Tamara

Dnešok bol zvláštny. Po dlhej dobe som sa stretla s Oliverovým najlepším kamarátom. Chodili spolu na rovnakú školu, automaticky sa z nich stali kamaráti. Chlapi sú menej komplikovaní ako ženy, pohádajú sa a znovu udobria. Nerobia zbytočné caviky. Nie sú dramatickí a nerobia zo všetkého veľkú vedu. Aj ich priateľstvo sa vyvinulo prirodzeným spôsobom. A ostalo im až do dospelosti. Boli vážne ako bratia. Viem, že si ho Oliver veľmi vážil a znamenal pre neho veľa. Vedeli o sebe všetko, občas som sa pri nich ja sama cítila ako piate koleso na voze. Možno ho Erik poznal o čosi lepšie ako ja. Stáli pri sebe v dôležitých okamihoch, podržali sa a podporovali. Nebolo to len tak, že sa bavili medzi sebou, bol aj mojím kamarátom. Tiež ho beriem ako rodinu. Len ja som sa na kamarátov nikdy neviazala. Nepovažovala som za nutné mať ich pri sebe. Čo je pravdepodobne hlúposť, pretože občas sa taký dobrý kamarát zíde. Ja som Erika odstrčila. Viem, že bral jeho smrť ťažko, tiež žialil, ale ja som mu nedovolila, aby sme za ním žialili spoločne. Radšej som sa trápila sama. Poznal ho tak dlho ako ja, vedel, čím si prechádzam a čo prežívam. Azda by mi mohol aj najlepšie porozumieť, ale ja som to jednoducho nevydržala. Nestrpela som vedľa seba žiadnu prítomnosť. Sama som zo seba urobila po jeho smrti vyvrheľa. Je to v mojej povahe. Keď pri sebe nemám toho, koho chcem, radšej ostávam sama.

Vtáčiemu cudzincovi som dnes nechtiac prezradila, že varím. To nebolo mojím úmyslom. Neplánovala som mu o sebe prezradiť ani jednu osobnú a intímnu informáciu. Nechcem si ho pripustiť k telu. Ale čuduj sa svetu, neľutujem to. Azda som po tejto konverzácii aj dostala chuť vstúpiť do kuchyne a využiť ju prvýkrát za posledné týždne. Ema spinká. Môžem si dovoliť zliezť zo schodov a ponoriť sa do varenia a pečenia. Urobím to. Chýba mi to. Potláčala som to v sebe, ale majstrovanie v kuchyni je moja vášeň. Aj Oliver miloval moje kulinárske výmysly, bol by rád, keby vedel, že som sa k tomu premohla. Si rád, však?

Vezmem si do ruky vysielačku, aby som ihneď započula, keď sa Ema prebudí a zídem dolu schodmi do svojej milovanej kuchyne. Navrhol mi ju presne podľa predstáv. Je obrovská a vyzerá to tu naozaj ako v nejakej vychýrenej reštaurácii. Navodzuje vintage dojem. Kuchynskú linku mi Oliver vlastnoručne zhotovil, je pastelovej farby so zabudovanými spotrebičmi a presklenými vitrínkami s matnými sklami a potiahnutá lakovanou fóliou. Stena pri linke je vyložená kachličkami s vyblednutým efektom, a na ktorých sa nachádzajú retro čajníky. Pri linke je pristavený barový pult s dvomi stoličkami a závesným lustrom. V otvorených policiach sa nachádzajú čipkované obrúsky, na ktorých sú postavené čajové šálky a porcelánová jedálenská súprava, ktorú sme dostali ako svadobný darček od mojej mamy. Vedel presne, čo mám rada. Ani sa ma nemusel pýtať, čo ako chcem, proste to vycítil a bez okolkov zhotovil. Jeho ruky vlastnoručne zhotovili naše sídlo lásky. Nielenže bol najlepším a najpozornejším chlapom na svete, ešte k tomu bol ako bonus aj kreatívny a zručný. Vyhrala som s ním lotériu. Som požehnaná už len tým, že mi jeho prítomnosť vstúpila do života. V deň, keď som ho stretla, mi boli naklonené všetky hviezdy. Usmialo sa na mňa to najväčšie šťastie.

Z poličky si vezmem bodkovanú zásteru a zaviažem si ju okolo pásu. Predhrejem si dopredu rúru a premýšľam nad svojím receptom. Z chladničky si vyťahujem suroviny. Mám len tri vajcia, našťastie do medovníkov mi ich veľa netreba. Do misy preosejem múku a práškový cukor a pridám škoricu s kôrou citróna. Pri vianočnom pečení som si zvykla púšťať koledy a spievala si. Oliver si sadol na stoličku a zasnene sa na mňa pozeral s rukami opretými o bradu. Nechápala som, čo ho na mne tak fascinuje, veď predsa môj hlas znel príšerne, ale zakaždým mi len odpovedal: "jednoducho tým, že si." Zapozerám sa na miesto pri pulte. Je prázdne. Nesedí na ňom nikto. Z očí sa mi hrnú slzy. Veľké ako hrášok. Opäť to na mňa prichádza. A dochádza mi, že už ho viac nikdy neuvidím sedieť na tej stoličke ako ma pozoruje. Už nikdy sa od neho neodtiahnem, keď stratím pojem o čase a budem sa ponáhľať vypnúť trúbu, pretože som na svoje perníky kvôli nemu zabudla. Už nikdy mi rukou z tváre neutrie múku, ktorá sa mi tam pri pečení neprestajne dostávala. Priložím si ruku na líce a pokúsim sa spomenúť si, čo som pri jeho dotyku pociťovala. Horelo mi celé telo. Zaplavovala ma horúčava a okamžite som ho musela pobozkať. Nevedela som mu odolať. Bola som na tebe závislá.

Uvedomím si, do čoho som sa pustila. Dnes tie medovníky dopečiem. To je môj dnešný cieľ a dávam si ho príkazom splniť. Premiešam pripravenú zmes, vyklepnem do nej vajíčka a vložím do nej za dve lyžičky medu. Cesto si zapracujem a potom ho rukami miesim. Vložím ho na jednu hodinu do chladničky kvôli stuhnutiu a medzitým si hľadám vykrajovačky, ktoré sú niekde zakutrané. Po hodine si vyberiem cesto z chladničky a rozvaľkám ho natenko. Cesto je poriadne lepivé, stále ho musím presypávať múkou a prehadzovať si ho z jedného kraja na druhý. Keď je cesto dostatočne tenké, začínam s vykrajovaním jednotlivých kúskov. Sú rôznych tvarov a vyzerajú roztomilo. Určite by sa Em páčili. Plech si vytriem maslom a postupne na neho vykrojené medovníčky ukladám. Pečú sa rýchlo. V trúbe im stačí len nejakých štyri, päť minút. Po dopečení ich natriem rozšľahaným vajíčkom, aby sa pekne leskli. Ozdobovať sa budú môcť len zajtra. Na koniec sa púšťam do medovníkového domčeka. Bolo to našou tradíciou. Dovolila som mu ho zjesť len po skončení sviatkov, slúžil len na ozdobu. Na pomúčenej doske si opäť rozvaľkám cesto, ktoré krájam podľa priloženej šablóny. Vykrojené diely ukladám na plech vystlaný papierom na pečenie a na bočných stenách ešte vykrajujem okienka. Pokiaľ sa časti domčeka pečú, pripravím si bielkovú polevu a napĺňam ňou igelitové vrecko s tenkým otvorom. Vyberiem vykrojené časti a začínam ich zliepať rozpustenou tmavou čokoládou. Najskôr zlepím prednú a bočnú stenu a končím strechou. Pod rukami sa mi vytvára domčeková chalúpka, ktorú zdobím len tak mimovoľne podľa vlastnej fantázie. Medzery zapĺňam bielkovou polevou, ktorou ešte na strechu dorábam cencúle. Vyzerá to krásne. Po dlhšom čase som na seba fakticky hrdá. Premohla som sa k pečeniu a vstúpila do kuchyne. Ďalšie veľké víťazstvo. Dôležitý prelom. Cítim sa akosi pokojnejšie. Za každú dobrú odvedenú prácu sa treba pochváliť, takže to urobím. Tamara Slovákova, skvelá práca. Si šikovná a emancipovaná žena. Zvládneš to.

Upracem po sebe spúšť neporiadku a vstupujem do kúpeľne. Aj teraz mám na tvári múku, len teraz si ju musím zotrieť sama. Odteraz sa musím spoliehať len a len na seba. Nemôžem druhým prikladať na plecia svoje bremeno. Som samostatný človek, ktorý zvládne žiť bez svojej svorky. Aj to je potrebné. Adam má pravdu. Do postele si líham s úsmevom na tvári. Nie je to kompletná satisfakcia, ale už vo mne neprevládajú len pesimistické myšlienky. Objavili sa nové a pozitívne. Som na seba pyšná. Tamara Slovákova, zvládla si ďalší deň.

Ráno vstanem, prebalím Emu a keď znovu zaspí, pustím sa do ozdobovania včerajších medovníčkov. Keď skončím, nachovám ju a teplo oblečiem, chystáme sa do parku. Už viac nepopieram, že sa na tie stretnutia s Adamom teším. Je to tak. Rada sa s ním rozprávam. Po včerajšom šmyknutí robím miniatúrne kroky a pozerám sa pod nohy, aby som videla, kam stúpam. Stála som k nemu až príliš blízko, ale keby ma nezachytil, zlomila by som si nohu. Alebo aspoň vyvrtla. Ešte pred mesiacom by som takéto zranenie uvítala, ale teraz si ho nemôžem dovoliť. Mám Em na starosti. Ako by som sa o ňu dokázala postarať s podopierajúcimi barlami? Musela by som poprosiť o pomoc mamu a znovu by som bola na začiatku. Odkázaná na niekoho iného. Takže som mu vďačná. Nezachránil mi život, ale ušetril ma pádu a zlomeniny. Zachytil ma.

Dnes som deku priviezla ja. Lavička je studená a zamrznutá. Väčšina ľudí by tu v takomto počasí nesedela. Ale mám taký pocit, že my dvaja nie sme väčšina ľudí. Sadnem si na hrejivý povrch deky a napravím si čiapku na ušiach. O niekoľko minút dochádza aj on. Lenže nie je sám. Popri ňom kráča menší chlapec v okuliaroch. Aj on má syna? Zháčila som sa a trúfam si povedať, že moje prekvapenie na mne bolo aj vidieť. Oči som vyvaľovala a ako veľmi som už chcela udržať neutrálny výraz, nedalo sa. Niežeby sa nehodil na rolu otca, len ma to zaskočilo. Predpokladala som, že je slobodný. Alebo teda bezdetný.

"Dobrý deň, dámy. Toto je Bendži," na chvíľu sa zastavil a z mojej tváre asi ľahko odčítal zaskočenie, "môj najlepší kamarát."

"Teší ma, Bendži," tvár sa mi ihneď uvoľnila a podávala som chlapcovi ruku.

"Bendži je oslovenie pre kamarátov. Pre vás som Benjamín," rýchlo ma odbil.

"Jasné, prepáč. Teší ma, Benjamín," rýchlo som sa opravila a nezadržala som smiech.

"A kto je toto? Vyzerá ako uvarený zemiak!" nakukol do kočíka.

"Bendži, čo to hovoríš! Ospravedlň sa!" ohriakol ho a zatváril sa zahanbene.

"Sám si mi predsa povedal, aby som každému vždy hovoril len pravdu, aj keď je akokoľvek krutá a bolestivá," namietal.

"Lenže to v tomto prípade neplatí, pretože Ema je to najrozkošnejšie dieťa."

"Aj tak nechápem, prečo sa vy dospeláci nad tými batoľatami toľko rozplývate. Veď celý deň nič nerobia, iba spia, revú, jedia a kadia. Čo je na tom také zaujímavé?" nechápavo sa posadil a založil rukami.

"Pretože sú roztomilé a nepoškvrnené," stále mu protirečil.

"Hlavne je na nich úžasné to vyvíjanie a rast pred očami. Neustále sa menia."

"Veď to je predsa bežný ľudský proces. Ľudia sa vyvíjajú každý deň. Vážne nechápem," nedal si stále pokoja a ruky mal založené pri prsiach.

"Pretože ešte nemáš vlastné deti a si príliš malý na to, aby si to mohol chápať," drgol ho do pleca.

"Malý? Celú abecedu som ovládal už v škôlke!"

"To ešte neznamená, že musíš rozumieť všetkým veciam. Ani inteligencia niekedy nestačí na to, aby si všetkému porozumel."

"Ty sa teraz tváriš, ako keby si sám mal nejaké deti!" nedal sa. Bolo zábavné sledovať toto ich hašterenie.

"Nerada sa vám do toho miešam, páni, ale máte pravdu obaja. Bábätká nie sú práve najzáživnejšie bytosti a zvonku sa na to pozeráte inak, ale pri vlastných deťoch si uvedomíte, že nič krajšie, ako spiace a pokojné mimino, neexistuje. A to nemá nič spoločné s inteligenciou, verím, že jej máš veľa, Benjamín," prehovorila som na neho a obaja zdvihli neveriacky obočie.

"Začínate sa mi pozdávať. Ako sa vlastne voláte?" so záujmom si ma prezeral.

"Som Tamara, rada ťa spoznávam."

"Chodíte sem často?"

"Každý deň. Je to tu pekné, však?"

"Aj keď mi začína odmŕzať zadok, musím vám dať za pravdu. Je to tu tiché a nepreplnené. Také miesta mám rád," prikyvoval a znovu vo mne vyvolal usmievavú reakciu. Svojím správaním naozaj nepripomína malého chlapca, vyznie vyspelejšie. Asi sa čo-to priučil od Adama, keď už sú tými priateľmi.

"Na tom sa asi zhodneme všetci traja," kútikom oka som zazrela ticho sa prizerajúceho Adama, ktorý mojim slovám pritakal.

"Vy dvaja sa poznáte?" zaskočil ma otázkou.

"Sme známi z videnia," ozval sa Adam a na tvári sa mu zjavila grimasa. Ani on nevedel, čo mu má odpovedať. Ale jeho odpoveď nie je ďaleko od pravdy. Nie sme cudzinci, ani kamaráti. Známi z videnia je zlatý stred.

Dnes priniesol tri vrecúška zrna. Podal nám ich a ďalej sme sa nerozprávali. Väčšina vtákov odlietala do teplých krajín, ale tie, čo tu ostali, naše kŕmenie ocenili. Usilovne zobali, čo im sily stačili. Benjamín sa nepýtal na viac otázok, nasledoval naše pohyby a ticho. Sedeli sme tu všetci štyria a ja som nemala pocit, že sa potrebujem zdvihnúť a utiecť. Zvyčajne som buď sedela sama alebo nesedela s nikým. Ak nerátame Olivera. Ale ešte predtým, ako som ho spoznala, som sa dala hneď na odchod, keď som videla približovať sa k tomuto miestu ďalších ľudí. Avšak oni dvaja mi neprekážajú. Benjamín je sympatické a zábavné dieťa. Odprevádzajú ma domov spoločne. Benjamín kráča popri kočíku a stále do neho nazerá. Že by len Ema upútala jeho pozornosť?

"Tak dovidenia. Ďakujem za vaše odprevadenie."

"Mne neďakujte, to Adam na tom trval," prezradil ho a Adamove líca zaliala červeň.

"Dobre, tak majte pekný deň. Dovidenia," rýchlo sa otočil a hnal ho pred sebou dopredu. Deti sú niekedy tie najúprimnejšie osoby, vďačne vám povedia pravdu. Myslím, že s ním bude ešte zábava. Zaujímalo by ma, prečo sa ho rozhodol priniesť do parku až dnes. Keď sú predsa najlepšími kamarátmi. Vzbudzuje vo mne zvedavosť. Je niečím iný, ako ostatní ľudia. Zvláštny vtáčí cudzinec.

Aj dnes sa pustím do pečenia. Skúšam aj nové recepty, ktoré ma napadli včera pred spánkom a zdokonaľujem svoje staré. Pohltilo ma to natoľko, že som si ani neuvedomila, že už hodnú chvíľu mi vyzváňa zvonček pri dverách.

"Už som si myslel, že mi nechceš otvoriť," usmieval sa Erik a pri nohách mal pristavenú včerajšiu jedličku.

"Prepáč, pustila som sa do pečenia a nepostrehla som to."

"To je v poriadku. Môžem ísť dnu?"

"Iste, prepáč," chrbtom ruky som si utrela čelo a otvorila mu dvere dokorán, aby sa do nich spratal.

"Môžem ti ho položiť do obývačky?"

"Áno, kľudne ho niekam polož, ja si ho potom dám do stojanu."

"No to určite. Kúpil som ti špeciálny stojan so zásobníkom na vodu."

"Veľmi pekne ti ďakujem."

"To je predsa samozrejmosť," zastal si ku mne a prstom mi z líca zošúchal múku.

"Nie to nie je. Vážim si, že sa so mnou stýkaš aj naďalej..."

"Nebol som len Oliverov kamarát, ale aj tvoj a chcem, aby si to vedela. Hocikedy ma budeš potrebovať, neváhaj mi zavolať a ja som tu ako na koni."

"Viem a veľmi si to cením. Môžem ti niečo ponúknuť?"

"Cítim tvoje delikátne medovníky?" nadvihol nos a namieril si to do kuchyne.

"Ponúkni sa. Robila som ich len včera, takže asi ešte nie sú zmäknuté," otvorila som hliníkovú dózičku a predložila ju pred neho.

"Sú delikátne. Presne ako vždy. Tamara... chcem ti niečo dať. Toto bol Oliverov posledný projekt, teraz ho mám na starosti ja. Sú to jeho náčrty, nechali sme si kópie a originály som vypýtal od šéfa pre teba. Myslel som, že ich oceníš."

"Ďakujem," oči sa mi zaliali slzami. V tých výkresoch ho vidím skláňajúceho sa nad stolom, pracujúceho s precíznosťou. Vidím, ako gumuje a prekresľuje priečky a steny.

"Aj mňa to stále bolí. Nezaslúžil si zomrieť," vstane zo stoličky a podíde bližšie ku mne. Objíme ma a moje telo sa pod jeho rukami stáva krehkým. Cítim, že sa znovu rútim do záhuby. Už si viac nemôžem dovoliť kroky dozadu. Zavriem silno oči a odtiahnem sa od neho. Nemôžem viac vyžadovať komfort od druhých. Zvládnem to sama. Ako sa chcem postarať o Emu, keď sa zosypem pri prvej zmienke o jeho smrti?

"Si v poriadku, prepáč, nechcel som ťa rozplakať."

"Som, neobviňuj sa. Musím byť len silnejšia."

"Občas je v poriadku nebyť silná."

"Ale ja sa musím premôcť kvôli Eme."

"Máš pravdu. Nechcem ťa trápiť. Videl som, že stále nemáš odhrnutý chodník, urobím to, dobre?" zmenil tému.

"Nie, odhrniem ho sama. Musím sa postaviť na vlastné nohy a byť sebestačná."