Adam

Odkedy som dal doktorovi Páleníkovi svoju emailovú adresu, stále som si svoju schránku kontroloval. Aj niekoľkokrát za deň, len aby som si bol istý, že som žiaden nový email neprehliadol. Zašiel som aj do spamov, veď čo ak by sa náhodou dostal email od blízkych môjho darcu aj tam a ja by som na neho zbytočne čakal. Neprestával som dúfať, že sa mi ozvú. Uznávam, výber adresy nie je práve najvhodnejší, mal by som používať nejaký serióznejší, ale nezmenil som si ju na Dávidovu počesť. Obaja sme mali rovnaké adresy, len naše koncové iniciálky boli iné. Slovo anonym označuje bezmennosť, nemenovaného pôvodcu. Aj my dvaja sme sa tak niekedy cítili. Boli sme len pacientmi z izby 152. Vždy nás tak volali. Neboli sme Adam Deák a Dávid Prešinský, len tí dvaja mladí pacienti zo 152-ky. Boli sme v anonymite a tak sme si ju osvojili. Občas sme sa nevolali po mene, len našimi prezývkami. Anonym A.D., poď mi, prosím ťa, skontrolovať tep. Okrem zlyhávania srdca teraz ešte aj prestávam cítiť, či vo mne niečo bije. Zvykol žartovať, ale skutočnosť bola naozaj taká, že voľnou rukou mu tep nebolo možné nahmatať. On si z toho však nerobil veľkú hlavu, hovorieval, že preto ho nepočuť, lebo nie je taký hlučný ako on, len sa jeho telo rozhodlo vyvážiť balanciu. Jeho žartíky boli len obranným mechanizmom, trápilo ho, že to jeho telo vzdáva. Veď koho by aj nie?

Zaslúžil si žiť. V takýchto chvíľach mi je najťažšie, keď na neho spomínam a viem, že on nedostal druhú šancu na život. Nemal také veľké šťastie, ja stále dýcham a môžem na neho spomínať, ale on to už viac nemá dovolené. Je mi to sakramentsky ľúto. Nemá zmysel bedákať, avšak nedá sa zabudnúť, bol súčasťou môjho života. Bol viac ako len kamarát, on mi dodával chuť bojovať a nevzdávať sa. Pretože ani raz som ho za ten čas, čo sme spolu ležali na jednej izbe, nepočul povedať jedno jediné pesimistické slovo. Neľutoval sa. Bol silnou osobnosťou. Pamätám sa na posledný náš rozhovor pred jeho smrťou. Bol slabý, v ten deň ani len nevstal z postele, potreboval kyslíkovú masku. Jeho dych bol ťažký a chrapľavý. Rozhodne to neznelo ako dýchanie sedemnásťročného chlapca. Ale ja som stále dúfal, že sa z toho dostane. Myslel si, že je to opäť len ďalší zádrheľ, z ktorého sa dostane. Aj ja som mával také dni a dal som sa dokopy. Rozprávali sme sa o tom, ako si vždy želal odísť do Benátok. Chcel precestovať celý svet, ale jeho túžbou bolo usadiť sa v tom meste. Voda vždy odplaví všetky starosti a predstavte si, že to mesto celé leží na vode. Bola to jeho farebná lagúna. Anonym A.D, sľúb mi, že sa do toho mesta pôjdeš pozrieť za nás oboch. Viem, že si radšej domased a nemáš rád cestovanie, ale musíš mi splniť toto želanie. Je mojím posledným a človeku na smrteľnej posteli sa nedá povedať nie.

Snažil som sa ho presvedčiť, že ešte bude mať čas na jeho zrealizovanie, že sa tam bude môcť ísť pozrieť sám na vlastné oči, ale on moje slová nevnímal. Skalopevne si stál za tým, aby som mu to sľúbil. Tak som to urobil. Sľúbil som mu splniť želanie, ktoré sa o deň neskôr skutočne stalo jeho posledným. Bola to naša posledná konverzácia. Vtedy som to však netušil. Nikdy nemôžete vedieť, či sa s danou osobou nerozprávate poslednýkrát. A ja som mu dal slovo, ktoré som dodnes nedodržal. Nebol som v Benátkach. Sklamal som ho. Mal pravdu, nie som typ človeka, ktorý by bol len tak schopný dať nohy na plecia a odísť do cudzej krajiny. Nie som dobrodruh, ktorý by si užíval cestovanie po kadejakých rôznych destináciách, avšak toto jeho prianie mu musím splniť. Zaviazal som sa mu. Nemôžem zomrieť s pocitom, že som jeho sľub nedodržal. Akého kamaráta by to zo mňa robilo? V tom čase som mu to sľúbil len kvôli tomu, pretože som ho nechcel trápiť. Chcel mu urobiť radosť. A naozaj som nemal ani len poňatia o tom, že už nikdy ma o nič viac nepožiada. To najmenšie, čo teraz môžem urobiť na jeho počesť, je používať rovnakú emailovú adresu a navštíviť Benátky. Neviem, kedy presne toho budem schopný, nebudem si robiť plány, ale aj keby som bol na smrteľnej posteli, chcem sa tam pozrieť. Malá rada, nikdy nič ľuďom nesľubujte, ak svoje slovo neplánujete dodržať. Je to neetické a chrapúnske. Aj ja sa cítim teraz ako nejaký chrapúň, ktorý dal svojmu najlepšiemu kamarátovi pred jedenástimi rokmi sľub a stále mu ho nesplnil.

Keď každý deň otváram svoju emailovú schránku, klikám na ňu s malou dušičkou, že na mňa po otvorení vyskočí email od blízkej rodiny môjho záchrancu. Aj dnes to tak bolo. Prihlásil som sa a pohľadom som rýchlo prebehol k políčku "doručené správy." Vidím pri nich jednotku v zátvorke, okamžite na to políčko kliknem myšou a správu si rozkliknem. V schránke ma víta email s adresou [email protected]. Takže žena. Nepoznám žiadnu ženu s takým priezviskom. Alebo mi teraz len žiadna nepríde na um. Je to tu. Skontaktovala ma rodina môjho darcu. Naraz mi to nepripadá reálne. Som nervózny, ako keby som nečítal jej správu, ale mal sa s ňou osobne stretnúť. Srdce sa mi silnejšie rozbije, musím sa upokojiť. Netuším, prečo mám takéto pocity, ešte aj ruky sa mi potia. Zvyčajne ma veci len tak ľahko nerozhodia, ale toto je iné. Mám možnosť dozvedieť sa informácie o osobe, ktorá mi zachránila život. Musím sa vzchopiť. Zapozerám sa na správu a pomaly ju čítam.

[email protected]: Dobrý deň, som manželka Vášho darcu. Píšem tento email asi už na desiatykrát a stále neviem, či sa konečne prinútim k tomu, aby som ho odoslala. Každopádne, pán doktor Páleník mi dal Vašu adresu a povedal, že by ste sa chceli skontaktovať s rodinou osoby, ktorá Vám darovala srdce. Takže na začiatok, Váš darca bol muž a volal sa Oliver. Neviem, čo ďalej by som Vám mohla napísať. Nemám šajnu, čo odo mňa vôbec chcete. Ak by ste sa o mojom manželovi rád/a dozvedeli niečo viac, tak na to pristúpim, ale bude najlepšie, ak identita nás oboch zostane utajená.

No teda. Vau. V hrudi mi bije srdce muža. Olivera. Manžela. To sú všetky informácie, ktoré som dostal a naraz sa z neznámej osoby stal človek s menom, ktorý bol vo vzťahu s druhou osobou. Už viac nemôžem povedať, že ho nepoznám a nič o ňom neviem. Hoci je to málo informácií, zaplnili medzery, ktoré boli doteraz prázdne. Vyplnili neznáme políčka. Tak ako keď sa v rovnici dosadzujú za písmená x a y čísla. Len v tomto prípade nahradili čísla osobné údaje. Už to viac nie je rovnica s neznámou, mám potrebné čísla, ktoré teraz stačí len dopočítať. Ruky sa mi začínajú chvieť. Ani neviem, či je to len vedľajší účinok imunosupresívnych liekov, ktoré beriem, alebo sa to týka skutočne rozrušenia z novoobjavených poznatkov. Nemá šajnu, čo od nej chcem. To znie ako keby som bol nejaký otravný úchylák, ktorý by jej každý deň vypisoval a nedal jej pokoj. Ale chápem ju. Niečo takéto vyžaduje veľkú dávku sebazaprenia. Veď sa predsa ozvala človeku, ktorý získal živý orgán jej milujúceho manžela. Nemeškám ani minútu a moje prsty sa začínajú pohybovať po klávesnici a píšu prvé slová, ktoré mi prídu na um.

[email protected]: Dobrý deň, veľmi si vážim, že ste prijali moju ponuku na skontaktovanie. Chápem, že som Vás touto prosbou zatlačil do kúta a verte mi, to vôbec nebolo mojím úmyslom. Dokážem si predstaviť, ako ťažké napísať mi pre Vás muselo byť. Vedzte, že som Vášmu manželovi zaviazaný do konca svojho života. Dal mi druhú nádej. Zachránil ma. Túžim o ňom len vedieť viac. Nechcem, aby bol pre mňa len niekto anonymný. Zaslúži si uznanie. Viete, trápia ma nočné mory a svedomie. Cítim sa zle kvôli tomu, že Váš manžel musel kvôli mne umrieť. A je mi to veľmi ľúto. Možno to znie cynicky, ale nikdy by som nikomu smrť neprial. Pokojne by som doprial Vášmu manželovi dlhší život pri Vás, aj keby to znamenalo, že ja zomriem. Nemôžem vedieť, aké náročné musí pre Vás byť vysporiadať sa s týmto všetkým, ale podľa môjho názoru ste veľmi silná. Kontaktovanie ma vyžadovalo veľké odhodlanie. A som Vám za to nesmierne vďačný. Váš manžel mal rovnakú krvnú skupinu ako ja, preto bol vhodný darca. Obaja sme patrili do jednopercentnej skupiny, ale to už pravdepodobne viete. Nachádzal som sa vo fáze, keď som veci prijímal také, ako sú. Bol som zmierený s tým, že zomriem a nedúfal som, že sa niekto nájde. Pripadalo mi to ako choré. Nechcel som byť človekom, ktorý čaká smrť niekoho iného. Bol som na čakacej listine dva roky, veľa ľudí sa na ňu ani len vôbec nedostane. Len aby ste mali o mne aspoň aký-taký prehľad, narodil som sa s chronickým zlyhávaním srdca. Prakticky som bol teda chorý celý svoj život a je teraz čudné počuť vo svojej hrudi tlkot. Srdce Vášho manžela je silné a usilovne pracuje. Takže ak Vám nerobí problém trochu mi ho predstaviť, budem veľmi rád, keď zostaneme v kontakte aj naďalej. A čo sa týka anonymity, s tým nemám problém. Keď si to neprajete, ja Vaše želanie akceptujem. Ešte raz Vám veľmi pekne ďakujem.

Ani som si po sebe ten email neprečítal, po dopísaní som ihneď stlačil ikonku odoslať. Dúfam, že som ju nezahrnul príliš veľa informáciami. Určite ju však nebudem obviňovať, keď mi už viac nenapíše. Nemôžem od nej takú vec vyžadovať. Teraz je len na nej, či mi bude ochotná sprostredkovať informácie o svojom manželovi. Boli manželia. Celoživotní partneri a ona o neho prišla. Čo sa mu len mohlo stať? Teraz mi to bude vŕtať hlavou. Avšak som rád, že som ho trošku spoznal. Takže Oliver, je mi ľúto, že už ťa nebudem môcť osobne spoznať. Som presvedčený o tom, že si bol skvelý chlapík. Nechcel som tvoju manželku trápiť, prepáč, ak nesúhlasíš s tým, že som ju skontaktoval. Ale tie nočné mory považujem za znamenie od teba. Chcem ťa spoznať a zistiť, aký si bol. A len aby si vedel, o srdce sa ti dobre postarám. Dám ti na neho pozor. Ďakujem za záchranu. Si pre mňa hrdina.

Aj žena z parku sa musí vyrovnávať so stratou. Vlastne už nie je len žena z parku, poznám jej meno. Tamara. Možno ju opustil manžel a o Emu sa musí starať sama. Konverzácie s ňou majú hĺbku. Nezastavuje ma, keď jej hovorím svoj vlastný názor. Neuchyľuje sa k defenzíve. Aj dnes mi len kládla otázky, ale neodporovala. Nezdieľame rovnaké hodnoty, sme dvaja totálni cudzinci, ale dokázali sme nájsť spoločnú reč. To sa mi už dlho nestalo. Tá hodina v parku sa stala vrcholom môjho dňa. Teším sa, že ju tam uvidím a teraz sa už aj konečne rozprávame. Síce to trvalo dlhšie, ale asi potrebovala viac času. Podstatné je, že sa mi otvorila a dovolila mi sa k nej priblížiť. Možno sa po čase staneme aj kamarátmi. Ktovie, čo prinesie budúcnosť. Verím, že stretnutie sa s ňou nebolo náhodné. Vstúpila do môjho života z doteraz nezisteného dôvodu, ale prídem na to. Dobrých kamarátov máte málo. Ale skutočných dobrých kamarátov ešte menej. Mám z nej taký pocit, že ona by takou tou osobou pre mňa mohla byť. Verím, že medzi chlapom a ženou môže existovať priateľstvo neobsahujúce romantické city. Len to musíte chcieť.

Odprevádzal som ich domov a cítil sa trápne. Radšej som upieral zrak na zem, ako by som sa na ňu mal pozerať. Viem, že už viac nie je potrebné ju odprevádzať, ale stal sa z toho taký môj malý zvyk a cítim sa lepšie, keď viem, že domov došla v poriadku a bezpečne. Budem ju odprevádzať každý deň, pokým ona sama nerozhodne o tom, aby som prestal. Dnes vyzerala šťastne. Miluje svoju dcéru. To, ako sa na ňu pozerala, tak sa dokáže pozerať len matka na svoje dieťa. Stavím sa, že sa vzchopila kvôli nej. Dieťa dokáže priniesť človeku hneď inú perspektívu. Nemám deti, ale dokážem si predstaviť, že by som bol pre svoje dieťa schopný urobiť všetko, čo by som mu videl na očiach. Musí to byť prekrásne. Vidieť osôbku, ktorá vzišla z vás, dospievať pred vlastnými očami. Vypiplať ju od plienok a sledovať jej rast. Prežívať s ňou všetky nástrahy a radosti, odprevádzať ju do školy a robiť si s ňou domáce úlohy. To bolo predmetom môjho sna a s veľkou pravdepodobnosťou to ešte aj dlho len snom ostane. Cyntia je rok na turné a ani predtým sme sa o deťoch príliš nerozprávali, pretože som v nej nechcel vzbudiť falošné nádeje, ak by to náhodou nevyšlo a ona musela ostať na dieťa sama. Dieťa musí mať oboch rodičov. Potrebuje svoju matku, ale aj otca.

Keď sa na druhý deň približujem k našej lavičke, Tamara tam sedí a opäť nie je sama. Napráva Eme deku a je taká zapozeraná, že si ma sprvu ani nevšimla. Ani sa jej nedivím, Ema vyzerá rozkošne, ani ja by som nebol schopný pri nej vnímať okolitý svet. Hreje ma to pri srdci. Obraz ich dvoch vo mne vyvoláva nával šťastných emócií. Ani si neuvedomujem, že cerím zuby od ucha k uchu.

"Dobrý deň, Adam," zdvihne ku mne hlavu a lišiacky sa usmieva. Má pravdu, teraz už naozaj vyzerám ako čudák, keď sa na nich takto pozerám.

"Dobrý deň, Tamara a Ema," prisadnem si a snažím sa ďalej sa nestrápňovať.

Opäť medzi nami zavládne ticho. Nie. Už viac nie sme dvaja ľudia, ktorí pri sebe mlčky sedia. Musím nájsť nejakú tému, ktorá by nebola osobná, ale zároveň ani úplne čudácka. Žiadne rozmnožovanie vtákov, ani ich pohlavné údy. Ešte stále sa z tohto strápnenia vyrovnávam. Niekedy sa fakt cítim ako z iného sveta.

"Bez všeobecnej relativity by sme dnes nemali GPS, družice či satelity. Vďaka nej sa zistilo ako vznikol vesmír a čo je to gravitácia. Vypovedá vlastne o tom, že keď zo sveta zmiznú všetky veci, zmizne s nimi priestor aj čas. To si zvykli ľudia kedysi myslieť, ale teória relativity túto skutočnosť vyvracia."

"Nie som zástancom tejto teórie. Prečo by sa s miznutím veci mal vypariť priestor a čas? Nedáva to zmysel, keby sa zo zemského povrchu vyparila celá ľudská existencia, aj vtedy by tu ďalej existoval čas. Svet sa nezastaví, bude sa točiť aj naďalej."

"Takže vyvraciate Einsteinovu teóriu?"

"Nevyvraciam, len si myslím, že je trochu postavená na hlavu."

"V skutočnosti ju nebol nikto nikdy schopný vyvrátiť. Od jej zverejnenia sa uskutočnili tisíce pokusov, ale ona sa vždy ukázala byť relatívne pevná. Zakrivenie časopriestoru sa často ilustruje hádzaním melónov do natiahnutých prestieradiel alebo sa prirovnáva ku gumovému pružnému povrchu, na ktorom sú gule rôznej hmotnosti. Malá guľa sa skotúľa k veľkej, alebo okolo nej môže čas krúžiť, ak naberie správny smer a rýchlosť."

"Aj sám Einstein si uvedomil nedostatky tejto teórie, ak sa nemýlim."

"Máte pravdu. Práve preto po jej zverejnení začal pracovať na oveľa dokonalejšej teórii - všeobecnej. Neskôr boli teórie relativity a niektoré ich dôsledky znovu otvorené s vysokou presnosťou vďaka rádiovej astronómii. Ale nič sa s presnosťou nedá povedať. Vesmír je veľmi komplikovaný a nemyslím si, že je tu niekto, kto ho stopercentne chápe."

"Rovnako ako život. Ani ten sa nedá pochopiť."

"Ten občas funguje veľmi zvláštnym spôsobom. K nemu nemáme žiadne teórie a stále sa len učíme. Človek sa vlastne v učení nikdy nezastavuje, každý deň sa dozvie niečo nové, napríklad aj o sebe. Viete, kto je jediným človekom, ktorého nikdy neuvidíte na vlastné oči?"

"Takých je veľa..." smutne sa zapozerala a zahryzla si do pery.

"Vy sama. Nikdy nedostanete o sebe viac, ako len skreslenú predstavu. Môžeme sa maximálne tak vidieť v zrkadle, ale nikdy nebudeme schopní vidieť svoju tvár na vlastné oči."