Adam

Som človek, ktorý sa rád rozpráva s ľuďmi. A rozprávanie s touto ženou bolo plynulé a prirodzené. Ako keby sme boli starí dobrí známi, čo je ironické, pretože ju vážne nepoznám a rozprávali sme sa o totálne šľahnutej téme. Keď sa tak na to spätne pozriem, hovoril som len ja. Keď začnem mlieť, neviem prestať. A vtáky ma stále fascinovali, takže som jej o nich prerozprával všetky naštudované informácie, ktorá ona s údivom počúvala a pritakala. Nezastavovala ma, ale pozorne načúvala. Aj ja sám si dokážem priznať, že to nebolo zaujímavé a s určitosťou aj nudné, ale ona nevyzerala znudene. S trpezlivosťou naslúchala môjmu výkladu. Vtáky sú zvláštne bytosti. Ako malý som si zvykol predstavovať, že mám krídla, ktoré ma unesú kamkoľvek to len budem chcieť. Postavil som sa na posteľ a zoskočil z nej dole s rukami roztiahnutými vo vodorovnej polohe. Nahovoril som na to aj ostatné deti, ktoré sa so mnou hrávali a výsledkom bolo, že sme vždy všetci s buchotom popadali na zem s množstvom odrením a modrín na našich telách. Nechápal som, prečo aj my ľudia nemôžeme mať krídla. Prečo aj my nemôžeme odísť kedykoľvek by sme to chceli. Viete si predstaviť, aké oslobodzujúce by bolo, keby ste sa len tak znenazdajky rozhodli otvoriť svoje krídla a odleteli na hocijaké miesto by ste chceli? Nepotrebujú povolenie, pokiaľ im ich letiace prostriedky slúžia, môžu nezáväzne vyletieť a odísť. Putujú svetom, zájdu do každého svetadielu, ale predsa sa vždy vrátia do svojej rodnej krajiny. Na zimu odchádzajú a na jar prichádzajú. Viete si predstaviť, že aj my by sme každoročne zvládali takéto sťahovanie národov? Že by sme dvakrát do roka všetci odišli a vrátili sa znovu späť? To je nemysliteľné.

Preto sú tieto tvory tak fascinujúce. Podľa mňa si každý aspoň raz želal mať krídla, ktoré by mu povoľovali utiecť od svojich problémov. Alebo by si ich želal kvôli tej voľnosti a neviazanosti. Bohvie, aký je vzduch tam hore. Vnímajú ho inak, ako my tu na zemi? Často sa zamýšľam nad vecami, na ktoré nemôžem dostať určité odpovede. Niekedy sú to aj zbytočnosti, nad ktorými strávim celý deň a robím si prieskum. Neprestanem s vyhľadávaním, kým nedostanem aspoň nejakú odpoveď. A to isté urobím aj s touto ženou. Zatiaľ je pre mňa len hádankou a môj cieľ je rozlúštiť ju. Zapôsobila na mňa. Je niečím zaujímavá. Ale nebudem tlačiť na pílu, počkám na odpovede od nej. Nechcem ju zahnať do kúta s nepríjemnými otázkami, hoci horím zvedavosťou, nedovolím si ju zahrnúť osobnými otázkami. Zrejme preto sa chytila na moju somarinu s rozmnožovaním vtákov, chce sa zhovárať, ale o nepodstatných veciach. Veciach, ktoré nesúvisia s reálnosťou. Utieka od svojej reality. Taký dojem som z nej nadobudol. Avšak nemusí to byť pravda. Väčšinou sa ale v ľuďoch nemýlim, mám na nich celkom dobrý odhad. Pri niektorých ľuďoch proste od začiatku viete, že ich chcete hlbšie spoznať. A jej hĺbka je podľa môjho osobného názoru veľmi hlboká. Prežila a odžila si krušné chvíle a bojuje sama so sebou, chystala sa vzdať to, ale dala životu ešte jednu šancu. To je dobrý krok. Ten najpodstatnejší.

Človek sa nedá označiť len jednou charakterovou značkou. Je tu jedna vlastnosť, ktorá ho vystihuje najviac, ale okrem nej je tu ďalších desať, ktoré tú jeho špecifickú upravujú a dopĺňajú. Preto som nechcel byť len chlapec s chorým srdcom. Nie som len ten chlapec. Som otravný, vtipkujem, hoci moje vtipy nie sú absolútne vtipné, som zasnívaný rojko a analyzujem ľudí. Nedám si pokoj, kým ich nemám úplne načítaných. Moje podvedomie mi vždy napovie, kto je na to analyzovanie vhodný. Lepšie povedané, kto stojí za bližšie spoznanie. Táto žena mi príde zaujímavá a chcem ju hlbšie spoznať. Už dlho som pri nikom nezažíval takéto pocity. Možno aj preto, že som dlho nebol vo vztyku s ľuďmi. Ona je prvá, ktorú som po svojom návrate z nemocnice stretol. Osud mi ju priniesol hneď dvakrát. Ktovie, čo prinesie budúcnosť. Ale moje srdce sa v jej blízkosti správa zvláštne. Neviem, či sa v mojom tele stále len adaptuje, alebo to spôsobuje ona. A ak áno, tak prečo?

V celku o nej nič neviem. Ani len to, ako sa volá. Teraz mi došlo, že sme sa nepredstavili. Ona je pre mňa cudzia žena a ja pre ňu cudzí chlap. Obýva moju myseľ každý deň, myslím na ňu častejšie, ako by bolo prístupné. Necítim k nej fyzickú príťažlivosť, romantické city, nič podobné, ale niečo ma k nej ťahá. Silnejšie ako je láska, pretože by to ani nebolo možné. Nepoznám ju a zaľúbenie sa do osoby, o ktorej nič neviete, je možné maximálne tak vo filmoch. Prirovnal by som to k labyrintu. Blúdite jeho chodbami, hľadáte správny východ, ktorým by ste sa chceli dostať von, ale motáte sa ním aj naďalej. Neviete, či ste ho neminuli a či tam ten východ skrátka je. Viete, že ste tou chodbou už prešli, ale nepamätáte si to presne. Keď som počul jej hlas, zdalo sa mi, že som ho už niekedy počul. Aj ona sa mi zdá povedomá, ale odkiaľ by som ju len tak mohol poznať? Ako by sme medzi sebou mali nejaké puto, že by sme sa poznali v minulom živote? To je dosť možné. Pravdepodobne sme sa stretli v nejakej inej podobe, ale niektoré povahové vlastnosti nám v tomto ďalšom ostali. Cíti to tak aj ona? Alebo len trpím paranojou a nič také sa v minulosti nestalo? Nateraz sa musím uspokojiť s tým, že tu pre všetko neexistuje len jedna presná odpoveď. Aj keď som vševed a rád viem o všetkom, čo sa okolo mňa deje, nemám kontrolu nad tým, čo sa deje v mojej hlave. Ale premýšľanie bolo vždy mojou jedinou možnosťou.

Už ako malý som sa nad každým školským projektom zamýšľal týždeň dopredu a odovzdal ho ako prvý. Knižky boli mojím útekom od reality. Chodil som do knižnice aj dvakrát za týždeň a bol schopný za sedem dní prečítať sedem kníh. Ak by ste si zadali do vyhľadávača slovo knihomoľ, zobrazilo by sa vám moje meno. Keď som začínal s čítaním, nevedel som sa dočkať, kedy sa dostanem na koniec a po dočítaní som bol vždy smutný, keď sa príbeh hlavných hrdinov uzavrel. Tešil som sa poslednú stranu a keď som k nej došiel, tak som z toho paradoxne nebol rád. Aj život je určitým spôsobom jedna veľká kniha. Ako malí si želáme rýchlo vyrásť a keď dospejeme, ľutujeme staré časy, a aké to bolo v detstve všetko jednoduché. Píšeme si svoj vlastný príbeh. Každá jedna nová udalosť sa rovná aj novej napísanej kapitole. Knihy sú niekedy príliš nereálne a kvôli tomu ich začíname čítať. Aby sme si aspoň na tú krátku chvíľu mohli prečítať slová žili šťastne až do smrti. Pretože všetci dobre vieme, že v reálnosti nemusíme stále dostať šťastný koniec.

Láska vášho života si nemusí uvedomiť, že vás rovnako miluje. Nemusíte sa po niekoľkých rokoch prebrať z kómy ani prežiť autonehodu. Ja som zvyčajne čítal len autobiografie svojich obľúbených autorov. Alebo rôzne polemizujúce knihy. Einstein, Dalajláma, Shakespeare. Dalo by sa povedať, že som bol bifľoš, ale čo iné som mohol robiť? Pre niekoho bol koníčkom šport, pre mňa to boli knihy. Kvôli ním som sa na svet začal pozerať inými očami. Pomohli mi prekonať depresívne stavy, pretože knihy sú najlepším liekom na chorú dušu. Prinútia vás zamyslieť sa nad sebou a vnímať aj tie zlé veci inak. Inými očami. Všetko zlé je na niečo dobré. A tie zlé veci sa nám javia preto také hrozné, pretože ich nevieme prijať a akceptovať. Zamýšľame sa otázkami, prečo sme práve my tým človekom, ktorému sa táto zlá vec stala. Prečo my? Budovanie charakteru je celoživotný proces, na určité situácie by sme pri spätnom pohľade reagovali inak. Formuje sa celý život, to, že dospejeme, ešte neznamená, že sme sa kompletne vyvinuli. Fyzický rast je možno dokončený, ale ten psychický a vnútorný rastie stále. Uvedomíme si, akí detinskí sme boli, keď sme trucovali len z toho dôvodu, že nám rodičia nedovolili byť dlhšie vonku s kamarátmi. A keď sme v úlohe rodičov my sami, robíme to isté. Dávame im rovnaké zákazy a príkazy, ktoré sme my v našich časoch nenávideli. Náš názor sa proste po určitom čase na niektoré veci môže zmeniť. Ten môj sa zmenil tiež. Nenávidel som, že som bol chorý, ale postupne som sa s tým naučil žiť. Viem, že podobné to bolo aj s ostatnými ľuďmi, ktorí ležali na tom istom oddelení. Prijali a akceptovali svoj osud. Hoci je to ťažké. Určite som to neprijímal ani ja s ľahkosťou. To by bolo príliš jednoduché. Nikto nechce byť chorý. Všetci sa chceme dožiť čo najkrajšieho veku. Ale keď už to raz príde, neviete to zmeniť. Môžete sa ľutovať, ale ani to vám nepomôže. Keď nemáte zdravie, dokážete sa tešiť z úplných maličkostí a oceniť veci, ktoré by ste za normálnych okolností nedokázali. Život nie je len tragédia alebo komédia. Je to niečo medzi. Máte v ňom pasáže z oboch týchto žánrov. A tak sa na neho musíme aj pozerať. Nedá sa brať všetko len tragicky a naopak, ani komicky.

Človek nikdy nemôže nikoho ľúbiť, ak najprv nemiluje sám seba. Nie je to prakticky možné. Veď ako sa dá cítiť láska k druhej osobe, keď neznášame samých seba? To najhoršie, čo sa nám môže stať, nie je choroba, ale neschopnosť byť spokojný vo vlastnom tele. Ak sa nemáme radi a chceme utiecť sami od seba, rútime sa do záhuby. A často si to ľudia ani neuvedomujú. Neprijímajú seba samého a dúfajú, že im v tom pomôže prítomnosť druhého človeka. Potrebujú cítiť, že si zaslúžia byť milovaní, pretože si myslia, že toho nie sú hodní. Necítia sa pohodlne vo vlastnej koži. Hovorím z vlastnej skúsenosti, aj ja som sa nenávidel a nemal sa rád. Možno ešte stále nepoznám dôvod, pre ktorý ma majú ľudia radi. Veď stále som neistý, čo sa týka môjho vzťahu so Cyntiou. Pretože si nepripadám atraktívny. Ale aj to je súčasťou vyvíjajúceho sa procesu, asi nikdy sa so sebou nedá byť úplne spokojný. Môžem však povedať, že som sa prijal so všetkými chybami, ktoré mám. Poznám svoje chyby a nedostatky a som na ne hrdý. Dokonalý človek neexistuje. Aj keď niektorí majú k tej dokonalosti dosť blízko.

Na druhý deň v parku som tam sedel sám. Čakal som, že aj dnes bude meškať a že sa za krátku chvíľu objaví, ale neprichádzala. Musím priznať, že mi chýbala. Som naučený na to, že toto miesto obývame obaja. Hádam si nič neurobila. Začal som panikáriť, ale moja optimistická stránka ma upokojovala a nahovárala, že sa len niekde zdržala a nestihla sa dostaviť. Ani ja sem nechodím každý deň, aj ona si asi len musela ísť niečo vybaviť.

"Adam, čo každý deň robíš v tom parku?" vyrušila ma z myšlienok mama.

"Kŕmim vtáky..."

"Ale nie je ti tam smutno? Si tam sám a vyzerá to tam dosť pochmúrne takto na jeseň."

"Nie som tam sám..."

"Nie, a s kým teda?" dobiedzala.

"S jednou ženou..." radšej som vynechal skutočnosť o tom, že je to rovnaká žena, ktorú sme pred niekoľkými týždňami takmer zrazili.

"Poznáš ju?" nadvihla obočie.

"Nie, nikdy predtým som ju nevidel."

"Chodíš tam kvôli nej?"

"Čo si o mne myslíš? Chodím tam, pretože som to miesto mal vždy rád."

"No veď dobre. Ja len, že Cyntia je tvoja snúbenica a..."

"Maminka, nikdy by som svoju snúbenicu nepodviedol, ak ti ide len o to. O tej žene nič neviem, jednoducho sme len dvaja ľudia, ktorí si vybrali na sedenie tú istú lavičku v meste."

"Neboj sa, verím ti. Viem, že môj syn taký nie je. Pozrieme si dnes nejaký film?"

"Pozrime," pristúpil som k nej a pobozkal ju na čelo.

Pustili sme si Teóriu všetkého, ktorú sme videli už takmer desaťkrát. Obaja sme fanúšikmi práce Stephena Hawkinga, vždy som ho obdivoval, bol krásnym príkladom toho, že keď človek niečo chce, dokáže to zrealizovať. Mama bola unavená a zaspala v polovici filmu, vyložil som jej nohy na sedačku a zakryl ju dekou. Je vyčerpaná, opatrovanie jej dáva zabrať a ešte sa doma musí starať aj o mňa. Neviem sa dočkať, kedy sa budem môcť konečne zamestnať. Mám titul z ekonomickej fakulty, ale ešte som nepracoval. Bude náročné sa zamestnať, ale verím, že si niekde nájdem miesto.

V noci sa mi sníval znovu ten istý sen. Tentoraz som videl žene do tváre, bola to ona. Ale prečo sa v mojom sne zjavuje jej tvár? Moja teória o minulom živote sa teraz stáva o to pravdivejšia. Inak si to vysvetliť neviem. A do toho aj ten chlap, ktorého tvár mi stále nie je povedomá. Vlastne je rozmazaná a nezreteľná. Potrebujem sa dozvedieť, kto bol mojím darcom. Nezbavím sa týchto nočných mor, ak to nezistím. Veľmi dúfam, že sa mi rodina tej osoby ozve. Až vtedy budem mať čisté svedomie.

Včera som kúpil dva vrecúška zrna, ale keďže žena neprišla, neotvoril som ho. Dám jej ho dneska. Klepem nohou a vyčkávam ju. Pozerám sa na pravú stranu, z ktorej zvyčajne chodí a čakám, že sa v nej čochvíľa zjaví jej čierny kabát. Nervózne sa pozerám na hodinky a keď zdvihnem hlavu, aby som znovu skontroloval, či sa sem blíži, ostanem zaskočený. Síce sa ku lavičke blíži, ale nie je sama. Tlačí pred sebou sivý kočík, v ktorom sa prevážajú malé deti. Takže je mamou? Snažím sa netváriť prekvapene, keď ju pozdravím.

"Dobrý deň."

"Dobrý deň," odstaví kočík pri svojich nohách a sadne si na lavičku.

"Máte krásnu dcérku," pozerám sa dovnútra kočíku, v ktorom leží zababušené malé bábätko s ružovým cumľom. Nemusím sa ani nahýnať, moja výška mi dovoľuje vidieť jej priamo do tváre.

"Ďakujem," hrdo sa na ňu zapozerá a usmieva sa na ňu.

"Mimochodom, ja som Adam," otočím sa na ňu a podám jej ruku.

"Tamara," podá mi ruku naspäť a ja jej ju pevne stisnem. Jej ruka sa zdá byť oproti mojej veľkej labe miniatúrna. Naschvál som jej nenavrhol, aby sme si začali tykať, pretože na to by bolo ešte priskoro. Nemôžem sa unáhliť. Len teraz sme sa dali do reči, nateraz stačí, že poznáme svoje mená.