Je krásny jesenný deň.  Vietor fúka ako ziašený. Ale ja si vykračujem plná elánu do kaviarne na konci námestia.

Keďže sme sa mali stretnúť so známym v tej kaviarni dávno, bola som odhodlaná mu vyrozprávať všetky moje zážitky od doby, čo sme sa nevideli.

Sedel na konci kaviarne. Tam kde sme si vždy sadli keď sme ešte spolu chodili na strednú.

V tedy to bolo len ja a on, on a ja a náš svet. Boli sme nerozlučná dvojka, ktorá sa správala ako zmyslov zbavená.

Sadla som si oproti nemu. Mal upretý pohľad na zem.

,,Ahoj"

Pozrel na mňa a jeho sklesnutá tvár sa rozžiarila šťastím.

,,Ahoj"

Najskôr sme sa na seba len tak pozerali. Potom prišiel čašník. Obaja sme si vypítali pomarančový džús.

A už to začalo. Začala som rozprávať o svojich príhodách v Taliansku, Španielsku a Číne. Keď v tom má zastavila jeho ruka na tej mojej.

Pozrela som na neho. Mal sklesnutú tvár ako by bol z niečoho smutný.

,,Mám na teba otázku."

Povedal rozstraseným hlasom.

,,No pýtaj sa."

,,No vieš je tu jedno dievča," začal, ,, je naozaj veľmi milá, je ukecaná a mám ju istým spôsobom rád. Sme už od veľmi útleho veku kamarátmi," postavil sa kľakol si predo mňa a povedal, ,, Amanda Elizabeth Austinová vezmeš si ma?"

...