Adam

Opäť vyzerala stratene. Videl som na jej tvári rovnaký výraz, ktorý mala aj keď stála na tej ceste. Bola vystrašená a zlomená. Otočila sa a prebárala sa davom ľudí. Ako keby bola v bludisku a hľadala východ. Východ, ktorý by jej umožňoval odčleniť sa od ďalších ľudí. Mal som neuveriteľne nutkanie chytiť ju do náručia a hladiť ju. Upokojovať ju a povedať jej, že všetko bude v poriadku. Že to zvládneme spoločne, pretože som odhodlaný stáť pri nej dokedy mi to budú sily umožňovať. Nepustil by som ju, dokým by sa znovu nevrátila k tej Tamare z lavičky. Má v sebe viac tvárí. Je prepoltená. Jedna je usmievavá a výrečná Tamara, tá druhá je opustená a zlomená žena, ktorá sa stráca. Otázkou je, v čom sa stráca. V tomto živote alebo vo vlastnom tele? Možno sa celý čas len pretvarovala. Schovávala v sebe tú zlomenosť, ale niekedy dokáže vyjsť znovu najavo, aj keď sa ju všemožne snažíme v sebe utláčať a nahovárať si, že už sme v poriadku. Kríza zažehnaná. Klameme samých seba, alebo len nechceme dávať najavo, že sme sa ešte nedali kompletne dohromady. Je to jej prípad?

Nepovedal som nič. Mlčal som a tváril sa, že sa na tom námestí nič nestalo. Nechcem jej to predhadzovať pred oči. Nadobudol som dojem, že sa za to hanbí. Upierala oči do zeme a ani raz sa na mňa skutočne nepozrela. Ostýchala sa. A ja nie som taký bezcitný, aby som jej ten neúspech pripomínal. Hoci, povedzme si pravdu, má dovolené zakopnúť a už vonkoncom nemusí cítiť pocity zahanbenia. Nikdy by som ju kvôli ničomu nesúdil. Neviem, prečo som na ňu tak naviazaný, desí ma to, ale nechcem byť zdrojom jej smútku. Má starosti, s určitosťou ju trápi niečo veľké a bolestivé, kto som ja, aby som jej ešte sypal soľ do rany? Nemám na to najmenšie právo. Aj Bendžimu som nakázal, aby sme sa k tej veci viac nevracali. Aby sa jej nepýtal žiadne otázky, ani si ju nedoberal. Zháčil som sa, keď som ju z ničoho nič videl takú vyplašenú, ako sa od nás vzďaľuje. V jednej chvíli stála pri nás a pozerali sme sa na stromček, v tej druhej jej už nebolo. Asi aj viem, prečo odišla. Keď sme tam dorazili, nebol tak okrem nás štyroch nikto iný. Ľudia sa však postupne začínali zhromažďovať, prekrikovali sa, niečo si medzi sebou hovorili, nevládol tam ďalej už ten kľud, ktorý sme si užívali. Nemá rada preplnené priestory. To je ďalšia položka, ktorú som sa o nej dozvedel.

Kto jej tak veľmi ublížil? Záleží mi na nej. Nie len tak okrajovo, ale z hĺbky duše si prajem, aby v nej prevládala už len tá prvá Tamara. Tá, ktorá rada pečie, zhovára sa so mnou a usmieva sa na mňa. A odpovedá s radosťou na Bendžiho otázky. Keby to bolo na mne, nikdy viac by sa na jej tvári neobjavili známky smútku a zraniteľnosti. Ja viem, že to k životu patrí tiež, ale u nej tieto pocity nechcem. Prirástla mi k srdcu. Chcel by som jej pomôcť. Podať pomocnú ruku kedykoľvek by to potrebovala, ale nie som si istý, že je náš vzťah až na takej úrovni. Kriste. Aký vzťah? Žiadny medzi nami nie je. Ľúbostný, dokonca ani ten kamarátsky. Nechce sa mi zveriť so svojimi osobnými strasťami. A to rešpektujem. Nemám právo do nich zasahovať. Veď ani len nepoznám jej priezvisko. Neviem, koľko má rokov, kam chodila do školy a či bolo jej snom stať sa kuchárkou už od malička. Takéto veci by o sebe kamaráti mali vedieť. Možno sa náš vzťah nedá presne opísať, nemá jednoznačné pomenovanie a značku, ale nie je mi ľahostajná. A keď vám niekto nie je ľahostajný, znamená to, že s ním v nejakom vztyku chcete byť. Prajete si stať sa jeho dôverníkom. Moje srdce vždy poskočí, keď zbadám jej úsmev. Doslova urobí v mojej hrudi kotrmelec od šťastia. To nemôže byť náhoda, nie?

Ale ja dokážem byť trpezlivý. Som predsa pacient so zlyhávajúcim srdcom. Keby som nemal trpezlivosť, kde by som teraz ležal? Pravdepodobne v márnici alebo v truhly zakopaný pod zemou. Počkám si na jej odpovede. Doprajem jej toľko času, koľko si len zažiada.

"Čo myslíš, prečo odtiaľ zmizla ako šialená?" vyrušil ma z myšlienok Bendži a založil si ruky do vreciek.

"Nie je šialená!" vyhlásil som trochu hrubšie, ako by sa patrilo.

"Nebuď hneď taký vzťahovačný. Aj ty sám musíš priznať, že to vyzeralo zvláštne. Veď sa len tak z ničoho nič otočila a odišla..."

"Má problémy. Viac o tom nemusíme hovoriť."

"Mám Tamaru rád, je mi jej ľúto. Len aby si vedel, nevysmievam sa jej," pridal do kroku a zaradil sa predo mňa.

"Odkedy si taký empatický?" zrýchlil som aj ja a drgol do neho.

"Odkedy sa ku mne Tamara správa ako k človeku a nie dieťaťu. Vážne, ani raz sa nepozastavila nad tým, prečo sa my dvaja kamarátime. Ani nado mnou neohŕňala nosom a rozprávala sa so mnou ako so seberovným. To si na ľuďoch vážim a dokážem oceniť."

"To je pravda. Je vľúdna," potmehúcky som sa usmial.

"A ty sa čo tak usmievaš? Že by počarovala aj tebe? Nechcem ťa od ničoho odrádzať, ale má dcéru, ktorá musí mať aj otca. A keďže sa očividne s niečím vyrovnáva, je to pravdepodobne rozchod. Stále sa nepreniesla cez svojho priateľa či manžela. Nedávam ti veľké šance. Stále by si bol v jej očiach len druhá voľba."

"O čom to melieš? Som zasnúbený so ženou, ktorú len tak pre tvoju informáciu milujem a plánujem si vziať. K Tamare naozaj nič necítim. Takže prestaň s týmto intrigovaním..."

"Keď ti to dôjde, s tou najväčšou radosťou ti oznámim ja som ti to hovoril."

"Nie je to náhodou tak, že si sa do nej zaľúbil ty? Dovolil si jej oslovovať ťa prezývkou, je ti jej ľúto, staráš sa o ňu..."

"Len sa teraz nesnaž zmeniť tému a preniesť pozornosť z teba na mňa. Benjamín Prešinský a láska nejdú dokopy. Sme ako dva severné póly, ktoré sa navzájom odpudzujú a odtláčajú."

"No veď dobre, aj ja ti s tou najväčšou radosťou poviem ja som ti to hovoril, keď to príde. Pred láskou sa nedá utiecť, stavím sa, že už na druhý rok tu bude nejaká baba, do ktorej budeš buchnutý. Alebo že by sa tá baba už našla a nie je to ani tak baba, ako matka?" doberal som si ho.

"Adam, si trápny. Čím skôr si uvedomíš, že si do Tamary blázon, tým jednoduchšie to pre teba bude."

"Nemilujem ju, len mi na nej záleží. Netúžim stať sa jej partnerom, len kamarátom. Potrebuje sa zveriť a ja sa na to podujmem. Nič iné v tom nehľadaj."

"Ako povieš," zalomcoval rukami a stíchol.

Milujem Cyntiu. To viem určite. Chcem ju mať pri sebe a túžim ju bozkávať a prechádzať rukou po jej kučeravých blond vlasoch. Chýba mi a odpočítavam dni, kedy ju konečne budem môcť vidieť. Pri Tamare takéto pocity nemám. Láska vyzerá inak. Nemiloval som za svoj život veľa žien, ale pri Cyntii som to pociťoval úplne odlišne. Keď som sa s ňou rozprával, potili sa mi dlane. Bol som roztržitý, prvé dni našich stretnutí som ani len nedokázal vydať zo seba jednu zmysluplnú vetu. Len samé holé a jednoduché súvetia. Nevedel som sa na ňu sústrediť. Vždy, keď mi niečo hovorila, som sa snažil dávať pozor a zapamätať si z toho čo najviac, ale bol som tak veľmi pohltený jej krásou, že som sa musel na všetko pýtať dvakrát. Bol som nemožný. Vypadal som pri nej ako nejaký nepobozkaný panic. Čo nebolo až tak ďaleko od pravdy. Nebola síce moja prvá, čo sa týka sexuálneho zážitku, ale bola moja prvá, pri ktorej milovanie skutočne niečo znamenalo. Nebol to nič neznamenajúci sex bez citov a len z rozkoše, práve preto o nej rád hovorím ako o svojej prvej vo všetkom. Neprichádza do úvahy, že by som ju takto zradil a zaľúbil sa do niekoho iného. Som síce množstvo vecí, ale nie som podvodník. To by som jej neurobil. Moje srdce aj naďalej patrí jej a nikomu inému. Ostane to tak už navždy. Alebo nie?

Bendžiho som vysadil pred jeho domom a taxíkom sa nechal odviezť k sebe domov. Cítim sa zvláštne. Mám najväčšiu chuť sa rozbehnúť a zaklopať na Tamarine dvere. Spýtať sa, či jej môžem s niečím pomôcť, alebo ju len tak rozveseliť nejakým trápnym vtipom. Lenže som zbabelec a nikam nejdem. Nechcem sa jej pliesť do súkromných vecí, ale zároveň ju už ďalej nechcem ani vidieť sa trápiť. Ako sa dá pomôcť človeku, ktorý prežíva trápenie? V tejto chvíli nemôžem robiť nič, len pri nej sedieť a zhovárať sa s ňou. Niekedy to pomáha. Aj takéto konverzácie jej môžu pomôcť. Nie je to veľa, ale čo iné jej okrem toho môžem ponúknuť? Vlastne, ona odo mňa ani nič nežiada. Je len a len mojím problémom, že sa o ňu tak strachujem. To ja som si dovolil načrieť do jej vnútra. Ona mi dávala na výber, len ja som využil prvú príležitosť a zhováral sa s ňou. Neľutujem to. Mám o starosť na viac, ale neprekáža mi to. Oni dve mi za to stoja. Ľudia sa často nestarajú o tých druhých. Prehliadajú ich zámerne práve preto, aby nemali o starosť viac. Povedal by som to takto, je tu niekoľko typov ľudí. Zoberme si ako príklad mačiatka opustené a ponechané vonku napospas osudu. Niekto by si mačiatka vôbec nevšimol. Druhý by sa usmial, tretí by ich bežal chytiť. Štvrtý by ich chcel strašne zachrániť, no a ten piaty by do nich kopol. Tento príklad je flexibilný. Mohli by sme ho použiť na všelijaké situácie. Ja by som sa nazval tým štvrtým človekom. Tamara je moje opustené mača a ja si želám postarať sa o ňu a zachrániť ju pred zamrznutím. My ľudia sme proste takí, keď sa nejedná o náš problém, nezaujímame sa. Netrápi nás, že je ten druhý v štichu a ignorujeme ho. Je to predsa pohodlnejšie a jednoduchšie, nie?

Keď sme tak všetci stáli pri tom obrovitánskom stromčeku, cítil som, že tieto Vianoce budú trvať už navždy. A to som nepotreboval ani aby boli rozsvietené svetielka. Proste mi k spokojnosti stačila ich prítomnosť. Len toľko málo a predsa strašne veľa. Urobila prvý krok a pristúpila na to, že s nami pôjde. Mohla odmietnuť a vymyslieť si hocijakú výhovorku, je matka malého dieťaťa, v jej prípade by naozaj zafungovalo asi všetko. Aj napriek tomu, že nemá rada veľké zástupy a davy ľudí, riskla to a išla s nami. To pre mňa znamená veľa. Nekonečne veľa. Z premýšľania ma vyruší zelené svetielko na mobile signalizujúce nové upozornenie. Prišiel mi email od Oliverovej ženy. Okamžite klikám na obrazovku, aby som si ho mohol prečítať.

[email protected]: Dobrý večer, prepáčte, ak Vás vyrušujem. Len som dnes mala jeden z tých zlých dní a povedala som si, že hovorenie o Oliverovi mi na neho pomôže zabudnúť. Blížia sa Vianoce, moje prvé bez neho po dvanástich rokoch. Neviem, ako to bez neho zvládnem. On bol vždy vo všetkom odvážny, a ja zas zbabelec. Bojím sa všetkého, práve teraz každého nového dňa, ktorý prežijem bez neho.

[email protected]: Dobrý večer, neospravedlňujte sa. Veľmi si vážim, že ste mi napísali. Byť odvážny neznamená ničoho sa nebáť. Znamená to, že pokračujete ďalej aj napriek tomu, že sa bojíte.

[email protected]: Oliver miloval Vianoce. Bol nimi doslova posadnutý. S výzdobou začínal už začiatkom decembra a každý rok ju obmieňal. Každoročne náš dom zdobili tisícky svetielok, boli sme tak vysvietení, že vesmírna satelitná družica by nemala problém nás nájsť. Chcel mať všetko perfektné. Ale ak mám byť úprimná, niekedy to vyzeralo nehorázne gýčovo. Vonkajšia výzdoba bola takmer neustále prehnaná, ale tá vnútorná bola krásna. Len zamatovo červená. On bol na takéto veci odborník. Až sa hanbím za tohtoročnú výzdobu. Nie je ani zďaleka tak krásna, ako tá jeho.

[email protected]: Nebláznite! Každá vianočná výzdoba je krásna. Možno nie je perfektná, ale perfektné veci nie sú reálne. Sú len dôsledkom našej fantázie, pretože na ňu máme zaužívaný názor. Stavím sa, že to u Vás vyzerá báječne. Váš Oliver by na Vás bol hrdý.

[email protected]: Cítite, že máte v hrudi jeho srdce? Alebo sú to len obyčajné fámy? Dokáže človek pociťovať city svojho darcu? Neviem, koľko je na tom pravdy, ale z nejakého dôvodu potrebujem počuť... teda čítať pravdu. Máte jeho živú časť. Niečo, čo v ňom prebývalo, len ma zaujíma, či ste nadobudli nejaké nové vlastnosti... alebo... Prepáčte, nemám potuchy, o čo mi ide. Zamotávam sa do siete vlastných slov, asi vyzniem paranoidne, ale je pre mňa stále zvláštne, že žijete s niečím, čo patrilo jemu.

[email protected]: Nezniete paranoidne. Chápem, čo tým myslíte. A aby som odpovedal na Vašu otázku, tak nie, nenadobudol som nové vlastnosti. Moje srdce sa správa občas trochu zvláštne, ale okrem toho nepociťujem žiadne iné zmeny. Zo začiatku som možno cítil, že mám v sebe niečo nové a cudzie, ale teraz som s tým stotožnený. Pravdepodobne to nebolo žiadne skutočné cítenie, len zafungovala hlava. Tak ako keď prídete o nohu, ale vy ju istým spôsobom stále cítite, i keď to už fyzicky nie je možné. Pred niekoľkými týždňami sa u mňa objavila rejekcia. Organizmus začal vykazovať známky odmietania nového orgánu, rozmýšľal som dlho, či je správne Vám to povedať, ale nakoniec som uznal za vhodné Vás s týmto oboznámiť. Máte právo to vedieť.

[email protected]: Oliverovo srdce prestáva fungovať?

[email protected]: Jeho srdce funguje dobre, len môj organizmus začal stagnovať. To sa niekedy u pacientov s transplantovaným orgánom stáva. Ľudské telo vníma nový orgán za hrozbu a začína proti nemu bojovať. Ale vyliečilo sa to. Teraz je všetko v poriadku.

[email protected]: Budem k Vám úprimná, keď som sa prvýkrát dozvedela, že Oliverovo srdce dostane niekto druhý, bola som nahnevaná. Štvalo ma, že Váš život bude zachránený, zatiaľ čo ten jeho sa už zachrániť nedal. Bolelo ma to, stále bolí. Ale viem, že on by si to tak prial. Chcel zachraňovať a pomáhať. Urobil pre Vás ten najčistejší skutok a verím, že vy dáte na jeho srdce pozor. Opatrujte ho a starajte sa oň, prosím. A odpusťte mi moju malichernosť a sebeckosť. Nebolo správne sa na Vás hnevať, Vy ste umierali tiež. Ale môj hnev nebol mierený na Vás, len som si ho potrebovala na niekom vybiť. Našla som si terč a Vy ste sa nemohli brániť, pretože som Vás nepoznala.

[email protected]: Každý si niečím prechádzame. Ako by som Vás mohol viniť za niečo také? Je pochopiteľné, že nechcete, aby srdce Vášho manžela putovalo do tela niekoho druhého. Prajete si, aby bilo v jeho hrudi. Chápem Vás. To Vy prepáčte mne. Pociťujem vinu a trápi ma svedomie. Mal som kamaráta, ktorý potreboval tiež transplantáciu. Zomrel pred mojimi očami. Videl som ho umierať a nedokázal mu pomôcť. Smrť a choroba si nevyberajú. Takže, prosím, odpustite Vy mne.

[email protected]: Nemám Vám čo odpúšťať. Nemôžete za nič z toho, čo sa Oliverovi stalo. Nikto za to nemôže. A to je na tom to najhoršie. Nie je tu vinník, na ktorom by som si mohla vybiť svoju zlosť.