„A viete vy, otravné deti, prečo sa nesmie chodiť do lesa? Pretože v ňom číha zlo, ktoré vám vykuchá hrudník, ak doň vkročíte. Vezme vám srdce a vašu mŕtvolu nechá len tak pohodenú niekde v priekope. Je jedno, ktorý les to bude. A viete čo sa stane potom? Vaše bezvládne telo obrastú fialky. Ich vôňa prebije hnilobný zápach. Fialky sú dobré, vyvedú vašu dušu z lesa. Vždy sledujte fialky." Všetky deti na mňa hľadeli s hrôzou v očiach, iba jedno sa tvárilo zaujato.

„Kto ste?" ozval sa ako hrom hlas spoza mňa. Deti akoby precitli. Rozpŕchli sa do svojich príbytkov. Ich matere sa o ne isto strachovali. Dávno sa zotmelo.

„Zablúdila som, pane." Muž si ma s nedôverou v očiach prezrel. Nemohol však vidieť viac ako spodnú polovicu tváre. Tú hornú schovával tieň veľkej kapucne, ktorá bola súčasťou dlhého ťažkého plášťa. Ten ma celú zahaľoval. Mohla som pod ním skrývať čokoľvek, pravda.

„Ukáž sa!" rozkázal. Bol opatrný. Nepáčilo sa mi to, no už niekoľkokrát som sa mohla presvedčiť, že nie vždy je na škodu odhaliť sa.

Roztvorila som plášť a ukázala mu, že sa nemá čoho báť. Zízal na moje nahé telo, nasucho prehĺtal, no o pár sekúnd sa zamračil. Jeho opatrnosť poľavila, no neopustila ho.

„Pane, v lese mám malú sestru. Zasekla sa jej noha v koreňoch. Ledva som našla dedinu. Ale vás, vás mi zoslala vyššia moc. Vidím, že ste opatrný, ale aj múdry a hlavne silný muž." Dvihla som hlavu a odhalila mu viac z tváre. Nie však príliš. Nesmel vidieť moje oči.

„Ja... Musím ísť pre posily. Do lesov nechodíme nikdy sami," vyslovil odhodlane. Už bol môj.

„Ale ona je tam sama, pane. Ponáhľajte sa, prosím. Príďte aj s posilami," zahalila som sa, otočila a rozbehla k lesu, „je to tam." Rukou som ukázala smer, aby vedel kadiaľ ísť.

„Stoj! Stoj, nechoď sama!" kričal, až to nakoniec vzdal a rozbehol sa za mnou.

Predierala som sa lesom, ktorý sa predo mnou otváral. Spomalila som krok. Došla som k miestu, ktoré som hľadala. Kľakla som si a pohladila korene stromu.

Mužovi netrvalo dlho, kým ma našiel. Nešla som ďaleko, nechcela som sa mu stratiť. Jeho kroky viedla cestička lemovaná fialkami, ktorú si v tej tme zrejme nevšimol.

„Nie je tu, prišli sme neskoro," zanariekala som a pokrútila zvesenou hlavou.

„Musíme ísť späť, tej už nepomôžeme. Koho si les vezme, toho nevráti," šepol ustarosteným hlasom. Cítila som z neho strach. Bál sa tmavého lesa. Podišiel ku mne a položil mi ruku na rameno. Nešlo o utešujúce gesto. Chcel ma popohnať. Dostať sa odtiaľto.

Otočila som hlavu a dvihla k nemu pohľad. Spod veľkej kapucne mi zasvietili fialové oči. Jeho pohľad sa zmenil. Bol to údiv alebo strach? Tušil už, kto som? Nečakala som ani sekundu navyše, aby som to zistila. Uchopila som dýku, ktorú som vybrala zo splete koreňov, a zaútočila.

Nešlo o nič osobné, nepoznala som ho.

V žilách mi koloval adrenalín. Triasla som sa od nedočkavosti pri tom, ako som mu roztvárala hrudník. Krv som z rán utierala lemom plášťa, aby som videla srdce, až naň narazím. Nechcela som ho poškodiť. Predsa, čo ak to bude to pravé?