Adam

Tá žena bola odhodlaná zomrieť. Vyzerala zúfalo a stratene. Ako keby jej bolo ľúto toho, že sme ju nezrazili. Niekto jej musel veľmi ublížiť, keď už nemá chuť do života. Človek musí byť na pokraji svojich síl, aby sa skutočne odvážil spáchať samovraždu. Poznám tú bezmocnosť a prianie si zomrieť. Ešte predtým, ako som sa svojím zlyhávaním srdca zmieril, preklínal som celý svet za to, že som sa musel s touto poruchou narodiť. Pripadal som si ako polovičný, vadný, chybný, neúplný. Štvalo ma, že všade naokolo behajú šťastní a zdraví ľudia a ja na to nemám nárok. Bola mi táto choroba udelená bez toho, že by som niečo urobil, považoval som to za boží trest. Chcel som túto pliagu predbehnúť, ja som chcel byť na koni a sám sebe svojím pánom. Nechcel som, aby ma skolila choroba, ja sám som chcel určiť čas a deň, kedy zomriem. Takže som sa o to začal pokúšať.

Myslel som na to dennodenne, vždy pred spaním som si povedal, že na druhý deň sa už skutočne zabijem. Hlavou mi blúdili jedine pesimistické myšlienky, bol som samovraždou posadnutý. Dalo by sa to považovať aj za akúsi formu zvrátenosti. Bol som stratený a jednoducho som už ďalej nevidel žiadne iné východisko zo svojej situácie. Bolo mi predurčené zomrieť, mohlo sa to stať každú minútu, ja som sa nemienil len tak prizerať, ako ma z tohto sveta vezme moja vrodená vada. Pred rodičmi som sa snažil správať rovnako, aby na mne nezbadali žiadnu zmenu v správaní, čo bol nadľudský výkon, keďže ma mali pod drobnohľadom temer neustále.

Vedel som, že by ich moja samovražda bolela, ale človek v depresii nemyslí na to, ako jeho skutky môžu ovplyvniť ľudí naokolo. Ja som bol zavretý doma, monitorovali ma, nemohol som sa ísť sám ani prejsť, pretože kedykoľvek by som mohol odpadnúť a nemal by mi kto podať prvú pomoc. Keď ostatné deti žúrovali, opíjali sa a užívali si svoju bezstarostnú mladosť, ja som musel trčať doma s otcom a mamou a každú hodinu si merať krvný tlak a pulz. Rozčuľovalo ma to. Závidel som im. Prepadla ma žiarlivosť. Nerozumel som, prečo aj ja nemám dovolené byť bezstarostným. Bol som tínedžer, ovládali ma hormóny, v tej chvíli mi naozaj záležalo na babách a chľaste najviac. Považoval som tieto veci za tragédiu, aj keď som vedel, že rodičia ma nechcú nikam púšťať len kvôli môjmu vlastnému dobru, vtedy som sa hneval aj na nich.

Nemohol som dopustiť, aby nado mnou vyhrala moja choroba. Pretože po celý čas bola moja choroba to, čo ma charakterizovalo. Keď sa povedalo meno Adam Deák, hneď sa hovorilo to je ten chlapec s chorým srdcom. A tom som neznášal. Prečo som nemohol byť len Adam Deák? Prečo sa pri mojom mene vždy museli pristaviť a doložiť tam ten prístavok? Áno, bol som chorý, ale moja choroba ma nedefinovala. Neformovala charakter, boli tu okrem toho aj iné veci, ktoré by sa o mne dali vedieť. Ale pre mňa to už bola typická črta. Niekedy ma dokonca ani nevolali menom, aj učitelia v škole sa o mne zhovárali len ako o tom chorom chlapcovi. Ľudia, ktorí sú zdraví, toto nedokážu pochopiť, je to pre nich len obyčajná vsuvka a keby ste sa ich na to spýtali, obraňovali by sa tým, že ja v skutočnosti som chorý. Ale my to berieme inak. Nechceme, aby si nás ľudia pamätali len ako na osoby, ktoré bolo treba ľutovať alebo sa k ním správať inak, želáme si len, aby sa s nami zaobchádzalo rovnako.

Neželáme si byť pamätaní len z ľútosti. Pretože, povedzme si pravdu, ak by som nemal túto chorobu, nikto by sa pri mne nepristavoval. Nebrali ma za špeciálneho. Prehľadali by ma z dôvodu, že na mne nič nie je zaujímavé. A fakt, že som bol pre tých ostatných zaujímavý len z dôvodu, že som nebol zdravý, nie je príjemný. Ľudia sa ku mne vždy správali milo, spolužiaci sa mi nevysmievali, niektoré baby pri mne sedávali a ustavične sa pýtali, či sa cítim dobre, naozaj sa starali, ale to len preto, že moji rodičia všetkým povedali, že mi zlyháva srdce. Čím im len tak nenápadne aj prikázali, aby ku mne boli ohľaduplní. Keď sa to prvýkrát po škole rozšírilo, každý sa o mňa zaujímal, pýtali sa ma milión otázok, bol som pre nich ako atrakcia, na ktorú sa všetci chcú pozrieť. Veď predsa chlapec s chorým srdcom je novinka, takého tam ešte nemali.

A to ma privádzalo do šialenstva. Bol som zatrpknutý a hneval sa, že im to moji rodičia prezradili. Stredná škola mala byť pre mňa čistým štartom, ľudia sa o mojej chorobe nemali dozvedieť, s rodičmi sme sa dohodli len na tom, aby to vedeli učitelia. Nedodržali slovo. Ublížili mi tým. Tak som začal so sebapoškodzovaním. Len tak. Z trucu. Dodnes ľutujem to, ako márnotratný som bol. Tým, že som si ubližoval, som ubližoval aj svojej rodine. A vtedy som pochopil, že život si treba užívať pokiaľ je to len možné. Nie je správne podliehať smrti, iste, je normálne z času na čas na ňu myslieť, veď je neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, ale nie je správne zasahovať do toho. Nie je správne rozhodovať sám o tom, kedy príde váš čas. Uvedomil som si, že ešte nechcem zomrieť, že akýkoľvek čas mi na tejto zemi ostáva, chcem ho stráviť v kruhu svojej rodiny. Chcem byť nažive a je mi jedno, kedy sa smrť rozhodne ma navštíviť.

A keď som teraz videl tú ženu, pripomenula mi mňa. Potrebuje pomoc. Nie som psychológ, ale som skalopevne presvedčený o tom, že na tej ceste nestála náhodne. Musela počuť auto prichádzajúce z diaľky, navyše po ceste nikdy len tak pomaly neprechádzate, nie keď sa vonku stmieva.

"Asi sme ju nemali nechať len tak ísť. Vyzerala zmätene," prehovorila mama až keď sme stáli pri bráne cintorínu. Obaja sme po tej udalosti s takmer zrazením mlčali.

"Chcela čím skôr odísť. Nemala chuť sa rozprávať."

"Skoro som ju zrazila... Vďakabohu, že si vykríkol, inak by som nebola schopná dobrzdiť, nevšimla som si ju."

"Hlavné je, že sa nič nestalo. Neboj sa, bude v poriadku," upokojoval som ju, popritom ja sám som mal rovnaké pochybnosti. Dúfam, že sa o nič nepokúsila, síce ju nepoznám, ale mám strach, že svoj samovražedný pokus ešte zopakuje.

"Zaparkujem auto a prídem za tebou."

"Nie mami, potrebujem sa s ním porozprávať sám."

"Ale..."

"Neboj sa, nič sa mi nestane. Bude to len minúta, jedna noha tam, druhá späť," odopol som si pás a usmial sa na ňu. Videl som, že stále nie je stotožnená s tým, že pôjdem k Dávidovmu hrobu sám, ale ďalej neargumentovala.

Vyšiel som von z auta a prešiel cez veľkú kovovú bránu. Cintorín vyzerá takto za tmy ešte pochmúrnejšie. Toľko zomretých ľudí ležiacich v hroboch. Rozhodne to nie je miesto, kde by ste chceli tráviť dni, navyše, ak si prechádzate ťažkými depresiami, určite vám sem neradím chodiť. Dávidov hrob je po schodoch pod vysokým dubom. To miesto si vybral sám ešte keď bol živý. Jeho rodičia z toho neboli nadšení, ale splnili posledné prianie svojho syna. Je zvláštne čo i len myslieť na to, že tento mesiac som tu mohol ležať aj ja. I keď smrť akceptujem, stále sa jej určitým spôsobom bojím. Som rád, že môžem žiť. Že žijem. Nikdy neprestanem byť vďačný za toto nové srdce, dalo mi novú nádej. Zachránilo ma.

Bratku, zdravím ťa. Vidíš to? Ten život si ma tu stále drží. Asi som príliš otravný na to, aby som sa zapáčil smrti. Možno nemám v sebe dostatočnú dávku pesimizmu. Azda by som mohol zapracovať na svojom čiernom humore, ale nemám tu už svojho učiteľa. Ty si bol v ňom najlepší. Môj number one lektor. A hodiny si mi dával zdarma. Ale teraz vážne, prepáč, že som tu už tak dlho nebol. Moje srdce stagnovalo. Moje staré srdce. Ozaj. Musím ti prezradiť najnovšiu novinku, dostal som nové srdce. Podarilo sa mi to. Stále tomu nedokážem veriť. Bolí ma, že som mal väčšie šťastie ako ty. Viem, že by si bol za mňa šťastný, ale predsa by bolo omnoho krajšie, keby sme dostali obaja novú šancu na život. Mal si toho veľa pred sebou. Ešte nebol tvoj čas. Úprimne, keď som ťa vtedy vidiel zomrieť na vlastné oči, čakal som každý deň, že to príde. A prežil som s tým srdcom ďalších jedenásť rokov. To je zázrak. Ale pred polrokom som mal zástavu srdca, po tomto mi lekári už nedávali veľkú šancu, s veľkou pravdepodobnosťou by som bez transplantácie ležal tu vedľa teba. A plánujem si ho užiť a vyťažiť z neho čo najviac na tvoju počesť. Tvoju pamiatku si uctím takýmto spôsobom, to srdce bude v mojej hrudi biť za nás oboch. Možno si sa tam hore aj stihol stretnúť s mojím darcom, zaujímalo by ma, kto to bol. Kto je mojím záchrancom. Stavím sa, že ty to už vieš. Ak ho náhodou stretneš, prosím, poďakuj sa mu za mňa. Povedz mu, že si to veľmi vážim a že sa mu o jeho srdce dobre postarám. Dúfam, že sa máš tam hore dobre a nič ti nechýba. Určite ľuďom spríjemňuješ svojimi vtipmi trpké dni. Mám ťa rád, kamarát. Odpočívaj v pokoji. Budem sa snažiť prísť ťa navštíviť čo najskôr. Zatiaľ, dovidenia.

Bolo odľahčujúce povedať tieto slová nahlas, viem, že ma počuje. Neviem, či tam hore existuje skutočné nebo, kde sa budeme mať všetci dobre ako v raji, ale verím, že tam niečo jestvuje. Niečo vyššie a nepochopené.

"Môžeme ísť?" opýtala sa ma po príchode naspäť do auta mama.

"Môžeme." Zapol som si pás a šťastne sa zasmial. Urobilo mi to dobre. Bolo príjemné sa s ním znovu porozprávať. Veľmi mi chýba, ale verím, že sa raz znovu opätovne stretneme.

Keď sme dorazili domov, otec bol už z letiska naspäť. Chcel som ísť Cyntiu odprevadiť s ním, ale na letisku je kopa ľudí a milión baktérii, tomu moje srdce nemôžem vystaviť. Riziko infekcie by narástlo a tým by sa aj zväčšila šanca, že telo začne nový orgán odmietať. Aj keď som prežil prvý mesiac, stále sa to môže stať. Mama mi skontrolovala krvný tlak, tep a teplotu a potom nadávkovala lieky. Cítim sa ako malé dieťa. Rád by som tieto veci robil sám, ale aspoň zo začiatku to mame dovolím, aby sa necítila odstrčená.

Konečne ležím vo svojej mäkkej posteli. Môžem len tak pohodlne ležať bez toho, aby bolo moje telo pripojené na milión monitorov s káblami. Ani v rukách už nemám zavedenú kanylu kvôli infúziám. Takýto je normálny život. Normálnosť je oblažujúca. Cítim sa ako malé dieťa, ktoré si práve rozbalilo svoj vysnívaný vianočný darček. Istým spôsobom som aj dostal darček. Ale aj keď sa cítim šťastne, myslím na tú ženu na ceste. Bohvie, či ju ešte niekedy uvidím. Nikdy predtým som ju nevidel, mám dobrú pamäť na tváre, ale bola tma, je možné, že sme sa už niekedy v minulosti stretli.

Ráno sa prebudím skvelo vyspatý, ale premýšľal som o tej žene tak intenzívne, že som o nej mal sen. Znovu si nepamätám, o čom presne bol, len viem, že som v ňom videl jej zúfalú tvár. A počul ju kričať. Tuším aj niečo hovorila, ale na jej slová si už nespomínam. Je to príliš zvláštne. Zvyčajne sa mi s cudzími ľuďmi nesníva. Pravdepodobne to bolo kvôli tomu, že som sa o ňu bál. Veď nám takmer umrela pred očami. Mali sme šťastie, že som si ju všimol. Mama by sa nikdy nezmierila s tým, ak by sa jej niečo stalo jej dočinením. Ale, ako som už povedal, ona chcela zomrieť. Postavila sa tam naschvál. A teraz obýva moje myšlienky. Upútala moju pozornosť a ja snažím v hlave vymýšľať scenáre, prečo by to chcela urobiť.

"Dobré ráno. Nech sa páči, tvoje raňajky pozostávajúce presne zo surovín, ktoré nám odporučil tvoj dietológ. Musíš sa najesť, aby si mohol zjesť tabletky, nemôžeš ich konzumovať na prázdny žalúdok."

"Ďakujem maminka, ale už si mala byť v práci. Nechcem, aby si kvôli mne meškala."

"V práci to pochopia, navyše dnes mi zmena začína až poobede."

"Keď sa mi polepší, chcel by som si nájsť prácu."

"To je dobrý nápad. Ale len keď budeš stopercentne fit." Sadol si ku stolu otec a odpil si z kávy.

"Som rada, že máš ambície. Keď si niečo môj krásny syn vezme do hlavy, tak to aj splní."

"Kde by som našiel lepších rodičov, ako ste vy dvaja? Ďakujem vám za všetko, za to, že pri mne neustále stojíte. Bez vašej podpory by som to nezvládol."

"Neďakuj nám. My sme len šťastní, že ťa máme pri sebe."

"Ľúbim vás."

"Aj my teba, ale už dosť tejto sentimentálnosti, lebo sa rozplačem a nebudem vedieť prestať," pobozkala ma na líce a potom z neho prstom šúchala odtlačený rúž z pier.

"Mohol by som ťa požiadať, aby si ma cestou do práce odviezla do parku?"

"Čože? To ťa tam mám nechať samého?" nadvihla s hrôzou obočie.

"Doktor mi povolil hodinovú vychádzku. Budem len sedieť, pobyt na čerstvom vzduchu mi prospeje."

"A kto ťa odvezie domov? Od parku je to k nášmu domu ďaleko, toľko chodenia si ešte nemôžeš dovoliť..."

"Veď ja som predsa doma, Adam mi zavolá a prídem po neho. Hovorí pravdu, byť na vzduchu mu k uzdraveniu pomôže."

"Dobre, ale budeš mať zapnutý telefón a keď budeš pociťovať čo i len menšie bolesti, ihneď mi dáš vedieť."

"To je predsa samozrejmé. Ste môj stav núdze, akonáhle sa budem cítiť horšie, zavolám vám."

Po raňajkách som sa ešte odvážil a zmeral všetky nakázané údaje a napísal si ich do malého notesu, ktorý mám so sebou niesť na každú kontrolu. Pribral som nejakých dvesto gramov, to je dobrý pokrok. Predtým, ako ma mama vysadila v parku, zašli sme do chovateľských potrieb pre vtáčie zrno. Mama mala stále ustarostený výraz na tvári, nebola nadšená z toho, že ma vysádza a necháva samého napospas, ale potrebujem chvíľku pre seba. Chcem sa cítiť sebestačne. Aspoň na tú hodinku nebudem kontrolovaný, len si užívať slobody v parku. V mojom obľúbenom parku na hnedej drevenej lavičke. S nadšením som prechádzal cez kamenné chodníky, okolo ktorých sa ťahali krásne kríky ruží. V lete je to tu ešte krajšie, pretože je všade zeleň a stromy čerešní tomuto miestu dodávajú romantickú atmosféru. Priam si želáte, aby ste pri sebe niekoho mali, aby ste ho pod tou čerešňou mohli pobozkať. Nejde mi do hlavy, ako je možné, že je to tu stále tak prázdne. Vždy, keď som tu bol, neboli tu takmer žiadni ľudia. Ale keď sa teraz odzadu približujem k lavičke, niekto na nej sedí.

Chvíľu váham, či má vôbec cenu podísť k nej ešte bližšie, keďže by bolo zvláštne, keby som si k tej osobe len tak sadol. Ale aj napriek tomu som kráčal ďalej nevediac, kto na tej lavičke sedí. Keď som k nej zboku prišiel, zastal som si a zazrel ju. Ženu zo včerajška, úplne pohltenú vo svojich myšlienkach, ani si ma nevšimla, len hľadela do prázdna dopredu. Sadol som si k nej. Asi pôsobím bezočivo, ale už keď som tu, posadím sa a nakŕmim vtákov. Lavička nie je až tak dlhá, ale aj tak bola medzi nami dosť veľká medzera. Stále si ma nevšímala, ako keby na nej bola sama. Mala ruky vo vreckách a bola zahútaná. Využil som teda príležitosť, že sa nepozerá a zapozeral sa na ňu. Mala čierne havranie vlasy, tmavé oči, červené pery, ktoré boli pravdepodobne vyštípané od zimy a bledú pokožku. Asi sa to bude zdať smiešne, ale pripomínala mi tak trochu Snehulienku.

Odvrátil som od nej zrak, som bezočivý, keď sa na ňu len tak pozerám. Ale jej to neprekážalo, pretože ma neokríkla. Myslím, že si ma vôbec nevšimla. Vyberiem z vrecka vrecúško vtáčieho zrna a začínam ho hádzať vtákom pred sebou, ktorí sa začínajú na zvuk dopadajúceho zrna na zem schádzať. Za chvíľu je tam už veľký kŕdeľ operencov, ktorí vďačne zobú zrno. A žena sediaca vedľa mňa stále upriamuje zrak pred seba. Ani na chvíľu sa neotočila pozrieť, čo za cudzinca to pri nej sedí. Vietor sa začína stupňovať a strapatí jej vlasy, ktoré jej začínajú neposedne letieť okolo tváre. Až teraz vyťahuje ruku z vrecka a pramene vlasov si zastrčí za ucho. Má ruku zaviazanú v obväze a na prste obrúčku. Je vydatá. Možno to je zdrojom jej starostí, nevydarené manželstvo. Ešte chvíľu spoločne sedíme a potom sa postaví a dá sa na odchod. Ani len raz sa na mňa nepozrela. Po včerajšej skúsenosti sa bojím, že si niečo urobí. Že sa opäť pokúsi skočiť pred auto. A tak krátko počkám, kým je v bezpečnej vzdialenosti a začnem ju sledovať. Chcem sa ubezpečiť, že domov dôjde v poriadku.