilo nájsť obchodík s potravinárskou tlačiarňou, zhotovili mi obrázok papiera na počkanie. Zabalili mi ho do fólie a nalepili na tvrdý papier, aby sa nepoškodil. Opatrne som ho vyložila a umiestnila navrch torty. Neskôr som na neho umiestnila zhotovené pravítka, uhlomer, ceruzku a pero. Myslím, že to vyzerá celkom dobre. Dúfam, že bude mať Erik radosť. Dnes slávi svoje okrúhle tridsiate narodeniny. Zo zvyškov marcipánu som si vyrezala čísla tri a nula a umiestnila ich na kraj. Teraz je to konečne hotové.

"Tamarka, ahoj!" pozdraví ma mama prichádzajúca od dverí.

"Nikdy ťa nepočujem, keď vstúpiš dovnútra."

"Pretože si stále ponorená do svojich myšlienok, ale ak chceš, môžem ti vrátiť kľúče späť, veď ich nemusím mať..."

"Mami, neblázni! Dala som ti ich preto, aby si sem mohla prísť kedykoľvek to chceš."

"To si vážim. Tá torta je prenádherná, Erik bude mať obrovskú radosť!"

"Naozaj si to myslíš? Nie je na nej príliš veľa? To pero by som asi mala dať dole, je to tam preplnené..."

"Všetko sa k tej torte náramne hodí. Neopováž sa z nej niečo vziať dole! To je rodičovský príkaz!" prísne sa zatvárila a pobozkala ma na líce.

"Rozkaz, kapitán!"

"Ako sa máte, miláčik? Čo Emka?"

"Akurát spí. Už tretiu noc sa trápime s rastom zúbkov, ale včera som objavila jednu fintu, ktorá jej uľavuje od bolesti. Silikónovým náprstkom som jej masírovala ďasienka."

"Moje malé zlatíčko. Vytrápi sa, ale neboj sa. Aj teba zúbky trápili nejaký týždeň, ale zvládli sme to spolu. My ženy sme silné."

"Včera sa mi snívalo s Oliverom," skľúčene som si sadla na stoličku a utrela si ruky do utierky.

"Bol to pozitívny sen?" naklonila sa ku mne a chytila moje ruky do svojich dlaní.

"Ten najpozitívnejší! Počula som jeho hlas. Povedal mi, že chce, aby som sa pohla ďalej a že na mňa čakajú nové dobrodružstvá. Viem, že to znie hlúpo, ale mami, ja nie som blázon, naozaj som ho videla."

"Zlatko, nemyslím si, že si blázon. Verím ti. Oliver sa na vás dve zhora pozerá a dáva na vás pozor. Sám ti to povedal, chce, aby si sa pohla ďalej."

"Cítim sa kvôli tomu vinne..."

"Miláčik, milovala si ho. Boli ste ten najkrajší pár, aký som kedy videla. Vzájomne ste sa dopĺňali, ale nemôžeš sa viniť z toho, že svoj život žiješ aj naďalej. Neostáva ti nič iné, ako ísť ďalej. A to nie je sebecké, to je proste... beh života. Nemôžeš sa viac takto trápiť, len si tým ubližuješ a tvoja dcérka potrebuje matku. Dobre? Prosím, sľúb mi, že sa budeš snažiť pozerať sa dopredu so vztýčenou hlavou?"

"Sľubujem, že sa o to aspoň pokúsim."

"Nič viac od teba ani nežiadam," zastala si ku mne a objala ma.

O niekoľko minút sme sa vydali ku Erikovi. Bolo by praktickejšie, keby sme si sadli do auta a odviezli sa tam, namiesto toho sme ale na druhý kraj mesta kráčali pešo. Mama ma neprehovárala, vie, že si nedokážem sadnúť do auta. Neviem, či sa to niekedy zmení. Od toho osudného dňa som za volantom nesedela a v najbližšej dobe to ani neplánujem. Tortu som zabalila do bielej krabice a mama ju držala v rukách. Kúpila som mu sadu ergonomických ceruziek v drevenom púzdre a otvárajúcu lampu v tvare knihy. Mala som ju pôvodne kúpenú pre Olivera, chcela som mu ju dať k Vianociam, ale som si istá, že u Erika tiež nájde svoje použitie.

"Tamara, Magduška, ahojte!" vítal nás nadšene pri dverách po zazvonení na zvonček Erik.

"Ďakujeme za pozvanie," vkročili sme dovnútra a Erik nás viedol do obývačky. Už tam sedelo niekoľko ľudí, nebolo ich veľa, ale niektorých som poznala. Erikovi a Oliverovi kolegovia z práce.

"Všetko najlepšie, veľa šťastia, zdravia, lásky a pevných nervov!" podala som mu rukou a objala ho.

"Ďakujem ti."

"Toto je pre teba," podávala som mu ozdobnú tašku do ruky.

"Nemusela si si robiť starosti. Pre mňa je už len darčekom to, že ste prijali pozvanie."

"Bol si Oliverov najlepší kamarát, isteže sme prišli radi. Tá lampa mala pôvodne patriť Oliverovi, len som mu ju už nestihla dať..."

"Tamara, to nemôžem priať. Neprichádza do úvahy, aby som..."

"Chcem, aby si ju mal. Viem, že ju oceníš rovnako, ako on. Mali ste podobný vkus. A takýto kúsok by u mňa doma len zapadol prachom. Tebe sa zíde viac."

"Ďakujem ti veľmi pekne. Budem si ju strážiť ako oko v hlave."

"To ti radím!" zasmiala som sa a ešte raz ho objala.

"Mimochodom, tá torta je umelecké dielo. Si neuveriteľná cukrárka, niečo takéto mi je ľúto vôbec rozrezať a zjesť. Asi si ju skryjem, aby ju nikto nevidel," žartoval.

"No to určite. Nebuď lakomý, Erik!" pristavila sa pri nás žena, ktorú vidím po prvýkrát. Vysoká plavovláska s milým úsmevom.

"No ale uznaj, nie je škoda zruinovať toto prekrásne dielo?"

"Máte nesmierny talent. To ste piekli vy?" namierila svoju pozornosť na mňa a stále sa na mňa milo usmievala.

"Áno," pritakala som.

"Úžasné! Môžem si na vás vypýtať číslo? Dobrá cukrárka sa vždy zíde a vy ste v tom neskutočne dobrá. Inak, ja som Karolína, teší ma."

"Prepáč, Tamara. Úplne som vás zabudol predstaviť. Toto je moja priateľka, Karolína."

"Teší ma. A čo sa týka toho čísla, Erik ho má uložené v mobile, rada vám niečo upečiem, ak budete mať záujem."

"Ďakujem, ste veľmi milá. Čo poviete na to, keby sme si potykali?"

"Samozrejme, môžeme. Ja som Tamara."

"Karolína," podávala mi s úsmevom ruku.

Som rada, že si Erik niekoho našiel. Je to dobrý chlap a Karolína vyzerá byť ako veľmi milé a dobré dievča. Nemal šťastie na lásku, je načase aby sa konečne usmialo aj na neho. Aj ostatní hostia moju tortu pochválili a vypýtali si odo mňa číslo. Možno by som to mohla začať robiť profesionálne. Zarobím si nejaké peniaze a ešte k tomu budem aj doma s Emou. To znie ako dobré riešenie. Ak sa mi niekto ozve, jeho objednávku prijmem. Pečenie mám rada, takže to bude víťazstvo na všetkých frontoch. Keď sa rozlúčime a vrátime domov, hlavou mi behajú slová Olivera a mojej mamy. Otvorím si notebook a načítam emaily.

[email protected]: Ospravedlňujem sa, že som včera neodpísala. Vaša požiadavka ma zaskočila. Ale dobre, pristupujem na ňu. Stretnime sa.