Adam

Neverím vlastným očiam. Skutočne tu stojí. Dodržala svoje slovo. Vážne som si včera nemyslel, že príde. Mal som čo robiť, aby som zo seba vôbec vydal nejakú vetu. A nezmohol som sa na viac, ako len na dva slová. Zaujímalo by ma, čo ju k tomu viedlo. Prišla len kvôli tomu, aby ma neurazila? Alebo nemala v pláne vojsť dovnútra, až kým nezbadala pri dverách Bendžiho? Neviem. A vlastne ma to ani nezaujíma. Podstatné je, že prišla za mnou. Tie stretnutia v parku boli síce pekné, ale nikdy som nemohol s určitosťou vedieť, či tam chodí práve kvôli našim stretnutiam, alebo jednoducho z toho dôvodu, že to má tam rada. Lenže toto je iné. Prišla priamo za mnou do mojej práce, aby sme sa mohli vidieť. To pre mňa znamená nesmierne veľa. Ako keby sme svoj priateľský vzťah povýšili na ďalšiu úroveň. Už nie sme len dvaja ľudia, ktorí sa každý deň stretávajú na tom istom mieste. Sme kamaráti, ktorí sa navštevujú v práci. Dobre, možno je to len jednorazová záležitosť a viac sem jej noha nevkročí, ale urobila prvý krok k preťatiu tej povestnej hranice medzi kamarátmi. Tí sa predsa niekedy v práci navštevujú.

"Máš to tu pekné, odtiaľto ma dnes už vážne nikto nedostane," prerušil Bendži ticho, ktoré som spôsobil ja svojimi slovami a náhlil sa ku regálu s nahusto uloženými komiksami.

"Vyzerá to tu naozaj dobre. To si zariaďoval ty?" pripojila sa Tamara a so záujmom si začala obzerať plagáty nalepené na stenách.

"No, nie tak celkom. Pomáhal som len s vykladaním, v zariaďovaní som len počúval šéfove inštrukcie, nemôžem si pripisovať zásluhy."

"Prepáč, ak ťa tu vyrušujem. Včera si ma pozval, tak som si povedala, že keď už idem okolo, aspoň ťa pozdravím," zastrčila si prameň svojich tmavých vlasov za ucho a nesmelo sa usmiala. Dnes vyzerala akosi inak. S rozpustenými vlasmi som ju ešte nevidel. Náramne jej to pristalo. Má ich krásne a dlhé, nikomu by sa porovnanie havranie vlasy nehodilo viacej. Už predtým som si všimol, že má nádherné husté mihalnice, ktoré sú dnes ešte výraznejšie a na perách jej svieti jemný ružový lesk. Nepotrebuje sa maľovať, ale takto vyzerá ešte nádhernejšie. Nechcem teraz vyznieť ako typ chlapa, ktorého na žene okamžite zaujme ako prvé len krása a nič ako vzhľad ho na nej nezaujíma, ale krásu je potrebné oceniť. Má taký ten nádych dámy v starých časoch. Nie je prototypom ženy novej generácie, má v sebe takú tú potrebnú eleganciu, ktorú rozhodne nemá každý. Stratil som sa v jej kráse a totálne som jej zabudol odpovedať. Chúďa. Teraz si myslí, že mi tu prekáža. Konečne sa dokop k odpovedi, Adam. Nestoj ako solný stĺp a ubezpeč ju, že jej prítomnosť je pre teba jedine prínosom.

"Ale kdeže, veľmi si vážim, že si moje pozvanie priala. Ešte to tu len otvárame, nemáme príliš veľa zákazníkov, mám kopu času na venovanie sa vám."

"Tak to som rada. Nerada by som ti tu prekážala. A vlastne sa ani dlho nezdržím, musím si ísť niečo vybaviť."

"Tamara, len teraz si prišla, kam by si chodila? Veď to tu vyzerá skutočne ako v nejakom kráľovstve," rozplýval sa Bendži, ktorý aj keď sa tváril, že si číta, počúval našu konverzáciu s nastraženými ušami.

"Nie každý zdieľa z komiksov rovnaké nadšenie, ako my dvaja, vieš?" protirečil som mu.

"Tí ľudia nevedia, o čo prichádzajú. Ale to je v poriadku, nie každý môže mať dobrý vkus."

"Tým chceš povedať, že ja nemám dobrý vkus?" otočila sa na neho so zdvihnutým obočím.

"Teba som tým, samozrejme, nemyslel. Si jediná žena, okrem mojej mamy, s ktorou sa dokážem porozprávať. A teraz padám, ďalších päť hodín ma nevyrušujte, potrebujem dohnať tú stratu, ktorá sa mojím nečítaním za posledné mesiace nahromadila. To kreslo je pre vás všetkých zakázané územie, jasné? N-E-V-Y-R-U-Š-O-V-A-Ť!" vyhláskoval a zdvihol varovný prst. My s Tamarou sme sa len usmiali a nechali ho pre vlastné bezpečie na pokoji, čo je vlastne celkom komické, keďže on sa priplietol do našej konverzácie. Keby som mu to ale povedal, neprestali by sme sa dohadovať ďalšiu polhodinu na tom, kto má pravdu a za ten čas by možno Tamara aj dávno odišla. Nechcem premárniť čas, ktorý by som mohol stráviť rozprávaním sa s ňou.

"Niečo tu pre teba mám. Spomenul som si, ako si hovorila o Archieho komiksoch a tej neznalosti tu u nás, takže tu pre teba mám jednu časť v češtine," vytiahol som spod pultu zabalený komiks a položil ho pred ňu.

"Doteraz som si myslela, že ho nikto neprekladal..."

"No, ono, jeden som našiel dnes pri ukladaní. Je to len kratučký príbeh, pravdepodobne si ho už čítala v angličtine. Archieho mama odíde na dovolenku na farmu strýka Freda a..."

"... a oni za ten krátky čas urobia z ich domu hotovú spúšť," dokončila moju vetu.

"A potom že vraj chlapi nepotrebujú ženy. Boli by sme bez vás úplne stratení."

"Ale musíš uznať, že to bolo trochu potiahnuté za vlasy, nie? Niektorí chlapi dnes pokojne dokážu navariť, vyžehliť, oprať a poriadiť. Trochu vás v tom komikse degradovali na nesamostatných panákov, ktorí sa bez ženy nedokážu ani pohnúť."

"To je pravda. Niekedy však taká žena vážne robí v domácnosti všetky práce a keď odíde, potom to tak aj vyzerá. Nevieme si dať rady a v drese sa nám kopia riady," zamračil som sa. Až teraz mi došla kombinácia slov s rýmom, ktorá v prvom rade vôbec nebola úmyselná.

"Ešte že existujú muži, ktorí si to dokážu priznať. A ako bonus vedia pospájať vety, ktoré dávajú význam a zároveň sa ešte aj rýmujú."

"To nebolo úmyselné, ale je to pravdivé, nie?"

"Spolovice áno. Ani žena sa občas nezaobíde bez chlapa. Uvedomí si, že po jeho strate nejaké veci brala prirodzene ako jeho úlohu. Obidve pohlavia majú určité postavenie, a nie len tak hocijaké, veľmi významné."

"Každý máme na tomto svete nejaké poslanie. Občas len trvá, kým ho nájdeme."

"Tvojím cieľom je byť predavačom v obchode s komiksami?"

"Nie, mojím cieľom je byť dobrým človekom. Povedať si, že som nepremárnil žiadnu príležitosť a z každej vyťažil maximum. Chcem žiť naplno a bez výčitiek. Nechcem sa o niekoľko týždňov, mesiacov či rokov na niečo pozrieť a povedať si "aha, tak toto som mal urobiť inak." Moja impulzívnosť je niekedy mojím najväčším postrachom, ale osvojil som si ju. Patrí ku mne. Vieš, nerozprávali sme sa o tom, ale je mi ľúto, ako som ťa oslovil počas našej prvej konverzácie. Bol som hrubý. Nemal som ani len to najmenšie právo súdiť tvoje rozhodnutia. Prepáč, ak som ti svojimi slovami ublížil, nikdy som to nemal v pláne."

"Neriešme minulosť, otvoril si mi oči a pomohol sa pozerať na svet inými očami. Som ti za to vďačná. Mám naše konverzácie rada. Zvykla som si na ne. Aj na teba a Bendžiho. Nemyslím si, že sme už len známi z videnia, považujem ťa za svojho kamaráta."

"Máš pravdu, kutranie sa v minulosti je bezvýznamné. Sme kamaráti," pritakal som a veľavravne sa na ňu usmial.

"Budeme musieť ísť, ďakujem ti ešte raz za ten komiks. Pozdravila by som sa aj Bedžimu, ale ten by ma pravdepodobne odstrelil, takže... ahoj."

"Rozlúčim sa s ním za teba, pre vlastné bezpečie ho radšej nevyrušuj. Uvidíme sa zajtra?"

"Zajtra? Jasné... zajtra," koktala.

"Teda, ak budeš mať čas. Nenútim ťa sem prísť, ani nič podobné. Určite chceš byť s Emou na čerstvom vzduchu a..." zajakával som sa aj ja.

"Zajtra znie fajn... tak sa maj. Pekný deň v práci," chytila sa rúčky kočíka a vyšla von z dverí.

Zajtra znie fajn. Zase som to urobil. To sa neviem rozlúčiť jednoduchým slovom ahoj? Musím ju stále nútiť, aby sme sa videli aj na druhý deň? Som ako nejaký magor. Pozriem sa na svoje ruky. Obe sa mi jemne trasú. Z diaľky to nie je až tak viditeľné, ale z primeranej blízkosti sa to dá spoznať. V posledných dňoch sa tento tremor opakuje vždy o takomto čase. Spôsobujú to lieky. Pri poslednej kontrole to nebolo ešte v takomto štádiu, ale chvenie sa začína stupňovať. Je to napísané v príbalovom letáku, takže nemusím mať obavy. Len je to niekedy nepríjemné, pretože predmety mi často vypadávajú z rúk. Je však šťastie, že to netrvá celý deň. Po nejakej hodine sa to vytratí a moje ruky sú v opätovnom stave. Je to len maličká daň, ktorú za túto transplantáciu musím zaplatiť. Dokážem s tým žiť. Nie je to nič strašné. Vlastne to asi ani nestojí za zmienku. Čo je jemné chvenie rúk oproti zomieraniu? Absolútne nič. Nesťažujem sa.

Najviac zákazníkov prichádza po druhej hodine. Väčšinou sú to školáci, ktorí si užívajú jarné prázdniny a nevedia dočkať, kedy si to tu celé prezrú. Bol som v ich veku rovnaký. Škoda, že počas môjho detstva tu takýto obchodík neexistoval. Ani sa nečudujem, že aj Bendžimu sa tu páči. Dospelí sa tu veľmi neobjavujú, ak už tak len robia sprievod svojím deťom, ktoré sa tu boja nechať osamote. Každý si nejaký kúpi. Niektorí dokonca aj štyri, päť kusov. Najviac letia Hviezdne vojny a Superman. A nakoniec zmeny sme sa s Bendžim znovu ocitli pri otázke, ktorú sme spolu omieľali už hádam milionkrát. Kto je lepší? Batman alebo Superman?

"Vieš, čo je na Supermanovi najvtipnejšie? Má milión schopností, dokáže lietať, počuť každú konverzáciu, zamraziť alebo rozpustiť niekoľko materiálov, ohromnú fyzickú silu, strieľa z očí ničivé lúče a niekoľko ďalších, a predsa nedokázal zo sveta odstrániť zločiny, ba dokonca nemá kontrolu ani len nad jediným mestom."

"Áno, lenže tieto schopnosti nevyužíva vo svojom normálnom živote, počas neho je len za nemotorného vyvrheľa a novinára..."

"Môj problém s ním je, že je až príliš dokonalý. Nemá žiadne chyby a je proste nudný, čo pre neho predstavuje skutočnú výzvu? Na rozdiel od neho je Batman komplikovaný. Má svoje chyby, je temný a komplikovaný. A všetky sa mu ich podarilo prekonať, práve to na ňom ľudia, rovnako ako ja, milujú."

"Tak to sa veľmi mýliš, už si zabudol, ako Superman zlomil vo filme Muž z ocele väzy svojmu protivníkovi?"

"Áno, a všetkých to zaskočilo, pretože je obecne považovaný za slušniaka. Zdá sa byť proste taký rezervovaný, je nemožné sa do neho vcítiť, tým, že ho urobili takým dokonalým, sa vytratilo to prirodzené kúzlo. Batman sa zdá byť úprimný. Ľudia neočakávajú bezchybnosť - vlastne pravý opak, hneď sa uchyľujú k hľadaniu chyby, pretože sa im to zdá čudné."

"Práve preto sú to supehrdinovia. Nie sú reálni, majú dovolené byť dokonalými..."

"Dobre, Bendži, ukončime to. Aj tak sme sa k ničomu nedostali a dalo by sa o tom polemizovať ešte ďalších päť hodín..."

"Raz a znovu sa vzdávaš a ja vyhrávam. S tebou je to už osvedčená klasika."

"Ako povieš," skončil som s preratúvaním tržby a vypol monitor. Je takmer päť hodín, povypínam všetky svetlá, zavriem okno a zamykám dvere na kľúč. Pred dverami na Bendžiho čakajú rodičia, ktorí sa ponúkli, že ma odvezú domov. Aspoň si nemusím volať taxík.

Je zvláštne prichádzať domov o takejto hodine. Zvládol som prvý deň vo svojej práci. Mám naozaj neuveriteľné šťastie, že robím to, čo ma baví. Také šťastie veľa ľudí nemá. Ich prvé zamestnanie je niečo, čo musia robiť z donútenia, pretože potrebujú peniaze. Som svojmu šéfovi vďačný, že mi dal príležitosť bez skúseností. Dúfam, že budem dobrým pracovníkom a jeho zariskovanie sa mu vyplatí. Ale zatiaľ to prebiehalo bezproblémovo, pracovať s pokladňou je nenáročné. Komiks priložíte, kód sa naskenuje a vyhodí sa vám cena, ktorú musí zákazník zaplatiť. Sem-tam vás požiadajú o radu, keď nejaký komiks nevedia nájsť, aj pracovná doba je vyhovujúca. Pripadám si ako keby som vyhral v lotérii. Skutočne prežívam jedno z najlepších období svojho života.

"Ako bolo prvý deň v práci, zlatko?" vítala ma hneď od dverí mama.

"Skvelo. Nemôžem sa sťažovať."

"Nemal si nejaké problémy, nebolo ti zle, obedoval si?"

"Všetko je v poriadku. Obedoval, objednal som si jedlo z bio reštaurácie, netráp sa."

"Ale aspoň sa so mnou navečeriaš, však?"

"To je predsa samozrejmosť. Z tvojich rúk chutí všetko najlepšie," ubezpečil som ju a pobozkal na líce.

Počas večere sa ma vypytovala na rôzne otázky, aj pre ňu je nezvyčajné, že jej syn je konečne zamestnaný. O svojom trasení rúk som sa jej rozhodol nič nepovedať, nechcem ju zbytočne trápiť, navyše aj doktor mi pri poslednej prehliadke potvrdil, že to nie je nič, kvôli čomu by som si mal začať robiť starosti. Po večeri som si ľahol do postele a otvoril si emaily. Mám chuť napísať Oliverovej manželke. Snáď bude mať čas mi odpísať.

[email protected]: Dobrý večer, prepáčte, ak Vás vyrušujem. Práve som prišiel domov z práce a povedal si, že Vám napíšem a zistím, ako sa máte. Tak teda, ako sa Vám vedie?

[email protected]: Dobrý večer, mám sa... relatívne. Môj psychický stav je obstojný. Oliver mi neustále chýba, ale bolesť sa stáva znesiteľnejšia. Myslím na neho každý deň, premýšľam, aké by to bolo, keby bol tu s nami... Len je to... ako by ste povedal Vy, bezvýznamné. Nevráti sa mi späť. Ostáva mi jediné, začleniť sa späť do života a žiť ho aj bez neho. Čo mi prináša pocit viny.

[email protected]: Nemôžete sa obviňovať z toho, že ste sa pohli ďalej. To je normálny kolobeh, neznamená to, že na neho viac nemyslíte. Podľa Vás by žiadal, aby ste trúchleniu zasvätili celý svoj život?

[email protected]: Nie. To by bolo to posledné, čo by chcel. Bol tým najväčším romantikom pod slnkom. O ruku ma požiadal prostredníctvom helikoptéry. S ním nemohlo byť nič obyčajné, pretože z každej udalosti dokázal urobiť ten najšpeciálnejší a najkúzelnejší zážitok. Keď sme spolu začali chodiť, bol tu jeden strom. Starý a veľký dub, ktorý vyzeral doslovne múdro, ako keby mal v sebe niekoľko múdrostí a lekcií, ktoré vám dokáže dať len staršia generácia. Jedného dňa sme sa dopočuli, že ho chcú vyrúbať. Bojoval za ten strom ako divý. Niesol letáky, dával ho do povedomia, dokonca sme sa o neho obaja pripútali reťazou. Chcel ho zachrániť. Nepodarilo sa nám to. Po niekoľkých hodinách prišli robotníci a začali na nás vykrikovať a nazývať nás podivínmi. To nestrpel. Nemohol počúvať, ako ma urážajú a odpútal sa od neho kvôli mne. Hoci ten strom miloval, vzdal sa ho kvôli mne, vtedy som pochopila, že s ním chcem a potrebujem prežiť celý svoj život.

[email protected]: Každý deň sa teším najviac na tieto chvíle, keď si môžem sadnúť a čítať Vaše slová. Hltám príbeh Vás dvoch, priam si želám, aby som ho mohol počuť z Vašich úst osobne. Nechcem prekročiť žiadne medze, pochopím, ak odpoviete nie. Môžem Vás však o niečo požiadať. Prijmete, prosím, moje pozvanie na stretnutie?

Ja som to fakticky urobil. Požiadal som ju, aby sa so mnou stretla. Odoslal som to. Niet cesty späť. Urobil som príliš veľkú chybu? Nepochybne. Od odoslania mojej správy prešla hodina, neodpisuje. Možno som svojou zbrklosťou zmaril poslednú šancu na zistenie informácii o svojom darcovi. Tu je tá moja impulzívnosť. Odpíše mi ešte niekedy naspäť?