Adam

Vždy som mal problém rozprávať sa so ženami a bol nesmelý. Síce sa okolo mňa motali sestričky, necítil som sa v prítomnosti žien pohodlne. Moje sebavedomie bolo na bode mrazu, radšej som sa každej konverzácie s nimi stránil a nevšímal si ich. Možno to bolo kvôli mojej chorobe, pre ktorú som sa cítil menejcenne. Ktorá žena by chcela žiť s kriplom, ktorý potrebuje a vyžaduje starostlivosť? Ženy si želajú byť opatrované, chránené, milované chlapom, ktorý im bude schopný dať zázemie a postarať sa o ne. Bude ich schopný ochrániť. A ja som si nebol istý tým, či toho vôbec schopný budem. Ale s Tamarou to ide samo od seba. Plynulo. Nebojím sa povedať jej, čo si skutočne myslím. Nemám strach hovoriť jej svoje čudné názory a postrehy. A nepripadá mi, že jej moje slová vadia. To je príjemné. Odľahčujúce. Vedel som, že sme sa stretli z nejakého dôvodu. Našli sme spoločnú reč. Nemyslím si, že sú z nás len dvaja cudzinci, ako to bolo na začiatku. Možno je toto začiatok kamarátstva na celý život.

Stále neviem, čo presne ju trápi, ale som si istý, že sa k tomu raz dostaneme. Teraz len potrebuje priestor a začať mi veriť. Ešte mi tak úplne nedôveruje, stále si necháva zatvorené dvere, ktoré sa ale pomaly otvárajú. Teraz sú už trochu pootvorené, je len na mne, aby som ich dokázal otvoriť úplne. Respektíve ja môžem urobiť len prvý krok, ona bude tá, ktorá urobí konečné rozhodnutie. Nateraz som rád, že s ňou môžem viesť tieto zamýšľajúce sa konverzácie. Už dlho som s nikým žiadne podobné neviedol. Nepovažujem sa za intelektuála a ani si o sebe nemyslím, že som zožral všetku múdrosť sveta, ale lichotí mi, keď môže byť môj názor vypočutý. Že môžem hovoriť bez prerušovania. Ale to najkrajšie na tom je, že sme sa zblížili. Viem, že medzi sebou máme určité puto. Nie som blázon, nič si nedomýšľam, ale Tamara na mňa zapôsobila. Nie je obyčajná. Má v sebe niečo špeciálne.

Nie je to príťažlivosť, je síce pekná, to nepopieram, ale tým ma neupútala. Zaujala ma z iného dôvodu. Je tajomná, má v sebe skryté zákutia, ktoré sa snažím odhaliť. Chcem jej prísť na chuť. Spoznať ju vnútorne. Pri niektorých ľuďoch proste viete, že stoja za tú námahu. A z nej taký pocit mám. Moje srdce sa jedine pri nej správa inak. To nechápem. Ako môže mať ona naň taký efekt, keď ju poznám len zhruba mesiac? Práve to musím rozlúštiť. Mám hádanky rád, už ako dieťa som chcel byť vždy ten, ktorý ich uhádne ako prvý. A ona je teraz pre mňa takou menšou enigmou, ktorá bude o niečo ťažšia ako tie školské. Ale prijímam túto výzvu, som odhodlaný prísť na to, čo Tamara v sebe ďalej skrýva. Dúfajme, že mi dovolí uhádnuť jej tajomstvá.

Nie som skúsený, čo sa týka socializovania sa s opačným pohlavím. Neviem, ako k ním mám pristupovať. Pretože si nemyslím, že by som ich zaujal. Stále sa snažím nájsť veci, ktoré mám na sebe rád. Ale ako som už povedal, to je celoživotný proces. Tým si prechádza niekoľko ďalších tisícok ľudí, nie som v tom jediný. Možno je dôvodom môjho nízkeho sebavedomia práve moja choroba. Zo začiatku som sa pre ňu skutočne necítil hodný ľúbostných citov. Nechcel som, aby nejaká žena po čase oľutovala, že sa so mnou zaplietla. Aj tak pre väčšinu z nich to bol len odstrašujúci element a za to ich neobviňujem. Je samozrejmé, že radšej chcete tráviť chvíle po boku niekoho zdravého, ako niekoho, na ktorého musíte dávať neustále pozor. Netúžite mať vedľa seba ďalšie dieťa, ale partnera, ktorý bude prispievať do vzťahu rovným dielom. A ja môžem na rovinu povedať, že ja neprispievam do svojho vzťahu takým spôsobom, ako Cyntia. Ženy potrebujú mať pocit istoty, chcú sa o svojho partnera oprieť a želajú si jeho podporu. To je niečo, čo som jej ja nedokázal vždy dať. Práve presný opak, pokiaľ si pamätám, to ona bola vždy moja skala.

Nehovorím, že ženy nie sú sebestačné a potrebujú byť neustále pod drobnohľadom svojich partnerov, ale určite si ani neželajú tráviť spoločné chvíle v dome svojich svokrovcov, zašité v detskej izbe svojho priateľa. Pretože takmer vždy sme náš voľný čas trávili tak. Rozvalení na posteli, sledujúci nejaký film, ktorý sme nikdy nedopozerali a zaspali. Popravde, vážne mi neprichádza do hlavy, ako je možné, že sa so mnou nerozišla. Ja som sa o to pokúšal niekoľkokrát, nechcel som byť pre ňu bremeno a dohováral som jej, aby si našla niekoho iného. Lepšieho ako som ja. Pretože ona by si to mohla dovoliť. Neviem si predstaviť, že by ju nejaký chlap odmietol a povedal jej nie. Cyntia je živel, temperamentná, rada sa obklopuje ľuďmi a je v centre pozornosti. Užíva si, keď sú na ňu upriamené všetky oči v miestnosti, ale pri mne sa zmenila. A to človeka zabolí. Nechcete byť dôvod, pre ktorý váš partner zmení svoje hodnoty od základov. Nechcete, aby prestal robiť to, čo ho baví, len z toho princípu, že vám také veci nelahodia. Pretože ja sa považujem tak trochu za suchára, milujem pozeranie dokumentárnych filmov a som schopný sledovať vyliahnutie sa vajíčka tučniakov aj celý deň.

Lenže ona taká nie je a to je úplne v poriadku. Protiklady sa predsa priťahujú. A aby som nebol úplne negatívny, sú tu veci, ktoré máme radi obaja. Ale mojím úmyslom nikdy nebolo držať ju nakrátko. Nechcem byť takým partnerom. Preto som jej dal slobodnú vôľu a navrhol rozchod. Aby sa necítila, že je mi zaviazaná. Aby vedela, že ak ku mne necíti to, čo ja k nej, je v poriadku povedať mi to. Nemusí brať ohľad na to, že mám choré srdce a nemuselo by to zvládnuť. Ale ona ma zakaždým ubezpečila, že ma miluje a nepraje si nič iné, ako byť so mnou. A ja som jej uveril, pretože viem, že by mi nikdy neklamala. Vždy sme k sebe boli úprimní, to som si na nás dvoch vážil najviac. Kvôli tomu som jej aj povedal, aby šla na to turné. I keď moje povolenie vôbec nepotrebovala. Je slobodná a anticipovaná žena, vždy to bolo jej najväčším snom. Kto som ja, aby som jej niečo prikazoval? Hoci ste s niekým vo vzťahu, to vám ešte nedovoľuje robiť rozhodnutia za neho. Na to nemáte právo. Môžete svojmu partnerovi ponúknuť váš vlastný názor, ale rozhodnutie je celé jeho. Iba na ňom, či ho prijme alebo si urobí po svojom. To najdôležitejšie na vzťahu je dôvera a rešpekt. Dva základné piliere každého vzťahu. Ak ich nemáte, potom je normálne, že to po čase začne škrieť a rútiť sa ako domček z karát.

Každý deň, keď odchádzam od jej domu, premýšľam o tom, čo sa v ňom deje. Aké to je, keď príde naspäť domov. Čaká ju tam niekto? Alebo je na Emu sama? Určite musím teraz znieť ako šialenec, ktorý sa snaží zistiť si o svojej nasledujúcej obeti čo najviac informácií. Keby sme boli vo filme, vyznelo by to tak a ja by som bol s veľkou pravdepodobnosťou záporák, prahnúci po svojej nanovo vytipovanej obeti. Avšak nie je to tak. Nikomu by som nebol schopný ublížiť. Nieto ešte žene s dieťaťom. Musím jej dať pokoj. To, čo robím, nie je správne. Uvedomujem si to. Čím skôr s tým musím prestať. S odprevádzaním, aj s premýšľaním o nej. Nemôžem na ňu toľko myslieť, lebo sa z toho zbláznim. Má svoj vlastný život a ja ten svoj. Keď príde ten správny čas, azda sa z nás stanú priatelia alebo blízke osoby, teraz však musím prestať tlačiť na pílu. Nič sa nedá nanútiť. Nikoho nemôžete nútiť do toho, aby sa s vami stýkal. Ani mu nasilu núkať pomoc. Aj tak už musím v jej očiach vyzerať ako zúfalec, ktorý nemá čo robiť so svojím voľným časom. Mal by som sa začať niečomu venovať. Nájsť si nejaký koníček. Alebo skôr prácu. Lenže na to je ešte priskoro. Nejaký čas si musím počkať aj na to.

Ale do autoškoly by som sa mohol prihlásiť. Zo začiatku aspoň na prednášky a jazdy si môžem dohodnúť aj na neskôr. Aj teraz musím čakať na taxík, pretože sa nemám ako dostaviť domov. Šiel by som pešo, ale začína silno pršať a nemôžem si dovoliť prechladnúť. Som náchylnejší na choroby, čo i len obyčajná chrípka by mohla mať závažné dôsledky. A už vážne nechcem spôsobovať svojim rodičom starosti, majú toho vyše hlavy. Nepopieram, že by som si rád sadol a sedel v tomto lejaku, je príjemné cítiť na svojej pokožke kvapky tečúce dole z oblohy. Ale radšej stojím pod strieškou a keď započujem klaksón taxíka, rýchlo si nasadám do auta.

"Dobrý deň, Brečtanova 54," zahlásim taxikárovi a zapínam si pás.

"Riadne sa rozpršalo, čochvíľa nám napadne aj prvý sneh. Na november je dosť chladné počasie," pustí sa so mnou do reči.

"To áno. Tento rok k nám zima zavíta o čosi skôr," súhlasím s ním a po zbytok jazdy sa už nerozprávame.

Stihol som trochu namoknúť, mám mokré vlasy a môj kabát je tiež poriadne premočený. Uterákom si vysúšam vlasy a kabát si prehodím cez sušiak na veci. Každý deň vyzerá môj deň rovnako. Prebudím sa, naraňajkujem, zmeriam a zapíšem si doktorom naordinované hodnoty, potom sedím hodinu v parku a prídem domov. Do domu, ktorý zíva prázdnotou a tichom, ktoré mi nevadí. Človek musí zvládať byť sám so svojím tichom a mne neprekáža. Občas je v poriadku byť sám, ale keď sa z toho stane denná rutina, začne vám to byť ľúto. A schyľujete sa ku premýšľaniu, čo sa s vašim životom deje. Či sa uberáte správnym smerom. Ja som spokojný za každú vec, ktorá sa mi v živote stala. Nemám žiadne výčitky z ničoho, čo som urobil alebo čo iní urobili mne. Ale na to, aby ste boli kompletne spokojní, potrebujete mať okolo seba aj ďalších ľudí. Všetko je v živote ľahšie, ak si s tým prechádzate s niekým a nie sám. Pretože i keď je samota niekedy upokojujúca a oslobodzujúca, príde moment, keď si viac sám byť neželáte. Preto nikdy od seba nikoho neodstrkávajte. Hlavne nie tých, ktorí vám chcú len pomôcť. Nikdy neviete, kedy ich budete znovu potrebovať a oni vám už nebudú ochotní podať pomocnú ruku, pretože vtedy ste ju od nich nepotrebovali.

Život je kreslenie bez gumy. I chyby, ktoré sme urobili, síce môžeme ospravedlniť, ale nikdy nezmiznú. Už navždy nám budú pripomínať, že sme ich urobili a my si ich budeme vážiť, pretože hoci sme v čase ich robenia nechápali, že ich robíme, po čase sa z nich poučíme a snáď ich viac už neurobíme. Kreslíme a kreslíme, neskôr maľujeme, ale gumu nepoužívame. Hoci sme urobili krivú čiaru, nemôžeme ju opraviť na rovnú. Tak ako v živote nemusí znamenať ospravedlnenie automaticky odpustenie. Môžeme to myslieť skalopevne úprimne, ale niekedy obyčajné slovíčko prepáč nemusí nič znamenať. Niektoré veci sa len tak ľahko prepáčiť nedajú. Musíme urobiť prvý krok k ich náprave. Len tak budeme vedieť, že sme pre odpustenie urobili všetko, čo bolo v našich silách. Ani ja už nemôžem nikdy ospravedlniť svoje sebapoškodzovacie sklony, oľutoval som to, ale rana po reze na predlaktí mi to už bude navždy pripomínať. Nedovolí mi zabudnúť. A to je dobre. Aspoň mi pripomína, aký malicherný a márnotratný som bol. Už nikdy takým nechcem byť. Našťastie druhá rana na hrudi mi bude už tiež navždy pripomínať, že som odolal a dostal druhú nádej. Čo mi pripomína, že si musím skontrolovať schránku. Otvorím si rýchlo notebook, na ktorom je už otvorená moja emailová adresa s novou správou od Oliverovej manželky. Zvláštne, že ho už môžem volať po mene a neoznačovať ho ďalej len neosobným pomenovaním "darca".

[email protected]: Dobrý večer, áno, viem, že Oliver mal vzácnu krvnú skupinu. Mohol byť darcom krvi pre všetky krvné skupiny a preto sme trikrát do roka chodievali darovať obaja krv. Rád pomáhal ľuďom. Keď mohol, vždy sa pokúšal podať im pomocnú ruku. Pravdepodobne bol taký kvôli tomu, že nikdy nepoznal vlastných rodičov. Vyrastal v detskom dome, až v šestnástich rokoch si ho adoptovala jeho teta z Ameriky. Ale nikdy sa nesťažoval. Z jeho úst by ste nepočuli ani len jedno slovo sebaľútosti a bedákania. Prijal svoj osud a vážil si každú jednu maličkosť. Keby ste si zadali slovo "dobrý človek", vyskočilo by vám jeho meno. A buďte si istý, že to nehovorím len kvôli tomu, že bol mojím manželom. Všetci mali na neho rovnaký názor. Nikomu nič nezávidel a každému všetko doprial. Nebol malicherný. Staral sa o dobro ostatných a všetkých rešpektoval. Iste, aj on mal svoje chyby. Bol veľkým pedantom a perfekcionistom. Ale to sa dá len ťažko považovať za chybu, nie? Bol architektom a navrhol aj náš vlastný dom. Mal city pre detail a oko, ktorému nič neušlo. To je všetko, čo Vám dnes o ňom poviem. Pôjdeme na to systematicky, ale môžem Vám povedať, že ani náhodou nie sme na konci. Týmto sa jeho príbeh len začína. Snáď Vám to na začiatok stačilo.

Vau, jej správa ma zasiahla. Pozorne som si každú vetu prečítal zotrikrát, aby mi nič neušlo. Nemal ľahký život. Vyrastal v detskom domove a nepoznal vlastných rodičov. Neviem si ani len predstaviť, ako náročné pre neho to muselo byť a ešte k tomu sa nikdy nesťažoval. Musel byť silná osobnosť, až mi je ľúto, že som nemal šancu ho spoznať. A že umrel. Bol možno v rovnakom veku a taký mladý život vyhasol až príliš skoro. Som však rád za túto príležitosť, spoznám ho skrz jej slová.

[email protected]: Dobrý večer, Váš manžel bol zapísaný v anonymnom programe darcov, nie je možné, že by mal v sebe niečo zlé. Keď čítam Vaše slová, je mi strašne ľúto, že dnes tu s Vami už nie je. Život dokáže byť občas trpký a krutý, nikto si nezaslúži zomrieť, ale ja sa riadim múdrymi slovami jednej inteligentnej osoby. "Iba život, ktorý žijete pre druhých, stojí za to." A v tomto ohľade si myslím, že život Vášho manžela bol lotériou, v ktorej každý deň získal jackpot. Jedného dňa sa tam hore všetci zídeme a nanovo stretneme a som presvedčený o tom, že Váš manžel sa na Vás zhora pozerá a dáva na Vás pozor. Zmieriť sa so smrťou nie je ľahké, uvedomenie si toho, že danú osobu už viac neuvidíte, je zničujúce a zastrašujúce a nie je tu nikde záruka, že to niekedy prestane bolieť. Ale Váš manžel znie ako skvelá osobnosť a myslím, že by bol veľmi hrdý na to, že ste sa premohli a napísali mi. To vyžadovalo veľkú dávku odhodlania. Budem vďačný za každú novú vec, ktorú sa od Vás o ňom dozviem. Nepopierateľne je tu ešte veľa vecí, ktoré musia byť povedané. Zatiaľ, dovidenia.

Musím priznať, že v noci sa mi už zaspáva lepšie. Nočné mory neprestali, ale už viac nie sú také strašidelné, krik nie je taký hlasný a pocit zúfalstva sa z noci na noc vytráca. Bezradnosť už viac nie je taká veľká. Utícha a upokojujú sa všetky citové bunky.

"Prosím," zdvihnem ráno prichádzajúci hovor od doktora Páleníka. Je čudné, že mi volá, kontrolu mám naplánovanú až o tri dni.

"Dobré ráno, Adam. Mohol by si dnes, prosím, zájsť za mnou do nemocnice?"

"Stalo sa niečo?" ihneď sa vo mne ozvala zlá predtucha.

"Radšej sa o tom porozprávame osobne, len nech je to, prosím, dnes. Je to naliehavé. Zatiaľ, dovidenia," zložil a ja som sa chvíľu spamätával z jeho slov.

"Kto to bol?" z kuchyne sa ozval mamin hlas.

"Doktor Páleník."

"Čože? A čo chcel?" vystrčila cez dvere hlavu.

"Neviem, že vraj je to naliehavé a mám ešte dnes prísť za ním."

"Nič viac ti nepovedal?" hlas sa jej triasol, aj ona začínala mať strach.

"Nie, ale neboj sa. Určite to nebude nič vážne," upokojoval som ju, ale sám som bol vystrašený.

Počas raňajok som bol zadumaný, rýchlo som do seba niečo hodil a potom sme sa pobrali do nemocnice. Celú cestu sme boli v tichosti, naozaj som z tejto predčasnej návštevy nemocnice nemal dobrý pocit. Pretože keby to nebolo nič závažné, počkalo by to tri dni.

"Dobrý deň, Adam a pani Deáková. Prosím, vstúpte dnu," zavolala nás dovnútra ambulancie sestrička.

"Dobrý deň," zborovo sme sa pozdravili a sadli si na stoličky oproti jeho veľkému drevenému stolu.

"Adam, nechcem v tebe vzbudiť zbytočné starosti, ale výsledky z biopsie vykázali počiatočné známky rejekcie."