Tamara

Neviem, z akého dôvodu som zosmutnela, keď mi oznámil, že od zajtra ma už nebude odprevádzať domov. Veď to som predsa od samého začiatku chcela. Nebolo to mojím cieľom? Želala som si, aby s tým prestal a nerobil mi doprovod. A teraz sa tu mračím, keď konečne dostanem, čo som chcela. Zvykla som si na neho. Neprekáža mi. To ma desí. Ako rýchlo som sa na neho dokázala naviazať. Možno bude najlepšie, keď s tým prestane. Aspoň sa zase vrátime k cudzincovi a cudzinke. On bude pracovať a ja budem zase samotár. Budem tam sedávať aj bez neho. To bolo mojím plánom od samého začiatku. Stále mi však nejde do hlavy, prečo som mu bez okolkov zverila Em. Prišlo mi to prirodzene. Nebála som sa, že by jej mohol ublížiť. To je zvláštne. Som prehnane ochranárska, čo sa týka mojej dcéry. Okrem mojej mamy, sestričky na pôrodnej sále a jej pediatričky, ju v náručí nedržal nikto iný. Teda až doteraz. Zbláznila som sa, keď som mu to dovolila? Nepochybne áno. Takéto veci nie sú v mojej povahe. Správala sa pri ňom pokojne. Ani len raz nezaplakala a nepýtala sa naspäť ku mne.

Em stále spí. Mám taký pocit, že túto noc opäť prebdieme. Snáď budeme mať toto obdobie čím skôr za sebou. Nechala som ju v kočíku, pretože ju nechcem zobudiť, aspoň cez deň nech si trochu pospí. Tiež by som si mala ľahnúť, ale napodiv ma vôbec neprepadajú driemoty. Nikdy som nebola príliš veľký spáč. Nechápem ľudí, ktorí dokážu preležať v posteli aj celý deň. Spánok je preceňovaný. Určitým spôsobom nás aj pripravuje na smrť. Upadáme do bezvedomia a strácame pojem o reálnom čase. Nachádzame sa v akejsi neurčitej sfére, ktorá nám povoľuje snívať a vidieť rôzne svety. Len na rozdiel od smrti, z tohto spánku sa ráno prebudíme. Ožijeme. Smrť je navždy. Nedá sa z nej zobudiť. Ani ty si sa neprebudil, Oliver. A vieš, čo je na tom zaujímavé? Keď som ťa videla na pohrebe ležať v tej truhly, vyzeral si ako keby si len spal. Nevyzeral si mŕtvo. Keď som sa raz za uhorský rok prebudila skôr, ako ty, zvykla som sa na teba pozerať. Skúmala som pohyby tvojho pokojného a spacieho tela. Mal si na tvári úsmev. Vždy som premýšľala nad tým, o čom sa ti sníva, či sa ten sen týka mňa, nás. Teraz si želám, aby som to robila častejšie. Aby som si ráno privstala len kvôli tvojmu spiacemu výrazu. Stálo by to za každý jeden deficit spánku. Nepotrebovala som ho, aspoň nie tak, ako teba. Veci, ktoré máme, nám začnú chýbať, až keď ich nemáme. Celkom ironické, že? Celý náš život je jeden satirický paradox, ktorý si z nás ľudí robí len žarty. Vysmieva sa nám priamo do očí. Nemáme šajnu, ako to tam hore funguje. Je to zakryté rúškom tajomstva, ktoré rozlúštime len časom. Nájdeme odpovede, o ktorých sme si mysleli, že neexistujú. Pre mňa stále ostáva záhadou, prečo si musel zomrieť.

Akým zvráteným dôvodom by sa dala tvoja smrť ospravedlniť? Bol si v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Tak jednoduché to je. Lenže to dopekla nie je vysvetlenie. To je len veta, ktorú ľudia používajú, keď nepoznajú odpoveď. Schyľujú sa k nej, len aby sa niečo povedalo. Bojím sa toho, že sa už nikdy nestretneme. Čo ak tam hore naozaj žiadny posmrtný život nie je? Nikdy som na takéto veci neverila, ale tvoja smrť ma prinútila začať o tom premýšľať. Prajem si, aby niečo také existovalo a my by sme sa mohli opätovne stretnúť. Hodila by som sa ti okolo krku a bozkávala ťa dovtedy, kým by si ma ty sám nepožiadal o to, aby som prestala. Pamätáš na naše svadobné sľuby? Musel si byť taký extra a napísať si svoje vlastné. Úplne si ma tým zaskočil. Ja krava som nemala nič pripravené dopredu. Cítila som sa kvôli tomu ako tá najhoršia budúca manželka na svete. Tamara Balogová, si tá najkrajšia, najinteligentnejšia, najšikovnejšia, najdrahšia, najláskavejšia, najúžasnejšia žena na svete. Stojím tu pred očami našej rodiny, známych a hlavne teba a zaväzujem sa ti, že ťa budem milovať už navždy. Nikdy ťa neopustím, vždy sa o mňa budeš môcť oprieť a keď ťa niečím naštvem, dávam ti povolenie streliť mi zaucho. Pretože si ťa beriem s úmyslom, že ti vyčarujem úsmev na tvári po každom náročnom dni, taká je moja úloha. Si svetlom môjho života. Navždy budem vďačný za tú lavičku a spoločný obed, vtedy som ťa videl po prvýkrát a už vtedy som vedel, že chcem tvoju rozkošnú tvár vidieť až do konca svojho života.

Zapamätala som ti tieto slová od slova do slova. Vtedy pri oltári som sa rozplakala. Bolo mi jedno, že si zničím svoj dokonalý mejkap, jeho slová sa mi vryli do duše. O takýchto chlapoch sa väčšine žien len sníva. Vždy urobil všetko, čo mi videl na očiach. On bol skutočne pre mňa až príliš dobrý. Náš obrad sa konal vo veľkom zámku. Chcela som veľkú svadbu, želala som si takú tú rozprávkovú, ktorú vidíte vo filmoch a zasnívane veríte, že jedného dňa takú tiež dostanete. Len v tých rozprávkových nevestu prinesie k oltáru vlastný otec. Ja som kráčala uličkou sama. Naozaj mi ten pán v mojom živote nikdy nechýbal, nezaslúžil si viesť ma uličkou, ale v kútiku duše som si priala, aby tam pre mňa v ten deň bol. Aby sa ozval a povedal mi, že má záujem stať sa súčasťou môjho života. Ockovia svoje milované dcérenky ochraňujú a odplašujú im nápadníkom spred dverí svojimi neľútostivými poznámkami týkajúcich sa toho, že keď ich malej princezničke skrivia čo i len vlások, zahlušia ich. A hoci som v sebe takúto potrebu potláčala, tajne som v ňu dúfala. Po čase mi jeho neprítomnosť prestala vadiť, nezamýšľala som sa, prečo som ja tým dievčaťom, ktoré otec opustil. Nebol na to pripravený. To sa niekedy stáva. Nikde sa nepíše, že ste povinný svoje dieťa milovať, i keď sa dá polemizovať o tom, že by to malo prísť automaticky.

Sedím na sedačke v obývačke a neprítomne sledujem televízor. Vôbec nemám potuchy o tom, čo práve vysielajú. Moju pozornosť upúta až spomínaný dátum pri predpovedi počasia. Erik má napozajtra narodeniny! Zabudla som, že je marcový. Em spí, mám čas mu niečo upiecť. Ponáhľam sa do kuchyne a predhrejem si rúru. Prehodím si cez krk bodkovanú zásteru a zaviažem si ju okolo pásu. Robota mi ide od ruky. Pripravím si na stôl ingrediencie a postupne mi vzniká cesto, ktoré vylievam do vymastenej formy štvorcového tvaru a následne vkladám do rúry. Medzitým si začínam zhotovovať čokoládovú a karamelovú plnku, Erikovu najobľúbenejšiu. V menšom hrnci miešam smotanu s cukrom a kakaom, rovnaký postup opakujem aj pri čokoláde. Rozlámem si ju na kocky a vkladám do varu. Za stáleho miešania sa mi vytvára z cukru karamel, ku ktorému pridávam ohriatu smotanu a celú zmes prevarím. Karamel si nechám na chvíľu odležať a neskôr ho vyšľahám s maslom. Upečený korpus si vyberám z rúry, nechám ho chvíľu odležať a pustím sa do výroby domáceho marcipánu. Je omnoho lepší, ako ten kúpený z obchodu. Neobsahuje tisícky konzervantov a presladenú glukózu. Som naučená používať na torty domáci marcipán, zvyčajne mám niekoľko valčekov uložených v špajzy, ale už dlho som torty nepiekla. Kvôli tehotenstvu som sa nemohla namáhať, no a všetci dobre vieme, čo sa stalo po pôrode. Na nejaký marcipán som ani len nepomyslela. Pustím sa do hľadania mandlí, ktoré sú neodbytnou súčasťou domácky vyrobenej marcipánovej hmoty. Musím si vziať stoličku a prehrabať sa špajzou, ale nakoniec ich nájdem na samom vrchu zahrabané za sušeným ovocím.

Balíček olúpaných mandlí si otvorím a začínam mlieť. Robím to ručne, pretože kuchynský robot by Em zobudil. Masa z pomletých mandlí začína byť postupne mastnej konzistencie, keďže mandle obsahujú olej a po častiach do nej pridávam práškový cukor. Masu si následne preložím do misy a pridávam do nej ovocný likér s mandľovou arómou a mandľový extrakt. Premiešam a masu zabalím do alobalu, odkladám do chladničky, aby mohla stuhnúť. Zdobiť ju budem môcť až zajtra, kedy do nej aj použijem potravinárske farbivo, keďže potrebujem farebný marcipán. Plnku si odložím do chladničky a krátko na to započujem Emin plač. Už to začína. Vezmem si ju do náručia a utišujem ju. Priložím jej ruku na hlavičku a hladím ju. Prechádzame sa z jedného kúta obývačky na druhý a napodiv prestáva plakať. Keď ale zastanem, je to tu znovu. Zaspáva dnes o nejakej druhej nadránom. Únava už začína dopadať aj na mňa. Ani som sa len neosprchovala, po tom, ako sa Emina hlava dotkla vankúša v jej postieľke, sa dotkla aj tá moja na pohovke v jej izbe. Odkväcla som ako nejaká mrcina. Pravdepodobne mám celú tvár namočenú v múke, len to je teraz druhoradé. Som taká unavená, že keby som mala na sebe Emine zvratky, nevadilo by mi to. Ponáram sa do spánkového tranzu. Ani ja nie som z ocele a potrebujem ho ako každý jeden.

Ráno vstávame o šiestej. Spala som len nejaké štyri hodiny, ale v tejto situácii beriem aj to všetkými desiatimi. Em nakŕmim výživou a opäť ju ukladám na spánok. Bola len hladná, preto sa zobudila. Rada by som si išla ľahnúť tiež, ale potrebujem dať zo seba dole túto múku, ktorá je už na mojej tvári doslova zapečená. Musím ju zoškrabávať a drhnem sa hubkou, silno pritláčam, aby vôbec zišla dole. Horúce trysky vychádzajúce zo sprchovej hlavice mi príjemne obopínajú telo. Aj únava prechádza. Zamotám sa do uteráku a stúpam nohami na protišmykovú podložku pristavenú pri sprchovom kúte. Okno je celé zahmlené. Rukou ho utriem a zapozerám sa na seba. Po Vianociach som naspäť zavesila na stenu zrkadlo a presne na to isté miesto, kde viselo to staré, ktoré som svojou rukou zlomila. A hoci tam bolo, nemala som odvahu sa do neho pozrieť. Ako by som dopredu vedela, že z obrazcu predo mnou budem len sklamaná. Mala som pravdu. Vyzerám ako troska. Som stále rovnako bledá a kruhy pod očami tiež nezmizli. Sú ako dve veľké čierne diery. Nepamätám si, kedy som sa naposledy nalíčila. Povedala som si, že sa nemám komu páčiť. Ale to predsa nie je pravda. Nepotrebujem niekoho, komu sa budem páčiť, jednoducho by som mala chcieť dobre vyzerať sama pre seba. Nepotrebujem uznanie od druhých. Chcem sa páčiť sebe samej. Vyberiem si zo skrinky, zavesenej vedľa zrkadla, čiernu maskaru a zvýrazním si ňou mihálnice. Kruhy prekryjem korektorom a na pery použijem slaboružový lesk. Vlasy si vyfúkam fénom a nechám si ich voľne spustené. Mám ich takmer po pás. Narástli od posledného strihania.

V kuchyni na mňa čaká korpus. Rozrežem si ho na štyri pláty a začínam potierať čokoládovou, karamelovou plnkou a čučoriedkovým džemom. Biely marcipán si vyvaľkám a následne ním poťahujem povrch štvorcovej torty. Uhladzujem menšie nerovnosti a hrbole, potom okolo obvodu naťahujem hnedý marcipán. Je architekt, zo zeleného marcipánu vyrežem pomocou šablóny trojuholníkový tvar, z ktorého neskôr vzniká pravítko. Zo zvyšného zeleného marcipánu vytvorím rovné pravítko. Zo žltého vytváram uhlomer a z hnedého ozdobné pero a ceruzku. Ešte budem musieť zájsť do mesta a nájsť nejaký obchod alebo papiernictvo, kde majú tlačiarne pre jedlú tlač. Potrebujem zhotoviť nákres nejakej budovy. To jediné mi chýba k finalizácii torty.

O dvanástej sa znovu poberieme do parku. Tentoraz len s kočíkom, rozhodla som sa, že klokanku ďalej používať nebudeme. Em sa v tom necítila dobre, navyše som dnes prebehla niekoľko stránok a zistila, že je to neergonomické nosenie. Nie je to zdravé, dieťa nie je správne podsadené, nie je možné ho posadiť, len v nej visí. Radšej sa poobzerám po lepšej náhrade. Nebudem kaziť svojou nevedomosťou zdravie svojej dcéry. Keď tam prídem, naozaj tam nikto nesedí. Je to tu tiché, ozýva sa len hvizd vtákov a žblnkotanie jazera. Panuje tu príjemná atmosféra, ale chýba mi tu niečo. Cítim sa osamote. Ani Em pokojne nespí, musím vstať a trochu kočíkom pohýbať. Vychádzam z parku a nohy ma samé niekam vedú. Potrebujem zájsť do toho obchodu kvôli torte. Blížim sa ku rade obchodov, sú tu domáce potreby, cukráreň, pekáreň, potraviny, dokonca aj nejaká menšia kaviareň. Moje nohy sa nezastavili ani pri jednej ceduli. Vedú ma k preskleným dverám na konci tohto radu. Viem, kam idem. Už z diaľky som videla názov KOMIKSOVÝ RAJ. Zastanem si k dverám a načriem dovnútra cez sklo. Vidím Adama pri pokladničnom pulte, rozpráva sa s nejakým chlapcom. Odtiahnem sa ešte skôr, než ma stihne zazrieť. Tamara, čo tu robíš! Ihneď sa vráť do toho parku alebo na akékoľvek miesto tohto mesta. Máš doslova milión možností. Prečo si prišla práve sem? Jasné, včera ťa pozval, aby si prišla, ale nemyslela si svoju odpoveď vážne. Len si ho nechcela uraziť. Aj on si to určite uvedomil a nečaká ťa, tak prečo si tu? Čo budeš robiť v obchode s komiksami? Nemáš ich v obľube. Okrem tých Archieho, nepoznáš žiadne iné. Vôbec by si tu nemala byť.

"Tamara?" počujem za svojím chrbtom detský hlas.

"Ach, Bendži, ahoj," usmievam sa, keď ho zazriem. Práve toto som potrebovala. Teraz už budem musieť ísť dovnútra či chcem, alebo nechcem.

"Čo tu robíš?" pozeral sa na mňa s nechápavým výrazom. Úplne ho chápem, aj ja by som sa pokladala za blázna, keby som sa prichytila pri sledovaní niekoho cez sklenené dvere.

"Nič, šla som okolo, tak som si povedala, že sa zastavím..." vykrúcala som sa.

"Aha, jasné, Adam ťa včera pozval. Inak, mami, toto je moja a Adamova kamarátka, Tamara," predstavil ma žene pristávajúcej pri ňom.

"Veľmi ma teší, Tamara. Bendži nám o tebe nahovoril strašne veľa vecí. Vaše zákusky sú delikátne, rada by som si od vás vypýtala číslo, Bendži bude o niekoľko týždňov sláviť svoje okrúhle desiate narodeniny a mali by sme záujem objednať si u vás tortu."

"Mami, nehovor tomu okrúhle narodeniny! Neslávim jubileum!" ohradil sa.

"Dobre, prepáč. Ale tá ponuka platí, Tamara."

"No, viete, ja som skôr kuchárka. Nepečiem na objednávky, ale pri Bendžim by som mohla urobiť výnimku."

"Dobre, tak sa na vás môžem spoliehať?"

"Áno, urobím ju pre neho."

"Ďakujem, ste veľmi milá. Zlatko, už musím ísť do práce, prídem po teba okolo štvrtej, dobre?"

"Nemusíš sa ponáhľať, nikde mi nebude lepšie ako tu. Ahoj," pobozkal ju na líce a mňa ťahal za ruku dovnútra. Srdce mi bilo ako bláznivé. Bola som nenormálne nervózna. Nemala som v pláne vkročiť do toho obchodu, vlastne vôbec neviem, čo som mala v pláne. Sama som si na chybe, v prvom rade som sem nemala chodiť.

"Zdravím ťa, Adam. Pozri, koho som stretol pri dverách," ozval sa, ale Adam nás stále nevidel, pretože bol otočený chrbtom a niečo naprával.

"Tamara...," zarazil sa a oči mal dokorán otvorené, vravela som to, nečakal ma, "vitajte!" hneď sa spamätal a zasmial sa. Možno som to mala naplánované už od včera, keď ma sem pozval, plánovala som sem prísť, len som to nevedela.