Adam

Tak toto bola poriadna rana pod pás. Vedel som, že z jeho úst nebudem počuť pozitívne správy, ale v kútiku duše som stále dúfal, že ma predčasne zavolal do nemocnice len kvôli rutinnej prehliadke. Som kvôli tomu naivný? Pravdepodobne áno. Veď mi mohlo dopnúť, že by ma nezavolal len tak pre nič za nič, ale veril som, že aspoň raz v mojom živote pôjdu veci bezproblémovo. Možno mám toho negatívneho už plné zuby. Možno už viac nechcem trpieť. Ale čo už. Opäť len musím prijať ďalšiu prekážku, ktorá sa vyskytla. Nebudem bedákať. Keď to má takto byť, tak nech sa stane čo má. Nie je to v mojich rukách. Nemôžem ovplyvniť, ako sa budú vyvíjať nasledujúce minúty. Snáď to nie je až také zlé. Vyruším svoj myšlienkový pochod a s očami uprenými na doktora Páleníka, poviem prvú logickú vec, ktorá ma napadne.

"Ale veď predsa nepociťujem žiadne príznaky. Je mi dobre, nemám zvýšenú horúčku ani krvný tlak."

"Pretože v počiatočnej fáze rejekcie príznaky nie sú vôbec znateľné. Práve kvôli tomu ti robíme týždenné biopsie, aby sme na to prišli čo najskôr a mohli ju zastaviť."

"Ale ako je to možné? Adam berie pravidelne predpísané lieky, nenamáha sa a spĺňa všetky vaše rady..." utrápene sa ozvala o slovo mama a z jej tváre som dokázal spoznať, že sa schyľuje ku plaču.

"Pani Deáková, rejekcia je normálna reakcia tela na nový orgán, ktorý bol do tela vložený. Keď človek dostane transplantované srdce, reaguje imunitný systém organizmu. A imunitné bunky môžu nové srdce napadnúť. Medicína tomu v niektorých prípadoch dokáže zabrániť, ale vo väčšine prípadov aj napriek tomu dochádza k rejekcii. Práca imunitného systému je vyhľadať a zničiť veci, ktoré telu môžu škodiť. Bráni telo pred cudzorodými látkami, či už sú to choroboplodné mikroorganizmy alebo transplantovaný orgán iného človeka, ktorý nie je geneticky identický. A keďže počas operácie bolo z tvojho tela vybraté tvoje srdce a bolo do neho vložené nové a zdravé, imunitný systém považuje tento nový orgán za hrozbu a chce proti nemu začať bojovať. Posudzuje ho rovnako ako vírusy alebo baktérie. Ako som už povedal, u drvivej väčšiny pacientov je rejekcia transplantovaného orgánu bežná. V tvojom prípade sa jedná o akútnu celulárnu rejekciu, ktorá sa najčastejšie stáva v prvých troch až šiestich mesiacoch od ubehnutia operácie."

"Čo sa bude teraz diať?" pomrvil som sa na stoličke a nervózne som si začal hrýzť vnútro líca.

"Podáva sa antirejekčná imunosupresívna liečba a zopakuje sa EMB. Nemajte obavy, postihli sme to včas, rejekcia je úspešne vyliečiteľná. Je ale veľmi dôležité, aby si dodržiaval stanovenú dávku liekov a neupravoval si ju podľa seba. Zvýšená dávka môže mať za dôsledky niekoľko vedľajších účinkov, ak budeš pociťovať chvenie rúk, bolesti hlavy, tráviace problémy alebo poruchy spánku, nezľakni sa. Pri antirejekčnej liečbe je to normálne. Budeme rovnako sledovať klinický stav a funkciu srdca a o týždeň zopakujeme biopsiu."

"Takže neumieram?" spýtal som sa pre istotu.

"Nie, Adam. Nie je to ideálne, ale na druhú stranu je to len v počiatočnej fáze. Teraz sa len musíme zamerať na jej úplné vyliečenie. Avšak môžeš pokračovať vo svojom živote aj naďalej, zatiaľ je to len malý zádrheľ. Pani Deáková, nestrachujte sa. Adam je silný a zvládne to," pošúchal ju po pleci, ale výraz mojej mamy zostával rovnaký.

Nie je to až také hrozné, ako som si myslel. Budem len musieť brať viac liekov. To je všetko. Nič, čo by som už doteraz aj tak nerobil. Nemám sa prečo strachovať. Odmietanie orgánu je bežná vec. Veď to mám aj doktorsky potvrdené. Nebudem si z toho robiť veľkú hlavu. Nemalo by to zmysel. Bude ako bude. Pre mňa je len podstatné, že svoje srdce cítim, keď si na hruď priložím ruku. To je víťazstvo a ja sa nemienim stresovať negatívnymi myšlienkami. Načo by to bolo dobré? Môj stav by sa len zhoršil a to teraz nepotrebujem. Sľúbil som Oliverovi, že sa mu o jeho srdce postarám. Akého chlapa by to zo mňa robilo, keby som nedodržal svoje slovo?

"Mami, prosím ťa, usmej sa," nadvihol som jej v aute kútik úst.

"Ako sa môžem po takých správach usmievať?" nervózne klopkala po volante.

"A ja som si myslel, že si si na to za tých dvadsaťosem rokov už zvykla," snažil som sa jej zdvihnúť náladu.

"Ešte dobre, že ťa tvoj humor neopúšťa."

"Počula si doktorove slová, je to bežné. Nič neobvyklé, tak sa už prestaň konečne trápiť. Zvládneme to. Tak ako všetko. Ak si si ešte nevšimla, smrť ma stále len obkračuje, pravdepodobne sa však ešte neunavila dostatočne, aby si aj na mňa sadla."

"Adam Ján Deák, prisahám, že ma dostaneš do hrobu! Prestaň už s takýmito slovami."

"Nejak ťa musím zabaviť, keď ma karháš, tak aspoň nemusíš myslieť na tie slová. Všetko bude v poriadku, ver mi," chytil som jej ruku a pevno ju stlačil.

"Ako si tým môžeš byť taký istý?" zahlásila pochybovačným tónom.

"Pretože mám z tohto všetkého dobrý pocit. Vždy sa riadim svojou intuíciou. Navyše Oliverove srdce je silné."

"Koho srdce?" zdvihla neveriacky obočie. Úplne som jej zabudol oznámiť, že sa ozvala manželka môjho darcu a teraz som sa takto prekecol.

"Môj darca, volal sa Oliver."

"A to vieš odkiaľ?" vyvalila na mňa oči a pozabudla, že sa práve nachádzame na diaľnici. Asi nebol najlepší nápad oznamovať jej túto informáciu práve v tejto chvíli.

"Všetko ti vysvetlím doma, teraz sa radšej sústreď na cestu pred sebou," zasmial som sa.

Svojej mame som vždy všetko hovoril, bolo nezvyčajné, keď som pred ňou mal nejaké tajomstvá. Aj sa vôbec čudujem, že som jej o týchto novinkách nepovedal už skôr. Neviem, prečo tomu tak bolo. Ale aj tak som to dlho v tajnosti neudržal. Nie som dobrý v udržovaní tajomstiev. Vždy som všetko vyzradil. Bol som ako nejaká klebetnica, ktorú svrbel jazyk a hneď potrebovala všetko vyzradiť. Nikdy som vlastne nechápal, prečo ľudia klamú. Akú dobrotu to komu kedy prinieslo? Podľa mňa je totálna hlúposť, keď niekto povie, že klame len kvôli tomu, aby tej druhej osobe neublížil. To nedáva zmysel. Nie je predsa zadržiavanie informácií horšie? Nemyslia na to, že ten druhý človek by bol radšej, ak by mu to prezradili a nerobili z neho blázna? Som zástancom toho, že pravda musí byť vypočutá vždy. Nech už je akokoľvek bolestivá, chceme ju počuť. Nikto nechce byť braný za hlupáka. Nechce, aby sa mu klamalo do očí. Neexistuje nič také ako milosrdná lož. Takže jediným dôvodom, prečo ľudia klamú, je to, že sa chcú cítiť lepšie. Že sami nedokážu uniesť pravdu a predstierajú, že vykladajú lož za lžou pre dobro druhého človeka. Pravde nič neodolá, pravda je jediná večná veľká víťazka. Keď vykladáte lož, zamyslite sa nad sebou. A hlavne nad osobou, ktorej ju hovoríte. Pretože nie je správne myslieť len na seba. Skúste sa vžiť do roly toho druhého. Hneď sa na to budete pozerať inými očami.

My ľudia nad svojimi činmi často neuvažujeme. Robíme všetko len tak neuvážene bez toho, aby sme si to ešte predtým poriadne rozmysleli. Sme impulzívni, v daných momentoch konáme inštinktívne a nezamýšľame sa nad tým, aký dopad by naše konanie mohlo mať na toho druhého. Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty druhým. Krásne to príslovie. Ľahko čitateľné, už ťažko zrealizovatelné. Máme tendenciu myslieť len na svoje blaho, netrápi nás, ako môžeme ovplyvniť tých druhých. Záleží nám len na sebe. Nevážime si nikoho a nič. Pretože sme len ľudia a všetci robíme chyby. Hneď sa vieme aj vynájsť. Bohužiaľ, niekedy treba svoje činy napraviť, pretože len oľutovať ich občas nestačí. Aj ja ich robím. Som nedokonalý. Nehanbím sa to priznať. Len si želám, aby som viac nebol pre svoju rodinu zdrojom trápenia. Celý ich život sa točil okolo mňa, chcem im dožičiť bezstarostný čas bez toho, aby sa nado mnou museli neustále zamýšľať. Práve preto musím bojovať zo všetkých síl.

"Nech sa ti páči, hovor," spustila mama hneď po otvorení dverí na našom dome.

"Ozvala sa mi manželka môjho darcu. Bolo to len pred niekoľkými dňami. Poďakoval som sa jej a ona mi napísala, že sa volal Oliver."

"A čo ďalej?" schmatla ma za ruku a ťahala ku kuchynskému stolu.

"Vyrastal v detskom domove a bol architekt."

"Takže ste odvtedy neustále v kontakte?"

"Každý deň mi o ňom napíše niečo nové. Naša identita je zachovaná v anonymite, hovorí mi len o ňom."

"Myslíš, že je to pre teba teraz správne? Potrebuješ pokoj a oddych. Vieš o ňom už to najdôležitejšie, ďalej sa už na neho nepýtaj."

"Zachránil mi život. Želám si dozvedieť sa o ňom, čo najviac informácií. Cítim, že jeho príbeh je zaujímavý."

"Len nechcem, aby si si ublížil."

"Neboj sa, viem, čo robím," ubezpečil som ju a objal okolo pliec. Mama bola útlej a nízkej postavy. Mala len nejaký meter šesťdesiat, pripadal som si pri nej ako nejaký obor. Neviem, po kom som túto výšku podedil.

Ani otec nebol nejak extra vysoký, je primeranej výšky. To len ja som na každej fotke vytŕčal ako vešiak na kabáty. Ale mám niečo z nich oboch. Blond vlasy po mame a oči nešpecifickej farby, ktorá má v sebe niečo z obidvoch. Nie sú zelené, modré ani sivé. Nikdy som nevedel, akú farbu si mám zadať do políčka farba očí pri rôznych dotazníkoch a anketách. A nechcem vyznieť ako nejaký samoľúby narcis, ale práve moje oči boli niečo, čo sa ženám na mne páčilo. Vždy mi ich pochválili a povedali, že sú nádherné. Zvláštne počuť niečo také zo ženských úst. Nádherné. Nikdy som nebol presvedčený o tom, že na mojom tele sa nachádza niečo, čo by bolo toho titulu hodné. Ale bolo pekné to počuť. Ľudia majú radi lichôtky. Pomáha to ich egu. Cítia sa sebavedomejšie. To je asi ten najväčší problém. Prečo to potrebujeme počuť z úst iných ľudí, aby sme tomu aj uverili? Nechápem tomu. Asi je tak naša myseľ jednoducho nastavená. Potrebuje počuť chválu od iných, aby sa začala cítiť lepšie. Bohvie ako to všetko funguje. Ani tie najvychýrenejšie a najdrahšie výskumy nedokážu zistiť všetko.

Po vstupe do svojej izby si hneď vezmem notebook a s rýchlosťou otváram notebook. Na moje prekvapenie a smolu, na obrazovke nesvieti žiadna nová správa. Neodpísala. Dúfam, že som ju nevystrašil svojimi slovami. To som celý ja. Nechám sa strhnúť a som zbrklý. Možno len nemala čas mi odpísať. Bože. Veď je trúchliaca žena. Nech si vezme toľko času, koľko len potrebuje. Nikam neodchádzam. Verím, že sa ešte ozve a rozpovie mi celý Oliverov príbeh. Chcel by som sa s ňou stretnúť osobne, vidieť ju na vlastné oči a počuť jej hlas, keď mi o ňom bude rozprávať, ale nemôžem byť lakomý. Môžem byť vôbec šťastný, že na túto vec pristúpila. Som jej veľmi vďačný. Zaujímalo by ju, keby som jej povedal o dnešných doktorových slovách? Má právo vedieť, čo sa deje so srdcom jej manžela. Áno, poviem jej to. V žiadnom prípade jej to nezatajím. Dúfam len, že to ocení.