Tamara

Mama ma na to upozornila. Vedela som, že sa to môže stať. Ale predsa ma ovládol strach a srdce som počula dunieť až v ušiach. Bilo ako o dušu, ako tie najhlasnejšie bubny muzikantov. Začala som cítiť nestabilitu, moje nohy sa podlamovali a na kratučký moment som ich necítila. Chvíľu som len postávala pri polootvorených dverách a stískala kovovú kľučku. Čo som mala robiť? Nemôžu mi Emu vziať. To nedovolím.

"Dobrý deň, môžem vás poprosiť o služobný preukaz?" nestratila som chladnú hlavu. Bez toho preukazu ju dovnútra pustiť nemusím, musí sa niečím preukázať.

"Samozrejme, nech sa páči," vytiahla si z aktovky preukaz a podala mi ho. Je z úradu, hovorí pravdu. Bohužiaľ.

"Prosím, vstúpte," otvorila som dvere a odstúpila od nich.

"Žijete v domácnosti s maloletou Emou Slovákovou, ktorá má necelé dva mesiace, správne?" posunula si okuliare na nose a vytiahla spis s mojím a Eminým menom.

"Áno. Ale ak sa môžem spýtať, čo je dôvodom vašej návštevy?"

"Výber klientov, u ktorých sa vykonávajú návštevy v rodine, je na vedúcich oddelení jednotlivých úradov práce. Neohlásené návštevy sú súčasťou projektu, ktorých cieľom je zefektívnenie sociálneho systému. Navyše sme dostali upozornenie od pediatričky Márii Kalmárovej, ktorá tvrdí, že ste sa nezúčastnili ani jednej preventívnej prehliadky vašej dcéry. Považujeme teda za dôležité, aby sme zistili pravý dôvod a rovnako tak sa musíme ubezpečiť, že o dieťa je starostlivo postarané."

"To je pravda, nebola som na nich. Ale o Emu bolo vždy dobre postarané, nič jej nechýba. Prosím, sadnite si," viedla som ju do obývačky a ponúkla jej miesto na sedačke.

"To nechajte na nás, aby sme posúdili. Prečo ste sa o dcéru nestarali?"

"Nezvládala som to. V deň Eminho narodenia mal môj manžel autonehodu, ktorú neprežil..." len ťažko som zo seba vydala tieto slová. Nemala som ani len tú najmenšiu chuť rozprávať cudzej osobe o svojich problémoch a trúchlení. Zatrpknutosť vo mne rástla, musela som sa silno premáhať, aby som neskríkla alebo sa nerozplakala. A to v tejto chvíli nepotrebujem. Nemôžem dať najavo svoju duševnú nestabilitu. To by ma dorazilo. Nepomohlo mi. V jej očiach by som nevyzerala ako osoba, ktorá je oprávnená vychovávať maloleté dieťa.

"Áno, o úmrtí vášho manžela vieme. Úprimnú sústrasť. Ale to ešte stále nevysvetľuje skutočnosť, že ste sa vašej dcéry vzdala."

"Nevzdala som sa jej. Urobila som jej láskavosť. Myslela som len na ňu. Keby bola v mojej blízkosti, nebola by spokojná. Ja som na tom nebola psychicky dobre, vyrovnávanie sa so stratou bolo pre mňa náročné, nedokázala som byť šťastná. Ani sa tak tváriť. A moja dcéra si zaslúžila byť v prostredí, kde jej nič nechýbalo. Moja matka jej dala všetko, čo potrebovala. Ja som potrebovala určitý čas na utriedenie si myšlienok. Čas na uzdravenie sa."

"Takže ste potrebovali čas od svojej vlastnej dcéry?"

"Neprekrúcajte moje slová. To som nepovedala a ani to tak nemyslela. Ema je pre mňa to najcennejšie na tomto svete, potrebujem ju mať pri sebe. Tie dva mesiace už nemôžem zvrátiť, ale som tu pre ňu teraz. Neopustila som ju. Mala som jej tváričku pred očami každý deň. Bola moje vysnívané dieťa, viete? Podarilo sa mi ju donosiť. Prvýkrát po piatich rokoch snaženia som úspešne vynosila zdravé bábätko. Ako by som ju mohla nemilovať a chcieť sa jej zbaviť?"

"A ako si môžeme byť istí, že ju opäť nedáte na starosť svojej matke? Dieťa nie je vec, ktorú si môžete prehadzovať ako sa vám zachce. Potrebuje mať stabilné rodinné zázemie, pretože to sa dokáže podpísať na jeho správaní v dospelosti."

"Dávam vám moje slovo, ale je len na vás, či mi aj budete v skutočnosti veriť. Svoju dcéru milujem, je jediným mojím svetlom. Len ona mi dáva chuť vstať a žiť ďalej. Po smrti svojho manžela som bola na dne, priznávam. Ale dokázala som v sebe nájsť potrebnú silu a vzchopila sa. A to len kvôli nej."

"Premýšľali ste o návšteve psychológa? Ste prvorodička, ženy po pôrode zvyknú upadať do depresií..."

"Môj stav nemal nič spoločné s popôrodnou depresiou. Vyrovnávala som sa so stratou. Môj život sa z minúty na minútu zosypal ako domček z karát. Stratila som svoju druhú polovičku, s ktorou sme mali Emu vychovávať spoločne. Podľa mňa je pochopiteľné, že som na tom nebola dobre. Trvalo to dva mesiace. A keby som nemala Emu, možno by som sa už nikdy nebola schopná začleniť do normálneho života. Avšak už ďalej nemôžem premrhať dôležité okamžiky v jej živote, chcem byť pri všetkom. Nie je to žiadny rozmar. Stále som sa so smrťou môjho manžela nevyrovnala, ale snažím sa viac ho neoplakávať. Radšej sa zameriavam na oslavovanie jeho žitia, skôr ako oplákavanie jeho smrti."

"Nesúdim vás, pani Slovákova. Chápem, čím ste si prechádzali, ale ako som už povedala, našou prioritou je zabezpečiť pre deti pevné zázemie. Má svoju vlastnú izbu?"

"Áno, práve teraz v nej spí. Poďte, ukážem vám ju," vstala som a verbovala ju ku schodom do Eminej izby. Sociálna pracovníčka nasledovala moje pokyny a kráčala za mnou. Cestou si obzerala zavesené zarámované svadobné fotografie, ktoré boli rozložené po celom obvode steny. Vlastne si všímala všetko. Som si istá, že jej oku by neušla ani len tá najdrobnejšia omrvinka. Začala som panikáriť. Nepamätala som si, či som v Eminej izbe popravila periny na pohovke, či som vyhodila špinavé plienky a poumývala podlahu. Táto izba sa nepoužívala dlhú dobu, modlila som sa ku všetkým, aby na pristávajúcej komode neobjavila chumáče prachu a šmuhy na zle poumývaných oknách.

"Nech sa páči," zastala som pri dverách a čakala na ňu, kým vstúpi dovnútra. Zastala si a zapozerala sa. Prehliadla každý jeden kút tejto izby, i keď nie je až tak veľká. Normálne mi to pripadalo, ako by jej oči slúžili ako lupa, s ktorými by si každú jednu smietku mohla stonásobne priblížiť. Začala som si nervózne hrýzť pery, nevedela som, čo môžem očakávať. Nič nehovorila. Len sa obzerala a mala kamenný výraz, z ktorého nedokážete nikdy nič odčítať. Ako keď ste pre ňu len ďalším prípadom z milióna, nehľadiac na to, aký dopad bude jej verdikt na vašu osobu mať. Správala sa neosobne. Presne ako keby to robila každý deň a nie raz, ale hneď niekoľkokrát.

"Má to tu pekne zariadené. Spí tu sama?" otočila sa ku mne a prestala písať. Po vstupe si do svojho notesu neustále niečo poznamenávala, hádam len dobré veci.

"Nie, ja tu s ňou spím. Tá pohovka je tu umiestnená kvôli tomu, aby som ju v noci nenechala samu," hlavou som mykla smerom k pristavenej pohovke.

"Odkedy ju máte u seba?"

"Asi tri dni. Ale izbičku sme mali zariadenú už pred jej narodením."

"Ste zamestnaná?"

"Pracovala som ako kuchárka v reštaurácii, ale po tehotenstve som musela odísť, keďže som si nemohla dovoliť takú záťaž. Mala som rizikové tehotenstvo, takmer celé som ho strávila na lôžku."

"Takže okrem rodičovského príspevku nemáte žiadny príjem?"

"V tomto momente nie."

"Tento dom je veľký, priestranný. Máte na neho hypotéku?"

"Áno, postavili sme si s manželom tento dom sami."

"Zvládate ju splácať bez druhého príjmu?"

"Mali sme nejaké peniaze našetrené, zatiaľ so splátkami nie je problém."

"Ako dlho ju budete schopná splácať?"

"Splátky nie sú veľké, s peniazmi problém nebude. Postačia mi na krytie všetkých výdavkov."

"Mohla by som si prezrieť aj ďalšie izby?" zaskočila ma otázkou a odpochodovala na chodbu.

"Iste, tu je hosťovská izba a vedľa spálňa," viedla som ju k našej spoločnej izbe, ktorá mala slúžiť len nám dvom. Len mne a môjmu manželovi. Nemala slúžiť ako pozorovací element pre sociálne pracovníčky. Bola súkromná, nie verejne prístupná. Bude si prezerať naše hniezdočko lásky. Izbu, v ktorej sme prežili našu svadobnú noc, v ktorej sme splodili Emu a v ktorej sa naše dieťa začalo pýtať na svet pred dvomi mesiacmi. Najradšej by som skríkla a vyhnala ju von. Vykričala jej, že toto nie je miesto, ktoré by si mala prezerať a písať si o ňom kadejaké poznámky, ale zachovala som chladnú hlavu. Ovládala sa. Pre Emino dobro. Aj keď to vo mne vnútorne vrie, pretože už nechcem, aby ma ďalej trápila. Nechcem sa už rozprávať o svojich osobných veciach s neznámou osobou. Keby Oliver žil, nikdy by k nám sociálka neprišla.

"Prečo sú na žehliacej doske vyžehlené mužské košele? Myslela som si, že tu bývate sama," vytrhla ma z mojich myšlienok a pohľadom zbehla ku odstavenej žehliacej doske s košeľami, ktoré som pred pár dňami žehlila. Teraz vyzniem určite ako nejaká šibnutá ženská, ktorá načisto potratila rozum.

"Môj manžel si potrpel na svoje košele. Vždy ich chcel mať vyžehlené," sklopila som zrak a pozerala sa do zeme. Nenávidím, keď o ňom musím hovoriť v minulom čísle. Potrpel, chcel. Tak veľmi by som chcela povedať potrpí a chce.

"Poviem to takto. Ema vyzerá, že jej nič nechýba. Je zdravá, pediatrička nemala žiadne iné výhrady, ale vy v našich očiach vyzeráte nevierohodne. Naším úmyslom nie je vám dcéru vziať, sme zástancami toho, že dieťa by malo vyrastať s biologickými rodičmi a podľa vašich slov usudzujem, že vám na dcére záleží, ale pre istotu na vás dohliadneme. Spísala som stanovisko, ktoré odovzdám súdu. V nasledujúcich týždňov si na vašu situáciu lepšie posvietime, a keď nebudeme mať žiadne ďalšie výhrady a pripomienky, je možné, že váš prípad uzavrieme. Nateraz vám len môžem povedať, že Ema ostáva aj naďalej vo vašej starostlivosti. Do spisu som tiež uviedla, že ste spolupracovali a umožnili mi bez okolkov vstup do obydlia. Takýmto spôsobom budete vedená ako spolupracujúca osoba. Zatiaľ sa lúčim. Dovidenia," zišli sme dolu ku vchodovým dverám a podali si ruky.

Od jej príchodu ubehla len nejaká polhodina a predsa sa to zdalo ako večnosť. Nevedela som sa dočkať, kedy odíde, aby som si mohla vydýchnuť od úľavy. Bola som nervózna. Veľmi. Oprela som sa o drevené vchodové dvere a skĺzla dolu. Sadla som si a opierala sa chrbtom o dvere. Hlavu som si podoprela rukami a sťažka dýchala. Všetko sa predo mnou začínalo točiť. Z položených predmetov sa stávali len neopísateľné machule. Klipkala som očami a pretierala si ich prstami. Nevládala som s dychom. Znovu ma chytili mdloby a prestala som vnímať. Pred očami sa mi utvárala tma, načisto som stratila zrak. Z nevýrazných machúľ sa stala len čierna temnota. Nie. Musím sa prebrať. Toto ma nemôže skoliť. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Opakovala som to asi desaťkrát, kým sa mi prinavrátilo vedomie. Vôbec neviem, ako dlho som bola mimo. Všetko na mňa doľahlo. Ovládol ma strach. Pred tou pracovníčkou som sa snažila hrať na silnú a nepripúšťala si to k telu, ale skutočnosť bola taká, že ma obavy išli rozpučiť. A neskončilo sa to. Bude chodiť na prehliadky aj naďalej. Zlyhala som. Totálne a kompletne som zlyhala na plnej čiare.

Ešte predtým, ako som si urobila test, som si tehotenstvo nechcela priznať. Nevoľnosti boli na dennom poriadku, poznala som ich z predchádzajúcich dvoch tehotenstiev. Vedela som ich odlíšiť od vírozy alebo črevnej chrípky. Zvracala som každé ráno. V kuchyni som zacítila ryby už zo skladu a napínalo ma. Takže som vedela, že som v druhom stave. Len som si to nechcela dať potvrdiť, aby som nebola opäť sklamaná, ak by to znovu nevyšlo. Neverila som už, že moje telo je vôbec stavané na donosenie ďalšieho ľudského života. Stratila som nádej. Veľmi som to chcela, ale myslela som si, že nie som predurčená byť matkou. Ako keby mi to niekto tam hore zakázal. Ale jedného rána som to nevydržala. V poličke som mala kúpených niekoľko tehotenských testov, tak som si jeden urobila. Pozitívny. Neverila som vlastným očiam. Urobila som si ešte ďalšie štyri. Ani to mi nestačilo. Potrebovala som byť stopercentne presvedčená o tom, že v mojom tele rastie znovu ďalší človiečik. Musela som byť skalopevne presvedčená o tom, že som tehotná ešte predtým, ako túto novinku oznámim Oliverovi. Ešte predtým, ako sa znovu začne tešiť a robiť si ilúzie a nádeje.

A keď som z doktorových úst počula vetu: "Gratulujem, ste v siedmom týždni tehotenstva," rozplakala som sa priamo na koze. Tých deväť mesiacov bolo najkrajších v mojom živote. Prežila to. Rástla a vyvíjala sa v mojom brucho. Z malej fazuľky sa stalo dokonalé a zdravé dieťa. Môj najväčší zázrak. Vzišla zo mňa. Patrí len a len ku mne. Som pokrytec, viem to o sebe, zo začiatku som ju pri sebe nechcela a teraz som sentimentálna. Ale chcem svoje chyby napraviť. Chcem v jej živote zastávať pozíciu a rolu matky. Všetkých naokolo som sklamala, hlavne samu seba. Viem, že keby si tu bol, nič z predchádzajúcich tridsiatich minút by sa nestalo. Nezavítala by k nám sociálka s obavami, že sa o naše dieťa nestaráme. A to nie je dobré. Mal si v mojom živote tú najdôležitejšiu úlohu. Viedol si ma, opravoval a vždy ma postavil, keď som spadla. Naučila som sa, že sa o teba môžem kedykoľvek oprieť. Pretože ty si tu aj pre mňa vždy bol. Spoliehala som sa na teba vo všetkom. A to k tebe nebolo spravodlivé. Hoci sme boli manželia, neniesol si za mňa zodpovednosť. Ja som bola svoj vlastný človek. A aj napriek tomu som všetko to bremeno hádzala na teba. Ty si ho niesol za nás oboch. Ja som sa len popri tebe viezla a čakala na pokyny od teba. Nevedela som sa pohnúť. Nepoznala cesty a smer bez toho, že by si mi ich ty najprv oznámil. Nikdy som nebola samostatná. Naviazala som sa na teba. Zaťažovala ťa vlastnými problémami a bola sebecká. A čo je na tom najvtipnejšie? Že som si to absolútne neuvedomovala. Brala to za samozrejmosť. Milovala som ťa, vravela som ti to každý deň, ale aj tak som si ťa nevážila tak, ako by si si to zaslúžil. Ty si bol pre mňa schopný urobiť čokoľvek. Viem, že by si bol odhodlaný skočiť aj z mosta, keby som ťa o to požiadala. A to nie je fér. Naozaj nie. Takže ak si mal niekedy pocit, že ťa moje rozmary ťahajú k zemi a ja ti toho nakladám čoraz viac a viac, je mi to veľmi ľúto. Prepáč mi, že som si to neuvedomila už skôr.