Hi, Fallen Angels :3 Ako sa máme? 

Prinášam Vám ďalšiu jednodielku! Hádam sa bude páčiť :P *N

Zjavil sa len tak z nenazdajky a veľmi rýchlo sa stal svetlým bodom každého môjho dňa.

 Stalo sa to, keď som sa po vyčerpávajúcom dni plnom písomiek, skúšaní a hádok so spolužiakmi ohľadne stužkovej konečne zvalila na svoju obľúbenú sedačku v autobuse, na tretiu od dverí. Moje ruky automaticky vyhľadali mobil a slúchadlá, bez ktorých by som neprežila ani jednu cestu autobusom. Ešte skôr než som si stihla zapnúť obľúbenú skladbu od Bon Joviho-Always sa autobus rozhýbal, avšak neprešiel ani dva metre a znova zastavil. Dvere sa  otvorili. „Ďalší, čo chodí na poslednú chvíľu“-pomyslela som si, ale tento bol iný. Mal čierne strapaté vlasy do strihu Emo, ktoré mu padali do očí a tak neustále pohadzoval hlavou, pirsing v spodnej pere a tričko s potlačou kapely Misfits. Keď prechádzal okolo mňa, aby si mohol sadnúť úplne dozadu, naše oči sa stretli. Tie jeho boli podobne modré a prenikavé. V tom okamihu ako na mňa pozrel som mala pocit, akoby hľadel až na dno mojej duše a to ma desilo, pretože som netúžila po tom, aby niekto cudzí odhalil všetky moje tajomstvá a sny-vždy som ich chránila a držala ich pod železnou zámkou blízko môjho srdca, ale tento chalan si ich vzal jediným pohľadom.

Ostatní v autobuse sa ho stránili akoby mal nákazlivú chorobu. Ak mali voľné miesto vedľa seba položili tam tašku, aby si nemal kam sadnúť. Tvárili sa, že je niečo neviditeľné, abstraktné, nepolapiteľné a pritom to bol chlapec z mäsa a kostí, len vyzeral trochu odlišne!

Urobil to isté čo ja a dal si slúchadlá do uší, následne sa zahľadel von oknom s hlbokou vráskou na čele a ja som zatúžila po tom, aby vedel, že ja ho neodsudzujem. Aby vedel, že som tiež odlišná!

______________________________________________________

Toho chalana stále stretávam, jeho  pohľad ma vždy desí, ale aj spestruje môj deň. Pretrpím každý deň v škole len aby som sa potom viac zoznámila s jeho osobnosťou prostredníctvom tričiek, na ktorých sa vynímajú mnohé ďalšie kapely, ale najmä Batman. Ľudia sa k nemu správajú stále rovnako a on si stále sadá na zadné sedadlá neďaleko mňa s rovnakou vráskou ako prvýkrát.

Pýtam sa, kedy už dostanem odvahu prisadnúť si k nemu, prihovoriť sa mu? Čo ak premárnim svoju šancu a on jedného dňa prestane chodiť autobusom?