Tamara

Vtáčí cudzinec dnes do parku neprišiel. Sedím tu len ja sama so svojimi myšlienkami. Presne ako som si zo začiatku želala. Ale nie je tu úplné ticho. Vtáky si už na jeho zrno zvykli a postupne sa schádzajú. Sedia na stromoch a čakajú. No, milí moji, dnes vás nemá kto nakŕmiť. Možno tu už odteraz budem stále takto sedávať sama. Čo by som len dala za to, keby som sa otočila a sedel by pri mne Oliver. Všetko na svete. Vzdala by som sa akejkoľvek veci, ak by to znamenalo, že sa mi môj Oliver vráti späť. Prečo aj v realite nemôže existovať kúzelná palička, ktorá by len jedným jediným mávnutím splnila všetky vaše požiadavky? Alebo zlatá rybička, ktorá by vám splnila tri najtajnejšie priania. V mojom prípade by mi stačilo jedno. Len jedno prianie a už nikdy by som si nič nepriala. Alebo taký stroj času, aké úžasné by bolo, keby sme sa mohli vrátiť do minulosti a zmeniť priebeh udalostí. Bol by to ako sen. Ale my žijeme v realite. Hnusnej a krutej realite, ktorá nemá žiadny takýto čarovný prostriedok.

My ženy pozeráme romantické filmy a tajne dúfame, že jedného dňa si aj my nájdeme pána Dokonalého, princa Krasoňa, jednoducho nejakého perfektného muža, ktorý by bol ochotný to s nami zvládať a nikdy by mu naše výstrelky nevadili. Ja som už niekoho takého mala. A myslela som si, že s ním prežijem celý svoj život. Aj jeho požiadanie o ruku bolo to najkrajšie a najromantickejšie gesto, ktoré si želá každá žena. Dokonca aj tá najcynickejšia, ktorá hovorí, že neholduje takýmto kadejakým presladeným sentimentálnostiam. Vôbec som to nečakala, prišlo to z čista jasna, ale povedal mi, že sa na to pripravoval dopredu už nejakých pár mesiacov. Bola som v práci a zavolal mi, aby som po skončení zmeny nešla hneď domov, ale aby som prišla za ním do nášho parku. Áno, aj žiadosť o ruku prebiehala v tomto nádhernom parku s lavičkou a jazerom.

Nechápala som, prečo po mňa neprišiel sám, pretože zvyčajne sme domov chodievali spolu, bolo mi čudné, že chce aby sme každý prišiel do parku oddelene. Keď som dorazila, okolo lavičky boli červené sviečky v tvare srdca a jedna veľká šípka z ruží. Olivera však nikde nebolo. Vyzerala som ho z každého smeru, vyvolávala mu, nedvíhal. Už som si začínala myslieť, že tieto sviečky tam boli pre niekoho iného a dala sa na odchod, keď som v tom započula hlasný zvuk približujúceho sa lietadla. Clonila som si rukami oči, keďže bolo horúce počasie a slnko pražilo ako šialené, a v tom som zbadala jeho vlajúce vyznanie. Tamara Balogová, si láska môjho života a svoj život chcem stráviť jedine po tvojom boku. Chcem byť tvojím manželom. Urobíš ma najšťastnejším mužom pod slnkom a vezmeš si ma?

Nohy sa mi roztriasli, jeho tvár som stále nevidela a ešte raz som si musela skontrolovať, či vlajúce vyznanie naozaj obsahuje moje meno. Sadla som si na lavičku a upokojovala sa. Smiala sa a zároveň plakala. Nikdy som si nepomyslela, že potrebujem takúto žiadosť o ruky, ale on to vedel dopredu a dal mi ju. Aj keď úprimne, pokojne by mi stačilo, keby ma požiadal aj obyčajne. Vzala by som si ho tak či tak. Lietadlo pristálo vedľa jazera a on ku mne z diaľky bežal, rukou si pridŕžal vejúce vlasy od vrtúľ lietadla a videla som na ňom, že je znovu nervózny. Ako keď sme sa po prvýkrát pobozkali. Poznala som jeho nervózny úsmev už naspamäť, inak bol vždy sebavedomý, ale toto ho dokázalo vykoľajiť. Podišiel ku mne a kľakol si na koleno. Ja som stále ako obarená sedela na lavičke a chvíľu sme sa naozaj na seba len pozerali.
Do tváre sa mu naberala červeň, ja hlúpa som si ani neuvedomovala, že ho nechávam takto kľučať na zemi bez odpovede. Musel sa ma to spýtať ešte raz. Ale nenechala som ho dohovoriť, kľakla som si k nemu a pobozkala ho. A potom asi stokrát zakričala áno. Veď ako by som aj mohla odmietnuť? Boli sme mladí, mali sme len dvadsaťdva, ale nezáležalo na tom. Vedela som, že ho milujem a že je pre mňa ten pravý. Venoval mi ten najpozornejší prsteň s mojimi iniciálkami. Nebol prehnane gýčový, zvolil pre mňa presne prsteň, ktorý by som si vybrala aj ja sama. Uhladený strieborný, s malými diamantmi po obvode. Najlepší muž na svete. Už nikdy ťa nikto neprekoná. Asi už nebudem schopná milovať. Asi? Určite toho už nebudem schopná. Veď ako by som mohla milovať nejakého iného muža, keď s tebou sa žiaden nedá porovnať? Bol si môj úplne prvý a zároveň aj posledný. A ani sa nechcem do nikoho zaľúbiť. Nebolo by to voči tebe spravodlivé.

Ubehla hodina a vtáčí muž neprišiel. Chvalabohu. Dnes ma aspoň nebude prenasledovať. Aj ja by som sa už mala zdvihnúť a odísť. Zajtra sem prídem znovu. A tiež aj pozajtra a napozajtra. Zrejme si ten chlap uvedomil, aké melancholické je sedieť v parku vedľa mňa. Ani sa mu nečudujem. Ja by som so sebou tiež nechcela sedieť. Aj keď popravde, to on si prisadol ku mne, nie ja k nemu. On obsadil moje miesto. A vlastne, čo ma po ňom. Nepozná ma a ja nepoznám jeho. Nech si je kde len sa mu zachce. Dúfam, že sa sem už viackrát nevráti. Dnešný deň mi trochu pomohol. Povedala som si, že začnem s jednou pozitívnou myšlienkou. A to som aj splnila. Myslela som predsa na naše zasnúbenie. To je pozitívne, či nie?

Keď dorazím domov, na stole na mňa čaká lístok od mamy. Že vraj sa jej mám ozvať, keď dorazím domov. Nemám chuť s nikým hovoriť. Napíšem jej len správu. To jej musí stačiť. Nielenže som najpríšernejšia matka na svete, ešte som aj hrozná dcéra. Nemyslím na nikoho iného, iba na seba. A uvedomujem si to. Ale jednoducho sa ešte necítim hodná svojej dcéry. Teraz pri sebe nepotrebuje také depresívne čudo ako som ja, ktoré by jej len spôsobovalo zlé sny. Počas tehotenstva som si naštudovala rôzne materiály o deťoch v prvých mesiacoch, prechádzala rôzne fóra a zapájala sa do všelijakých diskusií, chcela som byť na materstvo čo najlepšie pripravená. Aká to irónia. A niekde som videla, že to, ako sa správa matka, ovplyvňuje aj vnútorné rozpoloženie bábätka. A čo by som ja teraz svojej jemnej dcére okrem temných myšlienok mohla dať?

Nie som ani len schopná oceniť jej dokonalosť. Je perfektná, teraz sa mi čoraz viac podobá na Olivera, ale ja sa na ňu ani len nedokážem pozerať a držať ju v náručí. Jej detská izba. Vyhýbam sa jej oblúkom. Naozaj som do nej po príchode z nemocnice nevkročila. Ostáva zavretá a nie je z nej šťastím prekypujúca detská izbička, ktorou pôvodne mala byť. Nespávam pri nej na umiestnenej pohovke, ktorá mala slúžiť na jej večerné pozorovanie. S Oliverom sme sa dohodli, že jeden deň ju budem v noci strážiť ja, na ten druhý on. Ale nakoniec by to aj tak skončilo tak, že na pohovke by sme spali obaja. Pretože by sme nechceli spať v oddelených izbách. A teraz v tej izbe nespí ani jeden z nás. Ani ty, ani ja a ani ona. Je prázdna a mŕtva. Presne ako ty. Presne ako tento dom. A presne ako ja. Lebo ja sa cítim stuhnuto a mŕtvo. Ako by sa moje srdce zastavilo presne s tým tvojím.

Tá bolesť je neúprosná. Chcem sa niečím zamestnať a ďalej na to nemyslieť. Pohnúť sa ďalej. Ale je to stále čerstvé. Dokedy to bude takto bolieť? Prestane to vôbec? Je ťažké si uvedomiť, že už ho viac neuvidím. Vidím na stenách jeho fotky, naše spoločné. To je mojím jediným zdrojom. Jeho živú podobu už pred svojimi očami mať nebudem. Nevráti sa. Smrť je hrozná. Ale keď vám zomrie niekto blízky, niekto veľmi blízky, je to iné. Naraz ste vy osobou, ktorá trúchli a musí sa zmieriť so stratou. Ako to vlastne funguje? Je tam hore nejaké nebo? A ak je, prečo zomierajú nevinní ľudia? Čo kedy Oliver komu urobil, že si zaslúžil takto zomrieť? Zomrieť v nevedomosti, bez rozlúčenia, bez stretnutia so svojou dcérou. Aké boli jeho posledné myšlienky? Ako sa len mohol vtedy cítiť? Tušil, že sa rúti do zániku? Že o niekoľko minút či sekúnd zomrie? Alebo sa to všetko zomlelo v rýchlosti a on ani nemal čas o niečom myslieť? Už len to ma ubíja. Nedokážem si predstaviť, aké to pre neho bolo.

Čo sa vlastne deje s človekom po smrti? Čo sa dialo s mojím Oliverom? V minulosti som na takéto veci nerada myslela, aj keď som o nich premýšľala často. Moje dve deti ešte neboli narodené ani úplne vyvinuté, ale aj oni umreli. Umreli vo mne. Som ja magnetom na smrť? Inak si neviem vysvetliť, prečo prichádzam o každého, na kom mi záleží. Aspoňže mám stále jeho oblečenie, košele boli jeho úchylka, mal ich vo všelijakých farbách s pásikmi a bodkami, a čo je najdôležitejšie, každá jedna vonia presne ako on. Pravá džentlemanská kolínska. Milovala som, keď mi prepožičal svoju bundu alebo mikinu a navliekol mi ju cez plecia. Privoniavala som ku golieru ako nejaký narkoman ku heroínu. Určitým spôsobom aj bol moja droga. Len mal na mňa len blahosklonné účinky. Vždy ma dokázal rozveseliť a zdvihnúť mi náladu. Domov som prichádzala naštvaná kvôli neustálym pripomienkam môjho šéfa, ktorý odmietal každý nový recept, ktorý som sa snažila presadiť do jedálneho lístku, ale keď som ho zbadala, na všetky starosti som zabudla. Robil opičky, priložil si lyžičku k nosu a pridŕžal ju ústami, výbuch do smiechu bola proste povinnosť. Aj teraz ležím na posteli a pri nose si pridržiavam jeho bledomodrú košeľu. Dobrú noc, láska moja. Nech si už kdekoľvek, verím, že ma práve teraz vidíš.

V noci som spala bez prebudenia. Mala som skutočný neprerušovaný spánok. Dokonca som spala o niečo dlhšie, ako je u mňa zvykom. Mala som krásny sen, snívalo sa mi znovu s ním. Premietala som si naše prvé stretnutie, kiežby som sa z toho prekrásneho sna nemusela nikdy zobudiť. Prebudila som sa na zvuk vibrujúceho mobilu. Svietia mi na ňom dva neprijaté hovory z neznámeho čísla. Kto len to môže byť? Nemám chuť sa s niekým rozprávať. Ale niečo mi hovorí, aby som to zdvihla. Neznáme číslo mi totiž volá už po tretíkrát.

"Prosím."

"Pani Slovákova, tu je kardiológ Páleník. Minulý mesiac som vám v nemocnici oznámil, že váš manžel bol zapísaný v programe anonymných darcov, pamätáte si na mňa?"

"Áno, pamätám."

"Prepáčte, že volám takto bez ohlásenia. Osoba, ktorej bol váš manžel darcom, sa túži spoznať s jeho rodinou. Do ničoho vás netlačím, takéto informácie sú tajné, takže ak si to neprajete, pochopiteľne ostanú vaše údaje aj naďalej v anonymite. Len som považoval za správne, že vám dovolím rozhodnúť sa o tom samostatne."

Človek, ktorému v hrudi bije srdce môjho manžela, sa chce so mnou stretnúť? Môžem vidieť človeka, ktorý žije aj naďalej s niečím, čo patrilo môjmu manželovi. Chcem to vlastne? Vôbec neviem, ako by som sa zachovala. Ako sa poznám, s veľkou pravdepodobnosťou by som toho človeka obvinila a vykričala mu slová, ktoré by som tak vôbec nemyslela. Vyliala by som si na ňom zlosť. Pretože on má šancu žiť so srdcom, ktoré patrilo Oliverovi. Dostal novú nádej. Môj Oliver musel kvôli nemu zomrieť. Nie, nechcem sa s tým človekom stretnúť.

"Pani Slovákova, počujeme sa?" prebral ma z môjho uvažovania hlasnejší hlas doktora, ani som si neuvedomila, že s ním ešte stále volám.

"Áno, prepáčte... zamyslela som sa. Nemám záujem sa s tou osobou stretnúť."

"To nie je problém. Ak by ste zmenili názor, príďte za mnou do nemocnice. Dopočutia."

Odmietla som to kvôli jeho - či jej, vlastnému dobru. Určite by nechcel počuť moje výčitky. A v tejto fáze nie som schopná sa s tou druhou osobou porozprávať v pokoji. A čo by som by mu alebo jej vlastne povedala? Avšak bolo by pekné počuť tlkot Oliverovho srdca. To jediné živé po ňom ostalo. Je to kúsok z neho. Ktovie, možno raz budem schopná stretnúť sa s tým človekom.

* * * * * * *

Ubehlo niekoľko týždňov, nie som si istá, koľko presne, stále nemám úplný prehľad o meniacich sa dňoch, ale zaznamenala som aspoň nejaké pokroky. Trávim s Emou hodinu denne. Nie som ešte pripravená vziať si ju k sebe domov, ale postupne sa k tomu dostanem. Za uplynulé dni som rozmýšľala o slovách doktora, o stretnutí s osobou, ktorá dostala Oliverove srdce. Ale moja zatrpknutosť voči nej pretrváva aj naďalej. Snažím sa usmievať, prinajmenšom keď kŕmim Emu a uspávam ju. Avšak všetko je to len hrané. Moja tvár neodzrkadľuje skutočné pocity. Stále sa cítim ako nejaká neprítomná prázdna schránka. Sranda, že počas tehotenstva som sa po celý čas asi najviac tešila na kojenie a teraz sa mi to už nepodarí. Nemám mlieko. Nedokážem toho odsať toľko, ako zo začiatku. Eme to už nebude stačiť. Zlyhávam ako človek a teraz ešte aj ako matka. Už pre ňu ani nedokážem urobiť túto jednoduchú vec. Nezvládnem ju nachovať. Budem ju musieť dokrmovať umelými kúpenými práškami. Pravdepodobne som si sama na chybe. Schudla som, takmer vôbec nejem a mám depresiu. Mohla som si myslieť, že mi mlieko dôjde už skôr.

S cudzincom v parku sa stretávam aj naďalej. Bola som prekvapená, keď sa na druhý deň objavil vedľa mňa so svojím balíčkom zrna. Ale nechodí do parku každý deň. Vždy v utorok a vo štvrtok tu sedím sama. Ani včera tu nebol. Už som si na jeho prítomnosť zvykla. Alebo povedzme to takto, už mi až tak neprekáža. Obaja si sedíme na svojich koncoch lavičky a nevnímame svoju prítomnosť. Je to ako keby je presne v strede čiara, ktorá oddeľuje oba naše svety. Ja som vo svojom, on v tom jeho. Ja so svojimi myšlienkami a on s vtákmi. A ani sledovať ma neprestal. A ja som mu to stále nevykričala. Nevšímam si ho, ak mu to robí dobre, tak nech je po jeho. Keby mi chcel ublížiť, urobil by to už dávno. Nie? Aj teraz sedí pri mne, nepozerám sa na neho, ale moje periférne videnie mi umožňovalo vidieť, že si niečo vyťahuje z vrecka kabátu. Je to ďalšie vrecúško zrna a posúva ho k mojej strane. Nepozerá sa na mňa, je upriamený dopredu ku svojim okrídleným kamarátom. Doniesol zrno aj pre mňa? Toto je naša prvá skutočná interakcia. Vezmem si zrno do rúk, otvorím ho a tiež ho hádžem vtákom. Keď už ho priniesol, tak nech nepadne navnivoč.