Tamara

"Keď tak nad tým premýšľam, naozaj máte pravdu. Svoju tvár môžeme vidieť maximálne v zrkadle," súhlasila som s ním.

"To je trochu paradox, nie? Oči nám slúžia na rozpoznávanie tvárí naokolo, ale tú našu vlastnú nimi nikdy vidieť nebudeme. Ostatných si môžeme prezrieť od hlavy po päty, ale naše telo pre nás zostane už navždy záhadou."

"Nikdy som nad týmto takto nepremýšľala..."

"To je normálne, to len ja mám tendenciu zaoberať sa nepodstatnými vecami."

"Práve naopak, podľa mňa je táto téma dobrým námetom na spracovanie."

"Náš svet je príliš uponáhľaný, aby sme v ňom mali čas na premýšľanie o takýchto filozofických témach. Žijeme v konzumnej spoločnosti, zaujímame sa skôr o majetky a spôsoby, akými sa dá čo najrýchlejšie zbohatnúť, než aby sme si na chvíľu zastali a venovali si denne aspoň hodinu času. Bol by to čas vyhradený čisto pre nás. Čas na zamyslenie, ktorý by nás donútil myslieť inak. Zamýšľanie sa nad skutočnými vecami, na ktorých záleží. Ale nemyslím si, že je to len vina ľudí. Sme len ovečkami nasledujúcimi dav. Žijeme v technologickom progrese, každý rok prídeme s nejakou novou vymoženosťou a s radosťou sa jej podáme, pretože automaticky považujeme nové veci aj za dobré. Sme pohltení vývinom a modernizáciou a niečo také, ako posedenie s vlastnými myšlienkami, nám už nerobí dobre. Je nám čudné sedieť osamote, pretože sa nechceme cítiť ako vyvrheli. Nechceme, aby sa na nás ukazovalo prstom ako na samotárov a čudákov, ktorí radi trávia svoj čas osamote, a len sa to pred širokou verejnosťou snažíme utajiť, aby sme neboli posudzovaní. Zaujímajú nás názory druhých. Prikladáme im veľký význam a zameriavame sa na ich predsudky viac, ako na svoj vlastný názor. Chceme v očiach tých druhých vyzerať dokonalo. Potrebujeme ich uznanie a zapáčiť sa im. My ľudia sme špecifické tvory, ktoré prahnú po ocenení. Potrebujú počuť, že odviedli dobrú prácu, inak nie sme spokojní. Žiadame chválu, pretože bez nej nie sme presvedčení o tom, že sa nám niečo podarilo."

"Aj keď vieme, že materiálne statky nám nič neprinesú, aj tak sa snažíme ich nadobudnúť..."

"Presne. Túžime bývať po svojom. Peniaze nás dokážu ovplyvniť. Keď k ním človek raz pričuchne, stále chce viac. Nikdy nie sme spokojní s tým, čo máme. To je asi najhoršia ľudská črta. Ale práve preto sme ľudia, nie sme dokonalí a to nás robí reálnymi. Učíme sa z vlastných chýb a na vlastnej koži pociťujeme, že existujú aj dôležitejšie veci. Keď sme boli malí, našimi najväčšími problémami boli, že sme nemohli slobodne behať vonku a mali sme povinnú vychádzku, ktorú sme museli dodržať. Vtedy sme to považovali za najväčšiu tragédiu na svete a teraz je to pre nás asi tá najobyčajnejšia banalita. Čím sme starší, tým sme múdrejší. Vekom nerastie len naša noha a výška, ale aj hladina nášho intelektuála. Sme schopní reagovať na rovnaké veci úplne inak. Počas našej existencie sa neustále meníme a formujeme. Ale to ste už určite spozorovali na vašej dcérke..." letmo sa usmial a zapozeral sa na Emu spiacu v kočíku.

"Máte pravdu. Naše povahové vlastnosti sa stále rozvíjajú..."

"Presne tak. Ako raz povedal William Shakespeare: "Ber od života, čo ti dal, radosť, bolesť, lásku, však život je len karneval, v ktorom stokrát meníš masku."

"Lenže je ťažké akceptovať radosť a bolesť rovnakým spôsobom..."

"Nepochybne. Radosť je jednoduchšia, prináša nám uspokojenie a sme šťastní. Bolesť nie je príjemná, zasahuje nás a opantáva. Myslíme si, že jej nedokážeme čeliť a chceme sa jej podvoliť. Želáme si, aby čím skôr prešla a už nikdy viac ju cítiť nechceme. Ale je tu preto, aby sme si budúcu radosť cenili viac. Aby sme ju nebrali za samozrejmosť a vychutnávali si ju plnými dúškami. Nikto si neželá cítiť bolesť, nie sme sadisti, je veľmi ľahké stať sa zbabelcom a sústrediť sa len na ňu. Presne to koniec koncov aj chce. Želá si, aby sme jej podľahli. A keď ju cítime, je náročné vidieť, že stále existuje na svete aj to dobré a nepoškvrnené. Ale keď veľmi chceme, dokážeme nad ňou zvíťaziť. Nepodľahneme, odoláme, vytrváme a vrátime sa do starých koľají. Aby sme opäť mohli cítiť radosť. Byť šťastní a spokojní."

"Len škoda, že tu na to nie je žiaden recept..."

"Recept je len v našom vnútri. Musíme ju odignorovať, nedovoliť jej, aby mala nad nami moc. My sa musíme stať svojím pánom. Nezložiť sa pri prvej prekážke. Ani pri tej druhej a tretej. Život ich na nás bude hádzať často, nezastaví sa len pri jednej, avšak musíme si siahnuť až na dno, aby sme sa od neho dokázali naspäť odraziť a byť šťastní. Patrí to k tomu. Potrebujeme poznať svoju hĺbku. Musíme sa ponoriť do vlastného vnútra a pochopiť, že sme oveľa silnejší, ako si o sebe myslíme. Vieme prekonávať veci, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Prekonávame vlastné hranice, ktoré sme si sami určili, pretože sme dovtedy nevedeli, že je možné zájsť aj ďalej. Aspoň ja som nadobudol takýto dojem..."

"V istom zmysle možno vaše slová sú aj pravdivé. Poznáte dielo Jozef Mak?"

"Človek z milióna? Ale iste. Moje najobľúbenejšie slovenské dielo. Na toho neboráka bolo hodených niekoľko strastí, ale on sa nevzdal a hrdo bojoval ďalej. Znázorňuje jediné zrnko v makovici, ktoré sa ničím od tých ostatných nelíši, ale predsa má svoj vlastný príbeh..."

"... tak ako každý iný človek na tejto zemeguli," dokončila som jeho vetu a z nejakého dôvodu to pôsobilo prirodzene.

Takéto konverzácie som snáď nezažila ešte so žiadnou osobou. Sú bezvýznamné, ale predsa pre mňa majú veľký význam. Riešime teoretické veci, nediskutujeme o osobných problémoch, ale mne to pripadá, ako keby sme sa rozprávali o mojom trápení. Tento muž je pre mňa veľkou neznámou. Neviem si vysvetliť, prečo som schopná diskutovať s ním tak otvorene a bez zábran. Počúvam jeho slová pozorne, nenudia ma, nemám chuť ho zastaviť a prikázať mu, aby stíchol. Má hrubší hlas, ale zároveň zamatovo jemný a hlavne nie monotónny. Artikuluje, medzi vetami dodržiava potrebný odstup a za každou dokončenou vetou máte taký ten pocit, že musíte počuť ďalšiu, aby vám dávala úplný zmysel. Azda by mi to ešte pred tromi týždňami vadilo, ale dnes mi to neprekáža. Neprekáža mi ani to, že obsadil druhú stranu mojej lavičky. V kútiku duše som sa možno na tú našu spoločnú hodinu, strávenú sedením v tomto parku, aj začala tešiť. Alebo povedzme to takto, zvykla som si na to. Tešenie je asi príliš prehnané slovo.

Obloha sa zaťahuje a z diaľky počuť ozývajúce sa hrmenie bleskov. Prichádza búrka. Postavila som sa teda, chytila som rúčku pristaveného kočíku a spolu so mnou sa postavil aj on. Nesmelo sa na mňa pozrel a i keď som mu chcela povedať, aby nás dnes neodprevádzal, nevedela som sa k tomu prinútiť. Nechcem ho uraziť. Pred tromi týždňami mi na jeho pocitoch nezáležalo, ale teraz nechcem vyznieť ako nevďačná a nevychovaná ženská. Jeho úmysly boli kladné. Záležalo mu na človeku, ktorého ho nikdy nevidel. To nie je obvyklé. Cudzím ľuďom na sebe zväčša nezáleží. Je im jedno, čo s nimi bude. Lenže on ma videl v mojom najslabšom a najzraniteľnejšom období. Sedel v aute, pred ktorým som bola pripravená zomrieť. Ani sa mu nečudujem, keď mi nedôveroval. A pravdepodobne stále nedôveruje, keď ma domov odprevádza aj naďalej.

Kráčame vedľa seba po širšom chodníku. Ja s Emou na jednej strane, on na tej druhej. Je medzi nami vzdialenosť jedného človeka. Ale pre ľudí zvonku by to teoreticky aj mohlo vyzerať, že sme rodina. A preto dúfam, že to tak nevyzerá. On nie je mojím manželom a Ema nie je jeho dcérou. Je len človek, ktorý má o mňa strach, pretože som narušená a vyrovnávam sa so smrťou svojho skutočného manžela. Keby tu bol on, v tom parku by som sedela s ním. Respektíve by som v ňom s veľkou pravdepodobnosťou ani nesedela, keďže by som trávila všetok voľný čas s ním. S mojím Oliverom.

Blesky sa znásobujú a tak pridám do kroku. Aj jeho spomaľujem, pretože som si istá, že by dokázal ísť rýchlejšie. Je až príliš vysoký. Keby som si k nemu zastala, bola by som mu maximálne po plecia. Možno ani to nie. Keď dôjdeme ku budove môjho domu, znovu sa opakuje rovnaká situácia. Zakývam, pozdravíme sa a ja zachádzam dovnútra. Ema sa prebúdza a rýchlo ju vyberám z kočíka. Len čo som za sebou zavrela dvere, z oblohy sa skotúľali prvé kvapky. A každou prichádzajúcou sekundou sa znásobovali. Dúfam, že Adam nebýva ďaleko. Nemal dáždnik, kvôli mne ešte aj zmokne. Asi som mu mala naozaj povedať, aby ma dnes neodprevádzal. Keď si položím Emu na plece a stiahnem jej z hlavičky čiapku, nazriem sa cez okno a on tam už nestojí. To je dobre.

Prehodím si svoju dcéru do rúk, aby som jej mohla vidieť do tváre. Pozerá sa na mňa svojimi veľkými tmavými okálmi a prisahám, zasmiala sa na mňa. Je to neuveriteľné, pozorovať ju takto zblízka a mať možnosť si ju prezerať. Čítala som, že rast dieťaťa je v prvých šiestich mesiacoch najrýchlejší v živote, dokonca aj pubertálny rastový šprint je pomalší. A aj ona rastie ako z vody. Niektoré vecičky jej už ani nie sú dobré. Aj zo žltej perinky s levom už stihla vyrásť. Kojenie nie je len záležitosťou prísunu potravy, ale takýmto spôsobom si bábätko na svoju matku aj zvyká. Vzniká medzi nimi puto. Bohvie, či je ona naviazaná na mňa aj bez toho. Dokáže rozpoznať, že ja som žena, ktorá jej dala život?

Neviem sa dočkať toho, keď začujem jej prvé slovo a uvidím jej prvé kroky. Dnes začnem s jej prvým kamerovým záznamom. Splním Oliverove želanie. A v každom videozázname jej o ňom niečo poviem. Chcem, aby o svojom otcovi všetko vedela. Nebude pre ňu len neznámym mužom z fotky. To nemôžem dopustiť. Oliver si zaslúži, aby sa o ňom jeho princezná dozvedela.

"Ahoj, Emka. O niekoľko dní budeš mať oficiálne dva mesiace. Rastieš ako z vody. Dnes si sa na mňa prvýkrát usmiala. Prepáč, že som to nezaznamenala na túto kameru. Nie som taká pohotová, ako je tvoj otec. Vlastne bol. Tento videodenníček bol nápad tvojho otca. Kúpil túto kameru a povedal, že ňou bude mapovať každý jeden dôležitý miľník tvojho života. Veľmi sa na tvoj príchod tešil. Miloval ťa najviac na tomto svete. Ale dnes tu s nami nie je. Jeho život vyhasol v deň... V deň tvojho narodenia. Stále tomu nemôžem uveriť a nedokážem sa s tým zmieriť. Ale povedala som si, že budem silná kvôli tebe. Ty si moja jediná zostávajúca nádej. Kvôli tebe som každý deň schopná vstať z postele. Budem sa ti snažiť byť tou najlepšou matkou, nehovorím, že budem vždy dokonalá, určite ťa párkrát sklamem, ale sľubujem, že ťa nikdy neopustím. Neprestanem sa snažiť. Nevzdám sa. Nezaručujem ti, že ti nebude nikdy nič chýbať, ale budem sa ti snažiť nahradiť oboch rodičov. To ti prisahám."

Kameru som mala po celý čas natočenú na svoju tvár a stála som pri jej postieľke. Teraz jej ešte nedochádza, čo to tu stváram, ale som presvedčená o tom, že to v budúcnosti ocení. Bol to skvelý nápad. Vždy bol vynaliezavý a kreatívny. Milovala som ho kvôli tomu. Niečo na slovách vtáčieho cudzinca je. Nemyslela som si, že bez Olivera prežijem čo i len jeden deň. Myslela som si, že sa zrútim a moje srdce to nezvládne. Že praskne a ja sa poberiem na druhý svet za ním. A predsa som stále tu. Možno má pravdu. Ľudia skutočne sú silnejší, než si to o sebe myslia.

Keď Ema zaspala, ľahla som si na pohovku do jej izby. Celý čas som vypúšťala z hlavy myšlienky o osobe s Oliverovým srdcom, ale v skutočnosti horím nedočkavosťou. Som zvedavá, či sa tá osoba ozvala. Chcem to vlastne? Rozhodujem sa, či mám otvoriť notebook. Ak neodpísala, asi budem sklamaná. Ak odpísala, budem sa cítiť ešte horšie, pretože to bude až príliš reálne. Budem v kontakte s osobou, ktorá má v sebe niečo z môjho manžela. Aj napriek tejto dileme sa rozhodnem skontrolovať si schránk, kde na mňa už čaká prichádzajúca správa od anonyma.

[email protected]: Dobrý večer, veľmi si vážim, že ste prijali moju ponuku na skontaktovanie. Chápem, že som Vás touto prosbou zatlačil do kúta a verte mi, to vôbec nebolo mojím úmyslom. Dokážem si predstaviť, ako ťažké napísať mi pre Vás muselo byť. Vedzte, že som Vášmu manželovi zaviazaný do konca svojho života. Dal mi druhú nádej. Zachránil ma. Túžim o ňom len vedieť viac. Nechcem, aby bol pre mňa len niekto anonymný. Zaslúži si uznanie. Viete, trápia ma nočné mory a svedomie. Cítim sa zle kvôli tomu, že Váš manžel musel kvôli mne umrieť. A je mi to veľmi ľúto. Možno to znie cynicky, ale nikdy by som nikomu smrť neprial. Pokojne by som doprial Vášmu manželovi dlhší život pri Vás, aj keby to znamenalo, že ja zomriem. Nemôžem vedieť, aké náročné musí pre Vás byť vysporiadať sa s týmto všetkým, ale podľa môjho názoru ste veľmi silná. Kontaktovanie ma vyžadovalo veľké odhodlanie. A som Vám za to nesmierne vďačný. Váš manžel mal rovnakú krvnú skupinu ako ja, preto bol vhodný darca. Obaja sme patrili do jednopercentnej skupiny, ale to už pravdepodobne viete. Nachádzal som sa vo fáze, keď som veci prijímal také, ako sú. Bol som zmierený s tým, že zomriem a nedúfal som, že sa niekto nájde. Pripadalo mi to ako choré. Nechcel som byť človekom, ktorý čaká smrť niekoho iného. Bol som na čakacej listine dva roky, veľa ľudí sa na ňu ani len vôbec nedostane. Len aby ste mali o mne aspoň aký-taký prehľad, narodil som sa s chronickým zlyhávaním srdca. Prakticky som bol teda chorý celý svoj život a je teraz čudné počuť vo svojej hrudi tlkot. Srdce Vášho manžela je silné a usilovne pracuje. Takže ak Vám nerobí problém trochu mi ho predstaviť, budem veľmi rád, keď zostaneme v kontakte aj naďalej. A čo sa týka anonymity, s tým nemám problém. Keď si to neprajete, ja Vaše želanie akceptujem. Ešte raz Vám veľmi pekne ďakujem.

Správu som si prečítala najmenej trikrát. Tá osoba je chlap. Písal v mužskom rode, takže tým si môžem byť istá. A chce Olivera spoznať. Je to dobrý nápad? Mám mu o ňom začať písať? Neviem, či by to on tak chcel. Avšak možno mi to pomôže vo vyliečení sa z tohto žiaľu. Budem môcť tej druhej osobe prerozprávať Oliverove pôsobenie na tejto zemi. Urobím to, odpíšem mu. Konečne je na niečo dobré, že som si stále nezmenila svoju emailovú adresu. Stojí v nej moje dievčenské priezvisko, bola som príliš lenivá, aby som si ju zmenila a popravde, nie som veľmi dobrá s internetom, takže som ani netušila, či sa to vôbec dá niekde zmeniť. Moja identita takto aspoň tiež zostane v anonymite. Nebudeme o sebe s tou druhou osobou vedieť kontaktné údaje, budem mu len hovoriť o Oliverovi a niekedy možno aj o našom vzťahu. Respektíve na to určite dôjde reč.

[email protected]: Dobrý večer, áno, viem, že Oliver mal vzácnu krvnú skupinu. Mohol byť darcom krvi pre všetky krvné skupiny a preto sme trikrát do roka chodievali darovať obaja krv. Rád pomáhal ľuďom. Keď mohol, vždy sa pokúšal podať im pomocnú ruku. Pravdepodobne bol taký kvôli tomu, že nikdy nepoznal vlastných rodičov. Vyrastal v detskom dome, až v šestnástich rokoch si ho adoptovala jeho teta z Ameriky. Ale nikdy sa nesťažoval. Z jeho úst by ste nepočuli ani len jedno slovo sebaľútosti a bedákania. Prijal svoj osud a vážil si každú jednu maličkosť. Keby ste si zadali slovo "dobrý človek", vyskočilo by
Vám jeho meno. A buďte si istý, že to nehovorím len kvôli tomu, že bol mojím manželom. Všetci mali na neho rovnaký názor. Nikomu nič nezávidel a každému všetko doprial. Nebol malicherný. Staral sa o dobro ostatných a všetkých rešpektoval. Iste, aj on mal svoje chyby. Bol veľkým pedantom a perfekcionistom. Ale to sa dá len ťažko považovať za chybu, nie? Bol architektom a navrhol aj náš vlastný dom. Mal city pre detail a oko, ktorému nič neušlo. To je všetko, čo Vám dnes o ňom poviem. Pôjdeme na to systematicky, ale môžem Vám povedať, že ani náhodou nie sme na konci. Týmto sa jeho príbeh len začína. Snáď Vám to na začiatok stačilo.

Len, čo som to dopísala, odoslala som správu a ľahla si do postele. Ten email sa možno zdá až príliš idealisticky, ale môj Oliver bol skutočne taký, ako som ho opísala. Keď mám o ňom hovoriť, je možné využívať len samé superlatíva. Bol pre tento skazený svet príliš dobrý.

Ráno sa zobudím na zvuk zvončeku prichádzajúci od dverí. Kto by to mohol tak skoro ráno byť? Obujem si papuče a bežím dolu schodmi ku dverám, pri ktorých ma privíta neznáma žena s krátkymi blond vlasmi a okuliarmi s hnedým rámom.

"Dobrý deň, som sociálna pracovníčka Ivana Králikova. Prišla som na náhodnú kontrolu, ktorej cieľom je prešetriť pomery vašej domácnosti."