Tamara

Krátko po mojom ďalšom prejave sebaľútosti Erik odišiel, ale ešte predtým sa niekoľkokrát ubezpečil, či naozaj nič nepotrebujem a predsa mu len nedovolím odhrnúť ten zasnežený chodník. Odmietla som. Nedá sa donekonečna spoliehať na druhých ľudí. Musím sa naučiť zvládať veci sama. Nemôžem neustále očakávať, že niekto príde a zachráni ma. Už viac nechcem zaťažovať ľudí svojimi problémami. Chodia okolo mňa po špičkách. Myslia si, že som z porcelánu a len maličký náraz spôsobí prasknutie. A nemýlia sa. Skutočne som zo seba urobila porcelán, ktorý sa každú chvíľu môže zlomiť, keď sa s ním nebude zaobchádzať opatrne. Je smiešne, že na všetky tieto veci prichádzam až po jeho smrti. Bola som skutočne taká slepá, že som si ich vtedy vôbec neuvedomovala? Alebo som ich len schválne prehliadala, aby som sa nimi nemusela zaoberať? Bola som pohodlná. Išla tou ľahšou cestou. Spoliehanie sa na iných bolo jednoduchšie. Niesli za mňa zodpovednosť. Len paradoxne ja som ju za seba neniesla. Dávala som ju na starosť svojim blízkym. Oliverovi, mame, Erikovi.

Tvoja strata bola aspoň na niečo dobrá. Keby si bol pri mne, som skalopevne presvedčená, že by som sa aj naďalej úfala so všetkým na teba. Čo mi prináša veľmi trpkú príchuť. Odpusť mi to, Oliver. Odišiel si kvôli mne. Pripisujem tvoju smrť na svoj účet. Prepáč, že som ťa so sebou strhla. Mihnutím oka by som naše osudy premenila. Ja by som si zaslúžila zomrieť, pretože sa necítim ako dobrý človek. Som ufňukaný pokrytec a cynik, ktorý vždy myslel len na seba. Neviem, čo si na mne kedy videl. Zaslúžil si si niekoho lepšieho a samostatnejšieho. Nie niekoho, kto ti bol len na príťaž a ničil ti život a nervy. Nedonosila som dve deti, pretože som bola slabá. A stále som. Každý deň si ako pokazená platňa opakujem, že to zvládnem, že budem čeliť nástrahám s hrdo vztýčenou hlavou a aj napriek tomu robím tie isté chyby dookola. Začínam si myslieť, že ich neprestanem robiť už nikdy. Nič ti nesľubujem, radšej si nebudem dávať žiadne predsavzatia a nechám všetkému voľný priebeh. Nebudem sa pozastavovať nad tým, čo som urobila zle, budem klásť dôraz na veci, ktoré sa mi vydarili. Už zo seba nechcem robiť kajúcu smoliarku, pri každej pesimistickej myšlienke si dám facku. Menšiu, slabšiu, ale výchovnú. Ako mi to poradil vtáčí cudzinec. Znie to smiešne, ale mám pocit, že by to mohlo zabrať. Preberie ma to.

Za posledné týždne mi úplne vypadol z hlavy muž, ktorý získal jeho srdce. Neodpísala som mu späť. Schválne. Zamestnávala som svoju myseľ, len aby som mu nemusela písať. Ale nie je to voči nemu spravodlivé. Musím svoje slovo dodržať. Sľúbila som mu predsa, že mu o Oliverovi podám informácie, ktoré bude chcieť vedieť. Zoberiem si notebook, vleziem pod perinu a otvorím si mailovú schránku. Nepamätám si, čo mi písal naposledy. Prečítam si to ešte raz.

[email protected]: Dobrý večer, Váš manžel bol zapísaný v anonymnom programe darcov, nie je možné, že by mal v sebe niečo zlé. Keď čítam Vaše slová, je mi strašne ľúto, že dnes tu s Vami už nie je. Život dokáže byť občas trpký a krutý, nikto si nezaslúži zomrieť, ale ja sa riadim múdrymi slovami jednej inteligentnej osoby. "Iba život, ktorý žijete pre druhých, stojí za to." A v tomto ohľade si myslím, že život Vášho manžela bol lotériou, v ktorej každý deň získal jackpot. Jedného dňa sa tam hore všetci zídeme a nanovo stretneme a som presvedčený o tom, že Váš manžel sa na Vás zhora pozerá a dáva na Vás pozor. Zmieriť sa so smrťou nie je ľahké, uvedomenie si toho, že danú osobu už viac neuvidíte, je zničujúce a zastrašujúce a nie je tu nikde záruka, že to niekedy prestane bolieť. Ale Váš manžel znie ako skvelá osobnosť a myslím, že by bol veľmi hrdý na to, že ste sa premohli a napísali mi. To vyžadovalo veľkú dávku odhodlania. Budem vďačný za každú novú vec, ktorú sa od Vás o ňom dozviem. Nepopierateľne je tu ešte veľa vecí, ktoré musia byť povedané. Zatiaľ, dovidenia.

[email protected]: Dobrý večer, ospravedlňujem sa, že píšem tak neskoro. Mohla by som sa vyhovárať a napísať Vám, že som zabudla odpísať, ale to by nebola pravda. Jednoducho som sa tomu vyhýbala. Nie je ľahké písať Vám, ale robím to kvôli sebe. Keď vyrozprávam celý Oliverov príbeh, budem ho schopná nechať ísť. V súčasnej dobe to ešte nedokážem. Je to príliš čerstvé a rana nie je zahojená. Viete, čo môj manžel zvykol hovoriť? Všetky negatívne veci sú vlastne len pozitívne udalosti pospájané a skryté. Nerozumela som, čo tým chcel vlastne povedať. Stále nepoznám význam tých slov. Ale keď to vzišlo z jeho úst, pôsobilo to múdro. On mal dar, že každá veta z jeho úst znela inteligentne a nezamýšľali ste sa nad tým, že znie úplne nezmyselne. Nepripúšťal si zlé veci k telu. Bol iný ako ja. Obdivovala som ho. Priala, vlastne prajem, si byť ako on. Znášať veci. Nepodliehať im.

[email protected]: Dobrý večer, hneď na začiatok chcem len povedať, že sa mi neospravedlňujte. Máte plné právo nechať si čas. Ale cením si Vašu úprimnosť, mám rád úprimných ľudí, lož je ten najväčší protivník každého. Popravde, tiež tým slovám veľmi nerozumiem, ale ako sa poznám, bude mi to stále behať hlavou a strávim hodiny analyzovaním tejto vety. Nasadili ste mi chrobáka do hlavy. Ale tak príjemne. Mám rád rébusy a hádanky. Nemôžeme byť všetci rovnakí. Aj vzťah dvoch ľudí musí byť vyvážený. Bol Vaša skala, ujal sa toho dobrovoľne, pretože Vás miloval.

[email protected]: Uvedomujem si, že ja som ho len ťahala dole. V posledných dňoch mi dochádza, že som pre neho bola len bremeno.

[email protected]: Požiadal Vás o ruku a vzal si Vás za ženu, to niečo pre muža znamená. Sobáš dvoch ľudí nikdy neprichádza z rozmaru. Keby Vás nemiloval, nebol by ochotný nastoknúť Vám na ruku prsteň.

[email protected]: Možno sa len bál povedať mi pravdu.

[email protected]: Pochybujete o jeho láske k Vám?

[email protected]: Nie, to nikdy. Viem, že ma miloval.

[email protected]: Viete, keď Vás ľudia milujú, nepovažujú Vás za príťaž. Proste Vás berú so všetkými vašimi chybami, problémami a zlozvykmi. Sú s Vami dobrovoľne. Možno my to pociťujeme ako záťaž, pretože nechceme, aby sme boli pre druhých zdrojom starostí, ale to patrí do každého vzťahu. Či už milostného, priateľského alebo toho rodinného.

[email protected]: Myslím, že by si Vás Oliver obľúbil. Zvykol mať rovnaké názory. Práve dnes tu bol jeho kamarát a priniesol mi jeho posledný projekt. Stará radnica, z ktorej sa o niekoľko mesiacov stane diagnostické centrum pre opustené deti. Veľmi bojoval, aby tento projekt presadil. Vytváral prezentácie, polroka len rokoval s darmožráčmi, ktorí sa nechceli dať presvedčiť, ale podarilo sa mu to. Vznikne tu budova, za ktorú bojoval.

[email protected]: Som hrdý na to, že v hrudi nosím srdce takého človeka. Smrť je riadna potvora. Tá si vážne nevyberá. Dlho som ju nenávidel, ale keď som ju videl na vlastné oči, začal som ju tiež očakávať. Pred mojimi vlastnými očami vyhasol život mladého chlapca, kamaráta, niečieho syna a ja som nemohol urobiť nič, len sa na to bezmocne pozerať. Nedokázal som mu pomôcť. Ale tak to už chodí. Cesty života sú nevyspytateľné. Niekto pobudne na tejto zemi kratšie, druhí dlhšie.

[email protected]: Ja som za Oliverovu smrť zodpovedná. To ja som ho poslala, aby šiel na tú diaľnicu. Hystericky som kričala na pôrodnici, aby šiel pre tašku, ktorú sme pri tom zhone zabudli doma. Naša dcéra sa narodila presne v ten istý deň, kedy on zomrel.

[email protected]: Verte mi, nezabránili by ste tomu. Keď sa má niečo stať, stane sa to úplne hocikde. Nemôžete si to dávať za vinu. Azda ste vy vedeli, že sa mu môže niečo stať?

[email protected]: Nie, ale mohla som mu povedať, aby ostal. Aby ma neopustil a zostal po mojom boku.

[email protected]: Nikdy som Vášho manžela nestretol a nepoznal ho, ale dokážem si predstaviť, že by si neželal počuť z Vašich úst takéto slová. Vy ste jeho smrť nespôsobila. Viem, aké je to žiť s výčitkami, hovorím z vlastnej skúsenosti, ale ak svoj čas premrháte výčitkami svedomia, nepodarí sa Vám nájsť pokoj.

[email protected]: Netvrdím, že nemáte pravdu. Len v tejto chvíli takto nedokážem myslieť. Už budem musieť končiť, zatiaľ dovidenia.

Rýchlo som odoslala správu a zaklepla notebook. Čo to so mnou je? Povedala som mu viac, ako som chcela. Nemala som v pláne sa tak rozpísať. Bola to naša prvá plynulá konverzácia. Zdôverila som sa mu podobne ako vtáčiemu cudzincovi bez okolkov. Asi som už načisto potratila rozum a hocikomu si vylejem srdce. Ide to automaticky. Mimovoľne som klepala na písmená klávesnice a nepremýšľala o tom, že tie slová píšem niekomu, koho som nikdy v živote nevidela a nepoznám ho. Ale on nevie, kto som. Ja neviem, kto je on. To by malo byť v poriadku. Svoje meno mu neprezradím. Ani to jeho počuť nechcem. Je anonym. Bude najrozumnejšie, keď to takto zostane aj naďalej. V dlhšom zamýšľaní ma prerušil Emin nezvyčajný večerný plač. Zrejme sa jej snívalo niečo zlé. Ponáhľam sa k nej a hojdaním zo strany na stranu je postupne utišujem. Prestala plakať. Je jej v mojom náručí bezpečne. Úspešne som ju upokojila a položila naspäť do postieľky. Chvíľu cmúľala cumlíkom a viečka jej ostali privreté. Pustila som jej melódiu z hviezdičiek nad baldachýnom. Páči sa jej to. Stojím pri nej ďalšiu polhodinu, aby som sa ubezpečila, že úplne zaspala a potom sa poberiem na spánok aj ja.

Ráno ma opäť zobudil Emin plač. Vezmem si ju z postieľky a priložím si ju na prsník. Už ma zaužívaný režim, je zvyknutá na kojenie presne o pol ôsmej ráno. Našťastie sa mi mlieko vrátilo, jem častejšie a zdravšie, aby malo moje mlieko potrebné živiny. Som šťastná, že ju môžem dojčiť aj naďalej, bolo by priskoro prestať s tým už v treťom mesiaci. Bábätká potrebujú mliečnu stravu. Dozrievanie ich vnútorných orgánov prebieha aj po pôrode.

"Aj ty si bola ako malá poriadny hladoš," usmieva sa pri dverách moja mama. Ani som neregistrovala, že vstúpila do domu. Má kľúče, nemusí zvoniť.

"Aspoň v niečom sa na mňa podobá."

"Podobá sa na teba vo viacerých veciach, ani ty si príliš neplakala. Bola si relatívne tiché bábätko."

"Včera sa prvýkrát zobudila s väčším plačom. Myslím, že mala zlý sen."

"Mala by si jej dať na rúčku červenú šnúrku, možno je urieknutá."

"Naposledy, keď sme boli na kontrole, nebola pokojná. Nepáčilo sa jej, že tam sedí toľko ľudí."

"Vidíš, má tvoju povahu. Ani ty si nemala rada, keď bolo okolo teba veľa ľudí. Stále si plakala a naťahovala sa po mojich rukách."

"Stále nemám rada preplnené priestory," postavila som sa a preložila si cez plece bielu plienku, aby si mohla Ema odgrgnúť.

"Je na teba naučená, vidíš, ako pokojne sa tvári? Cíti, že si jej matka," pristúpila k nám a venovala jej pusu na temeno hlávky.

"Dúfam, že áno."

"Ver mi, viem o čom hovorím," pohladila ma po chrbte a nechala nás v izbe samé.

Položila som Emu naspäť do postieľky a ona sa snažila prevrátiť z chrbátika na bruško. Vydávala neurčité zvuky ako gg, hh, gh. Nič krajšie som nikdy nepočula. Prevrátila som ju na bruško a do ručičky jej vložila hrkálku. Pomaly zdvíha hlavičku a opiera sa o predlaktia. Poloha na brušku napomáha bábätku precvičovanie vzpriamenia hlavičky a posilňuje ruky. Hrkálka ju nezaujala, tak si k nej kľuknem a ponúknem jej svoj prst, ktorý ona so záujmom prehliada a snaží sa ho uchopiť. Môj prst je väčší ako celá jej drobná ručička. Opäť ju prevrátim na chrbátik a znovu jej zapnem melódiu z visiacich hviezdičiek nad hlavou. Páči sa jej to. Otáča hlavičku a vníma zvuky. Všíma si a registruje. Hráme sa spolu asi ešte ďalšiu hodinu, kým sa neunaví a na pokojnú melódiu zaspáva.

"Mami, dáš na Em na chvíľu pozor, prosím?"

"Ideš niekam?" prekvapene položí šálku na tanierik a zdvihne obočie.

"Iba sem pred dvor odhrnúť sneh."

"Ty chceš odhŕňať sneh? Zavolám Erikovi, určite ti rád pomôže."

"Erik sa mi včera sám ponúkol, ale odmietla som jeho pomoc. Musím sa naučiť byť sebestačná."

"V tom prípade ju postrážim s najväčšou radosťou. Pokojne sa do toho môžeš pustiť, keď budeš potrebovať pomoc, len mi zavolaj."

"Ďakujem," pobozkala som ju na líce a rýchlo na seba natiahla kabát a čižmy.

Vyšla som von do kôlne v záhrade a vybrala z nich lopatu. Bolo tam veľa náradia, musela som zísť viac dozadu, aby som ich vôbec videla. Zistila som, že aj žiarovka je vybitá, to bude ďalšia vec, do ktorej sa pustím. Navliekla som si rukavice a začala s odhŕňaním. Ruky mi začínali odmŕzať aj napriek rukaviciam a sneh bol ťažký. Lopatu som musela silno pritláčať, aby som ňou skutočne aj niečo odhrnula, ale podarilo sa. Je jedno, že mi to trvalo vyše hodiny, čo je asi dvakrát tak dlhá doba, ako by to trvalo bežnému smrteľníkovi, náš chodník nie je zas až tak dlhý, ale podstatné je, že som si to urobila sama. A som na seba pyšná. Nevybrala som si tú ľahšiu cestu, ako je u mňa zvykom. To je úspech. Môj úspech.

"Idem s Em na prechádzku," oznámila som mame, keď som sa vrátila naspäť.

"Dobre, počkám tu na vás, ak ti to nevadí."

"Isteže nie," usmiala som sa na ňu a zbehla do izby pre Emu. Už bola hore. Zrejme si už pamätá aj to, že o takomto čase chodievame do parku. Prezliekla som ju, vzala do dózičky napečené medovníčky a vyšli sme von. Hneď je to lepšie, keď sa nemusím prebárať kopou tuhého a hustého snehu. V diaľke už vidím sedieť Adama, ktorý aj dnes priniesol Benjamína. Kývajú nám už z diaľky.

"Dobrý deň," pozdravím sa.

"Dobrý deň, dámy," pozdravia sa zborovo. Stavím sa, že ho prinútil osloviť nás dámy.

"Toto som priniesla pre vás," vybrala som z kabelky zavesenej na rúčke kočíka dózičku s medovníkmi.

"Ďakujeme," Benjamín ich rýchlo schmatol.

"Nie je za čo," zablokovala som kolesá kočíku a sadla si na prichystanú deku.

"A toto je pre vás," Adam mi podal termosku s motívom Supermana. Neudržala som smiech.

"Tie medovníky sa rozplývajú v ústach. Ste šikovná," chválil ma s plnými ústami.

"Nemusíš mi vykať, Benjamín. Nie som až tak stará."

"To Adam stále trepe, že dámam sa má vykať. Ja som mu vravel, že nevyzeráš až tak staro na to, aby som ťa musel oslovovať tak neosobne."

"Pretože ženám sa nikdy bez dovolenia nevyká," nenápadne prehovoril a naše pohľady sa stretli.