Adam

Prečo sme ju odprevadili domov, veď váš domov je na úplne druhej strane," nechápavo sa vypytoval Bendži, keď Tamara s Emou zašla dovnútra.

"Pretože sa patrí odprevadiť dámu domov."

"Aha, jasné. Ja lenže či v tom nie sú nejaké ďalšie postranné úmysly?" huncútsky si ma prezeral.

"Čo to máš za nápady. Som slušne vychovaný a džentleman. Len sme sa ubezpečovali, že domov došli obe v poriadku," stále som ho presviedčal.

"Ako myslíš. Ale mňa neprekabátiš, správal si sa divne."

"Ako divne?"

"Ja neviem, proste tak nervózne. Ty sa nikdy pri nikom nesprávaš tak roztržito..."

"Dobre, priznávam. Možno k nej cítim akési puto..."

"Nemáš len tak náhodou priateľku?" nechápavo mi vyčítal.

"Na čo ty hneď nemyslíš?! Nie romantické puto, ale také kamarátske. Vieš, ako keby som za ňu cítil určitú zodpovednosť. Keď som ju prvýkrát stretol, nebola na tom dobre. Mám taký pocit, že si prechádza ťažkým obdobím a ja nerád vidím ľudí trápiť sa."

"To je od teba šľachetné..."

"Myslíš?"

"Vieš, že nie som na kadejaké takéto sentimentálnosti a ľudí považujem väčšinou za otravné príšery bez známky zdravého rozumu, ale tá Tamara sa celkom dala zniesť."

"Je milá a konverzácie s ňou sú impozantné a zaujímavé. Verím, že naše stretnutie nebolo náhodné."

"Zase začínaš s tým osudom?"

"Vybrali sme si rovnaké miesto v rovnakom čase, to sa mi nezdá ako náhoda," oponoval som.

"Veď dobre. Nehádam sa s tebou. Možno na tom niečo bude. Len nechápem, prečo matka malého uvareného zemiaku..."

"Bendži!" zahriakol som ho.

"... malého bábätka, chodí o takomto čase do parku sama. Prečo ju domov neodprevádza otec jej dcéry?"

"To je to, čo neviem. Je možné, že ich opustil a vyrovnáva sa s tým..."

"Vidím, že ty si si už v hlave vymyslel kompletnú analýzu."

"Poznáš ma už dobre," zasmial som sa na neho a buchli sme si päsťami.

Bendži je neuveriteľne všímavé dieťa, občas si dokonca myslím, že je vyspelejší a múdrejší ako ja. Čo by vlastne ani nebolo ďaleko od pravdy. Nechcel som, aby ma navštevoval v nemocnici a videl ma v takom stave. Bol som pre neho hrdina, hovorieval mi to stále, bolo by pre neho sklamaním, keby videl svojho veľkého hrdinu na nemocničnom lôžku nevládneho a pripojeného na milión monitorov. Nechcel som, aby videl, ako vyhasína môj život a chrabnem. Aspoň v jeho očiach som chcel stále vyzerať ako obrovský obor, ktorého nemôže nikto a nič premôcť. Ktorý má nad všetkým kontrolu a nedá sa poraziť nikým a ničím. Nemohol som dovoliť, aby ma videl slabého. Aby sa rozpadli jeho ilúzie o veľkosti mojej sily. My dospelí vieme, že hrdinovia neexistujú. Alebo aspoň v nie takej podobe, ako je nám to dennodenne predhadzované v televízii a rôznych časopisoch. Nemáme superschopnosti, nie sme nepremožiteľní ani nedokážeme zachraňovať ľudské životy vlastnými rukami alebo silou mysle. Lenže to deti vedieť nemusia. Tí majú právo snívať a minimálne tú krátku dobu veriť, že tieto nadpozemské a nereálne veci fungujú. Že dobro vždy zvíťazí nad dobrom a ľudia sú ako z ocele a prežijú všetko.

Aj keď priznávam, označenie hrdina je prehnané. Nemyslím si to o sebe. I keď nie sme všetci tak trochu hrdinovia? Bojujeme a prekonávame sa. Hoci nemáme zázračné schopnosti, dokážeme zvládať nástrahy, ktoré si pre nás vesmír pripravil. Privádzame na svet nové životy, experimentujeme, vytvárame nové technológie. Azda by sme sa tak mohli označiť. Pre každého je superhrdina niekto iný. Každý si ho predstavuje nejakým iným spôsobom. Podľa mňa máme o ňom každý nejakú inú predstavu. Niekto považuje za hrdinov televízne či športové hviezdy, niekto ľudí vo svojom okolí, iní zase hasičov a policajtov, ktorých úlohou je pomáhať a chrániť. Presne o tom to je. Všetci máme úplne rozličný náhľad na svet. Nezdieľame tie isté názory, máme iné predstavy o smere, akým by sa naše životy mali uberať. Plánujeme a dávame si predsavzatia, pre ktoré sa buď náhlime a chceme ich silou mocou uskutočniť, alebo na ne po týždni zabudneme a o rok si ich pokladáme opäť. Ale nakoniec, aj napriek tomu, že žijeme v rozličných kútoch sveta a vedieme rozličné životy, čelíme mnohým rovnakým pocitom. Strach. Pochybnosti. Neistota. Zlyhanie. Šťastie. Všetci zažívame týchto päť. Bez ohľadu na to, aký typ človeka sme, každý si prejdeme týmito piatimi druhmi emócií.

Občas je ťažké sa stratiť a izolovať sa. Pretože to najhoršie, čo sa nám môže stať, je stratiť sa v sebe. V dave ľudí je ľahké zaniknúť, ale keď viac nepoznáme cestu vo svojom vnútri, potrebujeme ju nanovo objaviť. Niekde tam je. Síce je úplne zahrabaná a nevidieť ju, určite sa tam nachádza. Nie na každú otázku existuje odpoveď, ale na každú odpoveď tu jestvuje otázka. Keď sa nám tie odpovede podarí nájsť, sme na polke ceste ku vyslobodeniu.

"Len aby si vedel, nezabudol som, že si sa so mnou nechcel posledné mesiace vidieť," vyčítal mi po vystúpení z taxíku, ktorý nás odviezol domov.

"Bol som nanič kamarát, niečím som si prechádzal a nechcel som, aby si ma videl v takom stave..."

"To nie je ospravedlnenie..."

"Ja viem a veľmi ma to mrzí."

"Už sa ďalej neriadiš tými slovami o pravde?" nahnevane sa na mňa pozeral s prísnym výrazom. Sklamal som ho. Nielenže som sa vôbec neriadil svojimi zásadami, ale ešte som aj skutočne zničil jeho predstavu o mne.

"Asi nie. Bál som sa toho ako budeš reagovať, keď ma uvidíš nevládneho. Ale vieš, aká je pravda? V skutočnosti som mal obavy z vlastnej reakcie, než z tej tvojej. Som slabý presne ako všetci ostatní. Nie som žiadny tvoj hrdina, odpusť mi..." smutne som sklopil uši.

"Prosím ťa. Kto povedal, že hrdinovia sú neomylní? Aj Superman bol zo začiatku agresívny, drsný a aj jeho morálny kódex bol voľnejší. Nemal žiadne problémy využívať násilie voči svojim oponentom a bojoval proti ním bez ohľadu na ich zdravie. Pracoval smrteľným spôsobom."

"Ale neskôr Whitney Ellsworth zaviedol prísnejší a morálnejší kódex, ktorý Supermanove správanie umiernil a zakázal mu zabíjať svojich nepriateľov. Preto je teraz často jeho osobnosť opisovaná ako dobrý skaut."

"Väčšina ľudí toho nemorálneho Supermana nepozná, preto ho automaticky pasujú za rolu dobráka."

"Takže sa na mňa nehneváš?" prosebne som sa na neho zapozeral.

"Ešte niekoľko návštev toho parku a všetky tvoje resty budú zabudnuté," posunul si okuliare na očiach a postavil sa pred dvere. Rýchlo som strčil kľúč do dierky a otvoril som dvere. Z kuchyne sa už hrnula vôňa maminých dobrôt a aj stromček bol už zasadený do stojanu. Tak sa nakoniec rozhodli. Vybrali vysokú jedľu s nahusto roztrúseným ihličím.

"Adam, len si tak zmizol a nič nám nedal vedieť," karhala ma hneď po príchode.

"Napísal som ti predsa správu," bránil som sa.

"Benjamín, vitaj u nás! Tak to s ním si sa stretol?" ihneď sa k nemu skláňala a stláčala ho pevno v objatí. Bolo vidieť, že mu to nie je po chuti, nemá rád dotyky a takéto prejavovanie náklonnosti, tak len stál s rukami zloženými pri tele a mračil sa. Pôsobilo to komicky. Mama si to vôbec nevšímala a pučila ho svojom náručí aj naďalej.

"Alenka, veď to dieťa rozpučíš, pusti ho už konečne," smial sa môj otec a mama sa hneď uvedomila.

"Prepáč, Benjamínko. Len som ťa dlho nevidela a je príjemné mať v dome znovu malé dieťa."

"Ja nie som malý. Mám už deväť."

"Jasné, prepáč. Ale sme veľmi radi, že si ho sem priniesol, Adam. Mohol si zavolať na návštevu aj Benjamínových rodičov."

"Boli zahrnutí vianočnými nákupmi, ale povedali, že sa zastavia."

"Budeme len radi. Poďte sa ponúknuť do kuchyne, tohto roku som napiekla špeciálne citrónovo tvarohové sušienky bez cukru a múky!" rozplývala sa.

"Zoberieme si ich do izby," odbehol som do kuchyne, vzal tanier z kuchynského pultu a verboval Bendžiho do svojej izby.

"Tvoja izba vyzerá stále rovnako," otvoril dvere a sadol si do sedacieho vaku v batmanovskom motíve.

"Mal by som na nej azda niečo meniť?" položil som tanier so sušienkami na nočný stolík a hodil sa do postele.

"Si asi jediný dospelák, ktorý má zariadenú izbu podľa mojich predstáv."

"Myslíš tým detinsky?" zavtipkujem.

"Nie, to by bolo skôr urážkou pre mňa, keďže ťa považujem za najlepšieho kamaráta. Vyzerá to tu tak autenticky. Minimalisticky, ale predsa nie nudne."

"Počul si o reštarte Marvel komiksov? Tony Stark, Peter Parker alebo Bruce Banner dostali novú reštartovanú sériu s úplne novými príbehmi. Objavili sa v ňom zmeny niektorých počiatkov a dokonca aj noví hrdinovia."

"Počul, ale nikde som ich nevedel zohnať!" nahnevane zaťal päste.

"Tak to mám pre teba potom dobrú správu! Ber to ako môj vianočný darček a ospravedlnenie sa za moje mizerné správanie," otvoril som zásuvku nočného stolíka a vytiahol z neho ešte čerstvo zabalený komiks v priesvitnej fólii.

"Zabudnuté, odpustené," zdvihol ruky dohora a náhlil sa vziať si z mojich rúk zabalený komiks.

"Vedel som, že ťa tým poteším," satisfakčne som sa zasmial.

"Už sa neviem dočkať, kedy dnes prídem domov a skusnem to na jedno prečítanie."

"Nebudeš sklamaný. Avengers obsahujú hlavné trio - Captain America, Thor a Iron man - a rovnako tak Black Panther, Ghost Rider a Hulk."

"A čo Doctor Strange?"

"Ten sa tam príležitostne tiež objavuje, ale nebudem ti ďalej nič prezrádzať, aby si ma potom zase neobviňoval zo spoilerovania."

"Nehraj sa na neviniatko. Vtedy to bolo oprávnené. Vyzradil si mi, že na konci šiestej časti Harryho Pottera Albus Dumbledore umrel!"

"Dobre, uznávam. To nebolo pekné. Ale na moju obranu, rozprávali sme sa o tom, ako ťa tá kniha baví a vykĺzlo to zo mňa neúmyselne."

"To žiadna obrana nie je. Jednoducho si len klebetný."

"No dovoľ!" hodil som po ňom najbližší vankúš.

"A teraz vážne? Ako sa cítiš po tej transplantácii? Čítal som niekde, že ľudia sa aj napriek tej operácii dožívajú v priemere len nejakých desať rokov."

"Ďakujem ti za toľký optimizmus. Je jedno, koľko sa toho dožijem, už aj tak žijem dlhšie, ako mi bolo povedané. Tvoj brat také šťastie nemal," smutne si povzdychnem.

"Občas sa zamýšľam nad tým, aký bol. Je škoda, že som ho nemal šancu spoznať."

"Určite by si ho mal veľmi rád. Zo všetkého si uťahoval a z ničoho si nerobil ťažkú hlavu. Robil ľudí šťastnejších. Neľutoval sa."

"Chýba ti, však?"

"Každý deň. Myslím, že človek ti nikdy neprestane úplne chýbať. Áno, naučíš sa bez neho žiť, po čase aj prestaneš smútiť a plakať, ale prázdne miesto tu po ňom ostane už navždy."

"Myslíš, že sa na nás zhora pozerá?"

"Určite áno..."

"Zájdeme do parku spolu aj zajtra?" zmenil tému a očakávane sa na mňa pozrel.

"Ak ti to rodičia dovolia, tak pokojne."

"Nebude to Tamare vadiť?"

"Ale čo to? Že by si sa začal zaujímať o city druhých?" doberal som si ho.

"Nerob zo mňa ignoranta. Ja len, aby to tebe nevadilo. Možno s ňou chceš byť sám a moja prítomnosť ti bude prekážať."

"Netrep, Bendži. Si tam vítaný rovnako ako my dvaja. Vlastne traja," vstal som a prehrabol mu rukou hnedé vlasy. Podobal sa na Dávida čoraz viac. Mal jeho črty tváre a ostré lícne kosti. Nedalo by sa poprieť, že sú bratia. Keď som sa pozeral na Dávidove fotografie z detstva, tak Bendži je skutočne jeho vernou kópiou. Pripomína mi ho niekedy aj správaním. Napríklad tým, ako sedí. Vždy si podupáva pravou nohou a škriabe sa na uchu, keď niečomu nerozumie. Všimol som si to už dávnejšie. Je pekné mať súrodenca, ja som bol vždy jedináčik. Neviem, aké to je vyrastať v dome s ďalším dieťaťom. Aké to je trhať sa o jednu hračku a hašteriť sa. Ak budem mať niekedy v budúcnosti dieťa, nedovolím, aby bol sám. Zadovážim mu súrodenca. Budú sa hrať spoločne, najlepšie bude, ak medzi nimi bude len minimálny vekový rozdiel. Aby si rozumeli a vychádzali spolu.

O polhodinu si Benžiho prišiel vyzdvihnúť pán Prešinský. A ja som zišiel dolu ozdobovať stromček. Bola to naša tradícia. Trval som na tom, že to bude moja robota. My traja sme mali všetko podelené, mama navarí a napečie, otec založí stromček do stojana a zadováži kapra a na mňa ostalo zdobenie stromčeka. Vybral som z povaly škatule plné dekoráciami. Väčšina z nich je vlastnoručne vyrobená. Áno, naša rodina si potrpí na sentimentálnosť. Nekupujeme nové ozdoby, pokiaľ tie staré nie sú v absolútne dezolátnom stave. Začínam zhora. Pokladám na neho prútené vianočné gule zavesené na bielych hodvábnych stužkách. Neskôr pokračujem mašľami a vločkami. Nakoniec ostáva strieborná hviezda. Keď som bol malý, otec ma musel vždy brávať na ruky, aby som na samotný vrh vôbec dotiahol. Tentoraz som asi v rovnakej výške, ako je tento stromček. Nemusím sa ani naťahovať, nastoknem ho na vrchol s ľahkosťou. Ostáva už len rozsvietiť svetielka. Som na seba hrdý. Príjemné vianočné zátišie.

O takomto čase minulý rok som požiadal Cyntiu o ruku. Pripravoval som sa na to celý december. Nevedel som, či bude krajšie, keď to urobím na Mikuláša a prsteň jej vložím do čižmy, alebo to nechám na Vianoce a podám jej ho pred celou rodinou. Tá druhá možnosť bola azda sebeckejšia, pretože som jej tým nedal na výber. Musela povedať áno, keď ma nechcela strápniť pred mojou rodinou. Keby povedala nie, ona by vyzerala zle v ich očiach. Ja by som bol za chudáka. Ale vtedy som sa nad tým nezamýšľal. Prial som si, aby to pre ňu bolo romantické. A nie silené, ale prirodzené. Aby to nevyznelo tak, že ju do niečoho nútim. Do klenotníctva som chodil každý deň. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorý prsteň sa k nej bude najviac hodiť. Až mi dva dni pred Štedrým večerom padol do oka strieborný prsteň s anjelským krídlom, posiaty množstvom malých diamantov a veľkým očkom, v ktorom bol zasadený väčší diamant. Neváhal som ani milisekundu. Starý pán v klenotníctve mi povedal, že ten prsteň im prišiel len prednedávnom, považoval som to za znamenie. Všetky pochybnosti sa vyparili. Anjelský prsteň pre môjho anjela.

Keď sme si po večeri rozbaľovali darčeky, pristúpil som k nej a kľakol si na koleno. Bola otočená, práve si vybaľovala darček od mojej mamy a keď ma zazrela, rozplakala sa. Koktal som a nevedel som sa poriadne vyjadriť. Hlas sa mi triasol ako osika: "Cyntia Fraňová, neviem, koľko času mi na tejto zemi ešte ostáva, ale čo viem, je to, že ho chcem stráviť jedine po tvojom boku. Prijmeš tento prsteň a vezmeš si ma?" Mal som pripravený oveľa dlhší predslov, ale pri tej tréme som všetky jeho slová zabudol. Ale ona ho nepotrebovala. V láske sú občas slová zbytočné, postačia skutky. Kľakla si ku mne a zakričala áno. Dala mi svoj súhlas. Naozaj si ma chcela vziať. Veril som, že súhlasila skutočne kvôli tomu, že ma miluje, nie preto, že som ju postavil do situácie, v ktorej by bolo neetické povedať nie. Stále sme sa nevzali, ale ja na ňu počkám. Budúci rok sa ožením. A ona sa vydá. Teda, ak to bude stále chcieť. Dôverujem jej. Som presvedčený o tom, že si ma chce definitívne vziať. A ja som pripravený na tento zväzok. Povedal by som, že priam po ňom prahnem. Chcem deti. Už o tom nepochybujem. Viem, že Cyntia je tá pravá.