Adam

Je smiešne, že som bol nervózny už len z toho, že mi dovolila pomôcť jej s kočíkom. Snažil som sa s ním manipulovať opatrne, ako keby to ani nebol neživý predmet, pretože by som na ňom svojimi veľkými rukami nechcel nič pokaziť. Zdal sa mi ako ten pre bábiky. Čo je komické vzhľadom na fakt, že sa používa a predáva pre deti v normálnej životnej veľkosti. Zvykol som kočíkovať Bendžiho, takže v tom už mám určitú prax, ale za tých deväť rokov sa veľa zmenilo na statike. Moderné kočíky sú komplikovanejšie. Keď nad tým tak premýšľam, takmer všetko okolo nás je komplikovanejšie a ťažšie na manipuláciu. S týmito proste len nemám prax. Musel som vyzerať ako totálna lemra, keď som si nevedel dať rady ani s takou jednoduchou vecou akou je nastaviteľnosť rúčky. Ale pristúpila ku mne a ochotne mi pomohla. Keď pri nej stojím tak blízko, srdce sa mi silnejšie rozbúcha. Cítiť ho počuť až niekde v ušiach. Má na mňa stále rovnaký efekt. Zaujímalo by ma, či si to aj všimla. Ale podľa mňa nie, nie som až taký priehľadný. Aspoň si to myslím. A pre vlastné bezpečie dúfam, že si to ani nevšimne, keďže sám tomu nerozumiem. Nedokážem si vysvetliť svoje správanie v jej prítomnosti.

Keď sa vrátim domov, ihneď si vyťukám odtrhnuté číslo a zavolám naň. Ozve sa mi hrubší chlap chlapa, z ktorého slov sa dozviem, že sa jedná o obchod s komiksami, ktorý sa bude nanovo otvárať. Predtým tam zvyklo byť klenotníctvo, ale majiteľ skrachoval, tak sa rozhodli využiť priestory a urobiť z nich raj pre všetkých milovníkov komiksov. To znie ako vysnívaná práca. Dobre, tak nie celkom vysnívaná, ale ja som na komiksoch závislý a pracovať na mieste, ktorého veci milujete, znie celkom lákavo. Prezradil mi, že som zatiaľ len tretím uchádzačom a že sa mám zajtra ráno zastaviť. Mohlo by to vyjsť. Snáď sa na mňa usmeje šťastie a podarí sa mi zamestnať. Mám z toho dobrý pocit. Dnes ráno som bol skleslý a opúšťala ma nádej, ale neviem byť dlho pesimistický. Pozerám sa dopredu. Ak to nevyjde, bude tu ešte ďalších pár príležitostí, nie? Veď predsa neexistuje len jedna práca. Máme na výber. Raz to musí klapnúť. Keď niekto chce, prácu si nájde. Isteže to nie je jednoduchý proces, ale občas treba za veci bojovať. Vzdať sa pri prvom nezdare nie je správny prístup. To by sme potom všetci boli nezamestnaní a nešťastní. Svet tak nefunguje. Nie je tu na neho presný návod, ale určite ani nemôžeme za každou vetou s negatívnym podtónom sklápať hlavu. Kritika nie je príjemná, radi by sme neustále počúvali slová chvály, ale niekedy taká konštruktívna kritika nie je na zahodenie. Pomôže vám uvedomiť si, kde robíte chyby. Dáva vám príležitosť opraviť ich.

Niekedy môže vyznieť hrubo. Párkrát môže byť aj neoprávnená, ale vo väčšine času nám dokáže pomôcť. Ale uznávam, nikto nemá rád, keď sa mu predhadzujú na oči jeho nevydarené výsledky. Ani ja som sa necítil príjemne, keď som na všetkých tých pohovorov musel počúvať a prizerať sa na to prekvapenie v očiach zamestnávateľov, keď študovali môj životopis. Niektorí boli až zhrození. Mali pravdu. Právom sa na to tak pozerali. Mohol som sa zamestnať už skôr, ale bál som sa. Mal som obavy z toho, že neuspejem. Že ma všetci budú vidieť ľútostivými očami. Bol som slabý. S tým je už koniec. Nevzdám sa a budem bojovať za svoj cieľ. Je mi jedno, aká to bude práca, na začiatok sa uspokojím s tým, čo príde. Nemôžem byť vyberavý. To si nemôžem dovoliť, ak chcem niečo dosiahnuť.

"Adamko, zlatko, už som doma," kričala z kuchyne mama.

"Vitaj," podišiel som k nej a pobozkal ju na líce.

"Tak čo, ako dopadol ten pohovor?" s očakávaním si zastala ku kuchynskej linke a začala vykladať potraviny z tašky.

"Ako všetky predchádzajúce, nemám dostatok skúseností..." postavil som sa k nej a pomáhal jej s vykladaním.

"Je to potrebné? Myslím tým, že sa nemusíš zamestnať. Do ničoho ťa nenútime, nerobí nám problém..."

"Maminka, robím to kvôli sebe. Mám takmer tridsať rokov, potrebujem sa od vás dvoch osamostatniť. Nie je to mierené proti vám dvom s otcom. Nesnažím sa nájsť zamestnanie dokonca ani kvôli peniazom, len si jednoducho potrebujem dokázať, že na to mám. Vieš, aké je mužské ego. Neprahne po vydržiavaní od svojich rodičov. Viem, že vy dvaja to beriete z inej stránky, ale už som dosť starý, aby som sa o seba postaral sám. Nie som malé dieťa, nemám už ani choré srdce. Mám dve zdravé ruky, nohy a srdce, načase aby som vyletel z hniezda, dobre?" jemne som ju uštipol do líca a usmial sa na ňu.

"Je to pre mňa zvláštne. Celý život som žila s pocitom, že za teba nesiem zodpovednosť. Že ťa musím strážiť a pozorovať pri každom jednom tvojom kroku. A teraz, keď vidím, že si robíš vlastné veci, ja neviem... cítim sa ako keby si ma vynechával zo svojho života. Je to smiešne, ja viem, ale nemôžem zmeniť to, ako sa cítim..." sťažka si vzdychla a odvrátila sa odo mňa hlavou na druhú stranu.

"Ako by som ťa mohol vynechať zo svojho života? Predsa si tá najdôležitejšia žena v ňom. Tvoje miesto nikto nehradí. Už navždy budeš ženským vzorom môjho života. Nezmení sa to ani po tom, ako si vezmem Cyntiu. Vždy budem počúvať tvoje rady, pretože boli vždy tými najlepšími, aké som od niekoho mohol dostať. Nemala si to so mnou ľahké, nemohla si sa venovať aktivitám, ktoré robili tvoje rovesníčky, pretože si mala na krku dieťa, ktoré vyžadovalo nonstop starostlivosť. Teraz sa ti konečne vyskytla príležitosť, aby si sa začala venovať veciam, ktoré ťa bavia. Nemusíš už ďalej brať ohľad na mňa. Už nechcem byť dôvod, ktorý ťa drží pri zemi a nedovolí slobodne sa nadýchnuť. Dávam ti slobodu, maminka. To je to najmenšie, čo pre teba za všetky tie starostlivé a láskyplné roky môžem urobiť. A tým ťa od seba neodstrkávam, len si prajem, aby si začala znovu žiť svoj život naplno. Nemôžeš ho premeškávať tak, ako tomu bolo doteraz," pristúpil som k nej a zozadu ju objal okolo pliec.

"Neľutujem, že som sa niektorých vecí vzdala. Urobila by som to znovu mihnutím oka aj keby som mohla zvrátiť čas," vytiahla si z vačku svetra vreckovku a utierala si ňou slzy.

"To ja predsa veľmi dobre viem. Nechcem, aby si zvrátila čas, len si pre teba žiadam, aby si sa vrátila k tomu, čo sa po mojom narodení zastavilo. Si maliarka, začni opäť maľovať. Alebo môžeš začať s niečím iným, len nech je to niečo, čo ťa urobí šťastnou. Zaslúžiš si to najviac na svete."

"Ja už som najšťastnejšia na sveta, pretože mi ťa Boh nevzal. Si živý a zdravý, to je najväčším požehnaním. Všetko, čo som si kedy priala."

"Áno, a teraz je čas na to, aby si sa začala koncentrovať aj na seba. Mám ťa veľmi rád, ale nemôžem dovoliť, aby sa celý tvoj život krútil len okolo mňa."

"Dobre, pokúsim sa," usmiala sa cez slzy a objala ma.

"Tu je ten úsmev, ktorý mám na celom svete najradšej," silno som ju stisol a pobozkal na temeno hlavy.

"Takže máš ešte naplánované nejaké ďalšie pohovory?"

"Práve zajtra v obchode s komiksami."

"Myslím, že ti to vyjde," ubezpečovala ma.

"Keď si prečíta môj životopis, tak to bude priam zázrak."

"Tí predchádzajúci ľudia môžu len ľutovať, že ťa nezamestnali. Ich smola. Bol by si ten najlepší zamestnanec vôbec."

"To hovoríš len kvôli tomu, že si moja matka. Navyše každý je nahraditeľný," oponoval som.

"Ty nie," postavila sa na špičky a pohladila ma po líci.

Matky svojim deťom musia hovoriť takéto veci, je to akási ich nepísaná povinnosť. Nechcete podkopávať sebavedomie vlastných detí. Tým nechcem povedať, že viem, ako funguje rodičovská myseľ, ale dokážem si predstaviť, že ako rodič sa snažíte vždy urobiť pre vaše dieťa prvé aj to posledné. Chcete mu zlepšiť náladu, keď je smutné, uzdraviť, keď je choré a pomôcť mu, keď má problém. Nechcete ho vidieť trápiť sa. To by bolo v rozpore s morálnymi hodnotami. Hoci sú aj rodičia, ktorí sa o svoje deti nestarajú a nezaujímajú ich. To nedokážem pochopiť. Postarali sa o vznik novej bytosti, dali mu život a potom ho opustia? Nedáva to žiadnu logiku. Opovrhujem takými ľuďmi. Iste, nemôžeme dopredu vedieť, ako sa zachováme v určitých situáciách, ale viem, že by som svoje vlastné dieťa nikdy neopustil. Nezvládol by som ho ponechať len tak napospas osudu. Naše vlastné deti sú naše dedičstvo. Majú našu krv. Nie je možné, že by sme ich nemilovali. Ľudia, ktorí dokážu opustiť svoje vlastné dieťa, sú slabosi. A neobstojí ani ospravedlnenie, že niekto na dieťa nie je pripravený. Každý by mal za svoje skutky prebrať zodpovednosť. Dieťa sa nikdy na svet samo nepýtalo. Či už vzniklo z plánovania alebo nechráneného a neuváženého pohlavného vztyku, o jeho narodení rozhodli dvaja ľudia. Ich povinnosťou je postaviť sa tomu a prevziať za to zodpovednosť.

[email protected]: Dobrý deň. Dnes som prechádzal okolo starej radnice. Opäť som si musel spomenúť na Olivera a ihneď som si predstavil jeho pracovanie na nákrese. Rekonštrukcia je v plnom prúde, začína sa to rysovať a mám z toho veľkú radosť. Som na neho hrdý. Neviem sa dočkať, kedy bude kompletne zhotovené.

[email protected]: Dobrý deň, som rovnaká. Vždy, keď prechádzam cez tú časť mesta, nedá mi nezastaviť sa a pozorne si tú budovu nepoprezerať. Je kúskom z neho. Navždy mi ho bude pripomínať. Navrhol niekoľko budov a stavieb, ale táto je najšpeciálnejšia, pretože bola jeho posledná. Poslednýkrát, kedy v rukách držal ceruzku a bol zhrbený nad svojím stolom. Viete, prečo sa chcel stať architektom? Zvykol často citovať jedného českého architekta, Adolfa Loosa. "Architektúra, to není kreslení. Architektúra sa může psát - jako báseň nebo partitura."

[email protected]: Je to vlastne len lyrizovanie myšlienok, nie prostredníctvom slov a písmen, ale zobrazovania reálnych obrazcov. Len trochu iným spôsobom, než kaligrafia.

[email protected]: Presne. Hovorieval, že keď mu už nebolo dopriate básnické črevo, napraví to aspoň týmto spôsobom. Boh mu dal namiesto písania, dar kreslenia, ktorý nechcel premrhať a využil ho na zrealizovanie budov, ktorým sa snažil vnuknúť dušu. Chcel, aby tu po ňom niečo ostalo.

[email protected]: Bol puntičkár, však? Zdá sa, že sme mali spoločných viac vecí. Hovorí sa, zíde z mysle, zíde z rozumu. Je ľahké zabudnúť na svojich blízkych. Viete, po významných osobách, hercoch, géniusov, spevákoch, tu vždy ostane nejaký odkaz. Niečo, čo nám nedovolí zabudnúť a budeme si ich pamätať navždy. Ostanú v povedomí miliónov ľudí aj stovky rokov po ich úmrtí. Lenže čo my obyčajní ľudia? My sa len snažíme, aby sme sa stali významnými len pre jednu osobu. Uskromníme sa. Ale keď si môžeme povedať, že sme v živote toho druhého zanechali takú významnú stopu, vtedy sa vážne môžeme pobrať na druhý svet s kľudným svedomím. Ani vy na neho nikdy nezabudnete. Cítim to.

[email protected]: Premýšľala som nad tým, prečo si vybral práve mňa. Dokážem si priznať, že nie som najlepší spoločník. Mohol sa kedykoľvek zdvihnúť a opustiť ma, on ale ticho znášal všetky moje prestrelky a výlevy. Bolo by jednoduchšie, keby to so mnou vzdal.

[email protected]: Nemôžeme spochybňovať lásku našich milovaných. Keď sa s nami rozhodnú byť, znamená to, že im naše slabosti nevadia. Akceptujú ich a prenesú sa cez ne, pretože láska dokáže zdolať všetko. Je to ich vlastné rozhodnutie. Oni sami sa rozhodli, že za to stojíme.

Za posledné tri mesiace sme si často písali. Ide to prirodzene. Som rád za každú novú vec, ktorú sa dozviem a s ktorou sa mi o sebe zverí. Som jej veľmi zaviazaný. Pomohla mi prekonať moje nočné mory. Spím bez prebudenia a nevstávam s úzkosťou. Hoci musím priznať, rád by som sa jej poďakoval osobne. To od nej však ešte nemôžem žiadať. Zatiaľ nie. Niekoľkokrát som tie slová so žiadosťou o stretnutie napísal, ale nikdy sa skutočne neodhodlal ich aj odoslať. Zmazal som ich a napísal niečo iné. Nie je správny čas. Musím si počkať. Tak, ako čakám na Tamaru a jej otvorenie sa mi, tak musím počkať aj na ten moment, kedy budem schopný jej tie slová aj naozaj poslať. Trpezlivosť ruže prináša, nie? Verím, že mi prinesie tie najkrajšie červené. I keď je pravda, že ruže sú povýšenecké a ja nie som ich najväčším fanúšikom. Cyntia ich miluje, takže som jej ich pri každom sviatku venoval, ale keby bolo na mne, dostala by odo mňa levandule. Sú symbolom oddanosti a čistoty. A rovnako tak symbolizujú mimoriadnosť. Ženy sú mimoriadne a zaslúžia si byť obdarované kvetmi, ktoré budú v súlade s ich mimoriadnosťou.

Nasledujúci deň sa prezlečiem aspoň trikrát, aby som vyzeral ako-tak reprezentatívne. Na pohovory sa zvyčajne nosí košeľa s kravatou, lenže toto je pohovor do obchodu s komiksami. Rozhodnem sa nakoniec pre džíny a košeľu vytrčajúcu spod hnedého svetra. Hádam týmto oblečením nikoho neodstraším. Taxíkom sa premiestnim ku rade obchodov a pristavím sa pri sklenených dverách, z ktorých som si včera odtrhol číslo. Nie som si istý, či mám hneď vojsť dnu, tak zaklopem a čakám, či mi príde niekto otvoriť. O niekoľko sekúnd mi otvára pán približne v rovnakom veku môjho otca a ponúka mi, aby som vkročil dovnútra.

"Dobrý deň," slušne sa pozdravím.

"Dobrý deň, no tak mladý, sadaj," potľapne na miesto koženého kresla a sám si do jedného sadá. Toto je rozhodne najneformálnejší pohovor, aký som za posledné dni mal.

"Ďakujem," vydám zo seba a robím, ako mi povedal.

"Dobre, tento obchod je tu nový. Prezeral som si trh a naša najbližšia konkurencia je o nejakých päť kilometrov ďalej, takže si myslím, že tu niečo takéto ľudia ocenia. Mal som tu dvoch ľudí, ktorí nemali ani len páru o tých najpreslávenejších komiksoch, takže je samozrejmé, že neprichádza do úvahy, aby som niekoho takého zamestnal. Povedz mi, máš vôbec páru o tom, čo je to zlatá éra komiksu?" založil si ruky na prsiach a mal ten typ pohľadu vidím-že-som-ťa-touto-otázkou-dostal-a-si-nahratý.

"Isteže, pane. Je to obdobie histórie amerického komiksu. Ide hlavne o obdobie tridsiatych a päťdesiatych rokov, ktoré sa pasujú za rozmach vydávania komiksov ako samostatných médií, pričom sa rozvinul aj superhrdinský komiks. Hlavnou udalosťou bol ale debut Supermana v titule Action Comics, ktorý je vlastne predchodcom dnešného vydavateľstva DC Comics. Okrem Supermana sa zrodili aj Batman, Green Arrow, Captain America, Wonder Woman a..."

"Dobre, beriem ťa," prerušil ma.

"Čože?" vyvalil som na neho oči a nepostrehol, že ústa sa mi tiež otvorili dokorán.

"Chcem to tu čo najrýchlejšie otvoriť. Nemám čas na hľadanie ľudí. Ty sa vyznáš, tak nebudeme plytvať drahocenným časom a pustíme sa do práce. Dnes majú prísť prvé komiksy, keď už si tu, pomôžeš mi s ich vykladaním. Vítam ťa do tímu, chlapče."

"Adam," podával som mu ruku, pričom som bol stále šokovaný z takéhoto krátkeho procesu. Veď o niečom takom sa mi ani nesnívalo.

O niekoľko minút sa skutočne pred budovou zjavila dodávka, ktorá bola preplnená všetkými typmi komiksov. Bola makačka preniesť ich všetky dovnútra, ale aspoň som si takýmto spôsobom zatrénoval. Ukladali sme ich na poličky, tie najlepšie sme dávali naschvál dozadu, aby sa zákazníci dlhšie zdržali a kvôli čomu by boli aj nútení kúpiť si viac komiksov ako len jeden, keďže pri tom hľadaní by mohli natrafiť na niečo, čo by ich hneď na prvý pohľad zaujalo. Vyzeralo to tu ako v menšej knižnici, regály boli zaplnené, neboli tu síce uličky, ktorými by ste sa mohli prechádzať, ale bolo tu dosť priestoru. V strede miestnosti bol veľký stôl, na ktorom boli zoradené najstaršie komiksy a po stenách boli zavesené rôzne plagáty superhrdinov. Vzadu bolo vyhradené miesto s kreslami a sedacími vakmi, ktoré by mohli slúžiť pre nedočkavých fajnšmekrov, ktorí si musia prečítať komiks okamžite v predajni. Pred vstupom vás vítal Superman v nadživotnej veľkosti. Asi takto si predstavujem raj na zemi. Alebo aspoň ten komiksový. Moje srdce zaplesalo radosťou. Keď sme skončili, na hodinkách mi svietilo pol jednej. Dokelu. Sľúbil som Bendžimu, že po neho dnes prídem do školy. Už počujem jeho frflanie a karhanie, aký nezodpovedný som, keď som ho nechal tak dlho čakať. Musím sa ponáhľať. Rozlúčim sa so svojím šéfom, ktorý mi ešte raz pripomenie, aby som ho oslovoval jeho krstným menom a rukou si odstavím najbližší prichádzajúci taxík. Keď sa dostavím ku budove, Bendži sedí pri bráne na múriku a škúli na mňa s prísnym výrazom na tvári.

"Prepáč, ale mám veľmi dobrý dôvod svojho meškania."

"Prestalo ti fungovať srdce?" vyškerí sa a otrčí na mňa ústa.

"Po prvé, to vôbec nie je vtipné. A po druhé, nie. Získal som prácu. V obchode s komiksami!" hrdo vyhlásim.

"To nie je fér! Ja musím tráviť každý deň zavretý v jednej miestnosti s otravnými deckami, a ty budeš pracovať na tom najlepšom možnom mieste!"

"Nevravel si náhodou, že najlepším miestom je vesmírna stanica?"

"To áno. Ale obchod s komiksami je hneď po nej," nahnevane si založil ruky.