Tamara

Ísť s nimi na námestie nebolo v rozpise mojich dnešných aktivít. Neplánovala som tam ísť, pretože by mi kúzelná a dychberúca krása stromčeku len pripomínala, ako na figu tohtoročné Vianoce budú. Ale predsa som súhlasila. Obľúbila som si tohto chlapca, má v sebe takú tú potrebnú nevinnosť, ale zároveň aj dušu starého človeka. Nadobudla som z neho dojem, že má všetko na saláme a zrovna takýto prístup ja práve teraz potrebujem. A tiež priznávam, že som práve v tomto období o trochu precitlivenejšia. Neviem, či je to len kvôli tomu, že aj zo mňa sa už stala matka, ale cítim ku všetkým deťom akési puto. Pripadajú mi roztomilo a hlavne nie sú takí skazení, ako sme my dospelí. Páči sa mi, ako hovorí všetko na rovinu. Jeho otázky mi skutočne vyvolali úprimný úsmev na tvári. A rovnako tak sa mi pozdáva jeho vzťah s Adamom. Rozumejú si. Len by ma zaujímalo, ako sa títo dvaja vôbec stretli. Nie je časté, že sa deti kamarátia so svojimi dospelými predchodcami. Tobôž nie, že sú z nich najlepší kamaráti. Vôbec si ani neuvedomil, že tým prezradením vtáčieho cudzinca strápnil. Začervenal sa a odvrátil odo mňa zrak. Možno aj kvôli tomu som mu povedala, že pôjdem. Aby sa tá hustá a trápna situácia vyparila.

Práve teraz tu stojíme všetci traja, plus Ema spiaca v kočíku. Stromček síce nie je rozsvietený, ale je vskutku nádherný. Je krásneho symetrické tvaru, máte pocit, že sa svojou výškou ťahá až úplne k nebesám. Je na ňom niekoľko desiatok zlatých mašlí, červených lesklých gúľ a bielych anjelikov s krídlami, pričom na samom vrchu sa vyníma päťcípa hviezda poprášená zlatým prachom a trblietkami. Vládne tu pokoj, azda by ste aj uverili, že svet ovládol mier a pohoda. Aj ja chcem tomu uveriť. Práve teraz sa nachádzame v nereálnej bubline, očarení kúzlom vianočného stromčeku, ale o chvíľu odídeme a všetko sa vráti do starých koľají. Vrátim sa domov do prázdneho domu a Emine prvé Vianoce oslávim bez Olivera. Priam si želám tu ostať aj dlhšie, pretože sa po prvýkrát naozaj cítim spokojne a šťastne. Neviem, aký podiel má na tom čaro symetrického stromčeku alebo prítomnosť vtáčieho cudzinca s Bendžim, ale snáď po prvýkrát od Oliverovej smrti cítim, že sa vraciam k svojmu starému ja. Existujú tu tri Tamary. Prvá je tá samotárska pred ním. Druhá - zamilovaná a nesamostatná s ním. A nakoniec tá tretia, ktorá ešte stále nemá žiadne pomenovanie. Je to Tamara bez neho. Prežila som si tieto dve fázy, zvládnem aj tú tretiu. Ktovie, možno tu bude aj štvrtá, piata a tak ďalej. Teraz sa však musím koncentrovať na tú bez neho.

"Je neuveriteľné, koľko vecí sa na tomto námestí zmenilo, ale stromček zostáva stále rovnaký. Prisahám, pamätám si ho presne takto. Ako keby ho každý rok naklonovali a prvého decembra tu vždy postavili jeho vernú kópiu."

"Myslím, že máš len veľmi dobrú fantáziu..." spochybňoval Bendži jeho slová.

"Chodieval ste sem ako malý?" položila som mu inštinktívne otázku bez zamýšľania. Po prvý raz som prejavila ochotu ho spoznať. To je zvláštne. Nemali sme sa pýtať na osobné veci, tie mali ostať zahalené rúškom tajomstva. Ale tá pomyselná intímna bariéra sa pravdepodobne vytratila von oknom spolu s mojím priznaním sa o pokúšajúcej samovražde.

"Odkedy si na to dokážem spomenúť, takže od svojich štyroch rokov. Neľahol som si do postele, kým som pred spánkom nevidel žiariace svetielka tohto stromčeka. Bude to znieť smiešne, ale ten stromček pre mňa stelesňoval Vianoce. Keď jedného dňa prestal svietiť, myslel som si, že sa Vianoce toho roku zrušili."

"Takže máte radi rutinu..." konštatovala som opäť bez premýšľania.

"Nepovedal by som, že je to rutina. Len... ja neviem, možno sa mi pozdával ten pocit, že aj keď sa všetko naokolo mňa mení, jedna vec zostáva predsa rovnaká. Dodávalo mi to pocit istoty, nádej, že veci dokážu byť zachované, že ich niečo len tak ľahko nenahradí..." nesmelo sa na mňa pozeral a jeho oči žiarili. Práve dnes majú v sebe viac sivej farby, modrá a zelená trochu zanikajú. Pravdepodobne to bude len svetlom, ale jeho oči upriamujú moju pozornosť. Nechcem na neho civieť, ale sú neobyčajne krásne.

"Rozumiem, čo tým myslíte," pritakala som a znovu medzi nami zavládlo ticho.

Nevnímala som čas, ale po chvíľke sa začali zoskupovať ľudia. Každou minútou nás tam bolo viacej, už to nebolo také dôverné a intímne, našu bublinu narušili vonkajší paraziti. Zruinovali ju. Rýchlo som sa dala do kroku. Konala som impulzívne, určite som navodila dojem totálneho šialenca. Ponáhľala som sa odtiaľ preč ako zmyslov zbavená. Neznášam preplnené priestory, obzvlášť nie teraz. Adama a Bendžiho už poznám, cítim sa s nimi v bezpečí, nerobí mi problém byť v ich blízkosti. Ale cudzí ľudia sú pre mňa stále hrozba. Ako by sa moje zmyslové bunky zapli a signalizovali mi hroziace nebezpečenstvo. Ja viem, že to absolútne nedáva zmysel, pracovala som v reštaurácii, tam som sa vídala s niekoľkými stovkami ľudí denne a neprekážalo mi to, ale zmenila som sa. Alebo som to v sebe len potláčala, neviem. Sú pre mňa vonkajší narušitelia. Možno som si všetko len nahovárala, nie som pripravená začleniť sa do spoločnosti. Stále som len na polceste. Hrnula som sa davom, snažila sa do nikoho nenaraziť, ale hlas a smiech sa ozýval ako tá najhlasnejšia ozvena. Hučalo mi v hlave, zatvárala som oči a modlila sa, kedy z tohto bludiska vypadnem. Nedokázala som slobodne dýchať, nečakala som na nich dvoch, pohla som sa naprieč tou masou ľudí a dúfala, že tieto muky čoskoro prestanú.

Predieranie cez zástupy ľudí bolo s kočíkom ešte náročnejšie. Bola som opatrná, nechcela Emu zobudiť a znepríjemniť deň ešte aj jej. Nechcela som do nikoho naraziť, aj keď popravde si ani nepamätám, ako som sa z toho labyrintu dostala. Až na chodníku som za sebou zacítila pohľady dvoch osôb. Otočila som sa, aby som im lepšie mohla vidieť do tváre, na moje prekvapenie tam stáli oni dvaja. Bez sebamenšej výčitky ma nasledovali a na nič sa nepýtali. Nezahrnuli ma tisíckami otázok, prečo som sa v posledných minútach správala ako duševne pomätená osoba, jednoducho ma len dohnali, pridali sa ku mne a pokračovali v chôdzi. Ako by sa to vôbec ani nestalo. Zrejme im už došlo, že nie som normálna. Ale neodstrašilo ich to, to je dobré znamenie, nie? Alebo ma len ľutujú tak, ako všetci ostatní? Lenže pri nich dvoch je to iné. Oni nepoznajú, čo sa mi stalo. Nevedia, že som vdova. Pri nich môžem byť len Tamara matka, Tamara kuchárka. No dobre, a teraz už aj Tamara šialenec. Nechcú raniť moje city a preto sa radšej nič nepýtali. To je od nich ohľaduplné. Ani si len nevedia predstaviť, ako si to vážim. Znamená pre mňa veľa, že ma videli v takom stave a stále sa ku mne správajú rovnako. Hoci by ma to nemalo vôbec prekvapovať. Vtáčí cudzinec ma predsa videl v čase môjho vzdávania sa. Videl, že som bola odhodlaná zomrieť a berie ma rovnocenne. Stavím sa, že väčšina ľudí by ma pri najbližšom stretnutí poslala na psychiatriu.

"Ďakujeme, že ste s nami išli na námestie," ozval sa znezdajky pred mojím domom.

"Ja ďakujem za pozvanie."

"A ja ti ešte raz ďakujem za marcipánové pralinky."

"S radosťou. Dózičku mi môžeš vrátiť aj neskôr. Dovidenia," pohladila som ho po vlasoch a pobrala som sa ku odhrnutému chodníku.

"Dovidenia," počula som z diaľky Adamov hlas, znel inak ako obvykle. Jeho hlas pôsobil trochu melancholicky, ako keby smutne. Neotáčala som sa, so sklopenou hlavou som sa približovala k dverám a švihom ich odomkla. Nebolo zamknuté, mama bude tráviť sviatky so mnou. Azda to tak bude najlepšie. Nebudem sa cítiť tak osamelo, bude ma mať kto zabaviť, keď na mňa opäť prídu depresívne myšlienky. V obývačke ma privíta pohľad na ešte stále neozdobený stromček. Mám ho doma dva dni a stále som sa neodhodlala k jeho zdobeniu. Včera som sa znovu zamestnávala pečením, spomenula som si, ako dlho som marcipánové pralinky nepripravovala a pustila sa do toho. Len som do nich nepridala rum ako obvykle. Potešilo ma, že sú Bendžiho obľúbené. Na to, ako krátko ho poznám, mi prirýchlo prirástol k srdcu.

"Už ste naspäť! Ako bolo na prechádzke?" zdravila nás entuziasticky a ihneď mi vzala Emu z rúk.

"Dobre, boli sme v parku a potom na námestí..."

"Všimla som si toho muža s malým chlapcom, poznáš ho?" udivene zdvihla obočie.

"Sedávame spolu v parku. Odtiaľ ho poznám..."

"Ten chlapec je jeho syn?" stále neprestávala s výsluchom.

"Nie, najlepší kamarát."

"Čože?" neskrývala prekvapenie.

"Neviem o nich dvoch nič viac, ako ty. Jednoducho mi ho len predstavil ako svojho najlepšieho kamaráta. Zas až tak dobre ho nepoznám, nie sme kamaráti ani nič podobné," začala som sa vykrúcať. Viem si predstaviť, že v hlave sa jej utváralo hneď niekoľko rôznych scenárov a ja som nechcela, aby si začala niečo domýšľať. Už vôbec nie niečo, čo nie je pravda. A my dvaja kamaráti nie sme. Ako už povedal, sme známi z videnia. Občas spolu prehovoríme, ale nič o sebe nevieme. Nepoznáme sa detailnejšie. Azda aj preto sa mi tie stretnutia tak pozdávajú. Páči sa mi, že o mne nič nevie. Dáva mi to slobodu. Oslobodzuje a odľahčuje ma. I keď viem, že ma len ľutuje. Len nepozná dôvod toho ľutovania. Sám na to ani nikdy nepríde. Kým sa mu to nerozhodnem povedať, nebude vedieť, prečo ma ľutuje. Takže minimálne nad touto vecou mám kontrolu. To je pekné a zároveň pokrytecké. Ale viete ako sa hovorí, kto nezhrešil, nech ako prvý hodí kameňom. Kľudne ho do mňa hoďte, ak ste na sto percent presvedčený o tom, že ste bezhriešny a nikdy ste neurobili nič len kvôli lepšiemu pocitu zo samých seba.

"Dobre, ako povieš. Len ma to zaujalo, preto som sa spýtala."

"Ja viem, nevyčítam ti to. Idem ozdobiť stromček, dáš na Em chvíľu pozor, prosím?"

"Isteže, čítaš mi myšlienky! Sama som ti to chcela navrhnúť."

"Tak dohodnuté," pobozkala som ju na líce a vyšla hore schodmi na povalu.

Vedú do nej strmé a vysúvacie schody, vždy som sa sem bála chodiť kvôli myšiam. Bola som paranoidná a maznavá. Ďalšia z vecí, ktorú mal na starosti Oliver. Je vôbec niečo, čo som dokázala robiť bez neho? Ako som len mohla byť taká infantilná? Veď on doslova spĺňal všetky úlohy a ja som sa len viezla. Bezstarostne. Odhŕňal sneh, platil účty, zdobil stromček, riadil môj neporiadok v kuchyni, obsluhoval ma. Ten zoznam by mohol pokračovať a mne by nestačil ani týždeň, aby som ho mala skompletizovaný. So všetkým som sa spoliehala na neho. To snáď ani nie je možné. Stratila som samú seba. Tamara Balogová v našom vzťahu neexistovala. Nahradila ju nová verzia, lenže nie lepšia, o poznanie horšia. Neurobila som krok dopredu, skôr by som povedala, že to boli tri, vlastne aj viac, krokov dozadu. Nie je dobré byť na niekoho tak veľmi naviazaný. Sami vidíte, akú zlobu to prináša. Štve ma, že som si to nevšimla. Prehliadala som to. Otázkou len ostáva, či to bolo zámerne alebo neúmyselne. Utlmovala som to v sebe? Je jednoduchšie nepriznať si to, veď predsa, aspoň sa tým nemusíte zaoberať. Mám taký pocit, že to presne som robila. Gniavila, dlávila, prehlušovala. Vedela som, že by som sa mala naučiť byť samostatnejšia, ale automaticky som predpokladala, že môj Oliver tu pri mne bude už navždy. Veľký omyl. Nikdy nič automaticky nepredpokladajte. Šťastie je vrtkavé a keď sa unaví, opustí vás. Len tak. Bez ďalších okolkov od vás jednoducho odíde a zanechá vo vás len zatrpknutosť. Beznádej. Zlobu. Nenávisť. Až si jedného dňa uvedomíte, že už žiadnych citoch nie ste schopný. Vytratili sa spolu so šťastím.

Povala je zaprášená, žiarovka na kábliku chvíľu bliká a potom sa ustáli. Hneď v rohu zbadám veľkými písmenami napísané VIANOČNÉ OZDOBY. Písal to on. Tým precíznym a uhladeným fontom. Ja som stále škriabala ako mačka, sama som po sebe dokázala prečítať písmená len horko-ťažko, ale on mal distingvované písmo. Patrilo k nemu. Pred narodením Emy sme sa často rozprávali, že on bude ten, kto ju bude učiť písať. A teraz bude odkázaná len na môj škrabopis. Nepriučí sa tomu jeho perfekcionizmu a krasopisu. Snáď po ňom niečo zdedila. Pre jej vlastné šťastie dúfam, že bude mať viac z neho ako zo mňa. Nech je otcova dcéra, nie mamina.

Vezmem škatuľu, ktorá je plná až po samotný okraj do rúk a vychádzam s ňou dole po schodoch. Postavím sa ku stromčeku a prezerám si každé jedno jeho zákutie. I keď na ňom nie je veľa na obzeranie. Každá jeho strana vyzerá navlas rovnako. Nie je taký pekný, ako ten z námestia, ale má niečo do seba. S ozdobami bude ešte krajší. Začínam vykladať ozdoby a vešiam ich na konáriky. Máme červenú výzdobu. Jednotvárnosť je estetická. Prehnané gýčoviny neboli pre vnútornú dekoráciu nikdy náš štýl. Do rúk sa mi dostane naša špeciálna guľa. Sú na nej dve vianočné ponožky. Zelená s jeho menom. Červená s tým mojím. Tento rok sme na neho mali zavesiť ďalšiu. S Eminým menom. Nedala som jej ju urobiť, vypadlo mi to z hlavy. Ďalšia vec, ktorú si robil. Pripomínal mi veci. Bol si môj osobný diár. Zatnem päste a dokončím zdobenie. Nie je to také pekné, ako keď sme ho zdobili spolu. Ani z polovice. Nesmejeme sa a nenaháňame. A ani ma nezdvihneš, aby som dotiahla na vrchol, na ktorý by som položila červenú hviezdu. Tento rok si musím zastať na stoličku, len tak dotiahnem. Zastanem si ďalej, aby som si ho mohla pozrieť. Nie je škaredý. Podobá sa tomu z prechádzajúcich rokov. Na oko podobný, ale predsa iný. Z očí sa mi kotúľajú kropaje sĺz. Došľaka aj s tvárením sa na silnú. Budem plakať. Budem plakať dovtedy, dokiaľ nebudem mať oči úplne vysušené ako tá najpieskovitejšia púšť. Chýba mi. Strašne, hrozne, veľmi, náramne, nesmierne, nepredstaviteľne mi chýba.